Homília - 9.6.2013

Aj dnes máme v našej farnosti slávnosť Prvého sv. prijímania. Bol by som rád, ak by sme túto slávnosť nechápali len ako slávnosť niekoľkých rodín, ktoré my ostatní ani nemusíme poznať. Prijímanie sviatostí, zasväcovanie do toho, ako nás Boh oslovuje, zapojenie sa do spoločenstva cirkvi aj po sociálnej stránke – to všetko je jedna spoločná vec. Mladým musí záležať na pochopení starších, rodičom na tých, čo deti nemajú, bohatším na chudobnejších, a naopak. Všetci sa máme podporovať v duchovnom živote, aj po sociálnej stránke. Len vtedy posväcujúce komúnio (spoločenstvo) funguje.

Niekoľko nedieľ budeme čítať List apoštola Pavla Galaťanom. Pavol v tomto liste reaguje na nepríjemné veci, ktoré sa stali medzi galatskými kresťanmi. Akísi misionári, kresťania židovskej tradície, pomýlili ľudí, ktorých pre vieru získal Pavol. To, čo im on ohlasoval, pomenoval evanjeliom milosti a oslobodenia. To, čo im ohlasovali oni, videl ako evanjelium strachu a neslobody. Aby vyjasnil situáciu, zdôraznil v liste ešte jednu dôležitú vlastnosť skutočného evanjelia. Také evanjelium nie je vytvorené ľuďmi, nie je od iných ľudí prevzaté, ale pochádza zo zjavenia Ježiša Krista. Aby toto svoje tvrdenie Pavol dokázal, pridal svoj vlastný príbeh.

My sa dívame na Pavlov príbeh ako na niečo zvláštne, čo sa stalo jemu, ale nám sa nemôže stať. Ako je to však naozaj? Pavlov príbeh obrátenia poznáme aj z iného zdroja, z knihy Skutky apoštolov, ako ich napísal Lukáš. Tam sa o Pavlovom obrátení píše v 9. kap. a tiež v 26. kapitole. Pre všetky zmienky o Pavlovom obrátení je spoločné, ako svedčia, že sa to neudialo jeho polepšením či zmúdrením, ale že dostal zjavenie Ježiša ako Krista, povýšeného k Bohu. Pravé evanjelium je teda zo zjavenia, nepravé je ľudský výmysel. Pravé zjednocuje, nepravé rozdeľuje, ba vedie až k nenávisti medzi ľuďmi, ktorí navonok môžu vyzerať, že majú jednu vieru. Toto nám pripomína niečo dôležité. My sa obyčajne nazdávame, že nedorozumenia a spory sú výsledkom zlej komunikácie alebo nezvládnutých ambícií jednotlivcov. To sú však len okrajové dôvody. Pavol pripomína, že základom je ochota alebo neochota počúvať Boha a nechať sa ním osloviť.

Príbeh Pavlovho povolania za Kristovho apoštola je na prvý pohľad iný, ako bol príbeh apoštola Petra. Peter bol pôvodne rybár z malej obce, Pavol bol svetoobčan, Peter prežil pár rokov s Ježišom, Pavol Ježiša osobne vôbec nepoznal. Predsa, v tom podstatnom sa nelíšia. V 16. kap. Matúšovho evanjelia čítame, ako Ježiš odpovedá Šimonovi Petrovi, keď Peter vyznal, že Ježiš je Kristus, syn živého Boha: „Nezjavilo ti to telo a krv, ale môj Otec v nebesiach“ (Mt 16,16-17). Veľmi podobne hovorí Pavol: Evanjelium som neprevzal od človeka, ani sa ho nenaučil, ale je zo zjavenia Ježiša Krista. Teda ani Peter, ani Pavol, ani my ostatní nekráčame v tom najpodstatnejšom preto, že máme takú alebo onakú povahu, že vychádzame z jedných alebo druhých okolností, ale ak sme veriaci kresťania, tak sme nimi zo zjavenia Ježiša Krista. Ak však vidíme, že niekto sa neznáša s inými ľuďmi, čo si tiež vravia kresťania, alebo nezáleží mu ani na kresťanoch z vlastnej cirkvi, ale presadzuje sám seba, tak si treba klásť otázku: Taký, aký ten človek je – čo to je? Telo a krv, povaha, okolnosti, ambície?

Zjavenie, o ktorom hovorí Pavol, neberme ako niečo zvláštne, čo sa nás netýka. Naopak, ak máme byť veriaci kresťania, tak sa to aj v našom prípade môže stať len prostredníctvom zjavenia. Všimnime si, čo píše Pavol, ako k tomu zjaveniu prišiel. Okolnosti, ktoré spomína, sú jeho osobitné, ale spôsob zjavenia bude podobný. Pavol, aby sa dosvedčil ako Ježišov apoštol, vidí za potrebné povedať, že si to nemohol vymyslieť alebo od iných apoštolov odkukať: „Keďže som nadmieru prenasledoval a ničil Božiu cirkev... Ale bol som Bohom povolaný, on ma povolal už pred narodením, a zjavil mi svojho Syna – a to bolo rozhodujúce...“ Našou chybou je, že dnes si mnohí kresťania zamieňajú Božie zjavenie s vyučovaním náboženstva alebo s niečím zvláštnym, ako keď sa myslí, že napr. v Medjugori sa ľuďom zjavila P. Mária. Ja neviem, či sa im zjavila (tam alebo inde), predpokladám len, že títo ľudia si nevymýšľajú, že sú úprimní. Ale: to je ich zjavenie, to je ich zážitok, podobne, ako keď niekto povie, že ľúbi Katku alebo Zuzku. Bože zjavenie skrze Krista, o ktorom hovoríme v cirkvi je však niečo iné. Zásadne je prístupné aj iným, aj keď vždy za iných okolností. Keď to porovnáme so súkromnou láskou, tak Božie zjavenie je viera v lásku všeobecne, nie v lásku jednej Katky alebo Zuzky.

Tá súkromná napokon predpokladá túto všeobecnú. Kto neverí v lásku zo zásady, kto neverí, že jeho život je darom, kto neverí, že od „lona matky“ je k niečomu peknému povolaný, tak nemá zjavenie. Kto sa takému poznaniu naopak otvára, tak to zjavenie má, a postupne vie aj veľmi presne rozlíšiť preludy od zjavenia, sektu od cirkvi či bláznovstvo od skutočnosti. A v prípade nejakej slávnosti alebo inej udalosti v cirkvi (dobrej alebo nepríjemnej) vie, že je to aj jeho vec. Lebo zjavenie zjednocuje a robí zodpovedným.