Homília - 12.5.2013

Včera sme na Slovensku mali štátny sviatok, dnes majú štátny sviatok zasa v Rakúsku. Tematicky ide o dva celkom odlišné sviatky. Ten náš sviatok bol politický, ten rakúsky je vlastne cirkevný; ten náš sa slávi ako „deň víťazstva nad fašizmom“, a ten v Rakúsku ako sviatok Nanebovstúpenia Pána. Oba sviatky majú spoločné to, že väčšina ľudí nevenuje až tak pozornosť téme týchto sviatkov, ale cenia si predovšetkým pracovné voľno. Podľa istého prieskumu mnohí naši mladí ľudia, a to aj študenti na vysokých školách, nevedia odpovedať na otázku, prečo sa svätí 8. máj. Odpovedať na otázku, o čom je sviatok Nanebovstúpenia Pána, by bolo ešte náročnejšie. Asi aj ľudia chodiaci do kostola by sa dosť natrápili s odpoveďou. Ak sme úprimní, naozaj nie je jednoduché odpovedať na otázky: čo je nebo, čo značí vystúpiť do neba, čo značí, že Ježiš vystúpil na nebesia?

Asi sa zhodneme na tom, že nebo je básnické pomenovanie pre šťastný život, a to taký, ktorý nie je chvíľkovým šťastím, ale je natrvalo. Môže však niečo ako trvalé šťastie vôbec jestvovať? Skeptici nám povedia, že trvalá je len smrť. Hoci sa to nezdá, predstava neba ako trvalého šťastia a vnímanie smrti ako trvalej záležitosti úzko spolu súvisia. Nebo a smrť naozaj patria dokopy, smrť je čosi ako podmienka vstupu do neba, nejde to však len tak, nebo si treba zaslúžiť smrťou, ktorá nie je len podmienka, ale aj vstupenka do neba.

Aká je však smrť, ktorá by mohla byť vstupenkou do neba? Ako kresťania môžeme odpovedať: Je to taká smrť, ktorá je ako smrť Ježišova. Teraz mi však nejde o to, že tá Ježišova smrť bola ťažká, boľavá a na kríži. Teraz chcem zdôrazniť, že Ježišova smrť bola posledným potvrdením toho, čím Ježiš žil, čiže potvrdením jeho odovzdanosti Bohu ako Bohu života, Bohu živých, ktorému sa dá odovzdať ešte aj v smrti a cez smrť. Smrť je napokon vždy posledným potvrdením toho, čím žijeme, lebo smrť nie je nejaká výnimka zo života, ale je jeho súčasťou. „Aký život, taká smrť“, hovorí ľudová múdrosť. Keď bol život žitý v odovzdanosti Bohu, zameraný na žitie jeho vôle vo svete, potom sa smrťou takto žitý život stáva trvalým, stáva sa trvalým šťastím, v básnickej reči kresťanov stáva sa nebom. Smrť sa v tomto prípade dá nazvať aj zmŕtvychvstaním alebo nanebovstúpením.

Včera sme slávili „deň víťazstva nad fašizmom“ a dnes slávime „deň poznania, pre čo žiť“, a nebojme sa povedať, aj „pre čo zomrieť“. Napriek zdaniu oba sviatky nesúvisia len povrchným prístupom dnešných ľudí k ich obsahu a téme. Ak si totiž neosvojíme dôvody „pre čo žiť a zomrieť“ ako Ježiš – v tom jeho obrátení sa k Bohu ako Bohu života – len veľmi ťažko nájdeme dôvody žiť pre niekoho, niečo iné, ako sme len my sami. Ale v týchto prípadoch, keď sme zameraní na seba, keď ide len o seba, neprichádza však na scénu vďačnosť za život, ale strach o život. A s ním často aj násilie – politicky napr. fašizmus alebo aj iné „izmy“. V týchto prípadoch sa síce istý čas, samozrejme, tiež žije, ale ja hovorievam: žije sa ako bezvedomci (znie to podobne a je to podobné ako bezdomovci), a zomiera sa ako skeptici a často aj ako zúfalci. Presne ako vo vojne, ktorej zmysel už dávno nik neverí.

Naopak, ak si osvojíme to Ježišovo „pre čo žiť a pre čo zomrieť“, potom podobne ako on aj svojou smrťou potvrdíme to, čo sme doteraz žili, nájdeme cez nezvratnú smrť svoje nezvratné, trvalé šťastie, teda vystúpime do neba...