Homília - 24.3.2013

Bohoslužba Kvetnej nedele je bohatá. Začíname pred kostolom pripomienkou privítania Pána Ježiša v Jeruzaleme. Toto privítanie je celkom príjemné, nesieme si vŕbové vetvičky, tešíme sa z Ježiša, voláme mu na slávu. Potom sa však atmosféra bohoslužby zmení. Spolu s Ježišom sa modlíme 22. žalm, ktorý začína slovami: „Bože môj, Bože môj! Prečo si ma opustil?“ V žalme, v starej židovskej modlitbe (podľa tradície pochádza od kráľa Dávida) sa až prekvapujúco nachádzajú vyjadrenia, ktoré akoby niekto odpísal z priebehu Ježišovho umučenia. V žalme sa spomína výsmech spravodlivého človeka, spolčenie sa zlosynov proti nemu, prebodnutie jeho rúk a nôh, delenie rúcha i hádzanie kocky. Téma žalmu sa potom zosilní pri speve dnešného evanjelia. Z praktických dôvodov čítame toto evanjelium (pašie) v skrátenej forme. Celé pašie podľa Lukáša spomínajú tieto udalosti: Judášovu zradu, poslednú večeru, Getsemanskú záhradu, kde sa Ježiš v úzkosti modlí a jeho učeníci spia; potom prichádza zradca s vojakmi a Peter sa pokúša Ježiša brániť; nasleduje výsluch u veľkňaza Kajfáša, kde sa Peter zľakne a zriekne sa Ježiša; Lukáš spomína, že Judáš potom oľutoval svoju zradu, vrátil peniaze a obesil sa; potom pašie pokračujú vypočúvaním pred predstaviteľom politickej moci, Pilátom (ako sme to počuli zo skrátenej verzie), až po zmienku, že Ježiš odovzdal svojho ducha Otcovi čiže zomrel.

Po tomto všetkom, čo sme si vypočuli, mohli by sme zostať smutní a ísť domov. My však pokračujeme vo sv. omši. Na rozdiel od Judáša neodchádzame od večere a na rozdiel od Petra sa Ježiša nezriekame. Je to tak preto, že poznáme koniec Ježišovho príbehu. Kde je tento koniec? Ten koniec je v mojej a tvojej viere, v mojom a tvojom živote z tejto viery. Táto viera sa zrodila z pozorovania Ježišovho príbehu, nie však z odstupu, ale zvnútra. Dnes totiž nestačí len počúvať príbeh o Ježišovi, ale potrebujeme počúvať samotného Ježiša, ako v nás hovorí, ako sa v našom duchu prihovára svojím Duchom. Je to vtedy, keď neodháňame, ale pripúšťame svoje zásadné túžby, svoje otázky i pochybnosti, keď sme v tom všetkom úprimní a poctiví. Vtedy sa ozve Ježiš, už nie ten historický (akoby povedali biblickí teológovia), ale Ježiš vzkriesený, Boží.

Bohoslužba Kvetnej nedele nie je napokon historický záznam dejov, čo sa kedysi stali. Je prejavom hľadajúcej a vyznávajúcej viery človeka, ktorý sa aj trápi, aj spoznáva i učí sa veriť a Ježiša dnes nasledovať. Preto už v úvode pri sprievode s ratolesťami sme spolu s Ježišovými učeníkmi o ňom povedali, že je naším Bohom požehnaným kráľom. A preto na konci pašií sme spolu s rímskym stotníkom (veliteľom stotiny vojska) o Ježišovi povedali, že bol človekom naozaj spravodlivým. A preto sme sa aj na začiatku žalmu s Ježišom síce bolestne modlili: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“, ale potom sme spolu s ním vyslovili úpenlivú prosbu: „Pane, sila moja, ponáhľaj sa mi na pomoc! Aby sme napokon dospeli k presvedčeniu, vyjadrenému v tomto žalme, že Pán „neopovrhne úbožiakom, neodvráti od neho svoju tvár, vypočuje ho, keď volá o pomoc“ (Ž 22, 25).

Veľmi si prajme i pomôžme k tomu, aby toto všetko, čo dnes slávime, modlíme sa a vyznávame, stalo sa našou opravdivou silnou životnou skúsenosťou.