Homília - 9.12.2012

Dnešní ľudia majú sklon vyvyšovať sa nad ľudí z minulých storočí. Každý vie, že ľudia v minulosti nemali počítače, mobily, autá a tisíce iných technických vecí, ktoré používame. Nepozerali televíziu a z kontinentu na kontinent sa premiestňovali celé roky peši, koňmo či na lodi, nie v priebehu jedného dňa lietadlom. A tak sa nám zdá, že museli byť omnoho primitívnejší, hlúpejší, ako sme my. Asi nám vôbec nenapadne, že ľudia, ktorí nevedeli čítať a písať, mali omnoho väčšiu schopnosť pamätať si, ako máme dnes; nemali iný záznamník, nemohli si povedať, že pozriem si to v počítači, a tak si cibrili pamäť. S tým súvisela aj omnoho väčšia potreba vzájomne sa radiť a rozprávať a sústrediť sa na podstatné (úžasne cenení boli starší ľudia – veľa vedeli). V súčasnosti akoby končila aj doba čítania a písania. Koľkí čítame knihy, a nielen na zábavu? A koľkí píšeme listy? Asi sa už nepíšu ani listy zaľúbené (kedysi ich mali ľudia odložené po celý život). Ako si dával človek pozor, ktorý niečo písal a počítal s tým, že to budú čítať po ňom aj o 100 rokov? Pravda, píšeme tzv. maily, ale kto si ich odkladá ako poklad? Skôr ich posielame do smetného počítačového koša, nech nám nezaplavujú pamäť počítača, keď už tá naša je taká slabá. Odborníci hovoria, že ľudia, čo nečítajú, majú menšiu predstavivosť, a ľudia, čo nepíšu, nevedia pomenovať problém, ani sa správne vyjadriť.

V pomenovaní daností a okolností, akí dnes sme, by sa dalo pokračovať. Pokračujme každý sám, ale nebuďme pritom pesimisti. Sme kresťania a prežívame teraz advent. Advent ponúka príležitosť nanovo začať, pozrieť sa na seba a svet novým pohľadom. Môžeme povedať, že každý rok ide o to isté, ale nie je to tak. Nepohybujeme sa v kruhu, pokiaľ veríme, že naša životná cesta nie je začarovaná, ale otvorená smerom dopredu. Ale kam dopredu? Podľa dnešných biblických čítaní vpredu je Pán, ktorý prináša spásu. Proroci to mysleli aj celkom konkrétne. Podoba Starého zákona, ako ho poznáme, vznikla prepracovaním textov Biblie po návrate židov z tzv. babylonského zajatia. Po tejto skúsenosti si veriaci židia predstavovali svojho Boha ako kráľa, ktorý ich prišiel vyslobodiť zo zajatia. A oni mu bežali v ústrety a vyrovnávali mu cestu, nech to vyslobodenie príde čím skôr!

Iste, Božie konanie v dejinách ani židia jednoducho nestotožňovali s politickými udalosťami, ale tie politické udalosti čítali aj s otázkou: Ako sa nám cez ne Boh prihovoril? A tak prirodzene vyslobodenie z babylonského zajatia chápali ako potvrdenie, že Bohu sa dá veriť. On sľúbil a slovo dodržal, vyslobodil nás. K tradícii viery v Izraeli patrila schopnosť túto vieru vždy znova aktualizovať. Veď Boh k nám hovorí dnes! Na texte evanjelia druhej a tretej adventnej nedele si môžeme všimnúť, ako tradíciu viery aktualizoval Ján Krstiteľ. On už neburcoval ľudí, aby išli Bohu v ústrety z babylonského zajatia, ale zo zajatia formálnej nábožnosti a farizejskej sebaistoty, z predstavy viery, ktorá požehnáva pýchu a pohodlie. Neskôr aktualizoval Jána Ježiš, čím ďaleko zašiel za jeho posolstvo o potrebe pokánia. Ježiš už nikoho nestrašil, ako to robil ešte Ján Krstiteľ, ale odovzdával skúsenosť Božej lásky. Na dnešnom úryvku z Listu Filipanom si môžeme všimnúť, ako Ježišovo posolstvo zasa aktualizoval apoštol Pavol, a to v pohanskom prostredí, v meste Filipy, v Macedónsku (prišiel tam asi r. 50, list napísal z väzenia asi r. 57). Pavol píše ľuďom, ktorí ešte nedávno boli pohanmi, ako veľmi blízkym priateľom. Týmto ľuďom veľmi nepripomínal skúsenosti s Bohom, ktoré mali židia (vyslobodenie z babylonského zajatia), ani Jánovu výzvu prekonať úpadok mocenského a farizejského náboženstva. Pavol ponúkal vyslobodenie z ponižovania, ktoré ľudia zažívali v Rímskej ríši, z jej nekultúrnosti, neľudskosti, a tiež z náboženstva, ktoré človeka opíjalo, ale neoslobodzovalo.

Nám by mohlo byť blízke prianie, ktoré Pavol adresoval Filipanom: „Aby vaša láska rástla a s ňou aj poznanie a úsudok, aby ste vedeli rozoznávať, čo je lepšie“ (Flp 1,9-10). Pavol tu vlastne odporúča, aby kresťania mali v láske aj sami seba, z čoho vyplýva, že sa budú snažiť porozumieť sebe, že si ujasnia, o čo im ide, a potom sa budú môcť i správne rozhodovať a dokážu ísť vlastnou cestou. Páči sa mi toto Pavlovo adventné želanie. Láska nerastie v snahe, čo najviac pobehať a stihnúť, ale najprv v stíšení, porozumení sebe.

Od Daniela Heviera som čítal spomienku na jeho cestu do Prahy. Na diaľnici bez odstavného pruhu dostal defekt a jeho žena v reflexnej veste odkláňala kamióny. Hevier na záver svojho článku napísal: „Naša civilizácia je takou diaľnicou. Rútime sa po nej na druhý koniec globalizácie a zároveň opačným smerom. Dôležitá je rýchlosť, s individuálnymi stratami pri náhodnej nehode sa ráta. Naša civilizácia nemá miesto na odstavné pruhy. Výstražné trojuholníky sú na smiech, rozlámu ich kolesá pokroku. Večer, keď sme už boli medzi priateľmi, sme počúvali hlásenie českej zelenej vlny: Na diaľnici za Brnom si dávajte pozor, v pravom pruhu je odstavené auto! Vidíš, povedal som žene: Ešte stále nás obchádzajú. Ešte stále sme nažive.“ (Odstavný pruh, in: SME, 8.12.2012, 10.)

Prajem nám všetkým takúto schopnosť byť iný a inde, ako je dnešný svet a zostať nažive. A tiež zostať pri rozume a láske. Je to presne to, čo čakám od adventu.