Homília - 18.11.2012

Občas ma zavolajú ako kňaza k ťažko chorému človekovi. Čo by sme tak odpovedali na otázku, načo je to dobré? Keď sa kňaz pomodlí nad chorým, ten chorý sa skôr uzdraví? Alebo, naopak, skôr zomrie? Ľudia cítia, že keď lekárska pomoc zlyháva a pacient má „smrť na jazyku“, že niečo treba urobiť. Ale čo? Mnohí, hoci sú kresťania, nevedia sa rozhodnúť. Zdá sa im, že ak zavolajú kňaza, kým je chorý pri vedomí, môžu ho vyľakať – že už zomiera. Ak však kňaza nezavolajú a chorý zomrie, budú si vyčítať, že ten človek odišiel na večnosť bez povzbudenia a rozhrešenia.

Spomenul som si na tieto situácie, keď dnes pri bohoslužbe čítame opäť úryvok z Listu Hebrejom. Slová z tohto listu zaiste nehovoria nič o tom, ako sa môže niekto uzdraviť z ťažkej choroby, ale hovoria veľa o tom, ako prekonať hriech a smrť. Lebo ak čítame tajomné vyjadrenie z 10. kap. Listu Hebrejom, že Kristus je u Boha a čaká už len na to, kým „mu nebudú jeho nepriatelia položení ako podnožka pod nohy“, tak podľa dávneho kresťanského chápania sa týmito nepriateľmi myslia práve krajné ľudské ohrozenia – hriech a smrť.

Antický svet vnímal hriech a smrť v omnoho užšom vzťahu, ako to dnes vnímame my. Stav človeka po smrti sa vlastne rovnal tomu, čo my nazývame peklom. Jednoducho stav po smrti bol nežitím, temnotou, ničotou. A hriech sa nebral len ako väčší či menší zlý skutok, ale ako stav ľudskosti, ktorá je ničotná, ťahajúca nás ku dnu. „Človek je hriešny tvor“, hovorievalo sa kedysi. Nedokáže sa sám posvätiť či zbožštiť. S takýmto vedomím sa veľmi nedá žiť – s vedomím, že hriech a smrť sú nepremožiteľné. Preto sa ľudia vždy pokúšali nejako spojiť s božskými silami, aby aspoň na krátky čas boli oslobodení od hrozby trestu za hriech a od blízkej smrti (často sa to chápalo ako jedno a to isté). To spojenie s božskými silami zabezpečovali obety, ktoré prinášali pohanskí i židovskí kňazi. Navonok sa to veľmi nelíšilo. Veriaci židia boli však vedení k tomu, aby okrem obiet v chráme počúvali aj Boha, ktorý k nim hovorí cez rôzne udalosti a rôznych ľudí (prorokov), a zachovávali Božie slovo ako zákon. Na rozdiel od pohanov, ktorí si nikdy neboli istí, čo sa ich bohom zaľúbi a čo nie, židia verili, že s Bohom uzavreli zmluvu a že keď ju dodržia (keď zachovajú zákon), budú požehnaní. Byť požehnaný znamenalo byť zdravý, bohatý, mať veľa detí, nezomrieť skoro. Či aj žiť večne? – také niečo sa len začínalo tušiť, neverili to ani všetci židia.

Ako premáhajú svojich nepriateľov, ktorými sú hriech a smrť, nenáboženskí ľudia, keď sa nespoliehajú na Boha? Treba rozlišovať ľudí, ktorí vidia svoje životné šťastie v určitej čestnosti, vernosti pravde a pod., a potom ľudí, ktorí vidia svoje šťastie najmä v zdraví, bohatstve či inom úspechu. Včera som bol pracovne na teologickej fakulte vo Viedni, kde sa diskutovalo o textoch talianskeho filozofa Giorgia Agambena. Jeden jeho text sa volal „Génius“. Zaujímavé je, že Agamben sa neradí k náboženským ľuďom, ale prináša silné podnety pre teológov a kresťanskú vieru všeobecne. Kým som si neprečítal, nevedel som, že géniom nazývali starí Rimania božstvo, ktorého ochrane zverovali narodené dieťa. S tým súvisí latinské slovo generáre, po slov. plodiť. Dnes sa géniom myslí nadaný, v nejakej oblasti mimoriadne šikovný človek. Ani si neuvedomujeme, že pôvodne bol génius božstvo alebo anjel či nejaká energia, ktorá človeka sprevádzala životom. Stotožňovanie génia s ľudským ja (ego) je moderný vynález. Moderný človek sám seba pokladá za génia, nie niečo, čo ho splodilo. Iste, nemôžeme žiť v pohanskej závislosti na božstve. Aj Agamben končí svoju úvahu tým, že raz nastane okamžik, keď sa od svojho génia musíme oddeliť, aby sme začali viesť vlastný život. Filozof nepovie, kam má ten život zájsť. Povie len toľko, že to, čo zostáva ako naozajstné, je odchádzanie. Odchádzanie ako dlhý, náročný proces zabúdania seba samého. Čakali by sme, že povie – po oddelení sa od božstva, autority či patróna má sa človek vydať na cestu nájdenia seba samého. Ale nie, filozof vie, že človek nemôže byť majiteľom seba samého, preto povie – vydať sa na cestu zabúdania seba. Tu sa môžeme vrátiť k ponuke Listu Hebrejom, ktorý o Kristovi píše, že on „jedinou obetou raz navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú“, teda tých, čo sa mu s dôverou odovzdávajú. Filozof vraví podobne: To, čo zostáva, je odchádzanie, zabudnutie na seba samého (obeta z lásky?).

Keď ma zavolajú k ťažko chorému človeku, nemôžem nič iné spraviť, ako mu pomôcť, aby sa nebál smrti, ani svojich hriechov, a najmä, aby odchádzal s vedomím, že ho niekto má rád. Iste, kňazi nemôžu byť všade. Ako sme počúvali z Listu Hebrejom, skutočným kňazom je aj tak len Kristus a kresťanskí kňazi majú byť symbolom jeho konania pre všetkých, aby všetci konali podobne. A tak všetci sa učme sprítomňovať sebe a zároveň jeden druhému, že to, čo tušíme pred sebou (starí i mladí), je odchádzanie do lásky, nie do smútku a opustenosti.