Homília - 15.7.2012

Občas potrebujeme rozlíšiť, kto je kto v politike a ekonomike. Podobné je to aj v kresťanstve a cirkvi. Ľuďom v cirkvi sa snažíme v zásade dôverovať, ale nemožno nevidieť, že ani v cirkvi si s každým nerozumieme. Niekto si azda myslí, že je to tým, že niektorí veriaci a kňazi sú konzervatívni a iní zasa moderní. Osobne si to nemyslím, a to aj preto, že dobrí alebo zlí kresťania (katolíci) môžu byť aj moderní, aj konzervatívni ľudia.

Dnešné čítanie z Listu apoštola Pavla Efezanom nám ponúka iné rozlišovanie. Pavol začína svoj list dosť vznešene, keď chváli Boha za to, čo s nami učinil v Kristovi, a pritom prekvapujúco napíše, že to podstatné, čo Boh učinil, učinil ešte pred stvorením sveta. Ako veľkolepo Pavol začal, tak aj pokračuje, keď povie, že to, čo v Kristovi začalo pred stvorením sveta, s ním bude aj zavŕšené: Všetko sa v ňom zjednotí, všetko na nebi i na zemi dostane svojho pána a svoj zmysel. Tento pohľad na svet, ktorý predkladá apoštol, právom môžeme pokladať za pôvodné kresťanské učenie. Keď porozumieme, čo sa tým myslí, lepšie rozlíšime, kto je kto v našej cirkvi a o čom nám môže spolu ísť.

Pavol v úvode Listu Efezanom hovorí, že podstatný prístup Boha k ľudstvu nie je ovplyvnený dejinami, všetkými tými hriechmi, všetkou tou ničomnosťou, ktorá sa v dejinách nakopila. To podstatné bolo ešte pred stvorením, pred začiatkom sveta. A tým je Božia láska, z ktorej všetko vzniklo, teda Božie chcenie, aby všetko dobre dopadlo. Na tom naše hriechy nič nezmenili. Ak niečo, tak len takpovediac „donútili“ Boha, aby sa za svet (za nás) ešte viac zasadil. A práve toto učinil, zjavil nám v Kristovi. Uvedomujeme si, čo tu ohlasuje Pavol? Ohlasuje optimizmus spásy, verí v Boha optimisticky. Verí, že svet dobre dopadne, že práve toto nám Boh zjavil v Kristovi. Verí, že Boh je Bohom lásky, preto neprestane klopať na naše srdcia a prehovárať nás, aby sme sa stali jeho spolupracovníkmi na spáse sveta (iných ľudí). To sa dá, pravda, len vtedy, ak sme aj my optimistami, nie pesimistami vo viere. Ak žijeme svoju vieru v Boha v radosti a láske, nie v strachu a úzkosti. Ak dožičíme nebo aj iným, nielen sebe. Aj tým, o ktorých si myslíme, že sú veľkí hriešnici. Veriaci optimisti veria, že nie strach z pekla, ale prejavy Božej a ľudskej lásky pomáhajú prekonať ľudské hriechy. Nie naopak. Strach len hriechy vytvára, ale žiadne neprekonáva.

V tejto súvislosti sa dnes bojuje o cirkev. Nebojujeme o to, či budeme modernejší alebo konzervatívnejší, ale o to, či budeme optimistickí alebo pesimistickí. Či budeme šíriť lásku, povzbudenie a radosť alebo chlad a strach. Optimizmus alebo pesimizmus spásy, povie sa teologicky. Niekto asi aj následkom posledných udalostí v cirkvi na Slovensku povie: „Čo ma po celej cirkvi! Ja si svoje budem veriť, ale cirkev nepotrebujem.“ Omyl! Čo to je, to „tvoje“, čo chceš veriť, a čo je cirkev? Moja viera nikdy nemôže byť len moja, len pre mňa, ak nevidím ostatných. A kvôli tým ostatným je tu cirkev. Tá naozajstná cirkev, do ktorej patria Boží optimisti. To je tá cirkev, ktorá pri každej sv. omši radostne volá: „Svätý, svätý, svätý je Pán! Požehnaný, kto prichádza v mene Pánovom!“ Asi nevieme, že toto volanie v časoch, keď žil Pavol, zaznievalo na slávu rímskeho cisára. Cisár bol stelesnením božstva. On mal dávať svetu poriadok, jednotu a zmysel. Keď Pavol kedysi povedal, že Kristus je hlava a pán zemekruhu, vyzdvihol proti cisárovi Kristov nárok, jeho označil za hlavu cirkvi a zjednotiteľa ľudstva. Cirkev po grécky napokon neznamená nič iné ako zhromaždenie ľudí a toto zhromaždenie (občianstvo) sa v časoch Ríma pokladalo za akési mysticky rozšírené telo cisárovo. On bol hlava a oni telo. On im dával zmysel. Chápeme už, čo prinieslo kresťanstvo? Vytrhlo ľudí z moci svetského mocnára a voviedlo ich do Božej náruče. Za hlavu cirkvi vyhlásilo Krista a veriacich ľudí za jeho telo, aby prostredníctvom tohto spojenia celé ľudstvo dozrelo do jednoty – nie už vďaka mocnárovi, ale vďaka Bohu.

V tomto chápaní je zbytočné deliť kresťanov na moderných alebo konzervatívnych. Dôležité je delenie na optimistov a pesimistov spásy, na tých, čo šíria radosť z Boha, a na tých, čo šíria strach. Rád si osobne spomínam na kňaza Františka Žáka, ktorý bol dlhé roky špirituálom, duchovným sprievodcom pre študentov za kňazov; mnohí Bratislavčania ho poznali aj ako horlivého návštevníka chorých ľudí v nemocniciach. Ak na niekoho sedelo slovo konzervatívny, tak naňho. Vôbec to však neznamenalo, žeby niekomu vyčítal modernejší spôsob viery či štýl života. Skoro každý v Bratislave pozná aj iného kňaza – Antona Srholca. Asi všetci ho napriek veku pokladajú za moderného. Ak by sme ho porovnávali s Ferkom Žákom, nenašli by sme okrem toho, že obaja boli Záhoráci, už nič podobného. A predsa je to inak: Keď Srholec slávil životné jubileum (70 rokov), bolo to v čase, keď ho veľmi spochybňoval bývalý arcibiskup. Aj preto na jeho jubilejnú omšu v Blumentáli neprišiel z kňazov temer nik, ale Ferko Žák prišiel a vyjadril mu podporu. Čo by nám tento konzervatívny Ferko Žák povedal dnes? Usmievali sme sa, keď nám pri spovedi hovoril vždy to isté: Len pekne vytrvajte v láske k Pánu Ježišovi! Vlastne nikdy nepovedal: Vytrvajte v poslušnosti. Ale v láske! Takže, nie kto je moderný, kto konzervatívny, ale kto šíri strach a kto chce vytrvať v láske – to nech je pre nás dôležité rozlišovanie!