Homília - 5.7.2012

Osobitosťou sviatku Cyrila a Metoda je jeho viacnásobný význam. Tak je to aspoň u nás a v niektorých slovanských krajinách. Spomienka na Sv. Cyrila a Metoda nie je len náboženská, duchovne motivujúca k svätému životu, ale má aj význam politický, pričom presahuje do národnej kultúry a vzdelanosti. Prečo je to tak, je azda všetkým známe. Misia Cyrila a Metoda mala za cieľ šíriť kresťanstvo, mala prehĺbiť vieru, poznanie evanjelia u slovanských národov strednej Európy, ale ako to bolo bežné aj inde a inokedy pri kresťanských misiách, táto misia bola neoddeliteľná od významu politického a kultúrneho. Toto spojenie nie je niečo, čomu by sme sa mali diviť, toto spojenie našej viery s kultúrnosťou a vzdelanosťou by sme vlastne mali pokladať za normu a vzor.

Na dnešný sviatok Cyrila a Metoda dáva naša cirkev okrem iného čítať myšlienky apoštola Pavla z Listu Efezanom. Číta sa zo 4. kap. tohto listu azda preto, že sa tu spomína, ako nás Kristus obdaroval rôznymi schopnosťami. Niektorých obdaroval tak, že ich urobil apoštolmi, iných prorokmi a evanjelistami, ďalších pastiermi a učiteľmi. Ten, kto vyberal na dnešný sviatok tento text, si pravdepodobne myslel, že mnohé z týchto darov – schopností sa prejavili vynikajúco na Cyrilovi a Metodovi. Keď čítame pozorne slová apoštola, všimneme si však, že apoštol nespomínal Božie dary či povolania preto, aby niekoho vyzdvihol, ale aby potvrdil, že každý z nás dostal od Boha milosť, dar, schopnosť, povolanie... Každý, aj keď nie rovnako.

Dôležitý je zmysel týchto darov. Apoštol pekne píše, že zmysel či cieľ je v tom, aby sme jeden druhého učili brať život ako službu, aby sme si budovali vzťahy (v Kristovi, nielen ako kamaráti), aby sme mali spoločné ideály a poznanie (vieru), a to všetko preto, aby sme dospievali na zrelých ľudí podľa mierky Ježiša Krista. Cieľom kresťanskej misie alebo zmyslom Božích darov pre kresťanov nie je teda samotné šírenie kresťanstva či cirkvi, ale plnohodnotný život, zrelý dospelý život, a to meraný úrovňou, mierkou Ježiša Krista. Apoštol povie: dospieť k plnej miere Kristovho vzrastu – do čoho on dorástol. Náboženstvo teda nie je samo pre seba, ani cirkev, ani kresťanstvo. Podporujeme sa vo viere a sme v kresťanskej cirkvi, aby sme žili dospelo, zodpovedne, múdro. Povedané s apoštolom Pavlom, aby sme boli zrelí ľudia, a to nie hocijako, ale podľa mierky, podľa úrovne Kristovho vzrastu, jeho dospelosti.

Mnohí ľudia, ktorí len tak zboku pozorujú život nás kresťanov, život kresťanskej cirkvi, majú dojem, že cieľom nášho náboženského života je to, že nás to baví. Alebo si myslia, že my sa inak nevieme zaradiť do života, lebo sme málo samostatní, a tak sa spoliehame na Boha. Niektorí dokonca rovno povedia, že sme hlúpi, ak sme kresťania, lebo slúžime biznisu biskupov a nemáme z toho nič, a že cirkev je prehnitá a treba ju zrušiť. Čo vieme povedať my, prečo sme kresťania? Bolo by skvelé, ak by sme vedeli povedať (a naozaj si to aj mysleli): Som kresťan, nasledujem Ježiša Krista, aby som ako človek dospel do pravej ľudskosti. Gratulujem všetkým, ktorí tiež chcú dospieť do plnej ľudskosti, aj keď inak a cez iné vzory. Ale ja dúfam, že dospievam cez Ježiša Krista.

Apoštol Pavol by nás poopravil: Ježiš pre nás nie je vzorom, on je darcom. Nedívajme sa na neho ako na vzor, otvárajme mu svoj rozum a srdce, aby v nás pôsobil. Kresťanstvo nie je cvičenie v nasledovaní vzoru, ale cvičením sa v rozvinutí a naladení našich schopností, aby sme ponúkané Božie dary vedeli prijať a rozvinúť. A pri tom hrá veľkú úlohu práve kultúra a vzdelanie. Nekultúrny, nevzdelaný človek je ten, ktorý má určité prirodzené schopnosti, ale vždy zostane len amatér. Sv. Cyril a Metod prišli k našim predkom, aby z nich síce už mnohí pokrstení, nezostali len na úrovni kresťanských amatérov. Preto sa tak snažili spojiť svoju misiu s podporou kultúry a vzdelanosti.

Dnes sa vedú debaty o tom, či sa to podarilo, keď z ich misie veľa nezostalo (aspoň navonok). Nepíšeme ich abecedou (z ktorej sa vyvinula dnešná azbuka), nepatríme do východnej cirkvi, nepodarilo sa pomocou ich misie udržať ani vtedajší veľký štát našich predkov (Moravanov, Slovenov, Slovienov či starých Slovákov). Vlastne ani o tom sa nedohodneme, ako sa naši predkovia vtedy volali. To sú všetko zaujímavé veci, ale nie sú podstatné. Celkom by stačilo, ak by sme si z misie sv. Cyrila a Metoda vzali opäť to, na čom im najviac záležalo, a spojili svoju vieru s kultúrou a vzdelanosťou. Už nie s tou včerajšou, stredovekou, ale dnešnou, a tak mohli dospieť na dospelých kresťanov, nie už amatérov, laikov, ale partnerov, bratov a sestry, sebavedomých a rovných ľudí v našej cirkvi a celej spoločnosti.