Homília - 24.6.2012

Po tieto dni som mal veľa práce, veľa starostí, ale aj veľa zaujímavých zážitkov. Zážitky, to, čo máme zažité, skúsené, môžu byť niečím len prchavým, ale môžu byť aj niečím veľmi silným, čo poznamená celý náš život.

 Dnes slávime sviatok Narodenia sv. Jána Krstiteľa. V Lukášovom evanjeliu sa o jeho narodení píše ako o zážitku, ktorý jeho matke priniesol Božie milosrdenstvo a jeho otcovi daroval znova schopnosť hovoriť. Zvláštne, že ďalším ľuďom jeho narodenie spôsobilo zdesenie, iným potrebu o tom všade rozprávať a ešte ďalším prinieslo toto narodenie schopnosť klásť si otázky. Ďalší vývoj chlapca Lukášovo evanjelium spomína stručne: Ján mocnel na duchu a neskôr už nežil medzi ľuďmi, ale v samote, až kým nedostal od Pána poverenie vystúpiť pred ľuďmi.

Prečo má pre nás význam spomínať na Jána Krstiteľa? Podobne sa môžeme pýtať: Prečo má pre nás význam spomínať na Ježiša? Tieto otázky teraz nekladiem historicky (v dejinách je zaiste veľa postáv, na ktoré sa oplatí spomínať). Tieto otázky kladiem nábožensky. Čiže – je pre nás Ján (a ešte viac Ježiš) osobnosťou, ktorá nám i dnes prináša nejaký veľký zážitok, pozitívne poznačenie nášho života? Evanjelium dnes vymenovalo i vlastnosti takého život pozitívne premieňajúceho zážitku: skúsenosť Božieho milosrdenstva, lásky (zvlášť ženy si asi vážia takúto skúsenosť, najmä, keď boli podceňované, ako bola Alžbeta); schopnosť správne hovoriť (zvlášť potrebné pre mužov i ženy, ktorí vystupujú na verejnosti); možnosť vyrušiť až vydesiť tých, čo sú tupí, necitní a druhých osočujú (ako susedia Alžbety, ktorí ju pokladali za Bohom potrestanú, keď nemohla mať deti); schopnosť vzbudiť otázky tam, kde sa začalo rozmýšľať, a napokon potreba podeliť sa o takýto všetko premieňajúci zážitok s ďalšími ľuďmi.

Máme, mali sme takéto zážitky? Až také, žeby sme mohli povedať: Boh je milostivý, Boh mi preukázal lásku? Meno Ján (hebr. Johanan) naozaj doslovne  značí, že „Boh je milostivý“. Alebo mali sme aspoň také zážitky, ktoré v nás vyvolali otázky a tie otázky nás už nikdy neopustili? Prípadne lepšie: Prešli sme od otázok k vďačnosti a láske? Na jednom stretnutí v ostatných dňoch, na ktorých som bol, sa hovorilo aj o cirkvi. Že pre cirkev je najdôležitejšie, aby mala vízie, ale že sú dôležité aj štruktúry cirkvi. Tie štruktúry, to je čosi ako reč tela, ako gestikulácia, výraz tváre. Tiež sa hovorilo, že dnes bude čoraz viac takých ľudí, ktorí členstvo v nejakej cirkvi nebudú brať ako osudom danú tradíciu, ale ako vec vlastnej slobodnej voľby. Vtedy sa jeden priateľ opýtal: Ako má dnes vyzerať taká cirkevná reč tela, jej štruktúry, aby cirkev oslovila ľudí dneška? Odpoveď jedného teológa znela: Cirkev nemá mať inú reč tela, iné gestá, ako mal Ježiš. Ľudia pri Ježišovi nemali skúsenosť, že hlása milostivého Boha, ale on sám by bol nemilostivý. Naopak, mali pri ňom skúsenosť, že hlása milostivého Boha tým, že sám konal milostivo, chápavo, žičlivo, a to aj voči veľkým hriešnikom. Mali pri ňom skúsenosť, že spolu s Jánom koná i odvážne a kriticky voči mocným vo svete, ale vždy v mene Boha, ktorý je „johanan“ – milostivý.

To je potom ten zážitok, ktorý zostáva natrvalo, zážitok, ktorý všetko mení. Dnes je to na nás, aby sme si takéto zážitky odovzdávali, žili a sprostredkovali.