Homília - 13.5.2012

Predminulú a minulú nedeľu sa mi dosť ťažko rozprávalo, bol som chorý a kašľal som. V takých situáciách by bolo najlepšie, keby ma mohol niekto zastúpiť. Nie je však také jednoduché nájsť kňaza, ktorý je voľný a má čas. Takže, pokiaľ nemám zvýšenú teplotu, poviem si, že to nejako vydržím. V susednom Rakúsku by to riešili inak. Tam v prípade neúčasti kňaza (a nemusí ísť len o chorobu) zastúpia ho poverení členovia farnosti. Títo ľudia sú aktívni vo farnosti, vedia povedať reč, pripraviť bohoslužby, poslúžiť blížnym. Títo ľudia však nevystupujú len v čase núdze, keď treba zastúpiť kňaza. Jednoducho natrvalo prijali spoluzodpovednosť za šírenie evanjelia a život cirkvi vo svojom prostredí.

Keď počúvame po tieto veľkonočné nedele texty z Jánovho evanjelia, často sa v nich hovorí o láske. Lásku si predstavujeme zväčša citovo a telesne. Ale súčasťou aj tej citovej a telesnej lásky musí byť ešte niečo iné, niečo, z čoho tá láska funguje a žije. V 15. kap. Jánovho evanjelia sa spomína, že je to zachovávanie Ježišových prikázaní. Bližšie sa hovorí, že sa tým myslí vzájomná láska na Ježišov spôsob, až po možnosť položiť život za priateľov. Láska nespája pánov a sluhov, ale ľudí, čo majú spoločné ideály. Podľa evanjelia je takým ideálom počúvanie Boha ako Otca. Toto počúvanie, tento vzťah umožňuje Ježiš – on si vyvolil priateľov, podelil sa s nimi o svoj vzťah s Otcom. Výsledkom je ovocie – láska zodpovedaná, láska, na ktorú sa dáva odpoveď.

Táto časť evanjelia, o ktorej dnes uvažujeme, je pokračovaním textu z 15. kap. Jánovho evanjelia, kde sa spoločenstvo Ježišových učeníčok a učeníkov prirovnáva k viniču. Títo ľudia sa už neriadia Mojžišovým zákonom, neriadia sa predovšetkým písanými pravidlami, ale žijú svoj život zo vzťahu s Ježišom. Je to niečo podobné ako v našich priateľských vzťahoch. V týchto vzťahoch nie sú prvoradé vopred dané pravidlá, ale nenaplánované reakcie, ktorými odpovedáme jeden na druhého. Takto to funguje aj vo vzťahu s Ježišom. Sme s ním vo vzťahu, lebo nám otvára prístup k najvyššiemu ideálu. Evanjelium tento ideál opisuje ako počúvanie Boha Otca: „Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca“ (Jn 15,15). Zo súvislosti je zrejmé, že sa tým myslí život z viery, ktorá vedie k láske. Nielen k náboženskému zaradeniu sa, nielen k morálke, ale k láske. K takej, ktorá mení pánov a sluhov na priateľov, k láske, ktorá mení ľudí bez zodpovednosti na ľudí zodpovedných, k láske, ktorá mení ľudí poslušných na ľudí samostatných.

Ako v prípade viniča je výsledkom dobrá úroda hrozna a radosť z vína, tak v prípade vydarených vzťahov medzi Ježišom a jeho učeníkmi je výsledkom dobré ľudské spoločenstvo. Takým dobrým spoločenstvom nemôže byť skupina ľudí, kde jedni sú páni a druhí sluhovia. Takým spoločenstvom nemôže byť ani skupina ľudí, kde sa jedni cítia vyvolení a druhí sa berú ako odsunutí nabok. Podľa evanjelia Ježiš hovorí: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás“ (Jn 15,16). Tým sa chce povedať, že dobré ľudské spoločenstvo nevytvoria ľudia, ktorí sa ostatným ponúknu ako vyvolení, lepší, ale ľudia, ktorých rozpoznáme ako hodných vyvolenia. Vieme o ľuďoch, ktorí sa v spoločnosti usilujú o funkcie. Ostatným navrávajú, že ich vedia viesť a riešiť ich problémy. Nemusí to byť nepravda, ale keď sa mi niekto ponúka, vždy je mi podozrivý. Ideálne by bolo, aby sme neprijímali na zodpovedné funkcie ľudí, ktorí nás presviedčajú, že na to majú, ale takých, ktorých my pozveme: Poď, vezmi to, máš na to! Keď si pripomenieme biblické rozprávania o povolaní mužov a žien, ku ktorým prehovoril Boh, tak tam nenájdeme nikoho, kto sa ponúkol za vodcu, za kňaza či proroka. Naopak, vždy tam nájdeme niekoho, kto sa vyhovára, koho treba prosiť, aby šiel a niečo vykonal. Jeho povolanie sa nespoznáva podľa toho, že sa na to „cíti“, ale podľa toho, že ho niekto iný pozve a povolá. Zo životopisu zakladateľa saleziánov Jána Bosca je známe, že v detstve stratil otca. Mal však veľmi dobrú matku, ktorá sa nielen vedela postarať o svoje deti, ale mala vždy otvorené srdce a svoj dom aj pre cudzích. Od nej sa Ján Bosco naučil slúžiť iným ľuďom. Keď šiel za kňaza, tak nie preto, aby sa stal „pánkom“ (ako sa kedysi hovorilo), ale aby slúžil iným tak, ako to videl u svojej mamy.

Keď dnes hovoríme, že naša cirkev potrebuje obnovu, tak myslíme na niečo podobné. Aby naše cirkevné spoločenstvá neboli spoločenstvami jedného zodpovedného biskupa či farára, a potom ostatných, čo sa len „vezú“, ale spoločenstvami bratov a sestier vo viere, ktorí sa nechali osloviť k službe evanjelia a blížnych: mužovia i ženy, otcovia i mamy, mladí i starší; jednoducho všetci, ktorí sa neuzavreli do súkromia a chcú slúžiť podľa svojich možností celému spoločenstvu.