Homília - 25.3.2012

Kto príde v pôstnom čase do kostola, počuje spievať zvláštne piesne. Zvláštne sú v tom, že sa v ich textoch opakovane hovorí o veľkej bolesti. Je to najmä bolesť Ježišova, ktorá sa uctieva. V niektorých piesňach sa spomína aj bolesť jeho matky Márie a tiež bolesť kresťana, ktorý trpí, lebo súcití s trpiacim Ježišom alebo pri pohľade naňho trpí ľútosťou nad svojimi hriechmi. Viaceré piesne vyjadrujú túto bolesť silnými výzvami: „Kresťania nariekajte, od žiaľu zamdlievajte.“ Niektoré piesne podávajú aj teologický výklad, keď pripomínajú dôvod Ježišovej smrti: „Nie za seba, ale za nás, aby si nás vykúpil“. Starší veriaci v kostoloch mocne spievajú tieto piesne, hoci sa už naše pocity so slovami piesní až tak veľmi nezhodujú. Neomdlievame pri pohľade na kríž, ani sa nehádžeme o zem v ľútosti nad svojimi hriechmi. Áno, hriechy máme, ale nemáme dôvod byť nad nimi zúfalí. Možno nie sú až také veľké, a možno naozaj veríme, ako sa spieva v ďalšej piesni: „Lásku láskou mu zbožne splať, seba dal za teba, čo mal viac dať?“

Je užitočné uvedomiť si, že naše pôstne piesne vznikli v inej dobe a na iný účel, ako ich dnes spievame. Pravdepodobne slúžili prežívaniu Ježišovho utrpenia pri pašiových hrách o jeho umučení, pri krížovej ceste a pod. Obnova katolíckej omše po koncile však smerovala k tomu, aby sa ľudia citovo „nevyžívali“ pri speve piesní, ale aby sa obnovili prijatím Božieho slova a sv. Chleba. Preto sa do popredia dalo Božie slovo a snaha porozumieť mu, ako aj spoločenstvo bratov a sestier vo viere. V tomto spoločenstve máme dosvedčovať lásku k blížnym a zasväcovať sa do Ježišovho myslenia a konania.

Čo to znamená, k tomu dnes najlepšie vyjadrenie nachádzam v slovách proroka Jeremiáša. Jeho slová patria k najkrajším v celom Starom zákone. Cez proroka nám Boh oznamuje: „Svoj zákon vložím do ich vnútra a vpíšem ho do ich srdca“ (Jer 31,33). Tieto slová znejú až prekvapujúco moderne. Ohlasujú, že človek sám v sebe počuje Boží hlas a počuje ho ako zaväzujúci, ako zákon. Tento zákon bude vpísaný do ľudského srdca, teda bude prijatý za vlastný. Nebude sa vnímať ako čosi cudzie, ako potreba podriadiť sa niekomu cudziemu. Ten zákon sa bude vnímať ako spev vo vlastnom srdci. Človek sa ním nebude cítiť zviazaný, ale slobodný a rozradostený.

V náboženskom Izraeli, ale aj v cirkevnej tradícii jestvovali dva veľké duchovné prúdy. Jeden zdôrazňoval zákon zvonka, druhý zvnútra. Ten zvonka súvisí s nedôverou voči ľuďom, ten druhý s dôverou. Kto ľuďom nedôveruje, kto sa bojí ich slobody (ich srdca), ten robí okolo ľudí plot príkazov a zákazov, aby sa čím viac umenšila možnosť, že ľudia budú hrešiť. Kto ľuďom dôveruje, kto verí, že Boh sám oslovuje a dotýka sa ľudského srdca, nebuduje ploty, ale vzťahy. Slobodné a úctivé vzťahy. Robí to nielen preto, aby sa nehrešilo, ale preto, aby sa milovalo. Ježiš zjavne zvolil túto cestu, tento prístup k ľuďom. Nevylepšoval a nemnožil náboženské predpisy ako zákonníci a farizeji, ale odkazoval na prorokov a učil počúvať tichý Boží hlas vo vlastnom srdci.

Bol som nedávno v miestnej televízii niečo porozprávať pred Veľkou nocou. Mladá redaktorka sa ma viackrát pýtala na zmysel utrpenia, na zmysel obetovania sa. Zdá sa jej, že naše kresťanstvo práve utrpenie zdôrazňuje ako niečo veľmi cenné. Odpovedal som, že samo utrpenie nie je cenné, naopak, treba proti nemu bojovať. Cenná je len láska, ktorá je pri tom boji s utrpením ochotná si aj sama niečo odtrpieť. Teda nie utrpenie pasívne znášané, lebo to vraj tak musí byť, lebo sa to Bohu vraj tak páči, ale láska, ktorá je aktívna aj za cenu utrpenia. To je jediné utrpenie, čo máme na Ježišovom príbehu obdivovať. Nie omdlievať pri pohľade na jeho utrpenie fyzické, ale fyzicky ho nasledovať v našich životných podmienkach.

Nasledovať tak, ako sa spieva v jednej z tých našich starých piesní: „Lásku láskou mu zbožne splať.“ Láskou k sebe i ľuďom okolo seba, k Bohu i svetu. K tomu nech nám pomôžu všetky naše premýšľania, rozhovory, modlitby a spovede, na ktoré sme sa v tomto predveľkonočnom čase podujali.