Homília - 13.4.2025

Úvod do liturgie

Dnešnú nedeľu nazývame Kvetná nedeľa. Toto pomenovanie pochádza zo zvyku požehnávať ratolesti, ktoré nám pripomínajú privítanie Pána Ježiša v Jeruzaleme. Liturgiu začneme požehnaním ratolestí pred kostolom. Pri sv. omši budeme čítať z evanjelia časť rozprávania o Ježišovom umučení podľa Lukáša. V prvom čítaní zo Starého zákona sa prorok dnes predstavuje ako učeník, ktorý počúva Boha a napriek prenasledovaniu zlými ľuďmi, sám dokáže posilňovať iných. Druhé čítanie z listu apoštola Pavla je oslavný hymnus na Ježiša ako na toho, ktorý bol poslušný Bohu až po smrť na kríži.

Homília

Veľkonočné sviatky sa u nás, v našej zemepisnej šírke, prežívajú aj ako sviatky príchodu jari. Tento rok po chladných dňoch to tak aj vyzerá, že dnes už naozaj prichádza jar.

Udalosť z Ježišovho príbehu, ktorú si dnes pripomíname, zdala sa byť jeho priateľom a prívržencom tiež ako príchod jari. Pravda, tým ľuďom nešlo o počasie. Išlo im o príchod jari v náboženskom i politickom zmysle. S Ježišom jeho učeníci a podporovatelia spájali veľké nádeje na lepší život, obnovu celej spoločnosti. Keď s ním raz prichádzali do Jeruzalema, nazdali sa, že teraz to už vyjde, že Ježiš sa preslávi aj v hlavnom meste a že aj jeho dovtedajší odporcovia spoznajú jeho poslanie od Boha. Svoje očakávania vyjadrili volaním na slávu, pričom sa opakovala myšlienka: „Požehnaný kráľ, ktorý prichádza v mene Pánovom!“ Pri čítaní evanjelia – dnes ich voláme pašie (z lat. passion), teda utrpenie – sme sa dozvedeli, ako to dopadlo. Na uliciach sa objavila iná skupina ľudí, celý dav (ktorý bol asi zorganizovaný), a títo ľudia privliekli Ježiša k Pilátovi, ktorý bol vtedy politickým vládcom Palestíny v mene rímskeho cisára. Ako sme počuli z evanjelia, tí ľudia Ježiša obvinili z politických hriechov (rozvracia národ, zakazuje platiť dane a nechá sa nazývať kráľom). Pilát toto obvinenie nebral vážne, Ježiša nevidel ako nebezpečného a chcel sa problému zbaviť tým, že ho poslal k Herodesovi. Až keď dav nástojil na Ježišovom odsúdení, vydal ho na smrť.

My, ktorí spor o Ježiša sledujeme z odstupu mnohých stáročí a poznáme celý ten príbeh, predsa sa len pýtame: Prečo musel Ježiš takto skončiť? Naozaj sa ho nemal kto zastať? Napokon, nielen jeho ľudia, tí, čo mu nedávno volali na slávu, ale prečo sa ho nezastal najmä Boh sám? Ak pozorne počúvame, môžeme si všimnúť, že odpoveď na tieto otázky prišla. Nie nejakým bleskom z neba, ale z úst dvoch akoby celkom nehodných postáv. Jeden zo zločincov, čo s Ježišom boli ukrižovaní, mu povedal: „Spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ Čo tomu človeku svitlo, čo sa ho to dotklo, keď sa takto Ježišovi prihovoril? Ako v tom trpiacom mužovi vedľa seba rozpoznal niekoho, s kým síce onedlho zomrie, ale zároveň s ním, práve s ním, sa môže dostať do čohosi dobrého a krásneho? Na záver prišlo ocenenie pre Ježiša od druhej postavy, od ktorej by sme nič také nečakali, od stotníka, teda veliteľa vojenskej stráže. Ten, keď videl, čo sa stalo, oslavoval Boha a o Ježišovi vyhlásil: „Tento človek bol naozaj spravodlivý.“

Zastanie sa spravodlivého sa málokedy v dejinách udeje tak, že niekto vysokopostavený – v Ježišovom prípade Pilát a židovskí veľkňazi – dá sa presvedčiť a vydá čierne na bielom: Tento človek je spravodlivý. Nečakajme od takýchto ľudí výroky spravodlivosti. Aj mi tak napadlo – pre Pána Boha je nemožné, aby prehovoril ústami nejakého mocipána. Omnoho radšej prehovorí ústami hriešnika, v ktorom sa pohne srdce, človeka, ktorý nie je v pozícii, žeby si niečo namýšľal. Prečo ten zločinec na kríži a vojak pod krížom rozpoznali Ježišovu vznešenosť napriek jeho poníženiu a tí druhí nie? Možno preto, že boli blízko, celkom blízko, že sa Ježišovi dívali z tváre do tváre. Kto sa díva na utrpenie z diaľky, z odstupu, ako tí, čo dnes vedú vojny pomocou družicových systémov vo vesmíre, ľahko prepadne necitnosti. Podobne, kto sa povyšuje na iných, kto prepadne pocitu vlastnej moci, ľahko stráca cit a základnú ľudskosť.

Dávajme si na to pozor. Nezvykajme si na život z odstupu, nevytvárajme si názory na svet, na iných, len tak na diaľku. A najmä, zostaňme nablízku, zvlášť tým, čo trpia. Vtedy sa ľahšie vcítime i precítime, o čo ide, rozpoznáme, kto je naozaj spravodlivý a spoznáme aj to, že Boh je medzi nami, lebo prehovorí ústami nás hriešnikov – spolucítiacich či spolu trpiacich.