Homília - 17.11.2024

Dnes slávime 33. liturgickú nedeľu obdobia cez rok. Prvé čítanie zo Starého zákona patrí k tzv. apokalyptickej literatúre. Slovo apokalyptický znamená v gréčtine „niečo tajomné z budúcnosti odkrývať“. Text vznikol asi 150 r. pred Kr. Pripomína, že sme síce pominuteľní, ale za svoj život sa budeme zodpovedať. Tajomne vyznieva aj dnešné evanjelium. Obrazmi z apokalyptickej literatúry sa ohlasuje príchod Syna človeka, teda Mesiáša. Príde súdiť svet a ustanoviť svet nový, založiť Božie kráľovstvo. Druhé čítanie ohlasuje Krista ako jediného pravého kňaza. Všetky naše modlitby a sv. omše sú len našim prihlásením sa k jeho obete, ktorou odstránil hriechy, nie jej opakovaním.

Homília

V dejinách sú také obdobia, o ktorých sa hovorí, že sa v nich láme doba, teda, že čosi staré končí a niečo nové začína. Na dnešnú nedeľu pripadol 17. november, ktorý sa u nás slávi ako štátny sviatok pod vznešeným titulom: Deň boja za slobodu a demokraciu. Pred 35 rokmi sa doba naozaj lámala, nešlo však len o jeden deň, očakávanie zmien narastalo roky, len v strednej Európe sa tie zmeny naplno prejavili počas roka 1989. Z odstupu rokov vtedajšie udalosti nám už v spomienkach vybledli a v médiách majú takú podobu, akú im dajú diskutéri, ktorí o nich rozprávajú.

Udalosti okolo druhej svetovej vojny alebo udalosti ukončenia komunistických režimov v Európe patria v našich krajinách k tým najdôležitejším. Nad slovami dnešného evanjelia sa môžeme pýtať: Keď Ježiš hovoril o veľkom súžení a otrasoch neba a zeme, myslel na také udalosti, ako bola svetová vojna a koniec komunizmu v Európe? Alebo myslel na to, čo niekedy nazývame koniec sveta? Naša odpoveď môže byť, že Ježiš myslel na jedno i na druhé, ale predovšetkým myslel na nás ako na svojich spolupracovníkov, s ktorými chce vytvárať iný svet, ako je ten, v ktorom sú ľudia poväčšine nešťastní. Podľa príkladu o figovníku, ktorý vyháňa lístie, máme si všímať znamenia čias, všímať si, čo sa ide diať a pripravovať sa na príchod Syna človeka.

Pojem Syn človeka pochádza z Knihy proroka Daniela (Dan 7,13-14) a v Ježišovej dobe sa používal na označenie Mesiáša, Božieho posla a konateľa. Ježišovi učeníci priradili tento pojem Ježišovi, on sa pre nich stal Synom človekom, na ktorom sa láme doba – starý svet končí, nový začína. Úryvok z evanjelia, ktorý sa dnes číta pri bohoslužbe, je časťou dlhšieho rozprávania v 13. kap. Markovho evanjelia. Ježiš podľa tohto rozprávania vyriekol proroctvo nad chrámom v Jeruzaleme, že bude zborený, a že budú vojny a ďalšie veľké súženia. Svojich učeníkov upozornil, aby sa nedali oklamať a zostali verní Božiemu konateľovi – Synovi človeka. Vieme, že Markovo evanjelium bolo napísané okolo roku 70 po Kr. Bola to doba, keď sa časť Židov vzbúrila proti Rimanom, ale vojnu Židia prehrali a ich chrám Rimania naozaj zbúrali. Okolo Jeruzalema bolo ukrižovaných toľko Židov, že vraj v širokom okolí nezostal jediný strom. Všetky boli použité na kríže. Niekoľko rokov predtým zažili kresťania veľké prenasledovanie za cisára Neróna v Ríme, počas ktorého spolu s tisícami kresťanov zomreli apoštoli Peter i Pavol (asi v r. 64-67).

Všetky tieto udalosti, prenasledovania a súženia prežívali kresťania okolo roku 70 po Kr. a ich premýšľanie našlo svoje vyjadrenie aj v 13. kap. Markovho evanjelia. Keď pozorne čítame tento text, necítime však z neho strach a pesimizmus. Pre kresťanov tej doby nebolo hlavné súženie, ale že prichádza „Syn človeka s mocou a slávou“. Vieme, že kresťania sa do povstania Židov proti Rimanom nezapojili. Nezľakli sa ani hrozného prenasledovania v Ríme. Čo bolo pre nich dôležité? Nie hádka o tom, kto robí pre kresťanov lepšiu politiku a na stranu akého politika sa pridať, ale ako s Kristom budovať vo svete Božiu moc. Keď stromčeky vyháňajú lístie, blízko je leto. To je jednoduchý obraz. Podobne, keď kresťania nachádzajú v Ježišových slovách to, čo ich drží, čo nepominie, blízko je Božie kráľovstvo. Keď kresťania odmietajú bojovať s nenávisťou ako Židia o Jeruzalem a radšej nadväzujú medzi pohanmi bratské vzťahy, blízko je Božie kráľovstvo. A keď dokážu radšej zomrieť, ako by sa vzdali svojej viery (ako počas Nerónovho prenasledovania), dávajú také silné svedectvo o sebe a Kristovi, že ich viera sa stáva príťažlivou pre tisíce ľudí, ktorí sa k nim pridávajú. Nie, aby si ako nejaká sekta založili vlastný náboženský štát alebo ušli niekam do púšte a tam čakali na koniec sveta, ale aby uprostred sveta zakladali zárodky Božieho kráľovstva.

V Katolíckych novinách (KN, 46/2024) ma zaujal rozhovor s českým kňazom Josefom Kordíkom. Pôsobí ako farár v severných Čechách. Za komunistického režimu ho sledovala štátna polícia a mal aj zakázanú kňazskú činnosť. Na záver rozhovoru sa ho opýtali, ako vníma súčasné smerovanie cirkvi. Kordík odpovedal: „Pápež František udáva smer, ale sám má v mnohom zviazané ruky. Ale je úžasné, čo sa mu už podarilo, ako mnohé veci otvoril. Mne sedia revolučné myšlienky, a synodálny proces, ktorý sa začal, musí pokračovať, nesmie sa zastaviť, inak sme stratení. “ (KN 46/2024, 4-5.) V KN farára Kordíka predstavili na výročie Novembrovej revolúcie ako odporcu minulého režimu. V poslednej vete vyslovil to, čo je podstatné. Nie boj s komunistami či liberálmi, nacionalistami a fašistami, ale boj o Božie kráľovstvo. Zápas o cirkev, aby bola Ježišova, pre ľudí, podľa jeho evanjelia. Všetko ostatné je vedľajšie.

Teraz v novembri sa príroda v našej časti sveta začína ukladať na zimný spánok. Vieme, že na jar spod zeme opäť vyraší zelená tráva i kvety, ktoré boli skryté v zemi počas chladných mesiacov. Tak si predstavujme svoju existenciu vo svete. Zostať uprostred sveta, nikam neodchádzať, žiť spolu s inými, ale vo svojich koreňoch žiť z Ježišovho slova, ktoré nepominie. Ak sme si to slovo naozaj osvojili, ak sa o to úprimne snažíme, prejaví sa, v príhodný čas vyrazí na povrch a rozkvitne.