Štrukturálna reforma katolíckej cirkvi: nevyhnutnosť, stanovenie cieľa, požiadavky 2/2

6. Osobné rozhodnutie viery po (dodatočnom) katechumenáte dospelých

Taká obec sa môže utvoriť len z kresťanov dospelých vo viere. K tomu sa nepríde tak, že ľudia pokrstení ako nemluvňatá a pobirmovaní ako deti jednoducho dorastú do dospelosti, keďže títo ľudia ešte nemusia tým samým dospieť aj vo viere, nemusia urobiť dospelé rozhodnutie pre vieru. Toto si žiada aj od tých, čo boli pokrstení v detskom veku zodpovedajúcu konfrontáciu s vierou, ktorú najprv len prevzali, lebo viera nevznikne sama od seba. Cirkev si musí klásť vážnu otázku, nakoľko je zlučiteľné s náboženskou slobodou, aby sa ľudia vyhlásili len na základe ich detského pokrstenia za veriacich, ako sa to deje v cirkevnom práve (CIC kán. 204/§ 1; v nasledujúcom kánone je to nepriamo korigované). Na rozdiel od Božieho ľudu Starého zákona nemožno sa do cirkvi len jednoducho narodiť, ale treba k nej prináležať v slobode, keďže Boží zákon máme spoznať a dosvedčiť vo vlastnom srdci. To neznamená zásadné odmietanie krstu detí. Tak ako sa detí nemôžeme pýtať, či chcú prísť na svet, nemôžeme sa ich ani pýtať, v akom svetonázore a náboženstve chcú byť vychovávané. V každom prípade ich ovplyvňujeme. Avšak mohlo by stačiť, ak by sme nemluvňatá len požehnali a prijali ich do komunity ako kandidátov krstu, až kým ony samy poprosia o krst. Azda by bol vhodný čas pred Prvým sv. prijímaním, keď už je dieťaťu prinajmenej možné určité jemu primerané rozhodnutie (strach, že Boh ich neprijme, keď by skôr zomreli, je už azda prekonaný). Ale aj toto by sa malo diať s výhradou, že deti sa raz ako dospelí môžu a majú nanovo rozhodnúť; nemôžeme sa držať všetkého, čo sme ako deti sľúbili, a platí to aj o krstnom záväzku. Z tohto dôvodu krst udelený v detskom veku potrebuje určité doplnenie či zdokonalenie cez osobné a jasné rozhodnutie pre vieru v dospelosti formou dodatočného katechumenátu. Birmovanie v detskom veku to nenahradí. Okrem toho intencia birmovania sa neprekrýva s obnovou krstu v dospelosti, ale naznačuje poslanie pokrstených, aby niesli svedectvo a pôsobili v cirkvi a spoločnosti; inak by birmovanie ľudí, ktorí sú krstení v dospelosti, nemalo nijaký zmysel.

Táto obnova krstu u ľudí, ktorí boli pokrstení ako deti, sa môže vydariť len na báze vyjasneného spoločného porozumenia viere, ktoré nebude fundamentalistické. Pokiaľ možno, malo by sa konať na veľkonočnú vigíliu, osobne a tak aj menovite (až potom môžeme sľub krstu každoročne obnovovať; sľub, ktorý sme nikdy nedali sami za seba, nemožno ani obnoviť). K tomu by sa mali ľudia v obci pripustiť len tak ako kedysi záujemcovia o krst – po tzv. skrutíniách. Pokiaľ sa cirkev neodváži na tento namáhavý krok obnovy v zmysle Nového zákona, zostanú vo všeobecnosti obce len v stave prípravy ich členov na osobné a záväzné vyznanie viery. Tak zostane i úradný kňaz náprotivkom svojej obce, ktorá sa v realite nachádza ešte len v stave katechumenátu (v tom spočíva aj dôvod pre zdanlivú plauzibilitu momentálneho obrazu kňaza). Táto cesta k dospelej viere v dnešnej cirkvi dá sa porovnať s vývojom v živote jednotlivého človeka a vývojom manželskej lásky, tiež s vierou učeníkov a učeníčok Ježišových a s cestou, na ktorej sa dospievalo k viere v obciach prvotnej cirkvi:

Cirkev sama seba vmanévrovala do fatálnej situácie, lebo vďaka krstu nemluvniat a birmovaniu detí bez obnovy krstu v dospelosti vzbudzuje dojem, že títo do cirkvi nedostatočne začlenení ľudia, až raz dospejú, samo sebou sa stanú dospelými členmi svojich obcí. Títo ľudia potom aj chcú – pokiaľ možno s odvolaním sa na ľudské práva – spolurozhodovať o otázkach viery. Táto právna fikcia sa stáva zlým osudom cirkvi. Proces dozrievania do viery, v ktorej sa človek stane dospelým, si v normálnom prípade vyžaduje komunitu obce, v ktorej sa viera môže autenticky okúsiť, do nej zasvätiť, prežívať ju a dosvedčovať. Z tohto dôvodu je vznik novej obce vlastne malý zázrak, pretože ona by už vlastne mala jestvovať, aby sa do nej mohlo dozrieť. Tento zázrak sa môže podariť len v namáhavom procese, postupne a v malých krokoch. Omnoho lepšie je, ak jestvujúce obce rastú a potom sa rozčlenia, keď sa stanú veľkými. Aj na tom sa ukazuje, aká namáhavá bude obnova cirkvi na súrodenecké spoločenstvo. Cieľom sú obce pozostávajúce z ľudí, čo prijali Boha v jeho slove, a tým sa narodili z Boha a stali sa synmi a dcérami Božími (podľa Jn 1,12n), bratmi a sestrami Ježiša Krista. Takí ľudia potom môžu aj kňazsky pôsobiť.

7. Spätná reflexia biblickej viery, odstránenie dejinne podmienených mylných elementov

Aby sa mohli zriadiť súrodenecké štruktúry rozhodovania v cirkvi, potrebujeme revíziu cirkevného učenia o hierarchickom členení cirkvi, o úrade kňaza, biskupa a pápeža, ktoré sa rozvinulo v dodatočnom teologickom legitimizovaní systému, vzniknutého napasovaním na spoločenské prostredie. Keďže toto momentálne seba porozumenie cirkvi bolo spoluurčované prostredníctvom dejinne podmienených, ale Biblii cudzích komponentov, musia sa tieto z jej učenia odstrániť presne tak, ako mnohé dejinne podmienené predstavy z Biblie. Karl Rahner k tomu napísal: „Pravidlá biblickej hermeneutiky, ktoré sa od čias osvietenstva pomaly dostali do reflexie a vedomia cirkvi a dnes pod dlhom a ťažkom vývoji sú výslovne alebo mlčky uznávané aj učiteľským úradom cirkvi, musia byť videné a uznávané aj... ako pravidlá interpretácie učení neskoršieho učiteľského úradu.“ Pre budúcnosť „nebude možné pochybovať o tom, že dejiny viery a dogiem prinášajú so sebou aj zmeny, ktoré si dnes sotva ešte dokážeme predstaviť“ Pretože aj „dejiny dogiem môžu v budúcnosti prebiehať za značnej revízie skorších (autentických) vyhlásení učiteľského úradu cirkvi“.

Platí to podľa našich vyššie uvedených premýšľaní tak pre vnútorné rozdelenie cirkvi na klérus a ľud, ktoré vzniklo podmienené mylným vývojom a následne bolo legitimizované, ako aj pre patriarchálne-hierarchickú štruktúru katolíckej cirkvi, ktorá sa vyvinula vďaka tomu a vďaka svojmu prispôsobeniu okolitej spoločnosti, ako aj pre nárok nositeľov cirkevného úradu, že majú mať účasť na božskej neomylnosti. Nevyhnutné korektúry neznamenajú, že máme upadnúť do relativizmu ako do druhého extrému, čo právom odmieta pápež Benedikt XVI., ale vyžadujú si od nás, aby sme sa vzdali absolútneho nároku na pravdu cirkevného učenia. Táto reforma sa nemôže obmedziť na to, že sa odmietne jestvujúci systém, ale v prvom rade sa musí obnoviť život cirkvi v obciach a potom na tomto základe rozvíjať súrodenecké štruktúry rozhodovania ako pozitívnu alternatívu. Teraz ide o toto:

8. Revízia rozhodovacích štruktúr a právomocí úradu podľa princípu jednomyseľnosti

a) Princíp jednomyseľnosti a rozdiel oproti iným štruktúram rozhodovania

Predstavme si súrodencov, ktorým neočakávane zomrú rodičia a nezanechajú nijaké úpravy v testamente ohľadom dedičstva, a oni teraz musia rozhodnúť o tom, či majú naďalej viesť rodinný podnik alebo ho majú predať, kto má ako prvý prevziať vedenie podniku atď. Môžeme si myslieť, že to pôjde podľa metódy väčšinového rozhodovania bez toho, aby všetci boli uzrozumení s každým z tých riešením, o ktorých by sa hlasovalo? Teda, že rozhodne väčšina, kto dostane podľa zákona povinný podiel, ak je vôbec taký predpísaný? Alebo sa dajú tieto veci riešiť podľa metódy „najmenšieho spoločného menovateľa“ (podľa motta, ktoré raz bolo sformulované ako odpoveď na túto otázku: „Je to celkom jednoduché: Spoločné je nám to, s čím môže každý slobodne súhlasiť“)? Ako to má fungovať, keď sa má prísť k reálnym uzáverom – nielen k teóriám? Alebo stačí demokratickou väčšinou zvoliť nejakého vedúceho či vedúcu, ktorý či ktorá však nebude mať žiadne rozhodovacie kompetencie, ale smie len podávať návrhy a priateľsky môže dohovárať? Ani požiadavka po väčšom dialógu v cirkvi nedáva žiadnu odpoveď na otázku, ako sa napokon má rozhodovať. – Tieto varianty sa dajú nájsť v rozličných návrhoch o štruktúrach rozhodovania v možnej budúcej ústave cirkvi. Zjavne nedostačujú pre súrodenecké spoločenstvo zmýšľania a života. Aby sme to ešte zjednodušili: V manželstve nemôžeme odstrániť rôznosť názorov v dôležitých otázkach, ktoré sa dotýkajú svedomia partnera, ani pomocou väčšinového rozhodnutia, ani ráznym slovom jedného z partnerov – kedysi zo strany muža, ale tie časy sú preč. Tiež malý alebo najmenší spoločný menovateľ neprináša riešenie sporného bodu. Aj keď sa obaja obrátia na nejakého sprostredkovateľa, môže im tento pomôcť, aby dospelí k spoločnému rozhodnutiu, ale vec nemôže za nich rozhodnúť, ak to nemá viesť k opätovnému pádu do nejakého autoritárskeho systému.

Pravdepodobne si teraz mnohí myslia: Cirkev predsa sama rozhodovala na veľkých konciloch o otázkach viery, teda jestvuje predsa len väčšinová demokracia v cirkvi. Nato treba odpovedať: Väčšiny sa často vytvárajú na veľmi problematický spôsob, pomocou dobrého rečníka alebo skupinovým nátlakom, kým kritické hlasy sú prijímané ako obťažujúce a väčšinou zostávajú v menšine. Rozhodnutia prvých koncilov sa uskutočnili za veľkého tlaku cisára, ktorý mal v cirkvi viac moci ako pápež dnes a uzávery koncilu presadil silou; tí biskupi, ktorí mali odchylnú mienku, boli ním posielaní do vyhnanstva. Jednotliví biskupi sa pokúšali rozličnými prostriedkami, aj nemorálnymi, pritiahnuť cisára na svoju stranu a získať tak jeho súhlas s ich postojom. Uznesenia koncilov viedli k veľkým štiepeniam v rámci kresťanstva, ktoré podnes nemáme zvládnuté, a popritom vyprodukovali a zostrili ešte aj konflikty s inými náboženstvami. Jestvovali aj chybné rozhodnutia koncilov bez toho, aby cisár alebo pápež vyvíjali nátlak. Tak koncil v Kostnici, ktorý sa povýšil nad pápeža, sa uzniesol, že treba upáliť Jana Husa, ktorému predtým sľúbili ochranu. Koncil v Tridente fixoval rozdelenie cirkvi namiesto toho, aby ho prekonal. Dogmu o pápežskej neomylnosti vyhlásil na Prvom vatikánskom koncile sám pápež, ale so súhlasom koncilovej väčšiny; menšina, ktorej námietky neboli zohľadnené, vopred opustila koncil. Väčšinový princíp v zásade bráni, aby sa menšinové pozície, ktoré by azda mohli ukazovať cestu ďalej, vážne vydiskutovali. Na Druhom vatikánskom koncile sa väčšinový súhlas dosahoval často pomocou viacznačných kompromisných formulácií, čím sa konflikty odsunuli na obdobie po koncile.

Súrodenecké zjednotenie viacerých ľudí na rovnej úrovni, teda bez vlády väčšiny nad menšinou a bez príkazu nadriadenej inštancie, môže sa docieliť len na princípe jednomyseľnosti. Pretože naozajstne spoločne zdieľaná zodpovednosť, v ktorej ju niekto môže niesť s druhými vo vzájomnej dôvere, je niečo iné ako úradne vymedzená spoluzodpovednosť. To značí: Keď sa má v nejakej skupine o niečom rozhodnúť v konečnej zodpovednosti, majú všetci brať svoje rozhodnutie tak vážne, akoby sa ich samých týkalo a museli zaň niesť zodpovednosť. Keď sa má predsa len dospieť k nejakému spoločnému riešeniu, za ktoré sa všetci postavia, a to aj vtedy, ak to zo svojho pohľadu nepokladajú za najlepšie, potom nemôže mať posledné slovo ani vedúci ani väčšina (ani tzv. kvalifikovaná), ale všetci spolu musia dospieť k nejakému jednomyseľnému rozhodnutiu. Toto rozhodnutie na základe ľudskej ohraničenosti zostáva vždy otvorené pre zmeny, predsa je však záväzné, kým sa v nutnom prípade nenájde riešenie lepšie. K tomu nevyhnutná zhoda v základnom postoji (primárna jednomyseľnosť „v duchu“) a na konkrétnych stanoviskách vo vecných otázkach (sekundárna jednomyseľnosť v spoločných rozhodnutiach) sa podstatne líši od princípu (úradnej) jednohlasnosti, na základe ktorej môže menšina alebo jednotlivec prostredníctvom svojho veta blokovať každú požiadavku bez toho, aby ostatní členovia kolégia mohli proti tomu niečo podniknúť. Také blokovanie je vylúčené, ak sa všetci chcú podriadiť nároku na jednomyseľnosť. Ak sa naučili rozlišovať medzi úsudkom svedomia a (pra-)svedomím a sú pripravení spochybniť svoje úsudky alebo dovolia, aby boli spochybnené. Jednomyseľnosť neznamená, že výsledok musí byť jednotnou normou pre všetkých. Aj v cirkvi je napokon naskrze možné (a niekedy je to jediným riešením), že sa jednomyseľne rozhodneme pripustiť rôzne riešenia bez toho, aby sme jeden druhého odsudzovali alebo inej pozícii odopreli pravovernosť. V takom prípade sa vlastný názor nesmie povýšiť na normu pre všetkých, najmä keď protikladné mienky ani v tej istej skupine nemôžeme rovnoprávne vyhodnotiť, lebo to z praktických dôvodov nie je možné.

Výslovne treba na to upozorniť, že ľudia, ktorí na seba slobodne berú záväzok jednomyseľnosti, podriaďujú sa týmto Božej moci, aj keby si to priamo neuvedomovali. Lebo vychádzajú z toho a veria v to, že táto možnosť zjednotenia na rovnakej úrovni jestvuje a je im daná bez toho, žeby chceli túto schopnosť pre seba alebo iných zariadiť. Lebo nato by museli stáť nad inými a museli by ich ovládať. Jednomyseľnosť teda nepožaduje najprv vzájomne nejaký nadbytok dôvery a potom dôveru, ale aj dôveru voči Bohu ako základu nášho spoločného prebývania. Preto je potrebné pred a v každom náročnom spoločnom procese rozhodovania modliť sa spoločne a prosiť Boha o jeho pôsobenie v Duchu Svätom. Jednomyseľnosť dosiahnutá napriek krízam je miestom Božej skúsenosti.

b) Úrad vedenia ako znamenie a nástroj jednomyseľnosti v operatívnej rovnosti

Aby sa dosiahla jednomyseľnosť v spoločnom rozhodovaní, potrebuje obec alebo grémium splnomocneného nositeľa úradu – vždy sa myslí na muža alebo ženu – ktorý pracuje nielen na základe ľubovoľnej väčšiny v kolégiu (ako nezáväzne akceptovaný mediátor alebo poradca), ale vybavený nevyhnutnou právomocou pracuje na spoločnom riešení, ktoré si nárokuje a požaduje od všetkých a aj od seba samého (aj malý tím o dvoch, troch osobách môže vnímať túto úlohu, väčší tím by už opäť sám potreboval vedenie). Aby sa tento cieľ dosiahol, prichádza vedúci – zaiste s pomocou všetkých – s nejakým návrhom (alebo prijíma návrh niekoho) a konfrontuje s ním všetkých, následne predkladá v nutnom prípade návrh aj viackrát vo vylepšenej podobe, kým všetci prinajmenej na úrovni bázy súhlasia a vedia ho odobriť vo svojom svedomí (aj keď niektorí iné riešenie pokladajú za lepšie). Aby sa táto úloha mohla naplniť, musí taký vedúci kvôli tomuto procesu nachádzania kolegiálnych rozhodnutí existovať s ostatnými v grémiu na základe „operatívnej“ rovnosti, ktorá je podmienená správaním jedna k jednej a zjednocovať sa partnersky s druhými. Ak by však stál nad ostatnými v grémiu a mal by posledné slovo, mohol by im svoje riešenie nanucovať a nebol by viac (rovnocenným) členom kolégia. Ak by zasa ako istý typ moderátora stál pod grémiom alebo mal by len jeden hlas v grémiu ako každý iný (keď aj ako primus inter pares, ako čestný predseda alebo vedúci diskusie), mohol by druhým len pekne dohovárať, ale nemohol by ich účinne vyzývať k spoločnému riešeniu. Mimo oboch týchto extrémov má byť vedúci jedným pólom vznikajúceho spoločného rozhodnutia, takpovediac „trecí strom“, na ktorom môžu ostatní vyskúšať svoje argumenty, a on zasa tie svoje na nich. Toto „staviteľstvo mostov (pontifex)“ v pôvodnom zmysle slova je namáhavá úloha; nie je to žiadna vláda, ani vláda vykonávaná v duchu pokory, ale skutočná služba. Potom vedúci nestojí v akejsi „svätej moci“ nad kolégiom (ani „kolégium“ vo svojich základoch nezjednotené či zdanlivo zjednotené nestojí nad „vedúcim“, ktorý sa má zariadiť podľa väčšiny), ale vedúci a ostatné kolégium sa podriaďujú nároku na jednomyseľnosť a musia sa zhodnúť, čím sa zjednotí aj kolégium (pričom táto jednota môže jestvovať aj vo forme dodatočnej recepcie rozhodnutí vedúceho a často je len v tejto podobe možná). Schematicky to vyzerá takto:

Hierarchia - vedúci na mieste Boha, a potom kolégium.

Jednomyseľnosť - Boh ako jediný Pán, a potom vedúci (a) a ostatné kolégium.

c) Úradné kňazstvo v službe jednomyseľnosti s univerzálnou cirkvou a Ježišom Kristom

Interný úrad vedenia v cirkvi nie je identický s úradným kňazstvom, aj keď obe úlohy často vykonáva tá istá osoba. To vyplýva už z toho, že napr. nejestvuje žiadne svätenie na úlohu pápeža, hoci tento vlastní najrozsiahlejší interný úrad vedenia. To isté možno vidieť na príklade predstavených v laických rádoch, napr. opátky; ak teda vo farnostiach, ktoré nemajú žiadneho farára, laici prevezmú interné vedenie, nemusí to vôbec znamenať núdzové riešenie. Opátka alebo opát sú po svojej voľbe potvrdení a požehnaní („benedikovaní“), ale nie sú vysvätení („ordinovaní“) v zmysle sviatosti kňazstva. Zmysel biskupského a kňazského svätenia nemôže byť splnomocnenie a ustanovenie nejakého interného vedúceho či vedúcej zvonka pre miestne cirkvi a obce, pokým tieto pozostávajú z kresťanov dospelých vo viere, lebo také konanie by zrušilo ich dospelosť. K čomu však potom potrebujeme povedľa interného úradu vedenia ešte sviatostné kňazstvo, čo je zmyslom tejto sviatosti a prečo je vedenie eucharistického slávenia vyhradené vysväteným za kňazov a biskupov ako takým (tiež tam, kde úrad vedenia a úrad kňazstva sa vykonáva v personálnej únii tou istou osobou)? Nejde o poručníctvo, ktoré odporuje dospelosti ľudí v obciach? Nemali by sa interný úrad vedenia a právomoc na vedenie eucharistického slávenia zrušiť a nemala by sa dospelá obec vzdať oboch úradov?

Na základe predošlých reflexií zásadne platí: Keď je základom spoločné kňazstvo, potom sa môže odlišovať samotné úradné „kňazstvo“ (= kňazstvo v úrade) od kňazstva spoločného len sekundárnymi znakmi (odvodenými) a nesmie viesť k žiadnej „svätej moci“ vysvätených nositeľov úradu nad ostatnými veriacimi, ktorá by hrešila proti ustanoveniu cirkvi podľa Mt 23,8n. Taká diferencia medzi všeobecným kňazstvom a v jeho rámci – ako jeho vnútorná špecifikácia – úradným kňazstvom vyplýva z nevyhnutnosti členenia cirkvi na miestne cirkvi a obce. Pretože v týchto musia byť vhodné osoby splnomocnené, aby boli autentickými spájajúcimi členmi a tiež znamením a nástrojom na začlenenie obcí do univerzálnej cirkvi, a tým pre ich spoločenstvo s Ježišom Kristom: Biskupi vo svojich diecézach, úradní kňazi vo farských obciach. Poslanie a splnomocnenie pre túto úlohu nemôže byť udeľované miestnymi cirkvami a obcami (aj keď by mali právo navrhovať vhodné osoby), ale pochádza zo svätenia a platí pre všetky oblasti cirkevného života a pôsobenia. Títo nositelia úradu nevykonávajú žiadnu vládu nad kresťanmi dospelými vo viere, ktorí sa podriaďujú nároku na jednomyseľnosť s univerzálnou cirkvou, nerozhodujú sami a neposúvajú jednoducho nariadenia cirkevnej vrchnosti ďalej, ale sú prostredníkmi v oboch smeroch. V tejto funkcii nestavajú sa nad (ostatné) obce alebo diecézy, ale sú v nich kvôli svojmu sprostredkovateľskému úradu podobne ako interní vedúci (ktorých úrad títo ľudia práve často vlastnia) v určitej operatívnej rovnocennosti s (ostatným) spoločenstvom. Toto môže v prípade nejakého konfliktu viesť k tomu, že sa prechodne postavia oproti ostatným; ale aj potom sú a zostanú členmi danej obce alebo partikulárnej cirkvi a mali by byť všetci – tiež biskupi – ponajprv bratmi (a v budúcnosti asi aj sestrami) v niektorej bázovej obci.

Vysvätení nositelia úradu nie sú teda námestníkmi Krista alebo Boha, ale reprezentantmi napojenia na univerzálnu cirkev, a tým aj vždy nového napojenia na Ježiša Krista a spoločenstvo s ním. Im je preto vyhradené vedenie sakramentálnych slávení, lebo tieto slávenia majú celocirkevnú relevanciu a sú prísľubom spásy, ktorá sa zjavila v Ježišovi Kristovi (kto bol v nejakej obci pokrstený, je bratom a sestrou pre všetky obce v cirkvi; keď niektorá obec slávi eucharistiu, činí to vo zväzku s celou cirkvou, a tým aj v novom spojení s Ježišom Kristom atď.). Úradní kňazi neudeľujú sviatosti, ale sú ich služobníkmi, týmže prosia Boha spolu s obcou, ako aj v jednote s celou cirkvou, a tým aj z poverenia Kristovho, aby on prostredníctvom svojho Ducha spôsobil spásu; deje sa to v epikléze, ktorá patrí ku všetkým sviatostiam a tvorí ich centrálnu zložku. Nasledujúca skica má jasne ukázať službu biskupov a kňazov pre jednotu partikulárnych cirkví a obcí v univerzálnej cirkvi (nie sú tu osobitne vyznačené interné úrady vedenia v rehoľných spoločnostiach alebo iných obciach, ktoré nie sú kňazské, a tiež bez osobitého svätenia prenášaný pápežský úrad):

Cirkev ako univerzálne rovnocenná komunita pod Božou vládou,

všetci členovia sú na rovnakej úrovni (pri pohľade zhora).

Spoločenstvo podriadené nároku na jednomyseľnosť,

nositelia úradu sú jej znamením a nástrojom.

Napojenie obcí do miestnych cirkví a týchto do univerzálnej cirkvi

deje sa prostredníctvom ustanovenia úradných kňazov a biskupov

ako spájajúcich členov s univerzálnou cirkvou a skrze ňu s Kristom.

III. Požiadavky na takúto štrukturálnu reformu

9. Dosah, možnosti konfliktov a nároky na štrukturálnu reformu katolíckej cirkvi

a) Reforma koncilu ako prvý krok reformného koncilu a jej veľké ťažkosti

Otvorená konfrontácia o možnosti a nutnosti korektúr cirkevného učenia a štruktúr cirkvi je teda nevyhnutná. Na to je potrebný – po patričných prípravách a vypracovaní návrhov – reformný koncil, ktorý formálne a obsahovo pôjde ďaleko za II. vatikánsky koncil. Pretože by mal uzavrieť jeho „poľutovaniahodnú medzeru“, o ktorej písal Joseph Ratzinger, a kritiku tradície, bez ktorej nie je možná žiadna skutočná reforma, by mal nielen vedome pripustiť, ale si ju aj stanoviť a z tej kritiky aj hneď vyvodiť nutné konzekvencie. To by sa však týkalo aj koncilu samotného, totiž štruktúr, v ktorých má koncil v budúcnosti prichádzať k spoločným rozhodnutiam: s nárokom na jednomyseľnosť, ktorej znamením a nástrojom sú nositelia úradu; bez skupinového nátlaku a v prehľadnom grémiu, keďže koncil počítajúci tisíce biskupov nie je toho schopný. Reformný koncil by musel teda odsúhlasiť možnosť zmien v náuke a súčasne uskutočniť reformu koncilu, týmže zmení svoje vlastné štruktúry a nebude už chápať úrady ako nositeľov svätej moci, ale ako znamenie a nástroj jednomyseľnosti.

Dosah tohto procesu a možné konflikty pri ňom sa dajú sotva odhadnúť. Už okolo nezaručených zmien na poslednom koncile vznikol konflikt s „Kňazským bratstvom Pia X.“, ktorý sa pápež pokúsil riešiť tak, že v protiklade s faktami hovorí len o „zdanlivej diskontinuite“. Ak teraz prichádza len k neprehliadnuteľným diskontinuitám, ktoré nemožno viac v žiadnom prípade zamiesť pod koberec, potom v prípade skutočných zmien vypukne konflikt, voči ktorému sa spory okolo zrušenia exkomunikácie Lefebvrom vysvätených biskupov budú javiť len ako malá šarvátka. Dokonca mohlo by prísť aj k tomu, že pápež, ktorý také niečo dovolí, bude protivníkmi reformy vyhlásený za heretika a títo si zvolia protipápeža. Zoči-voči takému nebezpečenstvu by bolo pravdepodobne nápomocné, ak by sa na reformnom koncile zaviedli súrodenecké štruktúry dosahovania rozhodnutí najskôr len na skúšku (s výhradou návratu k terajšiemu systému), až kým by skúsenosť ukázala, či sú vôbec možné a pre cirkev vhodnejšie.

b) Porovnanie so sporom o dodržiavanie židovských zákonov na počiatku cirkvi

Pre tento nutný reformný koncil s jeho veľkým potenciálom konfliktov jestvuje v histórii cirkvi len jedna paralela: ako už na počiatku cirkvi išlo o otázku, či sa cirkev má otvoriť aj pohanom bez toho, aby sa týmto pohanom prikázalo dodržiavať celý židovský zákon (por. Sk 15). Podobne dnes ide o to, či cirkev musí požadovať od veriacich a pohanov celú dogmatickú tradíciu, ktorá sa rozvinula vnútrocirkevnými procesmi a inkulturáciou kresťanstva do rímskeho sveta pozmeneného gréckym zmýšľaním, alebo či ju cirkev môže spochybniť a nanovo nadviazať na biblickú východiskovú situáciu. V onom prvom konflikte išlo o „veľké hádky a vášnivé spory“, až kým „apoštoli a starší spolu s celou obcou... nestali sa jednomyseľnými“ a toto nevyjadrili v slovách: „Lebo Duch Svätý a my sme rozhodli...“ Židokresťania sa síce naďalej pridržiavali praxe Zákona, ale bez toho, aby to pokladali za nevyhnutné ku spáse a aby odopierali vieru pohanokresťanom, ktorí Zákon nenasledovali. Cirkev sa medzitým stala cirkvou svetovou, čo na jednej strane problém zväčšilo, ale na strane druhej si ešte viac žiadalo reagovať. Podobné riešenie v dnešnej dramatickej situácii cirkvi by už bolo mimoriadne mocným krokom vpred, čo by si však od všetkých zúčastnených aj veľmi veľa vyžadovalo.

10. Konkrétne požiadavky voči účastníkom konfliktu

a) Požiadavky na obe strany

Základným predpokladom pre spoločné riešenie je na oboch stranách uznanie vlastných hraníc v poznaní pravdy a pokora, ktorá počíta s omylmi v doterajšom pohľade – aj v úsudkoch svedomia. Súčasne si to žiada základnú dôveru alebo prinajmenej jej veľký preddavok, že takéto zjednotenie z Boha je možné. Viedlo by to k tomu, že sa treba otvoriť pre pôsobenie Boha v Duchu Svätom a – pokiaľ možno spoločne – prosiť o to v modlitbe Boha. Žiaduca je aj veľká láska k momentálnym „protivníkom“, aby si vzájomne porozumeli a stali sa bližšími. Niekedy môže byť taká „láska k nepriateľovi“ nevyhnutná, ktorá napriek všetkým diferenciám druhej strane prizná dobrú vôľu a ju aj právom požaduje (z tohto dôvodu sa treba vyhnúť každému taktickému úskoku). K tomu tiež patrí, že sa druhí neposudzujú a nepodsúvajú sa im skryté motívy – ako túžba po moci na jednej strane alebo chýbajúca ochota k poslušnosti na strane druhej. „Pôvodca“ (Hebr 12,2) na tejto ceste viery a lásky je Ježiš Kristus. Pre neho boli všetci, ktorí chceli konať Božiu vôľu, sestrami a bratmi (Mk 3,35). Takýto zápas o spoločné riešenie môže byť veľmi vyčerpávajúci a žiada si veľké nasadenie. Ale len na takejto ceste možno dospieť k nutnej jednomyseľnosti. Tak ako kedysi na Apoštolskom koncile ani dnes nevzíde táto jednomyseľnosť z hlasovania, ale zo spirituálneho procesu v „spoločnom rozlišovaní duchov“ v zmysle sv. Ignáca. Aby sme toho boli schopní, potrebujú všetci zúčastnení základnú skúsenosť so životom vo veriacich súrodeneckých obciach.

b) Požiadavky na „tradicionalistov“

„Tradicionalisti“ majú väčšie ťažkosti s takým obnovným procesom ako „reformátori“, lebo najprv musia akceptovať, že nielen u seba, ale aj v učení cirkvi musia počítať s omylmi a nevyhnutnými zmenami, alebo inak povedané: že by sa mali vzdať tiež svojho presvedčenia o nezmeniteľnosti tohto učenia, v ktorom ich viera doteraz (zdanlivo) nachádzala „skalopevnú“ oporu. Teraz by to bolo zásadne spochybnené. Prežívali by to tak, akoby im niekto bral pôdu pod nohami. Najlepší predpoklad, ktorý môžu prijať, by bol postoj, že tento zdanlivo „skalopevný fundament“ pozostáva v cirkulujúcom, fundamentalistickom zdôvodňovaní cirkevného učenia, ktoré znie asi takto: Pretože toto učenie spočíva na Božom zjavení, ktoré bolo cirkvi zverené spolu s prísľubom neomylnosti, je absolútne pravdivé; a že tu ide o Božie zjavenie a cirkev že je neomylná, vieme z tohto Zjavenia a jej neomylnej tradície. To je neudržateľný začarovaný kruh! Odporuje už citovanému výroku z Deklarácie o náboženskej slobode, ktorý pápež Ján Pavol II. v druhej prosbe cirkvi za odpustenie na Prvú pôstnu nedeľu Svätého roka 2000 vyjadril týmito slovami (po úvode kardinála Josepha Ratzingera): „Zmiluj sa nad svojimi hriešnymi deťmi a prijmi naše predsavzatie slúžiť pravde v miernosti lásky a byť si pritom vedomí, že pravda sa sama presadzuje len silou pravdy.“ Celý dosah tejto prosby sa ešte dlho nerozpoznal, pomlčiac o jej teoretickej a praktickej realizácii. Žiada si to zmenu zmýšľania v učiteľskom úrade cirkvi a u všetkých, ktorí veria, že ho treba poslúchať bez vlastného úsudku, a že to treba žiadať aj od ostatných.

c) Požiadavky na „reformátorov“

Ani „reformátori“ nesmú v tomto procese povýšiť svoj pohľad za akési „neomylné“ učenie a namiesto cirkevných dogiem ustanoviť iné, napr. tak, že deklaráciu ľudských práv vyhlásia za nespochybniteľné kritérium cirkevnej reformy. Táto nie je na to vhodná napriek všetkým dôležitým podnetom, ktoré obsahuje. Ale aj keď „reformátori“ nepokladajú svoj pohľad za jediný možný, požadujú od „tradicionalistov“ podstatne viac ako oni od nich. Pretože už len skúšobná akceptácia určitého modelu o cirkvi, ktorý sa odchyľuje od tých, čo boli doteraz pokladané za nezmeniteľné normy, znamená relativizáciu učení, na ktorých údajnej absolútnosti si tradicionalisti zakladali. Také zneistenie nemusia „reformátori“ vydržať. Aj keď tradicionalistické stanovisko bude naďalej v cirkvi čiastočne prežívať (ako židovsko-kresťanské v tých obciach, ktoré vytvorili obrátení židia), nie je už ono jedine platné, a tým stratilo aj svoj dovtedajší význam. Z tohto dôvodu tu nemožno argumentovať princípom vzájomnej tolerancie, lebo tradicionalistická strana už uznaním iného stanoviska za rovnoprávne musí sa vzdať vlastnej pozície v jej doterajšej forme. Mimo toho si to vyžaduje veľké porozumenie pre tie naskrze oprávnené obavy „tradicionalistov“, zvlášť biskupov medzi nimi, že cirkev sa rozpadne, ak by sa malo niečo zmeniť na jej súčasných štruktúrach, a žiadne presvedčivé modely súrodeneckej cirkvi obcí nie sú viditeľné.

Z toho dôvodu je prvou a najdôležitejšou požiadavkou na „reformátorov“, aby svoju žiadosť neprednášali len vo forme kritiky doterajšieho systému, ale ďaleko väčšmi prostredníctvom pozitívnych alternatív tak v teórii ako aj – a na tom nakoniec záleží – v praxi. V správe o Apoštolskom koncile sa píše, že obec a starší v Jeruzaleme sa presvedčili o nutnosti určitého otvorenia sa pre pohanov bez toho, aby sa im uložila povinnosť zachovávať celý židovský zákon, lebo podľa Petrovho svedectva Boh dal Ducha Svätého aj pohanom, a pretože Barnabáš a Pavol mohli rozprávať, „aké veľké znamenia a zázraky Boh cez nich učinil medzi pohanmi“ (Sk 15,12). Teda nestačí požadovať od cirkvi reformy, ale platí, aby sme sa sami stali cirkvou, ktorá bude obnovená vo svojich životných a a rozhodovacích štruktúrach. Konfrontácia v tomto duchu a forme je účinnejšia ako akýkoľvek protest. To je veľký nárok, ďaleko namáhavejší ako život v dnešných štruktúrach; lebo je omnoho jednoduchšie jestvujúce poriadky alebo spoločného „protivníka“ kritizovať, ako sa zjednotiť na cieli a ceste určitej obnovy a túto realizovať. Išlo by takmer o návrat do prekonaných pozícií a protirečilo by požiadavkám „reformátorov“, ak by od dnešnej hierarchie, ktorú v tejto forme vlastne odmietajú, žiadali zrušenie povinného celibátu, aby sme získali viac kňazov podľa tohto hierarchického chápania kňazstva namiesto toho, aby sme sami kňazsky pôsobili v zmysle všeobecného kňazstva a rozvíjali kolektívne chápanie úradu (to sa nedeje, týmže vnímame farára naďalej ako zodpovedného vedúceho, ale upierame mu vo farskej rade právo veta). V tom by pozostávala skutočná odpoveď na výzvu skrze nedostatok kňazov. Z tohto dôvodu stávajú sa oprávnené žiadosti reformných hnutí novou požiadavkou voči týmto samotným, aby v bázových obciach zakladali novozákonne súrodenecké štruktúry života a rozhodovania a skrze tento príklad presvedčili „tradicionalistov“.

Jestvuje modlitba jedného čínskeho kresťana, ktorá znie: „Pane, obnov svoju cirkev a začni u mňa.“ Pretože cirkev je možná len ako spoločenstvo, mali by sme sa modliť: „Pane, obnov svoju cirkev a začni u nás. (Amen.)“

Celý článok v nemčine na: http://www.uibk.ac.at/praktheol/wess/publ/wess-geschwister.pdf

Súbory na stiahnutie