Dnes slávime 7. veľkonočnú nedeľu. V túto nedeľu po sviatku Nanebovstúpenia Pána čítame zo Skutkov apoštolov, že apoštoli, ich rodiny a ďalší ich priatelia vytvorili si osobitné spoločenstvo založené na skúsenosti so vzkrieseným Ježišom Kristom. Druhé čítanie pripomína obdobie o niekoľko desaťročí neskôr, keď sa kresťanom ubližovalo, a oni sa prirodzene pýtali, prečo majú trpieť. Autor listu ponúka odpoveď: Niekto trpí, lebo je zločinec, ale niekto trpí, lebo jeho viera a presvedčenie naráža na odpor zlého sveta. Úryvok z evanjelia dnes predstavuje Ježišov vzťah medzi Bohom Otcom, a potom medzi ním a jeho učeníkmi vo forme vnútornej modlitby.
Homília
Zo židovskej chasidskej tradície (chasid hebr. zbožný) sú známe viaceré poučné rozprávania. Žiaci rabína Mordechaja diskutovali o dôvodoch, prečo by si mali nájsť duchovného učiteľa. Múdry rabín im povedal: „Ísť za duchovným učiteľom môže mať veľa dôvodov. Niekto za ním ide, aby skúsil, ako sa možno s bázňou a láskou modliť. Iný ide, aby sa naučil chápať múdrosť Biblie. Niekto ďalší, aby postúpil na vyšší stupeň duchovného života. Ale toto všetko sa nesmie stať hlavným dôvodom. Lebo každá z týchto vecí dá sa dosiahnuť, a potom sa už nie je o čo snažiť. Preto jediným vážnym dôvodom je hľadanie Boha. To nemá miery ani konca.“ (Josef Steiner, Eine Ahnung von Ewigkeit, in: Dominik Markl, Elijah und seine Raben, 208.)
Podľa textu 17. kap. Jánovho evanjelia Ježiš povedal o svojich učeníkoch: „Večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (Jn 17,3). Keď pozorne čítame, vidíme, že Ježiš vyslovuje tieto myšlienky v modlitbe. Prihovára sa Bohu ako Otcovi a modlí sa za zvláštnu vec: Žiada oslávenie Syna a aby Syn oslávil Otca. Keď si to prečítame ešte pozornejšie, vidíme, že Synom myslí seba a oslávením nie nejaké vychválenie, ale podelenie sa o Božie dary, ktoré dostal on, s učeníkmi. Keď sa podelí, poznajú večný život.
Nemusí byť pre nás jednoduché orientovať sa v týchto vyjadreniach: Hľadanie Boha, Syn a Otec, oslávenie, večný život... Hľadáme, riešime najmä obyčajné záležitosti – zdravie, prácu a plácu, stravu a strechu nad hlavou. Iste, riešime aj tzv. duchovné záležitosti. Niekto už tým, že chodí pravidelne do kostola, iný študuje Bibliu, ďalší pestuje určité pobožnosti. Ako povedal ten rabín, tomu všetkému dá sa časom naučiť, ale jedine dôležité je hľadať Boha, čo je bez miery a bez konca. Ťažko to prirovnávať, ale aj ľudská láska a priateľstvo sa nedajú zúžiť na nejaké pravidlá alebo na pár zážitkov. Láska a priateľstvo sa stanú, ak sa nedávkujú a netermínujú, keď sú nasmerované na to „bez miery a bez konca“. Mladým ľuďom pred sobášom hovorím, že ich spolužitie nemá byť na dobu určitú. Nevieme, čo bude, ale hľadáme život v láske, život v priateľstve, ktorý je na dobu neurčitú, otvorený na žitie, nie na ukončenie. To hľadanie Boha dá sa pochopiť aj ako hľadanie bohatstva života, jeho plnosti. Výraz večný život je vlastne o tejto kvalite, ktorá sa nedá presne vymedziť, nedá sa zúžiť na jedného, hoci aj najbližšieho človeka, tobôž nie na nejakú vec.
Ako sme si už viackrát povedali, Jánovo evanjelium treba chápať ako jednu formu meditácie kresťanov z konca 1. stor. po Kr. o dôvodoch ich viery a života; o tom, čo tvorí ich bohatstvo. V tom zmysle treba čítať aj vetu: Večný (šťastný, naozaj bohatý) život je v tom, aby sme poznali pravého Boha a toho, koho poslal, v kom sa nám to bohatstvo zjavilo. Zjavilo sa nám ako otcovská (ak chceme: aj materská) skutočnosť a našu situáciu sme spoznali ako naše prijatie sťa synov a dcér do tohto bohatstva, do tejto skutočnosti. Ježiš tomuto bohatstvu dával konkrétnu podobu. Chorých a trpiacich viedol do blízkosti k ich Uzdravovateľovi. Hriešnych a pomýlených privádzal Božím milosrdenstvom na správnu cestu. Chudobným a ponižovaným prinášal uznanie a hodnotu. Mocným často tvrdými slovami pripomínal ich zodpovednosť. Ochotných hľadať pravé bohatstvo prijímal do učenia. Postupne tak vznikalo dielo, o ktorom mohol povedať: Dal som im poznať, oslávil som...
V Jánovom evanjeliu je Ježišova reč o poznaní večného (pravého) života a oslávení Boha umiestnená do obdobia krátko pred Ježišovou smrťou. Zdá sa, že tesne pred smrťou, zvlášť, ak ide o smrť pre vieru a svedomie, vidíme naozaj už len to celkom podstatné. V Nemecku je známy jezuita Alfred Delp, ktorý sa počas vojny zapojil do protinacistického odboja a nacisti ho popravili 2. febr. 1945. Pred smrťou poslal z väzenia na malom papieriku napísané vyznanie: „Svet je plný Boha. Zo všetkých pórov vecí nám prúdi v ústrety.“ Franz Jägerstätter bol jednoduchý rakúsky sedliak. Počas vojny sa mu stalo jasným, že sa nesmie dať zatiahnuť do zla, ktoré robili nacisti, a tak odmietol prevziať povolávací rozkaz do armády. Zachovali sa listy, ktoré úhľadným písmom písal z väzenia svojej rodine. Okrem iného napísal: „Ak chceme pokoj pre nás a pre iných, musíme bažiť po tom, aby sme sa celkom podobali tomu, ktorý nám priniesol pokoj...“ Alebo: „Nemáme sa vždy len pýtať, či som za to a ono zodpovedný, ale – má Boh zaľúbenie v tom, čo robím?“ Franza popravili 9. 8. 1943. V Taliansku onedlho vyhlásia za blahoslaveného kňaza menom Giuseppe Beotti. Počas nemeckej okupácie pomáhal partizánom, Židom, utečencom, zajatcom a raneným. Uprostred nebezpečenstva bránil svojich farníkov. Nacisti ho zastrelili 20. júna 1944 v kostole.
Zo slov a ešte viac zo skutkov Ježiša a jeho nasledovníkov
poznávame, čo je večný a pravý život. Aký život si ceníme my, v čom
vidíme pravé bohatstvo? Sme radi zdraví, máme radi pekné veci a dobrých
ľudí okolo seba, ale ešte väčšmi hľadajme Boha, hľadajme život, ktorý sa
nestratí ani v smrti, ale naopak zhodnotí a zavŕši. Buďme si
v tejto túžbe vernými priateľmi a spoľahlivou oporou!