Prehľad aktivít za rok 2018

V nedeľu 28. X. 2018 bola ukončená ďalšia synoda katolíckej cirkvi v Ríme. Zjednodušene sa označovala za synodu o mladých, úradne: Mladí, viera a rozlišovanie povolania. Povolaním sa myslela skutočnosť, že mladý človek sa nachádza v situácii, v ktorej by sa mal rozhodnúť nielen pre zamestnanie, ale aj povolanie – pre vlastnú vieru a životnú cestu, ktorá dá zmysel jeho existencii. Téma o mladých sa zvolila zjavne z toho dôvodu, že v ostatných desaťročiach sa spoločnosti vo svete veľmi zmenili, prirodzené medzigeneračné rozdiely sa niekedy javia priam ako priepasti, vďaka novým technológiám mnohí ľudia žijú vo vlastných alternatívnych (virtuálnych) svetoch... Pre cirkev sa stala mimoriadne citlivou téma odovzdávania viery z generácie na generáciu.

Program: Liberálna spoločnosť, sexualita a cirkev (J. M. Prachár); Františkov postoj a ďalšie reakcie (K. Moravčík); Diskusia.

Téma: Keď sme na besedu v septembri zvolili tému (zneužívanej) sexuality v katolíckej cirkvi, reagovali sme na správy o škandáloch zneužívania v iných krajinách. Netušili sme, že práve v tých dňoch sa otvorí diskusia o týchto problémoch aj na Slovensku. Či múdro a čestne je iná otázka. Jeden teológ a bývalý kňaz uverejnil 15. 9. 2018 blog s názvom Cirkev sa nedá liečiť / Viera uzdravuje a o pár dní neskôr rozhovor: Viem o slovenskom biskupovi, ktorý tiež zneužíval deti. Medzičasom bolo uverejnených viacero za a proti, vyšli oficiálne stanoviská, bola relácia v televízii atď.

Ako sa zdá, okrem (dúfam) úprimného záujmu liečiť následky zneužívania (a najmä im predísť), súčasne sa demonštruje stanovisko jednej skupiny ľudí, ktorí správne hovoria, že kresťanstvo nie je len konzervatívne a cirkev je väčšia ako jej rímskokatolícka vetva. Otvorenou je ale otázka, nakoľko sa tu pojmy konzervatívny – liberálny a cirkev rk – cirkev iná (väčšia) myslia teologicky, filozoficky, politicky, dokonca celkom stranícky. Každý bude mať svoju vlastnú cirkev, podľa možností vždy novú?

Program: Škandály, obvinenia, reakcie (Matej Vagač); Františkov postoj (Karol Moravčík); diskusia.

Téma zneužívanej sexuality sa stáva dlhodobou traumou cirkvi. Čo sa vlastne deje, je to vôbec pravda? – pýtajú sa mnohí. Prečo sa tieto trápnosti objavujú najmä v západných krajinách? Sú tam ľudia cirkvi viac hriešni alebo ich liberálno-demokratická kultúra dokáže odhaliť viac hriechov? Na Slovensku máme skúsenosť, že cirkev je konzervatívna a sexualita je v cirkvi pojednávaná úzkostlivejším spôsobom. Morálna teológia pred koncilom išla v téme 6. prikázania až do neuveriteľných podrobností. Najmä citlivejší ľudia boli traumatizovaní prísnymi kňazmi, ktorí sa snažili priam „kontrolovať“ ich intímny život. Medzi katolíkmi spôsobila rozruch aj encyklika Humanae vitae (1968) a jej interpretácia niektorými spovedníkmi a teológmi.

Na pozadí tohto konzervatívneho prístupu pôsobia šokujúco opakujúce sa správy o vážnom zlyhaní viacerých kňazov a biskupov v prežívaní vlastnej sexuality. Hľadá sa, kto je zodpovedný za tieto zlyhania. Obvinenia idú až po najvyššie miesta v cirkvi. Kde je vlastne pravda? Čo robí terajšie vedenie cirkvi a pápež František proti zneužívaniu detí cirkevnými predstaviteľmi (Františkov list do Chile a ďalší celému Božiemu ľudu, ďalšie postoje a vyjadrenia)? Nakoľko sú pravdivé či falošné obvinenia voči samotnému pápežovi (biskup C. M. Vigaňo)?

Program: Referát 1: Spor o Eucharistiu v Nemecku (Július Marián Prachár); Referát 2: Náš pohľad na situáciu – výsledky dotazníka TF FK (Karol Moravčík); Diskusia.

Téma, ktorá sa zdala byť už vyriešenou, stáva sa horúcou témou v cirkvi. V Nemecku ju nazvali Eucharistiestreit čiže spor o Eucharistiu. Nemeckí biskupi odhlasovali dvojtretinovou väčšinou ešte vo februári, že evanjelici, ktorí žijú v manželstve s katolíckym manželom či manželkou a zúčastňujú sa na katolíckych bohoslužbách, môžu za obvyklých podmienok na sv. omšiach prijímať Eucharistiu. Následne sedem nespokojných nemeckých biskupov podalo žiadosť o vysvetlenie k pápežovi. Po rokovaní v Ríme spor pokračuje. Téma je obsahovo i spôsobom riešenia obrazom súčasnej situácie v cirkvi, ale aj inšpiráciou pre hľadanie zodpovedných a súčasne odvážnych riešení. O téme informuje J. M. Prachár.

Otázky, čo robiť a ako, sme si kládli už mnohokrát. Na besede vo februári sme na viaceré otázky odpovedali formou dotazníka. Napríklad: Akým znameniam čias čelí cirkev vo vašej krajine a vo svete; ako môže cirkev prispieť k riešeniu týchto problémov; čo je potrebné v cirkvi rozvinúť alebo zmeniť, aby dokázala v duchu evanjelia reagovať na výzvy doby... S výsledkami dotazníka (od asi 30 respondentov) oboznámi a názory vyhodnotí K. Moravčík.

Médiá, ktoré majú ambíciu osloviť širšiu verejnosť, sa v demokratickej spoločnosti pokladajú za strážcov demokracie. Nemajú slúžiť vládnucej moci, ale ani silám opozičným. Mali by slúžiť verejnosti, aby si každý mohol vytvoriť svoj zodpovedný názor a podľa neho sa rozhodovať. Súčasne je realitou, že médiá majú svojich vlastníkov a mnohí z nich majú nielen ekonomické, ale aj mocensko-politické záujmy.

Po vražde novinára sme si uvedomili, aké dôležité je mať novinárov, ktorí budú svoju prácu vykonávať slobodne a bez strachu, pravdivo a nezaujate. Dôveru verejnosti si nárokujú zvlášť novinári z tzv. mainstreamových médií. Tieto sa vymedzujú nielen voči bulváru, ale zvlášť voči tzv. alternatívnym médiám. Pre verejnosť ale nie je ľahké zorientovať sa, kto šíri pravdu, kto bludy a kto je síce úprimný, ale zároveň zaujatý.

Ako je to s mediálnou mocou v cirkevnej a náboženskej oblasti? Vo svete jestvujú cirkevné médiá (noviny, televízia, rozhlas, internet) – niektoré sú dosť klerikálne, iné evanjelizačné, ďalšie sú pluralitné a otvorené. Na Slovensku zdá sa, že veľké skupiny katolíkov nemajú zastúpenie v oficiálnych cirkevných médiách.  

Na našom stretnutí budeme sa opäť venovať téme Istanbulského dohovoru (ID), okolo ktorého je v ostatných mesiacoch na Slovensku veľa vášní, zmätku a nedorozumenia. Po rozhodnutí politikov sa ratifikácia tohto dohovoru síce v blízkej dobe nepredpokladá, ale spory a nedorozumenia zostávajú. Týkajú sa najmä pojmu gender, ktorý sa kritikmi ID označuje za nevhodný až nebezpečný. Z čoho vychádza tento názor? Prečo za kritikou genderu a ID stoja predovšetkým kresťania?

Katolícki odborníci v etike a teológii mimo Slovenska odmietavé postoje voči genderu nemajú (aspoň nie väčšina a nie jednoznačne). Pokúsime sa vysvetliť pojem gender, pozadie, z ktorého vychádza používanie pojmu, ako aj jeho následnú aplikáciu v dokumentoch. Na naše stretnutie prijala pozvanie pani Adriana Mesochoritisová, politologička a aktivistka, ktorá je považovaná za najviac zorientovanú osobu na Slovensku v danej problematike. Okrem nej prispejú k objasneniu témy Jana Juráňová a Karol Moravčík, ktorí naznačia, ako sa v súčasnom teologickom a etickom výskume hovorí o genderi, pohlaví, sexualite. Každý z referentov povie najskôr svoj príspevok k téme, potom bude prebiehať rozhovor medzi nimi a napokon bude diskusia, do ktorej sa môže každý z účastníkov besedy zapojiť. Pripravme si otázky, ktoré nás v súvislosti s témou zaujímajú a s ktorými sa medzi ľuďmi často stretávame.

Na marcové stretnutie sme plánovali pokračovať v debate o problematike ľudských práv a prečo ich novšie výklady narážajú na odpor v slovenskej cirkvi. Z praktických dôvodov sme to však posunuli. Medzičasom prežívame v našej spoločnosti udalosti, ktoré nás ubíjajú, znepokojujú i rozdeľujú.

Tému, ktorú sme vybrali na predveľkonočné obdobie, prijmime aj ako pomôcku na zvládnutie týchto dní a ako našu prípravu na Veľkú noc. Pri meditácii vychádzame zo slov pápeža Františka na Popolcovú stredu. Jeho reč bola odstupňovaná v troch akcentoch: Zastav sa, dívaj sa, vráť sa... Akoby František vedel o tom, čo nás na Slovensku čaká, povedal: „Je smutné vidieť, ako sa uprostred každodenných udalostí ozývajú hlasy využívajúce bolesť a neistotu a zasievajúce nedôveru. Ovocím nedôvery je apatia a rezignácia.“

Najnovšie sa rozhorieva spor o Istanbulský dohovor čiže dokument Rady Európy z roku 2011 o predchádzaní násiliu na ženách, domácemu násiliu a boji proti nemu. Dokument podpísali aj zástupcovia SR, ratifikovaný však podnes nebol – zvlášť pre odpor viacerých organizácií na čele s predstaviteľmi cirkví. Viacerí kritici tohto textu hovoria, že aj oni sú prirodzene proti násiliu (na ženách), sú však súčasne proti tomu, aby sa prostredníctvom tohto dokumentu ako pomocou trójskeho koňa dostal na Slovensko balík problémov, ktoré údajne spôsobia ďalší zmätok a mravný úpadok v spoločnosti.

Ako to naozaj je? Naozaj sa musíme deliť na odporcov a zástancov takýchto dokumentov? Na ktorej strane je pravda či viac omylov? Musia praví kresťania bojovať proti Istanbulskému dohovoru? K vyjasneniu problematiky sa pokúsia svojimi referátmi prispieť: Jana Juráňová, spisovateľka, venujúca sa témam, ktoré sa týkajú žien a ich pozície v dnešnej spoločnosti, a Peter Colotka, pracovník Ústavu štátu a práva na SAV, odborník na filozofiu práva.