Svetový bestseller/ recenzia diela „Ježiš Nazaretský“ od Josepha Ratzingera

V roku 2007 vyšiel prvý diel knihy pápeža Benedikta XVI. (J. Ratzingera) „Ježiš Nazaretský“. Dielo bolo preložené do 37 jazykov, predalo sa ho okolo dva milióny výtlačkov; len v nemeckom originále 500 000 kníh. Druhý diel tejto knihy s podtitulom: „Od príchodu do Jeruzalema po zmŕtvychvstanie“ (vyd. Herder, marec 2011, v 150 000 náklade) určite niekoľkonásobne prekoná počet výtlačkov pôvodného nákladu a stane sa bestsellerom ako prvý diel. Prvý náklad sa už aj vypredal a vydavateľstvo dotlačilo ďalších 30 000; v rebríčku Literatúra faktu týždenníka „Der Spiegel“ vyskočila kniha z nuly na prvé miesto. Ako autor knihy je uvedený Joseph Ratzinger, a až po tomto jeho civilnom mene sa uvádza, že autor je zároveň Benedikt XVI., súčasný pápež katolíckej cirkvi.

Hneď na začiatku tejto úvahy o knihe je potrebné povedať, že je to náročné čítanie, ide o knihu napísanú v tradícii nemecky píšucich teológov a učencov. S dôslednosťou a akríbiou, citáciou a odvolávaním sa na takmer nekonečný rad ďalších teológov, filozofov a vedcov, zaoberajúcich sa výskumom postavy Ježiša Nazaretského a historických prameňov, ktoré nám túto jedinečnú osobnosť ľudských dejín približujú a robia stále aktuálnou. Okrem už spomenutého rozsiahleho zoznamu použitej literatúry, je v knihe rozsiahly glosár, register mien, tematický register a register biblických citátov. V editorskej poznámke je pritom uvedené, že mnohé miesta z Biblie preložil autor knihy sám z pôvodného originálneho textu – starogréckeho a hebrejského.

Toľko k formálnemu prevedeniu knihy. Pozrime sa bližšie na obsah a hlavne interpretáciu udalostí, ktoré sa odohrali v Jeruzaleme temer pred dvetisíc rokmi, ako ich hermeneuticky chápe a vysvetľuje Joseph Ratzinger. Kniha nie je písaná z pozície „ex katedra“ ako by si niekto mohol myslieť (lebo ju napísal pápež), ale je písaná učencom, ktorý na začiatku svojej kariéry teológa a profesora dogmatiky bol považovaný spolu s Hansom Küngom za mienkotvorného teológa II. vatikánskeho koncilu.

Hans Küng je známy svojím kritickým postojom voči dogmám (napr. k dogme o neomylnosti pápeža) a je otcom hnutia „Weltethos“ (Svetový etós), ktoré sa snaží o porozumenie medzi svetovými náboženstvami. Z Josepha Ratzingera sa stal medzičasom čoraz viac konzervatívne mysliaci teológ, ktorý v katolíckej cirkvi urobil kariéru. Dlhé roky ako šéf Kongregácie pre vieru bol zároveň aj  hlavným ideológom cirkvi. Od čias, keď mal Joseph Ratzinger povesť mladého progresívneho teológa koncilu až podnes prešlo 46 rokov. Dnes sedí na stolci Petrovom a týči sa na absolútnom vrchole hierarchickej pyramídy. Joseph Ratzinger aj napriek tomu však svoju knihu aj dnes napísal tak, ako keby bol jedným z mnohých nemeckých učencov, čo sa zaoberajú postavou Ježiša Nazaretského. Všíma si, čo napísali iní, otvára čitateľovi ich tézy a odvoláva sa na ne, aby mohol ponúknuť čitateľovi svoju vlastnú interpretáciu.

Ratzingerovi sa dá vyčítať, že málo berie do úvahy dvesto rokov trvajúce historicko-literárne bádanie a výsledky kritického skúmania Biblie a že jeho výsledky nezohľadňuje v dostatočnej miere. Túto výhradu potvrdzuje on sám, keď na str. 122-123 svojej knihy (nem. vydanie) sa takto vyjadruje (voľný preklad z nem. orig.): „Určite podľa možností zostáva otvorená otázka dostačujúceho historického presvedčenia. Musí sa zodpovedne vziať do úvahy, že historický výskum vedie vždy len s určitou pravdepodobnosťou k cieľu, ale nikdy nedokáže s absolútnym presvedčením ísť do detailov. V prípade, žeby presvedčenie z viery spočívalo len na historicko-vedeckých poznatkoch, muselo by dokázať vždy korigovať a meniť samo seba.“

Tento Ratzingerov sčasti odmietavý postoj ku historicko-kritickým výsledkom biblického bádania je potom dôvodom, aby mu mohli recenzenti jeho knihy vytknúť, že berie evanjeliá doslovne ako reálnu skutočnosť a obchádza historickú pravdu. Historicko-literárna kritika Biblie vychádza z toho, že evanjeliá dokázateľne neponúkajú historické informácie, nie sú biografiou Ježiša Nazaretského a že o autenticite niektorých Ježišových výrokov treba pochybovať. Preto sa uznáva, že evanjeliá ponúkajú výhradne náboženské posolstvo, sú teda „vierovyznaním“ prvých kresťanov, vyjadrením viery, že Ježiš bol Syn Boží, Spasiteľ, dlho očakávaný Mesiáš.

Evanjeliá, ktoré vznikli asi 30 až 70 rokov po ukrižovaní Ježiša, Ratzinger vidí a číta ako správy očitých svedkov. Preto ani nerozlišuje, ako to robia historicko-kriticky orientovaní exegéti medzi Ježišom historickým, vo svojej dobe žijúcim a pôsobiacim, a zvestovaným Kristom, Spasiteľom. Dôležité sú pre neho niektoré výroky Ježiša, ktoré na rozdiel od kriticky uvažujúcich exegétov považuje za autentické! Zastavme sa pri dôležitej kapitole knihy: „Posledná večera“.

„Vezmite a jedzte, toto je moje telo, toto robte na moju pamiatku“ – tieto slová pri poslednej večeri sú pre Ratzingera tou najdôležitejšou výpoveďou vôbec, čo súvisí s ustanovením Eucharistie. Súčasne tu ide aj o funkciu kňaza, ktorý pri slávení Eucharistie zastupuje Krista. Autor knihy si je vedomý časových problémov a istých protirečení, týkajúcich sa času od poslednej večere až po ukrižovanie a uloženie Ježiša do hrobu. Tak, ako o tom píšu synoptické evanjeliá (Marek, Matúš a Lukáš), by sa Pascha (židovská Veľká noc, spomienka na vyslobodenie Hebrejcov z egyptského otroctva) a sabat prelínali.

V Jánovom evanjeliu  posledná večera a slávnosť Paschy nie sú identické. Ratzinger sa pritom čiastočne opiera aj o výsledky francúzskej bádateľky Annie Jaubert, známej aj ako prekladateľky kumránskych textov, ktorej sa v 50-ych rokov minulého storočia podarilo rekonštruovať dátumy  židovských sviatkov, a to až do polovice 2. stor. pred Kr. Ona rieši to časovo veľké nahustenie udalostí okolo Ježišovho ukrižovania: vypočúvanie pred veľradou, prvýkrát pred Pilátom, sen Pilátovej manželky, odovzdanie Herodesovi, znova pred Pilátom, bičovanie, odsúdenie, krížová cesta, ukrižovanie, uloženie do hrobu pred začatím sabatu tak, že začiatok týchto udalostí posúva už na stredu večer. To by ale znamenalo, že Posledná večera sa udiala už v utorok. Pre Ratzingera je táto téza fascinujúca, ale predsa nepravdepodobná. Prijateľnejšia je pre neho téza Johna P. Meiera, ktorý preferuje chronológiu udalostí podľa Jánovho evanjelia, v ktorom Ježiš zomiera, keď sa v chráme obetujú baránkovia, a tak Ježiš sa sám stáva obetným baránkom. Takto dostáva aj rítus obete ten skutočný zmysel!

O každej kapitole tejto knihy od „Vstupu do Jeruzalema“ až po „Zmŕtvychvstanie“ a „Nanebovstúpenie“ (je ich celkovo desať) mohlo by sa kriticky písať a analyzovať. Ale zainteresovaný čitateľ, ktorý si túto knihu vezme do rúk a môže si ju prečítať v nemeckom origináli si na nej zgustne. Ináč len treba dúfať, že sa čoskoro objaví aj na pultoch slovenských kníhkupectiev, a to v dobrom preklade. Je to kniha, ktorú nepísal vatikánsky ghostwriterteam, ale samostatne píšuci teológ, mysliteľ, ktorý dokáže svojsky formulovať svoje názory a presvedčenia, keď napríklad Ježišovo zmŕtvychvstanie interpretuje ako „mutačný skok“.

Za veľké pozitívum možno označiť, čo uznávajú aj moderní exegéti, že Joseph Ratzinger aj ako pápež Benedikt XVI. nepostuluje ukrižovanie Ježiša Nazaretského ako kolektívnu vinu Židov, ale: „Vina nespadá na ľud izraelský, len na vtedajšiu jeruzalemskú chrámovú aristokraciu“.

Autor: Ivan Lehotský

(Autor vyštudoval vo Švajčiarsku katolícku teológiu, bol žiakom a študentom prof. Ch. Schönborna – dnes viedenského kardinála, ktorý bol svojho času žiakom a asistentom profesora J. Ratzingera. I. Lehotský priznáva, že však viac inklinuje k teológii prof. Hansa Künga ako prof. J. Ratzingera.)