Slovenská a česká teológia na prelome tisícročí: Karol Nandrásky a Tomáš Halík

Prednáška odznela v rámci pravidelných Besied TF 8. 11 2011.

V 9. čísle Slovenských pohľadov z roku 1994 uverejnil Vladimír Mináč krátky článok Zmysel a poslanie, ktorým zahájil diskusiu na tému Súčasné kresťanstvo. Upozornil ma naň a sprostredkoval mi ho pán Dr. Peter Križan, za čo mu touto cestou ďakujem.

Mináč porovnáva v článku názory súčasného avantgardného slovenského luteránskeho teológa prof. Karola Nandráskeho s názormi súčasného avantgardného českého katolíckeho teológa prof. Tomáša Halíka. Ukazuje na nich ako sa zmenilo teologické myslenie v ostatných storočiach, nachádza medzi nimi styčné i rozchodné body. Konštatuje, že Nandrásky je „malý slovenský Dávid proti goliášskej cirkevnej organizácii. Nandrásky hovorí o tom, čo je v Európe dávno známe, také očividné, že sa o tom už beseduje aj vo viedenskej televízii, a predsa sa to na Slovensku usilovne utajuje: o kríze klasickej podoby cirkví, najmä však priamo o duchovnej kríze cirkvi rímskokatolíckej.“ Ďalej už cituje samého Nandráskeho: „Je čosi zhnité v štáte Božom (Civitas Dei). Je to hnijúce ideové telo kresťanstva v historických formách katolicizmu a protestantizmu. Je prejavom starej zeme a starého neba s Európou uprostred. Pod starým čiernym a studeným nebom na zostarnutej zemi sa zostarnutý moderný človek cíti na smetisku absurdít ako doráňaný Jób, ktorému sa aj Boh zdal nepriateľom a diablom.“ A ďalej: „Preto platí, že iba na ceste zmeny myslenia sa možno stretnúť znovu s Bohom a jeho kráľovstvom. Potrebujeme nové myslenie, novú reč, nové postoje, nové videnie života i sveta.“

Mináč nazval tento text úderným a na Slovensku bezprecedentným.

Naproti tomu Halíkovi ide podľa Mináča o hľadanie a obnovu metodiky prístupu, nie o túžbu po transformácii. Mináč robí narážky na Halíkovho neznámeho Boha, keď hovorí, že Halík buduje na starom triku cirkvi a cirkví, ktorý sa vždy objavuje v časoch krízy: Moje (Božie) kráľovstvo nie je z tohto sveta – preto je nepostihnuteľné. Boh je skrytý uprostred tajomstva, parafrázuje Mináč Halíka, lebo prevyšuje všetok ľudský rozum. Pod tajomstvom sa ukrývajú aj dogmy, aj povery a bludy, aj cirkev. Boh musí byť slobodný a taký je iba v dokonalom tajomstve, lebo inak sa o ňom rozprávajú bludy. Existencia Boha sa neskúma, Boha samého ustavičné hľadáme. Nepomôže nijaká hermeneutika, ani dôkladné skúmanie pôvodných, síce krásnych, ale nie celkom hodnoverných textov. Boh musí zostať zamknutý vo svojom veľkom tajomstve.

Toľko Mináč. Nachádza však aj styčný bod medzi týmito autormi. Je v tom, že obaja pokladajú hľadanie za pretrvávajúcu kategóriu, ale ich základný prístup je neporovnateľný. „Ak je Nandráskeho výzva dramatická, svalnatá a rapsodická, Halíkov prístup je praktický a pragmatický; ak Nandrásky hovorí všetko alebo nič, Halík skôr radí brať niečo, ako nemať nič.“ Inak Mináč pokladá Halíkovo uzavretie Boha do zátvorky tajomstva za šikovný trik.

Mináč niečo vystihol, niečo nie, niečo skreslil, ale nepovedal a ani nemohol povedať o týchto dvoch autoroch všetko, čo by sa dnes žiadalo povedať a preto by som sa aj sám rád k tomu vyjadril. Filozofia a teológia prof. Nandráskeho ma totiž zaujala už dávno, písal som o ňom do zborníka, ktorý vyšiel k jeho sedemdesiatinám a prednedávnom som recenzoval jeho najnovšiu knihu Ježiš a súčasnosť, ktorá vyšla minulého roku. Na Halíka ma tiež už dávnejšie upozornila naša nádejná pani prof. Zlatka Plašienková a aj do neho som sa so záujmom pustil. Trúfam si teda čo-to o týchto autoroch povedať. Prof. Nandrásky si vraj prial, aby sa na tejto prednáške hovorilo len o jeho knihe Ježiš a súčasnosť, takže sa obmedzím len na ňu. U Halíka si všimnem viacero prác.

Obaja títo autori sú vskutku antidogmatickí. Nandráskeho antidogmatizmus je však celkom otvorený, konkrétny, adresný, obžalúvajúci a aj filozoficky podložený. Nandrásky sa totiž vo svojich prácach vždy zaoberal aj filozofiou a v starších prácach vypracoval metodiku svojho prístupu k Biblii. Prihlásil sa k súčasnej postmodernistickej a postmetafyzickej filozofii a z ich pozícií kritizuje dogmatiku katolicizmu a luteranizmu. Katolicizmu viac, lebo je oveľa starší a prvý zdogmatizoval biblické, predovšetkým novozákonné učenie. Ale na reprezentantov katolicizmu má ťažké srdce aj z iných dôvodov. „Uznávam katolícku cirkev za dielo Božie“, hovorí v spomenutej knihe, „ale nechápem, prečo by sa katolícka cirkev ako dielo Božie nemohla vyvíjať.“ Nandrásky nevedel odpustiť pápežovi Levovi X. jeho tvrdé potlačenie katolíckeho modernizmu. Nandránsky kritizuje dogmy oboch cirkví, lebo dobovo sa meniacu vieru zastavili, natrvalo ju zafixovali, zjednodušili na články viery, prehlásili ich za nemenné, ba aj večné pravdy. Tým prerušili ich kontakt s ustavičným dejinným tokom udalostí, s časom a tak aj s priestorom, dogmy zastarali a dostali obe cirkvi do súčasnej krízy. Rovnako urobili večným, nemenným aj Boha, hoci aj on sa mení, nie je mimo sveta, ale aj v ňom, aj v človeku. Za túto metafyziku, hovorí Nandrásky, „ďakuje“ kresťanstvo platonizmu, na ktorý sa zozačiatku obrátilo, keď ešte nemalo vlastnú filozofiu a bolo sa treba brániť proti prvým kritikom. A už v ňom uviazlo.

Niekoľko mojich slov na vysvetlenie. Podľa platonizmu sídlili síce v transcendentne idey a nie osobný, ale filozofický Boh, ktorým bola najvyššia idea, dobro, kresťanský osobný Boh však  potom prevzal ich hlavné vlastnosti. Idey boli večné, nemenné, duchovné, svet bol vytvorený podľa nich a ľudská duša, ktorá pred narodením v tele sídlila medzi nimi, sa po celý život človeka na ne rozpomína a priťahuje ho k nim. Preto človek život túži po pravde, dobre, kráse a iných hodnotách a verí, že po smrti síce jeho duša blúdi, ale nakoniec prichádza späť do transcendentna. Nie je ťažké urobiť si paralelu medzi platónskym a kresťanským obrazom človekovho života. Náboženský, osobný Boh vdýchol človeku kus svojej duše a ducha, duša túži dostať sa späť k Bohu, čo sa jej po smrti tela aj darí. Nandrásky chcel však kresťanstvo odplatonizovať a už dávnejšie si položil starú známu otázku: Čo majú Atény spoločné s Jeruzalemom? Chybu videl v tom, že kresťanský Boh sa potom podľa Platónových ideí zastavil, ustrnul, stal sa nemenným, nehybným, bezdejinným, mimosvetovým atď. Kresťanstvu, ktoré vyrástlo z judaizmu a z jeho Starej zmluvy, čiže zo Starého zákona, na ktorý je Nandrásky špecialistom, je podľa neho akékoľvek statické ponímanie Boha cudzie. Navyše, kresťanstvo metafyziku, náuku o poznaniu neprístupnom, vyšpekulovanom svete ani nepotrebuje, hovorí Nandrásky. Pozrime sa na jeho ďalší dôvod k tomuto postoju.  

Pri Nandráskeho otvorenosti a radikálnosti sa nebudeme diviť tomu, že sa síce už dávno, ale v najnovšej knihe jednoznačne a sústavne opiera o Nietzscheho, prvého postmodernistu a postmetafyzika. Nietzsche – a teraz hovorím svoj názor – jednak poukázal na závislosť kresťanstva od platonizmu a kresťanstvo nazval platonizmom pre ľud, jednak sám budoval svoju filozofiu v protiklade k Platónovi, a to niekedy až tak, že ho len obracal o stoosemdesiat stupňov. Nietzsche zastáva  Herakleitovu myšlienku, že všetko je v ustavičnom toku a pohybe a že teda akákoľvek statickosť je neprijateľná. Nandrásky sa teda vo svojej kritike Platóna opiera o Nietzscheho. Predtým sa vo svojej kritike antickej filozofie, ktorá znešvárila kresťanstvo, obracal proti Aristotelovi. Aj to bolo namieste, lebo na Aristotelovi bola závislá scholastika a Tomáš Akvinský.

Nietzsche bol však aj najradikálnejším kritikom kresťanstva a všetci poznáme jeho výrok: „Boh je mŕtvy.“ Tu je už Nandrásky ako teológ opatrnejší a tvrdí, že podľa Nietzscheho mŕtva je len predstava starého Boha v mysliach kresťanov, ale nie sám Boh. Podľa môjho názoru Nietzsche, ako aj pred ním Feuerbach, to myslel doslovne, lebo predstava a sám Boh u neho splývali a dokazujú to aj mnohé iné jeho výroky. Ale viacerí súčasní evanjelickí a katolícki poprední teológovia zrejme chápali tento Nietzscheho výrok tak, ako aj Nandrásky. Predstavu starého, povedal by som klasického, ale diktátorského, tvrdo trestajúceho, žiarlivého a iného, aj zlého Boha totiž už prekonali, a to aj vďaka Nietzschemu, čo otvorene priznávajú a nahradili ju novou, priliehavejšou, demokratickejšou, kým sám Boh v ich očiach nezomrel. Aj oni oddeľujú Boha od predstavy o ňom. Toto stanovisko zaujíma aj Nandrásky, ktorý novú predstavu Boha rozvíja po svojom.

Podľa Nandráskeho ani sám Boh nie je nemenný. „Sám Boh žije v tejto zmene. Ani Boh nie je nič statické. Nikdy nie „je“, ale vždy sa deje.“ Boh teda patrí organicky do sveta, ba do celého vesmíru, nie je mimo neho, ale v ňom, je aj v človeku. Ani on nie je definitívny, hotový, ale sa tvorí. Nandrásky je evolucionista,  dáva veľa na vedu ako takú, na teóriu veľkého tresku rovnako, ako aj na biblickú kritiku. Myšlienku evolúcie aplikuje aj na Boha. A Boh nie je ani osobou. Je všetko prenikajúcou energiou, je večnou Vôľou tvoriť, svet je jeho dielom. Ako taký je sám osebe podľa Nandráskeho neuchopiteľný, „uniká poznaniu“, a to rozumovému, lebo pojmové poznanie a proces sa vylučujú (pojmy pohyb zastavujú, zmysly ho sprostredkujú) a preto ho vyjadrujeme len novými a novými metaforami. Je nedokázateľný, jeho životopis je v jeho diele, iný nemá, hovorí Nandrásky s inými autormi. K týmto myšlienkam sa ešte vrátim.

Všetko je teda podľa Nandráskeho v pohybe, nič nie je nemenné, všetko je determinované podmienkami svojho vzniku, je miestne a dobové a tak aj dogmy, náuka, viera. Niet statickej neomylnosti, podmienená je aj pravda, ktorá nejestvuje ako taká, ale sa tvorí; tvorí ju človek v určitých časopriestorových podmienkach a niet teda ani všeobecných a večne platných právd. A na tvorbe textov, právd a ich výklade, na celom poznávaní  sa nevyhnutne zúčastňuje osobnosť autora. Tak si Nandrásky pripravuje pôdu pre svoj osobný výklad.

Teraz by som prešiel k Halíkovi. Myslím si, že si treba uvedomiť, že kým Nandrásky je luteránsky teológ, ktorý nemá nad sebou už nijakú vyššiu cirkevnú autoritu a podáva veci tak, ako ich vidí, je sám sebe pánom, Halík ako katolícky teológ túto autoritu nad sebou má a preto musí byť diplomatickejší, za-ha-le-nej-ší; najmä, ak aj on chce postupovať dopredu a zbaviť sa starých, už neprijateľných  náhľadov. Naskrze nemôže byť a nie je taký radikálny ako Nandrásky. To však neznamená, že cirkvi poklonkuje, lebo ju aj kritizuje. Hovorí dokonca, že vo vlastnej cirkvi sa stretol s rovnakými mechanizmami zneužívania moci a ideologickej zaslepenosti, aké poznal z byrokracie komunistického totalitného aparátu. A otvorene hovorí: „Moja viera je katolícka – ale to znamená ešte niečo viac, než že sa to stotožňuje s tým, „čo cirkev k vereniu predkladá.““ Katolícke, teda všeobecné, je podľa Halíka „nie len“ – to a to, „ale aj“ – niečo iné, povedal by som, aj mnohé ostatné, ak nie v určitom zmysle všetko, čo Halík hovorí.

Pochopiteľne, ani Halíkovi nejde o povrchovú a povrchnú, dodnes stále najviac rozšírenú vieru. Podľa neho hlavným nepriateľom viery v biblickom slova zmysle je povera, modloslužba, ľahostajnosť, lacná povrchná viera, náboženský formalizmus, sektárska bigotnosť diskreditujúca kresťanstvo a aj páčivá ezoterika diskreditujúca duchovnú orientáciu vôbec. Vôľa k pravde je pre neho stálou dekonštrukciou lží, ilúzií, unikania k veciam ľahším a páčivejším, k povrchu, ku zdaniam. Teda hlavný nepriateľ viery nie je vonkajší, povedzme ateizmus, ale len vnútorný. Aj Halík hovorí v podstate to, čo aj Nandrásky, totiž že „kresťan musí vziať vážne skutočnosť, že moderný človek dospel a nepotrebuje infantilnú predstavu mocného Boha kdesi nad nami.“    Takto sa Halík vyrovnáva s cirkevným dogmatizmom a zastaranou vieroukou.

Pokiaľ ide o postmodernú a postmetafyzickú filozofiu, Halík sa týmito problémami detailne nezaoberá, hoci sympatizuje s obomi. Vo filozofii nie je menej zbehlý ako Nandrásky a ustavične ňou operuje. Pád starej, klasickej metafyziky prijíma ako samozrejmosť a len poznamenáva s iným autorom, že stará metafyzika videla v tom, čo je, vždy viac než to, čo môže byť. Dozaista, dodávam už ja, lebo stará teologická metafyzika, ktorej zasadil smrteľný úder Kant a potom Nietzsche, sa zaoberala predmetmi, neprístupnými ani zmyslom, ani rozumu, ako som už poznamenal, a teda vlastne len fabulovala, najviac o svojom centrálnom predmete a pojme, o Bohu. Konštatuje však, že aj dogmy sú potrebné, lebo viera nie je bezobsažná a treba ju teda vytýčiť a regulovať.   

Väčšiu pozornosť venuje Halík postmoderne a dal sa ňou aj silnejšie ovplyvniť. Niekoľko mojich slov na jej vysvetlenie. Postmoderna sa – podľa Lyotarda, francúzskeho postmodernistu – obracala proti moderne, t. j. proti novovekej filozofii, ktorá vo svojom entuziazme, že človek začína chytať opraty svojho osudu do vlastných rúk, tvorila si veľké projekty. Tak napríklad osvietenstvo, ktoré chcelo v mene Rozumu s pomocou vedy prebudovať svet na ríšu pozemskej samovlády človeka a blahobytu; ďalej kresťanstvo, ktoré chcelo spojiť svet láskou a zbaviť ho zla; komunizmus, ktorý chcel vybudovať beztriednu spoločnosť. Všetky tieto veľké projekty podľa postmoderny padli, ako ukázali predovšetkým dve svetové vojny, najmä druhá s jej Osvienčimom, a po nej komunizmus; a ako ukazuje ešte aj dnešok. Postmoderna sa preto obrátila ku konkrétnemu dianiu, ku kritike všetkého dovtedy nedotknuteľného, uznala rôznosť na rozdiel od veľkých jednôt, a to vo všetkom, vyzvala k dialógu týchto rôzností, kládla dôraz na to, že sa pohybujeme v jazyku, púšťala sa do analýzy starých textov  atď.

Obaja naši teológovia sa pridali k tomuto trendu. Ako hovorí Halík: „Kľúčovým pojmom „postmoderny“ je pluralita. „Pluralita svetov“, voči ktorej je „postmoderna“ vnímavá, je plodom nového spôsobu videnia – uvedomenie si „striedania paradigiem“ v prístupe ku svetu.“ Myslím si, že Halík sa prihlásil k postmoderne – hoci ju často dáva do úvodzoviek – ochotnejšie aj preto, lebo nebola voči náboženstvu taká výbojná, ako postmetafyzika, ktorá náboženstvo a uznávanie existencie Boha pokladala len za metafyziku, a tým odmietla o nich vôbec hovoriť. Postmoderna bola aj tu za dialóg.

Dôsledkom prijatia postmodernizmu bola pre Halíka veľká tolerancia, pochopenie pre druhého, pre inakosť a ústretovosť voči nemu. Zreteľne sa to prejavuje okrem iného aj na jeho vzťahu k luteránstvu, aj k samému Lutherovi, k luteránskym teológom Bonhoefferovi, Moltmannovi, Tillichovi a iným. Hovorí, že katolík vo filozofii nemôže ignorovať to, čo vzácne prináša po desaťročia protestantské myslenie, neohebrejská filozofia, židovská filozofická teológia, pravoslávni, anglikáni a postmodernisti zapodievajúci sa vierou, ako Derrida, Vattimo a iní. Tu však musím dodať, že nie inak postupoval aj Nandrásky, ktorý hojne cituje katolíckych teológov a nezavrhuje ani to, čo nachádza pozitívne u iných. Navyše Nandrásky uvádza na podporu svojich názorov množstvo autorov z oblasti beletrie, v ktorej má obdivuhodný prehľad, s čím sa u Halíka nestretávam. Na druhej strane Nandrásky sa utápa v metaforách, čím nie je vždy jednoznačný, kým Halíkov štýl je triezvejší.

Doteraz som pri Halíkovi nespomenul Nietzscheho. Je to jeho obľúbený a vyvolený filozof, no aj jeho osteň v duši, ako aj pre Nandráskeho. Pre Halíka je dokonca „môj milovaný Friedrich Nietzsche.“  Hoci, opakujem, Nietzsche bol najradikálnejším kritikom kresťanstva spomedzi všetkých doterajších kritikov, napríklad Feuerbacha, Marxa a iných, Halík ho pokladá za „najzbožnejšieho medzi bezbožníkmi,“ ktorý bol možno katolíckejší, než si myslel. Ako Nandrásky, tak ani Halík nepripúšťa, že Nietzsche a iní kritici popreli či dokázali neexistenciu samého Boha. Aj on sa častejšie vracia k Nietzscheho výroku, že Boh je mŕtvy a interpretuje ho tiež tak, že poprel len starú predstavu Boha, nie však jeho samého.

Halík pokladá Nietzscheho ateizmus a ateizmus vôbec za formu viery. Má dokonca nemecký článok s názvom Ateizmus ako druh náboženskej skúsenosti. „Príliš neverím tomu,“ hovorí, „že existuje skutočne absolútne neveriaci, „nenáboženský“ človek.“ Je to starý, už Tertuliánov názor. Anima naturaliter Christiana: Duša je prirodzene [od prírody] kresťanská. 

Tu sa konečne dostávam k Halíkovej predstave Boha. Jeho Boh je vskutku neznámy, lebo, ako hovorí, nevieme o ňom ako takom nič povedať. Vieme, aký nie je, ako to tvrdila už dávno negatívna teológia, aby ho odantropomorfizovala, no keď chceme povedať, aký je, tak ho nevyhnutne antropomorfizujeme, predstavujeme si ho podľa človeka, čím robíme z neho modlu. A to Halík nechcel. Už vraj proroci Izraela boli presvedčení, že oltáre bohom, teda pokusy vydávať veci relatívne za absolútne, je treba zbúrať. Ťažkosť je totiž podľa môjho názoru v tom, že to, čo nás absolútne presahuje, si nedokážeme adekvátne predstaviť, nevieme to vyjadriť a sme odkázaní len na symboly, metafory, ako tvrdí aj Halík. Niekto ich berie vážne, hovorí, a tým vieru diskredituje, niekto ich odmieta a myslí si, že je ateista. Ale vždy ide o predstavy a nie o Boha samého.

Myslím si, že tento Halíkov postoj k Bohu máaj určité výhody. Halík nemusí v otázke dejinných zmien hovoriť o tom, že Boh bol vtedy taký a potom taký, lebo je stale neznámy a menia sa len predstavy o ňom. A Halík môže do svojich symbolov, metafor včleňovať najrôznejšie názory aj prípadné sťažnosti a žaloby na Boha, ktoré sa vynárajú oddávna a najmä dnes, po Osvienčime a tvrdiť, že o tom nič nevie. Tak aj o Osvienčime. Prečo Boh vtedy nezasiahol, ba dokonca sa prejavil ako najväčší antisemita, pýta sa množstvo ľudí?  Preto, lebo Boh občas aj mlčí, je slabý, bezbranný a pod., ako hlása Bonhoeffer a iní. To je síce odpoveď, ale mlčanie Boha ňou zároveň aj nie je. A to musíme podľa Halíka prijať. Podľa neho „viera nie je len súhlas rozumu so zjavenou pravdou, ale aj hľadanie, pýtanie sa, zápas s pochybnosťami, vystavenosť Božiemu mlčaniu“. Aj preto sa Halík ujíma ateistov, lebo podľa neho nehovoria proti Bohu, ale svedčia len o jeho mlčaní. Tak sa dostávajú do Halíkovej predstavy o Bohu aj protiklady a protirečenia, ktoré hovoria o tom, že viera nie je trvalá istota, ale aj chvenie, hľadanie, zúfalstvo a nádej. Badať to na niektorých názvoch jeho kníh, ako Vzdialeným nablízku, Čo je bez chvenia, nie je pevné, Vzývaný i nevzývaný. O tom hovorí aj jeho ostatná kniha, Divadlo pre anjelov.    

V diferencovaní názorov týchto dvoch teológov by sa dalo ešte dlhšie pokračovať. Chcel by som sa však ešte zo svojho stanoviska v krátkosti zamyslieť nad tým, či boli vskutku antimetafyzikmi. Metafyziku obaja chápali, a myslím si, že celkom správne, aj ako boj proti nehybnosti, statickosti. A to sa im, myslím, podarilo. Nepodarilo sa im však odstrániť ju ako boj proti Bohu, ktorý nie je predmetom nášho zmyslového a tak ani rozumového poznávania. Obaja takéhoto Boha prijímali. Nandrásky hovorí, že Boh je Vôľa tvoriť. O nej však nič nevieme. Boh vraj tvaruje, ale je sám bez tvaru, formuje, ale je sám bez formy. No to je stará metafyzika. Ako môže neformované dať niečomu to, čo samo nemá?, pýta sa filozofia už dávno. Ďalej Boh je podľa Nandráskeho neviditeľný a nedokázateľný. Ako teda vieme, že existuje? To isté sa možno pýtať Halíka. Ak je Boh neznámy, ako vie, že existuje? Ako vie, že mlčí? A prečo mlčí vtedy, keď by mal hovoriť najviac, teda keď ide o zlo. Asi mlčal nielen pri Osvienčime, ale aj v iných tragických prípadoch, ktorých sú plné dejiny. Chápem, že Halík ho chcel jeho mlčaním aj zachrániť – Boh v existuje aj vtedy, keď sa deje zlo, ale vtedy mlčí – to je však chabá záchrana. Asi ani vtedy nemlčí, lebo kto by inak bol toto zlo dopustil? Satan? Ale v neho Halík podľa všetkého neverí. Lepšie by asi bolo, keby o takýchto veciach mlčal sám Halík.

S týmto starým a myslím si, že najbolestivejším teologickým problémom, si ani títo naši teológovia nevedia rady. Nandrásky síce hovorí, že Boh je jednotou všetkého a teda aj dobra a zla, ale že len my vydeľujeme z neho to, čo nazývame zlom, lebo ono slúži dobru. Isteže, za zažehnanie moru, cholery v našej civilizácii, „ďakujeme“ tomu, že sme sa začali zapodievať ich skúmaním a našli sme lieky proti nim, ale akú cenu veriaci za to zaplatili, keď ešte tieto choroby ničili milióny ľudí? A koľko platia ľudia za zemetrasenia, cunami, sopečnú činnosť ešte aj dnes a budú ešte dlho platiť, ak vôbec niekedy prestanú? Máme plné právo klásť teológii tieto otázky, no uspokojujúca odpoveď na ne ešte neprišla. Nie je potom prijateľnejšie povedať, že tieto pohromy zapríčiňuje príroda, ktorá je už taká a nemožno jej nič vyčítať, iba vysúkať rukávy a brániť sa? Tak to fakticky aj bolo, preto sme tieto choroby zažehnali. Treba si uvedomiť, že práve neschopnosť zodpovedať túto otázku teologicky ženie rozmýšľajúcich ľudí najviac do tábora ateizmu a potom prípadne aj materializmu.

Uznávam však ostatné úsilie oboch týchto teologických mysliteľov. Majú veľmi dobrú snahu posúvať, aktualizovať a tak zachraňovať. Povedali veľmi mnoho dôležitého. A to je to hlavné. A možno, že sa raz teológii podarí zbaviť sa aj neželanej metafyziky a vyriešiť spomenutý problém. Ak chce teológia prežiť, musí ho v dohľadnej dobe vyriešiť.