Dobré ovocie II. vatikánskeho koncilu

Keď som premýšľal nad touto témou, spomenul som si na knihu, ktorá ma kedysi dávno prebrala z naivity detinského chlapca i dedinského farára, sformovaného tridentskou bratislavskou teológiou. V tej knihe sa písalo, aký zápas sa odohrával na koncile medzi zástancami obnovy a konzervatívnou skupinou, ako sa do noci zasadalo a lobovalo, aby sa presadila verzia, ktorú jedna či druhá skupina pokladala za správnu. Bolo to pre mňa prekvapenie, že nešlo o žiadne hladké pôsobenie Ducha Svätého, ktorý by bezpečne viedol koncilových delegátov k jednoznačným rozhodnutiam.

Vtedajšiu situáciu dokresľuje aj zážitok, na ktorý si živo pamätám aj po mnohých rokoch. Bol som dospievajúci chlapec, keď raz v sobotu dopoludnia pred prvou adventnou nedeľou sme s pánom farárom nacvičovali miništrovanie pri „novej“ (koncilovej) omši. Keď sme sa v nedeľu z tej „novej“ omše vrátili domov, tak náš otec svoje pocity vyjadril takto: „Už Sibyla prorokovala. že kňazi budú blúdiť a ľudia s nimi...“

Zostala mi len otázka, ako to teda je, keď to nie je, ako malo byť? Je to tak, že Duch Svätý osvietil pápeža Jána XXIII. a on zvolal biskupov z celého sveta; azda aspoň na začiatku veril, že aj ich osvieti ten istý Duch Svätý, a potom to napíšu, zaspievajú to krásne Tedeum, rozpošlú cez prítomných biskupov do celého sveta  a bude robota hotová. Dnes už viem, že taký naivný vtedajší pápež nebol, ako som bol ja. A že mnohé bolo celkom inak.

Počas štúdia teológie mal som divný pocit, že naši cirkevní predstavitelia sa nám veľmi nesnažili koncilové dokumenty sprostredkovať. Zo strany našich profesorov či predstavených kňazského seminára necítil som nadšenie pre koncil – azda okrem profesora Jozefa Vrableca. Vo väčšine prípadov, keď sa spomínal koncil, začali byť akosi mrzutí.

Takže koncil naozaj ako „začiatok začiatku“ – tak ho raz výstižne pomenoval Karl Rahner: „Der Anfang des Anfangs“. V prvej časti môjho referátu čerpám zo spomienok kardinála Franza Königa ako účastníka, svedka i spolutvorcu tých mimoriadnych udalostí, ktoré sa udiali na koncile. V druhej časti ponúknem veľmi stručný popis jednotlivých sesií (zasadaní), aby nám to pomohlo pochopiť ducha koncilu. Dá sa to sledovať podľa toho, ako sa vynárali jednotlivé témy, ako sa prijímali a odkladali i menili obsahy a názvy dokumentov. Zaujímavé je často aj ich poradie. A celkom na záver ponúkam niekoľko formulácii problémov, ktoré sa mi spontánne vynorili v hlave pri písaní a premýšľaní tejto témy.

I. Príprava

Pápeža Jána XXIII. napadla myšlienka zvolať všeobecný koncil tri mesiace po jeho zvolení za pápeža, a to počas „Týždňa modlitieb za zjednotenie kresťanov“. Túto jeho myšlienku vraj sprevádzal aj strach, či to nie je od zlého ducha ako pokušenie. Až keď v tejto myšlienke nenašiel nič osobného, uveril, že je to Božie vnuknutie. Koncil sa pripravoval takmer tri roky. Za toto obdobie sa k jeho príprave a priebehu vyjadrilo vyše dvesto cirkevných predstaviteľov z celého sveta. Ich návrhy a názory tvorili niekoľko desiatok zväzkov. Na rokovanie koncilu bolo pripravených asi 70 dokumentov. Ján XXIII. pôvodne zamýšľal koncil zvolať do chrámu sv. Pavla za hradbami, na Via Ostia, a mal sa volať Prvý ostijský koncil. Tým by sa naznačilo, čím koncil chce byť, ale aj to, čím byť nechce. Koncil chce otvoriť cirkev svetu, vystúpiť z cirkevných hradieb, ale nechce nadväzovať na nedokončený  I. vatikánsky koncil. Kuriálni kardináli naliehali, aby bol koncil vo Vatikáne, aby sa potvrdilo, že sa nič veľmi meniť nebude a že zvolávať koncil má zmysel práve ako dovŕšenie I. vatikánskeho koncilu. Pápežov úmysel zvolať koncil pozitívnejšiu odozvu ako vo vatikánskej kúrii vzbudil vo svete. Teológovia a biskupi vo svete vnímali vzťah cirkvi a sveta zväčša reálne. Videli, že formulácie biblického posolstva, vychádzajúce z neotomizmu, sa stávajú čoraz viac nezrozumiteľné, a to nielen pre tzv. ľudí sveta, ale aj pre ľudí žijúcich v cirkvi.

Predsa aj tí, ktorí reálne videli situáciu, boli skôr bezradní ako odvážni. Je zaujímavé, že sa o koncile, ako možnosti riešenia situácie predtým temer vôbec nediskutovalo. Pápežove oficiálne zverejnenie úmyslu zvolať koncil (25. januára 1959) preto vyvolalo veľa otázok. Vtedajší viedenský arcibiskup Franz  König, ktorý neskôr patril k rozhodujúcim mužom koncilu, si kládol napríklad takéto otázky: Mal by sa koncil zaoberať len vnútornými problémami cirkvi, alebo aj tými, ktoré sa dotýkajú celého ľudstva? Budú biskupi z celého sveta vôbec schopní nájsť spoločnú odpoveď na potrebu reformy cirkvi? Potreba reformy bola živá aj medzi bežnými veriacimi. Vnímalo sa napr. ako problém, že liturgická reč cirkvi je nezrozumiteľná, že nekatolícki kresťania sú pokladaní za kacírov, čo malo vážny dopad najmä vtedy, ak išlo o životného partnera či kolegu v práci. Ďalšie otázky vyvstávali vo vzťahu k Biblii. Pod vplyvom nového skúmania jej textov nadišla vážna otázka: Ako sa dnes môže Sväté Písmo chápať ako Božie slovo, v akom zmysle, keď sa nemá brať všetko doslovne? Medzi teológmi po Druhej svetovej vojne v problematike reformy cirkvi mocne zneli myšlienky teológa Hansa Ursa von Balthasar, ktoré sformuloval v knihe „Schleifung der Bastionen“. Von der Kirche in dieser Zeit. („Rúcanie bášt“. O cirkvi v tejto dobe.)  Nečakalo sa však, žeby sa reforma cirkvi udiala prostredníctvom koncilu.

II. Očakávania

Vhodné je ešte aj dnes povšimnúť si slová, ktorými sa kardinál König prihovoril k svojim veriacim v predvečer otvorenia koncilu: „Cirkev je Božská ustanovizeň; vo svojej pozemskej podobe je uzavretá v čase a priestore, pričom obidvoje ovplyvňuje a obidvoma je ovplyvňovaná. Vo svojej pozemskej podobe je cirkev inštitúciou, ktorá musí stále pracovať na sebe, ktorá sa stále musí reformovať, aby sa s časom i priestorom mohla stretnúť v dvojakom ohľade: Po prvé, aby sa ubránila protirečivým ideológiám a prijala pozitívne sily a aby do nich mohla prehovoriť Božím slovom. Cirkev sa nemôže ľuďom 20. storočia prihovárať tak ako ľuďom 10. storočia, alebo prírodným národom Afriky či ľuďom vysoko rozvinutých ázijských kultúr. Všetky si však želajú a majú na to i právo, aby ich cirkev oslovila ich vlastným jazykom. Po druhé, ľudia v každom čase očakávajú odpoveď cirkvi, odpoveď na ich starosti, núdzu a problémy, avšak i odpoveď na ich nové objavy v prírodných vedách a v technike”. Ako najdôležitejšie ciele Koncilu F. König označil nasledujúce: „Ponajprv je potrebné zamyslenie sa cirkvi nad jej základmi a jej poslaním. Týmto vnútorným upevnením sa má vytvoriť aj nový podklad pre rozhovor s oddelenými kresťanmi. Tento Koncil ďalej znamená istú konfrontáciu s dnešným svetom. Požiadavky viery sa majú vzťahovať na naše časy a na náš život. A konečne má byť mocnou manifestáciou mieru a pokoja, ktorý vylúči ozbrojené konflikty, ktorý však musí mať svoje korene aj v srdci každého človeka.”

Na začiatku Koncilu sa stalo populárnym heslo aggiornamento. Pojem pochádza  z odbornej terminológie účtovníkov. Doslovne znamená účty preniesť na deň, teda pripraviť účty, s ktorými sa  bude ten deň manipulovať. V cirkevnej reči to znamenalo: Pravdy, ktoré boli zverené cirkvi, už nie je možné ohlasovať jazykom včerajška, epochy prekonanej historickým vývojom, ale jazykom dneška. V chápaní tohto slova ale časom nastal posun.

Aggiornamentom sa pôvodne myslelo čosi ako „skok vpred“ , nielen nejaké kozmetické úpravy. Ján XXIII. hovoril o hľadaní „rozhodujúceho bodu“ (punktum saliens), ktorý by udal smer. Nepozýval biskupov k diskusii o jednotlivých článkov viery, ale ku skoku vpred, ktorý prispeje k prehĺbeniu viery a svedomia. Podľa vízie Jána XXIII, práve tento skok vpred mal viesť k čo najväčšiemu súhlasu s autentickým obsahom viery, a to tak, že sa predloží preskúmaný vedeckými metódami a vyjadrí sa v jazykových formách moderného myslenia.

Ako východisko pripomenul pápež rozdiel medzi substanciou tradovaného učenia (depositum fidei) a jeho formuláciou. Koncil si toto východisko ako metódu neosvojil, hoci sa celkom nezabudlo na tento kľúčový prístup. Ján Pavol II. raz prekvapil vyjadrením: „Ján XXIII. zvolal koncil v prorockej predvídavosti a cirkev týmto koncilom urobila „ohromný skok vpred“. Niektorí však podľahli obavám, že prehodnocovaním jazyka sa pravdy viery „rozriedia“ a zoslabia sa aj požiadavky kresťanskej morálky, čím sa kresťanstvo stane ľahším, lacnejším, a len za takúto cenu prijateľnejším.

Ako premýšľal Ján XXIII. o úlohe koncilu je zrejmé z týchto jeho slov: „21. ekumenický koncil, ktorý môže využiť účinné a významné bohatstvo skúseností v oblasti práva, liturgie, pastorácie a administratívy, chce podať ďalej učenie viery bez zmenšenia, oslabenia a prekrútenia tak, ako sa ono v priebehu dvadsiatich storočí nie bez ťažkostí a kontroverzií stalo spoločným dedičstvom všetkých ľudí; dedičstvom, ktoré nebolo vždy všetkými priaznivo prijaté, avšak bohatstvom, ktoré bolo vždy dostupné všetkým ľuďom dobrej vôle. Našou úlohou nie je len uchovávať tento poklad, ako keby sme sa mali starať iba o starožitnosti. Ale musíme sa so cťou a bez strachu oddať úlohe, ktorá je požiadavkou našich čias”. Z citovaného je zrejmé, že pápež Ján XXIII. vedel, čo chce, poznal viac ako ostatní, a ostatných prevyšoval aj svojou odvahou. 

III. Štyri zasadania koncilu

Pôvodne mal koncil trvať krátko. Ukázalo sa však, že problémov, ktoré treba vyriešiť, je veľa a názory na ne sa rozchádzali. K dôležitým otázkam na koncile patril aj problém zostrovania medzinárodného napätia a výzva na všeobecný mier a odzbrojenie. V náboženských otázkach sa koncil najskôr sústredil na návrhy uznesení, ktoré pripravili špeciálne komisie. Ako prvá sa prejednávala schéma „Sacrosanctum concilium“ (O posvätnej liturgii). Forma rímskokatolíckej liturgie sa nemenila od roku 1570, keď ju schválil pápež Pius V. Schéma predložená koncilu navrhovala jej zjednodušenie, aby bohoslužby boli veriacim ľuďom prístupnejšie a zrozumiteľnejšie. Išlo tu najmä o otázku liturgického jazyka. Je zaujímavé, že poľská delegácia, ktorej členom bol aj mladý krakovský arcibiskup Karol Wojtyla, prosila pápeža, aby nedopustil národné jazyky.

14. novembra 1962 koncil pristúpil k prerokúvaniu schémy „Dei verbum“ (O Božom slove). Rozdielne názory na túto otázku boli svojho času jednou z príčin cirkevného rozkolu. Protestantské cirkvi pokladajú za jediný prameň Božieho zjavenia Bibliu, kým katolíci aj tradíciu alebo výklad biblie cirkevnými predstaviteľmi, najmä pápežmi a uzneseniami všeobecných koncilov (nejde len o tzv. výroky „ex catedra“). 8. decembra 1962 sa rokovanie prvého zasadania skončilo.

Druhé zasadanie koncilu sa začalo 29. septembra 1963. Otvoril ho nový pápež Pavol VI., ktorý predložil koncilu na riešenie štyri úlohy: 1. Preskúmať stav cirkevných vecí v celej ich rozmanitosti; 2. reformovať a vnútorne obnoviť cirkev; 3. pomáhať pri zjednocovaní kresťanov; 4. začať komunikáciu s okolitým (nekresťanským) svetom.

Na druhom zasadaní, ktorého sa zúčastnilo 2500 cirkevných hodnostárov a množstvo vatikánskych úradníkov, bola zrušená prísaha zaväzujúca nič nevyzrádzať z diskusie na koncile. Počas druhého zasadania sa prerokúvalo päť rozličných okruhov problémov (schém): odsúdenie komunizmu; otázka tzv. zodpovednosti židov za ukrižovanie Ježiša Krista; O cirkvi – koncil podporil tézu, že predstaviteľom najvyššej moci v cirkvi je pápež  a zbor biskupov; o slobode svedomia – priznanie práva ľuďom vyznávať akékoľvek náboženstvo alebo byť ateistom; O posvätnej liturgii – povolenie pre Rímskokatolícku cirkev konať bohoslužby v národných jazykoch; Koncil nariadil pripraviť reformu bohoslužieb latinského obradu tak, aby sa zjednodušili a skrátili. (Reforma formulára sv. omše a ďalších bohoslužieb vznikla až po koncile.) Odporúčalo sa  tiež dbať na umeleckú úroveň a funkčnosť architektúry,  aby rímskokatolícke kostoly neboli zbytočne vyzdobované. Druhé zasadanie koncilu bolo ukončené 4. decembra 1963.

Tretie zasadanie bolo najkratšie zo všetkých zasadaní. Na ňom bola schválená vieroučná konštitúcia „Lumen Gentium“ (o cirkvi) a tri dekréty: „Ad Gentes“ (o misijnej činnosti); „Orientalium Ecclesiarum“ (o východných katolíckych cirkvách) a „Unitatis Redintegratio“ (o ekumenizme). Najviac diskusií vyvolal dokument o cirkvi. Bol zameraný na zjednotenie všetkých náboženských kultov pod záštitou rímskokatolíckej cirkvi (týkalo sa to najmä Veľkej Británie, SRN, Holandska a iných krajín, kde katolicizmus nebol prevládajúcim náboženstvom). Dokument predstavuje katolícku cirkev ako spoločenstvo partikulárnych cirkví. Priniesol tiež zriadenie inštitúcií národných biskupských konferencií. I keď ich rozhodnutia musí schváliť Vatikán, prijímajú ich samy s prihliadnutím na podmienky danej krajiny. Dekrét Orientalium Ecclesiarum vyzval východné katolícke cirkvi k dôslednému dodržiavaniu východných tradícií a očisteniu od latinizácie.

Štvrté zasadanie si dalo za cieľ doriešiť všetky sporné otázky, ktoré rozdeľovali koncil na dva nepriateľské tábory. Predovšetkým schválilo deklaráciu „Dignitatis Humanae“ (o náboženskej slobode), ktorou cirkev fakticky uznáva princíp slobody svedomia a vierovyznania. Najviac diskusií vyvolala tzv. 13. schéma. Rokovalo sa o nej už na predchádzajúcich zasadaniach, viackrát sa prepracúvala v komisiách a konzultovalo sa o nej i s pápežom. V tomto dokumente, ktorý po schválení na koncile dostal názov „Gaudium et Spes“  (o cirkvi v modernom svete), je vyjadrený názor cirkvi na najpálčivejšie problémy súčasnosti a za jednu z hlavných úloh ľudstva sa stanovuje aj zabezpečenie mieru na celom svete.

IV. Význam koncilu

Druhý vatikánsky koncil je považovaný za najvýznamnejší medzník v dejinách cirkvi od dôb konštantínovského obratu. Prekonal konštantínovské obdobie s jeho tesným spojením náboženstva a politiky (moci cirkvi a politiky); prekonal protireformačné zúženie tzv. tridentského vyznania viery s jeho apologetickým charakterom a cirkev prešla k smerovaniu zodpovedajúcemu požiadavkám modernej doby.

Proces obnovy cirkvi, ktorý začal Ján XXIII. a koncil ho potvrdil, pokračoval aj po skončení koncilu. Išlo nielen o zmeny v cirkevnej vierouke, ale najmä o zmenu ovzdušia v cirkvi. Jedným z najvýznamnejších aktov, ktorý vyplynul z rozhodnutia II. vatikánskeho koncilu, bola reorganizácia vatikánskej inštitúcie – Kongregácie Sv. Ofícia. V deň ukončenia koncilu, dňa 7. decembra 1965, bol vydaný pápežský dekrét „Integra servanta“, ktorým sa premenovalo Sväté Ofícium na Kongregáciu pre náuku viery. Dňa 14. júna 1966 bol zrušený aj index zakázaných kníh, čím sa fakticky zrušila cirkevná cenzúra. (Knihy – najistejšia cesta do večného zatratenia?!)

Jedným z najaktívnejších účastníkov koncilu, aj keď v istom ohľade na strane opatrnej konzervatívnejšej skupiny, bol Karol Wojtyla (budúci pápež Ján Pavol II.). Na koncilovej práci sa zúčastnili aj biskupi z komunistických krajín. Viacerí boli vo väzení, československá vláda povolila vycestovať len biskupom F. Tomáškovi (z Prahy), E. Nécseyovi (z Nitry) a A. Lazíkovi (z Trnavy). Aktívne sa na koncile zúčastnili slovenskí exiloví biskupi Andrej Grutka a Pavol Hnilica.

V. Záverečné poznámky

Boli by sme asi radi, keby koncil skončil normálne ako ostatné koncily, teda takým konsenzom, po ktorom by nastalo obdobie uvádzania výsledkov koncilu do praxe či čas zberu jeho zrelého ovocia. Keďže koncil skončil v mnohých kompromisných i otvorených otázkach, tak aj napriek oficiálnemu ukončeniu pokračuje ďalej. Jeho uzávery sú viacznačné, čo o nich umožňuje stále premýšľať a vytvárať priestor pre tvorbu niečoho nového, čo ani na koncile nebolo, a tak vlastne v koncile pokračovať.  

Koncil skončil kompromisom, ktorý si vedome nikto neželal. Je na nás, čo s tým urobíme. Osobne si myslím, že koncil našťastie neskončil a že netreba zvolávať ďalší... Koncilové dokumenty si nenárokujú punc neomylnosti, ale predsa badať dobré ovocie. Podoba viery sa stáva čoraz viac biblickou a čoraz viac zameranou na človeka. Už v žiadnom katechizme nejde o to, aby sa uvádzanie do viery začínalo vymenovaním Božích atribútov. Dnes, 46 rokov od  slávnostného ukončenia koncilu, ktorý dostal konečnú podobu zo stretu konzervatívneho a proreformného prúdu na tej najoficiálnejšej úrovni, koncil (zápas o koncil) ešte neskončil; tak si myslia oba tábory dnešnej cirkvi – konzervatívny i proreformný.