Postmoderný človek hľadá Ježiša 1/2

Cieľom tohto príspevku je stručný náčrt kristológie Rogera Haighta, ako je formulovaná v jeho kľúčovom diele Jesus: Symbol of God.

Roger Haight je americký teológ, jezuita. Narodil sa v roku 1936, pôsobil na viacerých teologických (väčšinou jezuitských) univerzitách po celom svete. Bol dlhoročným študentom Edwarda Schillebeeckx-a, k teologickému odkazu ktorého sa hlási. Bol prezidentom Americkej katolíckej teologickej spoločnosti (Catholic Theological Society of America). Venuje sa otázkam kristológie, ekleziológie a v poslednom období hlavne spiritualite sv. Ignáca.

Jeho vrcholné dielo Jesus: Symbol of God vyvolalo rôznorodé reakcie, od výraznej akceptácie (napr. jeho kniha bola vyhlásená za najlepšie americké teologické dielo v roku 2000), až po kritiku Kongregácie pre náuku viery. Pre Haighta je typická snaha o biblické a historické pochopenie kristológie. Haight sa vo svojom diele pokúsil oddeliť kristológiu od gréckeho filozofického konceptu, špecificky v re-formulácii Trojičnej doktríny, interpretácie Kristovho božstva a úlohy Ježiša v spáse ľudstva.

Za svoje názory sa dostal do spory s Kongregáciou pre náuku viery, ktorá zaujala k jeho dielu negatívny postoj, vydala zoznam 7 bodov, ktoré v Haightovom diele označila ako problematické. V r. 2005 mu bolo zakázané učiť teológiu na katolíckych univerzitách a neskôr aj verejné publikovanie a výučba na akejkoľvek škole – aj nekatolíckej (zákazy sú účinné vďaka príslušnosti R. Haighta k Jezuitskému rádu, ktorý vyžaduje špeciálnu poslušnosť voči rozhodnutia pápeža).
Haightovo dielo je však všetko iné, len nie nahnevaný protest proti cirkevným autoritám a tradičnému učeniu. Skôr ide o akademický pokus absorbovať nové filozofické koncepty do teológie.

Roger Haight sa pokúša artikulovať kresťanskú teológiu pre a v dnešnom kultúrnom kontexte. Vo svojom diele sa zameral na postmoderný koncept Západu. Jeho dielo je určené najmä tým, ktorí sa neustále pýtajú, zápasia s pochybnosťami a často sú so svojimi otázkami na hranici cirkvi. Roger Haight ukazuje, čo je možné, keď krása kresťanskej tradície je korelovaná s otázkami a starosťami dnešného sveta.

Ide o výpoveď celoživotného štúdia a premýšľania 65-ročného teológa.

Dielo Ježiš: Symbol Boha je obsiahle pojednanie o význame Ježiša Krista, ponúkajúc veľmi solídnu teologickú reflexiu. Haight popisuje Ježiša Krista ako symbol, cez ktorý kresťania spoznávajú Boha. Ako toho, v ktorom ľudia stretávali a stále stretávajú Boha.

Podľa Haighta, človek nemôže poznávať Boha priamo, ale len cez objekty našej skúsenosti, ktoré zohrávajú funkciu symbolu. Preto sa Haight koncentruje na tie aspekty Ježiša Krista, ktoré môžeme vnímať a zakusovať aj kvalitu takého to prežívania. Zdôrazňuje aj rozdiel medzi našou skúsenosťou a spôsobmi ako o nich myslíme a rozprávame. Naše slová sú vždy len dočasné a ako také tvarované našou historickou skúsenosťou a kultúrnym kontextom. Jeho teologickým záujmom je reflektovať Ježiša Krista v rámci dnešných kultúrnych kategórií.

Ako vidí Haight Ježiša z Nazareta?

Haight tvorí „Kristológiu zdola“ – vychádza z osoby Ježiša z Nazareta. Ježiš ako človek, ktorý je povýšený Bohom sa stal Pánom a Záchrancom. Vážne berie historickú kritiku Písma, stavia na výsledkoch práce kritických biblických teológov. 

Historického Ježiša z Nazareta vidí ako učiteľa, liečiteľa, osloboditeľa. Najpriliehavejšia a centrálna charakteristika Ježiša, ktorá spája všetky predchádzajúce charakteristiky je však: Ježiš - eschatologický prorok. Pre Ježiša je typické ohlasovanie približujúceho sa Božieho kráľovstva.

Haight zdôrazňuje, že Ježiš bol teocentrický – neohlasoval seba samého ale Božie kráľovstvo Boha, ktorého nazýval Otcom. Ohlasoval Boha, Božiu vôľu, Božie hodnoty.

Interpretácia Ježiša pre našu dobu má tú istú štruktúru ako mala vtedy, keď ho ľudia prvý krát stretli. Ježiš bol človek, v ktorom ľudia stretávali Boha. Základ pre centrálne miesto Ježiša v kresťanskej viere zostáva ten istý – ľudia v ňom aj dnes stretávajú Boha.

Symbolická podstata komunikácie medzi konečným a nekonečným

Symbol je „to, prostredníctvom čoho je sprítomňované niečo iné ako je symbol sám“. Symbol niečo sprostredkováva. Niečo iné než sám seba tým, že načrtáva alebo vedie mimo (za) seba smerom k hlbšej alebo vyššej skutočnosti. Symbol je dynamický, napätý a dialektický.

Symbol môže byť konkrétna vec (predmet) alebo aj vedomie (v rámci intelektuálnej sféry - udalosť, poézia...) Symbol je vždy lokalizovaný v našom svete – v čase a priestore. Všetky symboly sú konečné.

Všetky skúsenosti s Bohom a rozprávanie o Bohu sú nutne sprostredkovávané len cez symboly.

Konečné symboly sa pokúšajú preniesť do ľudskej predstavivosti transcendentného Boha. Symboly však neposkytujú objektívne informácie o Bohu, ale nasmerovávajú ľudské vedomie a život do hlbšieho sveta stretávania sa s transcendentnou realitou. Symbolický jazyk je poetický, obrazný – neponúka objektívnu znalosť o transcendentnej realite – hoci sprostredkováva istý zážitok Boha.

Symboly sa dotýkajú ľudského vedomia a otvárajú myseľ pre transcendentné predstavy o Bohu – mimo času a do otvorenej budúcnosti. Prostredníctvom predstavivosti sa symbol stáva bodom, kde sa transcendentno dotýka človeka, ľudská myseľ sa dotýka mystérie transcendentného Boha a tiahne človeka k tajomstvu Boha. Boh sa stáva imanentný a transcendentný zároveň.

Božie tajomstvo

Haight verí, že ľudia nedokážu a nemôžu mať objektívne a vedecky faktuálne poznanie o Bohu. Boh nemôže byť nikdy plne pochopený. Ľudia nemôžu mať žiadnu priamu skúsenosť a poznanie Boha. Preto celý teologický jazyk je symbolický a nie faktuálny. Boh je pre Haighta tajomstvom.

Svet náboženského symbolizmu, svet jazyka o Bohu, nie je svetom faktov a digitálnych informácií. Je to svet náboženských skúseností, je založený na naráciách symbolického stretávania sa s Bohom v histórii.

Všetky náboženské symboly - vrátane Ježiša alebo spásy, sú rôzne symboly, cez ktoré sú prejavované náboženské implikácie vzťahu stvoriteľ - stvorenie. Náboženské symboly len poukazujú a sprostredkúvajú transcendentnú realitu. Hoci cez tieto náboženské symboly nám je umožnené byť vedený a byť poukazovaný na transcendenciu, nikdy nám nebude možné túto transcendenciu pochopiť.

Ježiš ako symbol Boha

Ako bolo už uvedené v predchádzajúcej časti, kľúčovým konceptom Haightovho diela je Symbol – osoba, predmet alebo udalosť, ktorá dáva spoznať alebo umožňuje sprítomniť transcendentnú realitu Boha, ktorý stále zostáva mimo našej priamej možnosti poznávania. Haight vidí Ježiša ako sprostredkovateľa Boha ľuďom. „Ľudia stretávali Boha v Ježišovi“.

Kresťanský náboženský symbolizmus zjavuje špeciálne cez Ježiša, a tak umožňuje stretnúť sa s osobným Bohom, ktorý sa prejavuje milujúci, súcitný, spravodlivý a odpúšťajúci. Ježiš je kresťanským symbolom Boha. Ježiš - symbol Boha sprítomňuje toho, koho symbolizuje.

On nie iba symbolizoval aký je Boh, ale cez jeho slová a skutky prejavoval symbolicky čo Boh robil a stále a bude robiť, aby zabezpečil spásu ľudstva. Haight vidí Ježiša ako sprostredkovateľa Boha ľuďom. Ježiš je centrálnym sprostredkovaním Boha v histórii.

Haight pracuje so všeobecne prijímanou teóriou, že jazyk Nového zákona je mýtický. Nový zákon obsahuje prerozprávané interpretácie Ježišovho života a v súčasnosti nemáme žiadnu objektívnu možnosť porovnať tieto popisy
s tým, ako to prebiehalo ”naozaj”.

Nový zákon navyše neobsahuje len jednu predstavu, jednu interpretáciu Ježiša - obsahuje ich hneď viacero. Sú tak rôzne, že žiadna snaha o ich „harmonizácia” nevedie k úspechu.

Táto “pluralita kristológií” (rôznych pohľadov na Ježiša) je teda už zreteľne viditeľná v Novom zákone. Haight uvádza ako príklad päť rôznych interpretácií Ježiša zo stránok Nového Zákona:

1. Ježiš ako nový Adam (Rim 5,12-21 a 1Kor 15,21-23; 45-49)

Pavol opisuje Ježiš ako človeka, ktorého identita sa odvíja od toho, čo urobil. Ježiš je tým, kto zásadným spôsobom ovplyvňuje nasledujúce dejiny. Ježišovou poslušnosťou sú všetci ľudia vedení k oslobodeniu, spravodlivosti a životu.

2. Ježiš ako Boží Syn (Mk 1, 9, 14, 15. kapitola)

Ježiš bol Boží Syn a pre Marka to znamená - ten, kto bol špeciálne vybratý a milovaný Bohom, vybraný byť Mesiášom, naplnený Božou prítomnosťou a posilnený Duchom. Mal podiel na Božej moci a Božia moc pôsobila cez neho.

3. Ježiš Kristus splnomocnený Duchom (Spirit christology) (Lk a Sk na mnohých miestach)

Centrálnym prvkom je Ježiš z Nazareta a jeho pôsobenie a ohlasovanie Božieho kráľovstva. Jeho pôsobenie je motivované a oživované Božím Duchom, ktorý je chápaný ako Božie pôsobenie, Božia sila a Božia prítomnosť. Boží Duch nie je odlišný od Boha samého, Boh sám mocne pôsobí v človeku. V tejto kristológii však nie je ani zmienka o pre-extistencii alebo inkarnácii.

4. Ježiš Kristus ako Božia múdrosť (Flp 2,6-11 a Kol 1,15-20 a Mt 11,25-30 )

Ježiš je viac ako učiteľ múdrosti (hoci ním je). Ježiš je Synom Otca, ktokoľvek pozná Ježiša, pozná aj Otca ktorý je najväčšou formou múdrosti. Ježiš je nové a vyčerpávajúce stelesnenie (vtelenie) Božej múdrosti. Božia múdrosťou je symbolické vyjadrenie, ktorou je myslený sám Boh, ako pôvodca najvyššej múdrosti. Tým, že Boha stretávame v Ježišovi, Božia múdrosť sa prejavuje v Ježišovi. Ježiš sám je odpoveďou na otázku čo je Božia múdrosť a kde ju možno nájsť.

5. Ježiš ako Božie Slovo (Jn 1. kapitola, Prológ k Jánovmu evanjeliu)

Ježiš Kristus je identifikovaný ako ten, ktorý pre-existoval ako Logos, a ktorý sa ako kontinuálny subjekt stal ľudskou bytosťou. Logos je pritom rozdielny od Boha, pritom však zdieľa Božiu prirodzenosť, nie je však Bohom - Otcom. Haight označuje Prológ k Jánovmu evanjeliu za “poetickú kristológiu”, ktorá povznáša ľudského ducha. Prináša silu mystéria, tým, že pripomína úchvatné tvrdenie kresťanskej viery, že je to sám Boh, ktorého stretávame v Ježišovi (v ľudskom tele) a teda Boh sa v ňom skutočne zjavuje.

Tieto interpretácie sú rôzne, pretože ich formulovali rôzni ľudia s odlišnými cieľmi, v rôznom čase a v rôznych kultúrnych súvislostiach.

Pluralita kristológií je nevyhnutná (a vítaná) aj dnes, keď rozličné komunity v rozličných kultúrnych oblastiach formulujú vlastné interpretácie Ježiša Krista. Je legitímnou úlohou teológov reflektovať a re-interpretovať Ježiša v svetle súdobej filozofie tak, aby bol Ježišov príbeh zrozumiteľný v každom historicko-kultúrnom období.

Haight však nie je relativista ani redukcionista. Pre neho je veľmi dôležité napojenie na celú cirkevnú tradíciu, na skúsenosti a reflexie Ježiša v celej kresťanskej minulosti. Len tak je možné zabezpečiť kontinuitu. Stanovil pravidlá, ktoré musí spĺňať kristológia, aby mohla byť považovaná za vhodnú.

Pravoverná kristológia musí:

• byť založená na skutočnom Ježišovi (ako ho môžeme poznávať historicko-vednými metódami
• byť v koherencii s kristológiami NZ (NZ je normatívny, ale nie selektívne normatívny)
• byť v koherencii s klasickými kristológiami (Nicea, Chalcedón sú silnými vyjadreniami väčšiny kresťanských spoločenstiev po stáročia – je nutné byť v dialógu s nimi)
• byť zrozumiteľná (zabezpečiť vnútornú logiku a konzistenciu ako aj koherenciu so súdobou filozofiou a vedeckými poznatkami)
• posilňovať morálny kresťanský život (zabezpečiť prepojenie vedieť – konať)

To, že je legitímne nanovo interpretovať Ježišov príbeh za pomoci súdobej filozofie ukazuje história cirkvi. Na konciloch v Nicei a Chalcedóne (4 -5. storočie) boli prijaté doktríny o Ježišovi, ktoré používali koncepty gréckej filozofie, ktorá bola úplne cudzia jazyku Nového zákona.

Žiadna kristológia však nemôže byť chápaná ako finálne a úplne vyhlásenia o Ježišovi Kristovi. Je to všetko symbolický jazyk o tom, ako je Boh prítomný v Ježišovi.

Ježišovo Božstvo

Nie Ježiš sám bol symbolom Boha – ale Ježiš bol splnomocnený. Splnomocnenie predpokladá prebývanie (indwelling) „Boha ako Ducha“ v ľudskej osobe.“Ježiš bol splnomocnený nikým menším než Bohom“. Haightov Ježiš nie len poukazuje na niečo mimo neho, čo ho presahuje, Ježiš -symbol Boha sprítomňuje toho, koho symbolizuje.

Hovoriť o božstve Ježiša Krista je taktiež hovorením o jeho ľudskosti. Je to dialektický vzťah medzi božským a ľudským v jednom a každé vysvetlenie božskosti bude zároveň vysvetlením ľudskosti. Haight nechce relativizovať Ježišovo božstvo, skôr sa nazdáva, že každé “nedialektické” chápanie aklamácie Ježiš je Boh riskuje, že sa vymaže Ježišovo človečenstvo a tým aj jeho unikátnosť.

Ježiš je Bohom, tým spôsobom, že konkrétny jedinec môže byť Božou prítomnosťou v dejinách. Inými slovami, Ježiš je Boh tým spôsobom, ako Boh môže byť prítomný v dejinách - berúc do úvahy všetky obmedzenia človečenstva.

Haight považuje svoje chápanie Ježiša Krista ako „takmer doslovný preklad Chalcedónskej dogmy do dnešného jazyka“.

Záver

Podobne ako v iných kresťanských denomináciách už po viaceré generácie, katolícka cirkev sa čoraz viac stáva voluntaristická - byť katolíkom znamená rozhodnúť sa byť katolíkom. Byť katolíkom len preto, že sa tak niekto narodil alebo kvôli zvláštnej kombinácii viery, lojality, strachu a kultúrnej identity, už nie je dlhšie možné pre moderných ľudí západných spoločností. Teológia a ekleziológia R. Haighta prináša to, čo mnohí katolíci v princípe veria už v súčasnosti.

Haight ukazuje, že interpretácia Ježiša Krista môže byť v konzistencii so súčasnou kultúrou aj vedeckými poznatkami a pritom zostať poctivá. Ako taká pomáha lepšie rozumieť Bohu, ktorého sprostredkováva Ježiš Kristus aj v dnešnej dobe.

Vatikán kritizoval použitie „neprimeranej teologickej metódy”, pretože použitie tejto metódy viedlo k záverom, ktoré sú odlišné od tradičného katolíckeho učenia. Ale to bolo presne Haightovým zámerom. Priniesť novú teologickú metódu a v rámci nej preformulovať cirkevné dogmy v súčasnom jazyku.

Či už má Haight v každom konkrétnom bode pravdu, alebo sa aj mýli, má svoje legitímne miesto v prebiehajúcej seba-reflexii Cirkvi. Samozrejme, Haightovo dielo ako každá inovácia potrebuje kritické zhodnotenie. Dielo je však zásadné a je jedným z teologických diel, ktoré otvárajú brány do novej postmodernej (alebo post-postmodernej) kresťanskej paradigmy.