Milan Machovec: Ježiš pre súčasného človeka 1/2

Úvod k nasledujúcemu článku Ježiš ako znamenie pre agnostikov a ateistov- cesta ozajstného človeka k  tajomstvu Boha je možné nájsť tu.

Milan Machovec knihu rozčlenil na časti: Úvod, I. Židovské náboženstvo pred Ježišom, II. Ježišovo posolstvo, III. Kristus, IV. Závery a V. Prehľad poznatkov o živote a myslení Ježišovom.

V úvode knihy Milan Machovec popisuje kontext životnej, historickej a náboženskej reality obdobia ktorom sa narodil a žil Ježiš. Čiže reálie a ťarchu života väčšiny ľudí a reakcie na túto situáciu. A v tomto pohľade  zdanlivo zanedbateľnú postavu osobnosti Ješuu. Veď ľudí s takým menom tam bolo plno.

Kedysi dávno v končinách okolo Galilejského jazera vystúpil z davu človek menom                        Ježiš (Ješua), celkom   bežné meno. Aby ho odlíšili, začali ho volať Ježiš Nazaretský, keď prekročil hranice Galiley, tak mu hovorili Ježiš Galilejský. Žil tak ako iní, pracoval, nebol ľahostajný voči svetu v ktorom žil. Život väčšiny ľudí  nebol ľahký, bol nesmierne ťažký, ako v celej histórii. Oslovoval ľudí svojimi myšlienkami, postojmi a konaním, mal žiakov.....

Bol zatknutý a popravený, po krátkom snáď len tri roky, alebo aj menej trvajúcom verejnom pôsobení. Nič neobvyklé v tej dobe. Kazateľov, kárateľov, samozvaných učiteľov, všelijakých blúznivcov a buričov boli vtedy dosť,  ako to už býva v krízových obdobiach.

Boli tu  ľudia nadšenia a ľudskej opravdivosti, i rôzni vypočítavci, šarlatáni, falošní proroci“.   (Mt 7,15)

Pozornosť ľudí pútali buriči proti okupačnej moci i horlivci proti náboženskej ľahostajnosti  a skazenosti. Prví boli zatýkaní a popravovaní rímskou politickou správou. Druhí  boli križovaní tiež, ako obete domácej samosprávy, zvlášť duchovnej.

Stovky, prorokov, buričov, „snílkov“,   jedincov neochotných ku konformite. Čo neobvyklé?

Viac ľudí malo a má v dejinách ohlas u miliónov. Konfucius, Budha, Sokrates,...po stáročia  a tisícročia. To však, čo nastalo keď už tento muž z Galiley a Judey už nechodil po svete, a čo sa potom začalo diať v „jeho mene“(Sk,3,16) rozsahom a intenzitou nemá obdobu v dejinách.

Miliónmi ľudí bol uctievaný ako Spasiteľ sveta , Syn boží, bytosť jednej podstaty s Otcom.

V jeho mene zomierali mučeníci a druhí v jeho mene zabíjali. Jeho meno, myšlienky a ideály inšpirovali geniálnych jednotlivcov, národy, celé epochy a hnutia. Najhlbší a najprenikavejší  myslitelia venovali úvahám o ňom celé životy.

Bol to všetko len omyl? Náhoda? Kumulované ilúzie?

Alebo ide o jednu z najpozoruhodnejších a najdôležitejších fenoménov ľudských dejín. O vplyv a zmysel Ježiša neseného v mysliach a vedomí ľudí. O rozlíšenie pravdy a omylu v tejto tradícii.

O odlíšenie ľudských ilúzií, od hĺbok postupného sebapoznania a sebanachádzania človeka.

Stopy veľkej osobnosti

Ježišove Galilejstvo je skutočnosť, ktorú  by  nemal záujem vytvoriť žiadny mýtus .Veľká osobnosť je charakteristická  namáhavým a zložitým vývojom, pričom často hľadačstvo je jej znakom. Dogmaticko teologický  vývoj rannej cirkvi čiastočne tradície o Ježišovi modifikoval, ale keby ich tvoril, tvoril by ich  omnoho viac teologicky. Vývoj však išiel práve opačne, od historického k teologickému,  nie od mýtického k zdanlivo zhistorizovanému.

Tradícia o Ježišovi dospela k literárnej zafixovanosti v dobe, keď staré tradície a pamäť o jeho učení a osude bolo natoľko silne, že sa oproti teologickým tendenciám dokázali  presadiť a nedali sa potlačiť, ale neboli už natoľko silné, aby sa z novými tendenciami nepomiešali.

Na základe štúdií vrstiev synoptickej tradície je však možné určité základné tendencie Ježišovho myslenia rekonštruovať zo značnou pravdepodobnosťou.

Už to, že niekto vzbudil široký ohlas znamená, že jeho výroky neboli úplne chaotické, museli mať určitú štruktúru a museli sa k sebe chovať organicky.

Len „priemerne vynikajúci“ ľudia toho majú v hlave mnoho, mnoho vedľa seba, bez  centrálneho podriadenia  dvom, či trom myšlienkam, ktorými však až vzniká sila veľkej dejinotvornej osobnosti.

„Zvecnelý človek, bežne produkovaný potrebami industriálnej a postindustriálnej civilizácie, ktorý si však sám v sebe už, alebo ešte neuvedomil, ako sám potrebuje „spásnosný zmysel“, pričom ako by i sám potreboval riešiť problém zmyslu osobnej bolesti, lásky, priľnutie k niečomu, čo presahuje akúkoľvek danosť, určite môže o Ježišovi čítať a môže i mnohému porozumieť, ale aj tak neuvidí Ježiša živého, ak sám nebude na ľudský spôsob živý....!!!!“ str.17.

Sú ľudia, ktorých život a myslenie je inšpirované Ježišom, u mnohých absolútne. A sú ľudia, pre ktorých je Ježiš centrálnym pojmom jedného z najväčších a  najpoľutovaniahodnejších omylov celej ľudskej histórie, kresťanského náboženstva.

Kde panujú tak protichodné apriórne postoje a často vášne, tam je ťažká cesta k nezaujatému objektívnemu poznaniu a bádaniu. Machovec konštatuje, že sa o to pokúša, pretože sa v určitom zmysle stotožňuje s obojou pozíciou. Nedomieva sa, žeby bol svet už spasený, ale taktiež nepovažuje Ježišove vystúpenie a celú dvojtisícročnú históriu zápasu o interpretáciu jeho posolstva za púhy omyl, či za obyčajnú bočnú zápletku ľudskej histórie. Podľa neho kritické štúdium gréckej kultúry, rímskeho štátneho princípu a židovsko kresťanskej kultúry musí byť  pre súčasného človeka  základným prostriedkom, ak má porozumieť sebe samému.

Nekompromisný zmysel pre pravdu však považuje Machovec za bezpodmienečný postoj.

V historickej analýze náboženského vývoja môžeme vidieť, že sa vytvára sa jedna z najpozoruhodnejší čŕt židovského náboženstva. Náboženské cítenie splýva s dejinným vedomím kmeňa až do úplného premiešavania a reálne deje začínajú nadobúdať istý sakrálny, posvätený ráz. A božská problematika sa začalo rozplývať v dejinnom úsilí.

Nielen  samotná viera v boha, ale  splývanie nábožensko-sakrálneho cítenia s vlastnou dejinnou sebareflexiou bolo to, čo podnietilo pozoruhodný a v tej miere nevídaný rys. Úžasnú odolnosť a vytrvalosť. Schopnosť po generácie vydržať v najťažších podmienkach.

U Židov sa  výrazne presadil názor o absolútnej jedinečnosti, o nadkmeňovom, univerzálnom ráze tohto Božstva Ttoto božstvo  zakazuje byť zobrazované a pomenované, a tým núti k iným postojom a úvahám, než aké sa ponúkajú z bezprostredných životných skúseností.

Čo je teda Jahve?  Čo je jeho oblasťou? Z ktorej oblasti ľudskej skúsenosti je čerpaný pojem o ňom?  Nájdeme dominantnú sféru:  Jahve predovšetkým hovorí k človeku a oslovuje ho TY. Niečo od neho žiada, poprípade žiada o niečo prostredníctvom oslovovaného celý kmeň, je bohom zmluvy, výzvy, nároku. Jeho oblasťou nie sú kozmické a prírodné deje, ale sféra uvedomovania si vlastného ja, sféra obtiaží, nástrah a možného poslania každého takto oslovovaného ľudského ja:„S tebou však urobím zmluvu.“

Toto je priam motto, najčastejšia a najimpulzívnejšia myšlienka židovských posvätných textov. Jahve nie je ponímaný ako nejaký abstraktný alebo duchovný princíp, posledný výsledok špekulatívnej námahy filozofického mozgu a jeho protipól, ale vždy je to boh Abrahámov, boh Izákov, boh Jakubov. Čiže je to tá najosobitejšia, neopakovateľná oblasť každého ľudského ja, je to v istom  zmysle ľudské ja samé, ja plne zažité, uvedomelé,  na výsosť samé so sebou, so svojim poslaním identické, burcujúce človeka smerom od stratenosti vo všednej realite k maximálnemu nároku a vzopätiu ľudskej schopnosti konať. Preto tento boh nie je predmetom nejakých zbožných „citíčkov“ a túžob. Je to boh s ktorým sa zápasí, voči ktorému treba byť odolný a silný(Gn32,28). Je to teda výraz napätia medzi vyššou oblasťou vedomia a biologickými zložkami každej ľudskej subjektivity. Nie v zmysle subjektivizmu, stiahnutiu sa do seba, ale subjektivity v zmysle uvedomelosti, vedomého jednania nielen indivídua, ale celého kmeňa.

Ľudské JA v duchu onej zmluvy uvedomele jednajúce, o to ide. Preto tiež jediné možné meno tohto boha znie: JA SOM, KTORÝ SOM inak povedané SOM JA, KTORÉ JE.

To znamená: „Som záležitosťou Tvojho a každého možného ľudského Ja, som JA princíp ľudstva a celého sveta.

Čiže inými slovami vlastne to, čo chceli povedať negeneralizované pojmy: boh Abrahámov“, „boh Jakubov“,......boh ktorý si robí na teba nárok, ktorý pôsobí ako zmluva zaväzujúca ľudské  JA  k jednaniu.(Ex15,2)

Filozoficky by bolo možné povedať: pád polyteistických predstáv a prírodného démonizmu je v mojžišovskom teizme pochopený ako pád božskosti vecí, tak i pád boha ako objektu (odtiaľ neznázorniteľnosť) a Božský princíp sa prenáša výlučne do oblasti subjektu, do subjektívnej sféry, do vzťahov medzi nižšími a vyššími zložkami princípu ja a do vzťahov „ja-ty“. Je to vôbec ešte náboženstvo? Dejiny židovského náboženstva sú samozrejme podobné ako dejiny iných náboženských kultov. V istom zmysle je to však náboženstvo hlbšie než akékoľvek  iné.

Ale Božské je v ňom „Bohom Abrahámovým“, bohom oslovujúcim každé ľudské ja, božstvom zakazujúcim byť zobrazovaný.

Týmto z biblickej tradície vychádzali i tendencie prekračujúce horizont náboženstva, lebo Boh zmluvy, Boh ktorý zakazuje základný princíp každého náboženstva – zobrazovanie, antropomorfizmus, projekciu ľudských prianí, tento paradoxný skok nielen umožňuje, ale svojim spôsobom vlastne vyžaduje.

Čo formovalo náboženské a ľudské vedomie Izraela?

1. Prínos kníh Kazateľ, Jób, Žalmov má ďalekosiahly význam k sebanájdeniu človeka. Poskytuje modely prežívania elementárnych ľudských situácií a ich zvládanie ľudským vedomím.

Pre človeka nie je totiž ľahké zvládať životné situácie tak, aby sa v nich ľudské ja nerozplynulo. Dôverné zžitie sa s modelmi dáva istú oporu, že ak sa človek ocitne v obtiažnych situáciách, nestane sa ich zajatcom, ale sa dostane „ nad ne“. Preto ak moderný človek podobné modely nemá, môže zostať napriek svojej vonkajšej civilizovanosti a špeciálnym schopnostiam v mravnom a citovom ohľade na nižšej úrovni ako tí, čo takéto modely mali. Ba do istej miery sa môže stávať morálnym a citovým primitívom práve preto, že túto vonkajšiu civilizovanosť a rýdzo rozumovú schopnosť má, ale že nemá k dispozícii nič, čím by sa z prívalu tisícov jednotlivých situácií dostal „ nad ne - k sebe samému“, k hlboko prežívanému „ja“

Vzniká typ človeka, ktorý číta stovky kníh(pozerá stovky filmov a seriálov...pozn.B.Š.), ale neprežíva hlboko žiadnu. Všetko čítané prechádza hlavou zanechávajúc tu síce  stopy vedomostí, ale v hĺbkach človeka nijako neformuje.

2. Význam osobností - Eliáš, Daniel, Izaiáš, Ján Krstiteľ.

Pri stratách orientácie prichádzali proroci ako znak toho, že formácia človeka musí začínať vždy znova a znova a že reformácia je buď permanentná alebo žiadna!

Napĺňajúc izraelský ľud nádejou v ťažkostiach, v zúfalých situáciách, ale i v ťažkostiach vo vnútri samého národa, snažiac sa mu dodať silu v úsilí o zmenu, načrtávajúc, ako by mohlo a malo byť lepšie, objavili ľudstvu niečo, čo do tej doby nebolo známe a čo je snáď najzávažnejší objav ľudskej histórie (ak ju chápeme ako dejiny postupného sebanájdenia ľudskosti). Dimenziu budúcnosti, budúcnosti živej, strhujúcej, činiacej si na človeka nárok v jeho súčasnosti, a tým vlastne meniace prítomnosť v niečo ozajstné, hlboko uchopené.

Bez porozumenia obsahu a zmyslu prorockého hnutia, ako dôležitého článku medzi Mojžišom a ranným kresťanstvom nemožno vôbec porozumieť myšlienkovému svetu Ježiša a jeho prvých stúpencov.

Na rozdiel od veštcov prerastá vo vplyvnú silu politickú a sociálnu. Spája sa s radikálnou spoločenskou kritikou, začína vyjadrovať sociálne túžby utláčaných, kritizovať kráľov a despotov, boháčov a zradcov. Paradoxne práve umiestnenie ideálneho stavu do budúcnosti, umožňuje poňať ho ako záležitosť ľudských snáh, aktivity a mravnej povinnosti. „V budúcnosti príde Izrael spáse! Ba celý svet sa radikálne zmení a bude oslobodený!!....(Iz 2,4)

Čím tvrdšia bola realita života, tým usilovnejšie rozvíjali proroci pred ľudom obraz budúcej ríše, dávali ľuďom nádej, mravnú silu k odporu a vytrvalosti. Sami prenasledovaní, vyháňaní, kameňovaní, silní.

Myseľ tisícov sa začala upínať k budúcemu veku, tisíce sŕdc sa v odhaleniach tejto apokalyptiky domievalo byť zasvätených hlbšie a presnejšie do tajov života a ľudskej existencie, než akú mohla poskytnúť šedivá všedná realita bežného života. Tak začalo z nenápadných koreňov dozrievať niečo, čo v dlhodobom procese kresťanskú, islámsku,  sociálnodemokratickú, humanistickú misiu nieslo národom. Budúcnosť sa javila tým najdôležitejším.

Preto je dôležité porozumenie historickému kontextu Ježišovej doby a hnutiam, ktoré vznikali a reagovali na situáciu v ktorej žili. Zelóti, eséni, Kumrán a učiteľ spravodlivosti, kolaboranti s rímskou mocou, Ján Krstiteľ, politickí rebeli, náboženskí snílkovia, ktorí boli netrpezliví po niekom komu by mohli uveriť.

II. Ježišovo posolstvo

 „Teraz sa práve naplnil čas, Božie kráľovstvo je už na dosah.

I vy sa premeňte vo svojom vnútri a pripojte sa celou dušou

K tejto radostnej zvesti!“(Mk 1,15)

Vynorenie

Človek sa vynorí takmer vždy nenápadne, nesledovaný v detstve....,

k  tomu, aby spôsobil nejaký zlom v dejinách určite nebol vychovávaný.

Niečo v ozajstnom zmysle nové, otvárajúce novú fázu alebo epochu vo vývoji prírodného alebo ľudského diania vzniká pravidelne v tieni toho dominantného, ktoré strháva na seba pozornosť. Toto si všimol i Teilhard de Chardin.

Nakoľko v oblasti východného Stredomoria bolo dominantným niečo úplne iné, ako Ježiš a jeho prví stúpenci, pričom vieme zrekonštruovať, čo sa tam všetko dialo. Zároveň popri tom a paradoxne v tieni tohto diania, všetkými prehliadané vyrastalo zo spoločenského kvasu to najpozoruhodnejšie v ňom.

Preto aj historicky najvernejšie opisuje prvé začiatky Marek. Nechá Ježiša proste sa vynoriť vedľa hnutia Jána Krstiteľa. Pretože predošlý vývoj nepovažoval za podstatný, nepopisuje ho.

Aký mohol byť vývoj človeka Ježiša?

Narodenie a detstvo z pohľadu historičnosti.

Ak niekto analyzuje napríklad  texty o detstve Ježiša z pohľadu historicity, a tým ich znehodnocuje, neuvedomuje si dôležitú skutočnosť, že ľudia očakávajúci niečo prevratné do budúcna, nemajú záujmy životopiscov.

Čo prežívala Mária pri očakávaní dieťaťa a jeho narodení(a či to bolo diktafónom zaznamenané-pozn. BŠ), čiže to čo popisuje NZ , je možné očakávanie a prežívanie matiek, ktoré si taktiež nepopisujú a nepomenovávajú svoje pocity, ale ktoré ich prirodzene prežívajú.

Narodil sa človek, nie demiurg!!! Toto je významná informácia, s cieľom zosilniť  vznešenosť jeho narodenia literárnou formou tej doby. Že sa do NZ nedostalo  nejaké zázračné detstvo Ježišovo, je tiež len pozitívum pre vnímanie človeka Ježiša.

Formovanie

Čo môžeme vystopovať a čo formovalo Ježiša v jeho osobnej histórii?

Vo vývine osobnosti a postojov u Ježiša Machovec identifikuje tieto skutočnosti:

V Ježišovom prípade to bol okrem iných samozrejme Ján Krstiteľ. Táto významná osobnosť Jána Krstiteľ bola nesmierne dôležitá  pre Ježišovo rozpoznanie vlastnej role a cesty. Čiže nielen spoznanie, ale na základe osobného zážitku a inšpirácie aj reflexia ujasňovanie si vlastného od tejto osobnosti nezávislého postoja.

Čo prináša táto skúsenosť:

- Formuje schopnosť odstupu, t.j. nezávislosť na spoločenských a náboženských konvenciách( čo neznamená ich popretie).

- Hlbokú reflexiu vlastných motivačných tendencií a ich očisťovanie.

Čo v obraze „ troch pokušení“ znamená u Ježiša vyjasnenie, že hlavnými motívmi konania nemôžu byť ani veci, ani moc, ani len starostlivosť o vlastnú osobu...

Bez tohto tzv. „strateného času“ niekde osamote, ako by povedala väčšina zvecnelých ľudí dneška, by Ježiš „nemohol zahýbať dejinami“.

Čím oslovoval

Zasiahnutie Ježišovou osobnosťou, vnútornou silou. Okrem toho čo hovoril muselo toto pôsobenie hrať závažnú úlohu.

...učil ako niekto kto má moc, nie ako farizeji a zákonníci. (Mar1,22..)

Liečivá sila pôsobenia Ježišovej osobnosti a sila ducha o ktorej hovoria správy o uzdravení niektorých nemocí, z ktorých mnohé evidentne nie sú bez reálneho jadra.

Celostnosť Ježišovho pôsobenia

Je takmer isté, že len v nejakom programe, v nejakom učení nájsť príčinu mohutného Ježišovom pôsobenia nemožno. Myšlienky, ktorými oslovoval tu samozrejme museli byť, ale tie môžu strhnúť len vtedy, ak sú v istom človeku v autentickom organickom rámci.

Pôsobiť na ľudí môže zasa len človek, celková sila jeho ducha a jednania pričom myšlienka, program, „učenie“ a autenticita v kongruencii spôsobuje u ľudí, ktorí onoho jedinca sledujú a zažívajú jedinečnú harmóniu myšlienky a osobnosti.

Tým, že vlastne „hlásateľ myšlienky“ je sám predobrazom jej uskutočnenia.

Ježišovo „učenie“ zapálilo svet nie pre nejakú zrejmosť prevahy jeho teoretického programu, ale predovšetkým preto, že on sám bol identický s tým programom, že bol sám strhujúci touto vierou a víziou.

Základná myšlienka, ideál, svorník, os všetkých jeho myšlienok je nesporne idea blízkosti, aktuálnosti a náročnosti tzv. kráľovstva božieho- kráľovstva nebeského.

U Ježiša nie je tento ideálny stav vôbec detailne popisovaný

...v porovnaní s väčšinou starších prorockých a chiliastických osobností, ( ani nie ako odmena 70 panien - zredukovanie na sex.....atď. pozn.B.Š.)

U Ježiša je táto vec vo všetkom eschatologická, všetko v jeho výkladoch a víziách je k tomuto bodu obrátené, ale jeho vec vôbec nie je viazaná len apokalypticky. Nebola to však fantastika apokalyptických vízií???

Tým sme u najdôležitejšej časti Ježišovho posolstva, ktorej neporozumieť znamená neporozumieť u neho a v jeho pôsobení vôbec ničomu!!!!!

Je to zjednodušujúci omyl, ak sa rozšírilo mienenie, že Ježiš získal ľudí predovšetkým dôrazom na kráľovstvo božie. Tento názor posúva skutočnosť zdanlivo len nepatrne pričom rozhodujúco.

3. Bol modelom toho, k čomu vyzýval

Ježiš bol predovšetkým strhujúcim zvestovateľom okamžitého nároku na človeka z hľadiska tohto budúceho veku, čo je celým dosahom niečo výrazne iné.

Podstata a zmysel celej zvesti neznie „príde kráľovstvo nebeské“, ale zmeňte sa vnútorne, lebo je blízko kráľovstvo nebeské.(Mt1,15). „Čas sa naplnil, kráľovstvo Božie je na dosah, zmeňte sa vnútorne, verte tejto zvesti!“

Touto myšlienkou začínajú nie náhodne Matúš i Marek popisovanie Ježišovej verejnej činnosti.

Toto nie je veta ako jedna z iných, tu je zmysel Ježišovej zvesti, celej zvesti, spoločný menovateľ každého príbehu, podobenstva, morálneho rozkladu.

Grécke slovo metanoeite býva často prekladané “čiňte pokánie“, čo navodzuje isté kultové a kostolné predstavy  o ktoré vtedy zjavne nešlo. Filologický obsah i celá súvislosť ukazujú jasne, že omnoho presnejšie porozumieme tomu slovu, ak ho preložíme je „zmeňte sa vnútorne“, zmeňte myseľ, buďte iní, usilujte sa o vlastnú vnútornú premenu, preroďte sa .

Hľadajte najprv kráľovstvo nebeské a jeho spravodlivosť a všetko ostatné vám bude pridané(Mt6,33)

To neznamená bagatelizovať jednotlivosti, ale istou vyššou perspektívou získať správny postoj k nim.

Kráľovstvo božie je vo vás...Toto prepojenie vízie, túžby a morálnych nárokov do vnútra človeka pôsobí ako obrovský  mobilizačný faktor skutočnej zmeny.

Hlavným ťažiskom Ježišovho posolstva je apel na vnútorný prerod, nie len prosté čakanie na apokalyptický zvrat.

Ježiš nestrhol svojich učeníkov len čarom a harmóniou osobnosti, silou ducha a obsahovo nestrhol kázaním o kráľovstve božom v budúcnosti(...i keď i to hralo istú rolu), ale podstata je v tendencii práve opačnej. On od toho ľudovo prorockého stereotypu od onej sľubujúcej budúcnosti vedie ľudí k rozpoznaniu a vedomiu.

Táto budúcnosť je tvoja vec, teraz a hneď , vec každého takto oslovovaného ľudského ja. Budúcnosť je naša vec, a to v každom okamihu. Je vecou nároku na prítomnosť.

Žite náročne(čo neznamená hekticky, perfekcionalisticky, prudérne...ale pravdivo voči sebe a svetu, v línii osobnostno morálneho a ľudského rastu..pozn.BŠ),lebo autentická ľudskosť je možná. Je blízko, môžeš ju uchopiť, môžeš by mravne lepší, čistejší, viac človekom. Inak povedané, nikto ťa potom neprinúti žiť podlo, zbabelo, egoisticky, zvecnelo.

Dnes by sme povedali: „I keď ťa okolnosti života k tomu zvádzajú, i keď „pomery“, „doba“, tvoja osobná slabosť, alebo rozumárska vypočítavosť ťa k tomu zvádzajú, koniec koncov vždy máš možnosť, trebárs i v okovách neredukovať svoje vedomie a chovanie na svoju biedu, máš možnosť sa „povzniesť, premeniť vnútorne“, usilovať sa o smerovanie „ku kráľovstvu božiemu“, a tým k nemu patriť.

Ježiš naráža na jeden z kľúčových problémov naozaj ľudského rázu nášho života – snáď najzávažnejší problém ozajstnej ľudskej existencie.

Ak starozákonní proroci objavili ľudstvu dimenziu budúcnosti a tým založili dynamiku najskôr západných dejín, tak Ježiš dotvára  hlboký ľudský ráz onej objavenej budúcnosti tým, že ju zbavuje cudzosti, apokalyptiky, fantastiky.

Ide o prekonanie vnímania budúcnosti ako náhražky súčasnosti stratenej alebo premárnenej,  ktorá dopĺňa biedu súčasnej reality snením(ako biedu nedostatku, tak biedu žijúcich neadekvátnym spôsobom... bohatých, žijúcich len cez veci...).

Ježiš  ukazuje cestu nie k doplneniu biedy reálneho života(snami, víziami a ilúziami), ale k vnútornému prekonávaniu vlastnej mravnej biedy a malosti.

Toto nestrhlo žiakov preto, že Ježiš to nejako vyšpekuloval(na profesorský, rabínsky spôsob, prípadne  nemecky dôsledne analyzoval a potom rozvinul), to by ich nechalo chladnými. Strhlo ich, že bol taký, že túto živú budúcnosť celou svojou bytosťou stelesňoval.

Videli v ňom človeka patriaceho už k tejto budúcej ríši kráľovstva božieho, videli čo to znamená“ byť plný milosti“...synom budúceho veku.

Jeho vec bola nie šírka, ale hĺbka nezdolného pôsobenia na zo začiatku malé    skupiny stúpencov, žiakov.

Nehromadil modlitby a len na výzvy Ježiš naučil učeníkov modlitbu otčenáša. Nerobil žiadne špeciálne rituály a spirituálne praktiky. Učil, že sa nemá utekať zo sveta, ale aktívne ho premieňať.

Je však zrejmé, že ako izraelita, Ježiš počítal za istých okolností s aktívnym zásahom Boha.

Kráľovstvo Božie v Ježišovom posolstve

Ozajstnú ľudskosť nie je možné dosiahnuť inak, než maximálne hlboko prežívanou prítomnosťou. Ľudskosť je buď plne prežívaný okamih, alebo nie je ľudskosť vôbec.

Nie je však idea kráľovstva božieho len ilúzia????Ópiová rola náboženstva....?

Nesporne i ilúzie hrali u Ježiša a jeho učeníkov istú úlohu, zvlášť v tom, že niektorí účastníci sa priamo dožijú reálneho prepuknutia „kráľovstva Božieho“ nadprirodzeným zásahom./Pavol:„Objasním Vám tajomstvo: nie všetci zomrieme, ale všetci budeme premenení , naraz, v okamihu....(1 Kor 15,51-55)/

Ale ak sa v ranom kresťanstve uplatnili podobné ilúzie, ktoré boli v ďalšej histórii i typicky  „ópiovo“ využiteľné, bolo by nesmierne vážnou chybou nevidieť, že poňatie  kráľovstva božieho ako maximalistického nároku na človeka, a v dôsledku toho i toto poňatie napĺňania okamihu, cieľavedomého úsilia ako vyplnenie mysle maximálnym nárokom, ilúziami nie sú. Bez niečoho podobného zostáva ľudský život úbohý.

Tento objav, že „budúcnosť začína v prítomnosti, teraz tvojim konaním“ (moment, obraz a položenie ťažiska do prítomnosti), táto informácia a výzva predstavuje v dejinách antropologickej sebareflexie naozaj objav perly alebo možný kvások ľudskosti, ako nie náhodou uvádzajú podobenstvá(...o perle, poklade na poli,...Mt 13,33-46...)

V ďalšom vývoji kresťanstva v obraze a symbolike kráľovstva božieho pribudnú viac duchovné a platónsky vykladané predstavy blaženosti s využitím helenistických predstáv o duši a zmŕtvychvstaní.

U Ježiša bol však okrem náboženských predstáv však aj veľmi realistický až drasticky naturalistický zmysel pre súčasného človeka, jeho potreby a túžby.

Preto to tiež zďaleka nebola len nejaká  glorifikácia chudoby a utrpenia tak ako sú dané, ani nejaké ópiové sľuby budúcej odplaty v zmysle náhražky za trpezlivosť v utrpení tu, keď Ježiš vedľa tých už „veriacich“, t.j. už sa premieňajúcich, ktorí žijú duchom nádejnej budúcnosti pozdravoval predovšetkým trpiacich, úbohých, utláčaných, nešťastných. Ako človek veľkého srdca mal „zľutovanie s ľuďmi“(Mk 6,34, Mk 8,2...) Ako hlásateľ prerodu súčasnosti v kráľovstvo božie otvára ho predovšetkým biednym a trpiacim.

(..fakt, ak niekto je kompletne „zasýtený“..tak už nepotrebuje nič....on žije v kráľovstve blaženosti... Blahoslavenstvá....(Lk 6, 20-21, Mt 5, 3-12..)

V bežných predstavách blahoslavený navodzuje kultové predstavy, ktoré nepochybne Ježišovi poslucháči nemali. Grécky výraz „makarici“ omnoho skôr avizuje skôr niečo ako „Sláva Vám, Spása Vám, Šťastní ste, Zdar Vám.“

V jeho posolstve nejde o oslávenie chudoby a biedy tak ako sú. Je tam však súcit až identifikácia sa s každou trpiacou bytosťou.

 „Čokoľvek ste urobili pre jedného z mojich najmenších, mne ste urobili.“(Mt 25,40)

V tejto rovine má Ježišove posolstvo výrazne  sociálny a burcujúci ráz. Tak aj boli rôzne revolučne využiteľné(aj zneužiteľné..pozn.BŠ).

U Ježiša samého však boli práve len organickou súčasťou štruktúry jeho eschatologického myslenia, ktoré malo i iné ťažiská,  vyžadujúce i iný prelom ako len sociálny a politický.

Tak ako chudobu neglorifikuje pre chudobu ani bohatstvo nezatracuje pre ne samé.

Eschatologické túžby a konštrukcie nie je možné redukovať len na sociálnu a materiálnu stránku ľudského utrpenia. Má ísť o zmenu celého človeka. Ľudská „obmedzenosť“ má byť prekonávaná vo všetkých aspektoch. Preto akokoľvek má byť pomáhané chudobným, ideálom nie je bohatstvo, majetok, veci. Veď to býva doprevádzané zasa inými prejavmi ľudskej obmedzenosti a nízkosti. „Ako ťažko prejdú bohatí do Kráľovstva Božieho.“(Mk10,23)

„Starosti sveta, klamné bohatstvá a žiadosti po ďalších veciach sa ich zmocnia....“(MK4,19..

Dieťa ako vzor – to je v dejinách náboženských a v dejinách kultúry niečo celkom jedinečné. Jeho rozpoznanie tejto skutočnosti vychádzajúce z jeho prežívania človečenstva, že detstvo a mladosť predstavujú pozitívnu hodnotu, muselo vychádzať z jeho pozitívnemu vzťahu k deťom, v zdravom kontakte s deťmi a ich svetom. A to nie ako sentiment, regres, ale je to istým spôsobom aj druh spoločenskej kritiky. Spôsoby  detí sú otvorené, nie sú charakteristické odcudzením na dospelý spôsob. Dieťa je fascinované javom, svetom, vzťahom. Ježiš vyzýva k takémuto nastaveniu k svetu. „Buďte ako deti.“

Dieťa ako vzor, nie ako regres, ale ako neodcudzenosť zdravej spontaneite a bezprostrednej ľudskosti. Túto črtu Ježiša ako človeka u neho obdivoval i tak  radikálny kritik kresťanstva  ako Karol Marx. Nebola to len láska k dieťaťu v zmysle nejakej vonkajšej ušľachtilosti, ale priama bytostná potreba kontaktu s deťmi, jeho identifikovanie samého seba s dieťaťom.

Táto skutočnosť pôsobila u Ježiša mohutne a hodnototvorne, pretože nebola výsledkom nejakej teoretickej špekulácie o nejakom odcudzení dieťaťa, ale pretože bola ako i ostatné skutočnosti budúceho veku  Ježišom celou bytosťou prežívaná. Ježišova láska k deťom nie je hraná.

Ježišovo  ocenenie detstva ako hodnoty, dieťaťa ako človeka sú súčasťou dejín humanizmu a humanistického sebanájdenia človeka. Nielen preto, že Ježišovo učenie položilo základy tradície chrániť kohokoľvek slabého, bez ktorej by sa akýkoľvek kult človeka stal len pyšnou cestou k postupnému vlastnému sebazničeniu, ale aj preto, že isté črty fenoménu detstva a mladosti sú niečím pozitívnym i pre dospelých.

Len tí dospelí, ktorí si z mladosti zachovajú istú priamočiarosť, nelstivosť, koncentráciu onej istej“naivity“, vlastnej oným ľuďom, ktorí „nedozreli“ k plnému  začleneniu do pseudoľudských spoločenských formácií a špecializovaných úkonov, ktorí sú schopní do sveta hadej opatrnosti vnášať „holubičiu nelstivosť“ sú na ľudskí spôsob dospelí.

Oslobodzovacie tendencie v Ježišových postojoch a výzvach.

Sú to výzvy k vyvažovaniu náročnej práce na sebe samom. Sú v nich výzvy k holubičej nelstivosti, prostote, jednoduchosti(nie k regresu a k naivite). Oslobodzovacie výzvy... „pozrite na vtáctvo nebeské, pozorujte ľalie poľné“(Mt6,28) znamenali oslobodzovaciu kritiku k svetu a k civilizácii zahltenej konzumno výkonovými a statusovými starosťami.

U Ježiša boli, ale neboli však natoľko silné ako v podobných hnutiach, takže kresťanstvo mohlo byť náboženstvom kontinentu pracovnej dynamiky.

Horská reč

Hľadajte najprv kráľovstvo božie a jeho spravodlivosť. Len tam, kde je rozvinuté ďalekosiahle pozitívne eschatologické myslenie(t.j. nielen ako negativistická vízia všeobecnej katastrofy sveta, ale ako rozvíjanie pozitívnych ľudských hodnôt), môžu byť  kladené i v morálke ony maximálne príkazy a zákazy. Zároveň je istou logikou paradoxu eschatologického zvestovania, že sa často stretávame s odporom voči tým, ktorí pestujú jednotlivé cnosti, zbožné návyky, obrady. Zrejme bez onej základnej premeny eschatologickou vierou. Na adresu „zbožných“ je nepochybne povedané ono slávne „ nechaj mŕtvych nech pochovávajú svojich mŕtvych“(Mt8,22.) Toto sa celkom nepochybne obracia nie na tých „zbožných“, na falošne uspokojených, spokojných s danosťou, ale na ľudí na okraji, vytesnených, frustrovaných, lebo tí ešte tohto „uverenia“, t.j. eschatologického primknutia sa k maximálnym hodnotám sú schopní. Ježiš zdôrazňuje „ Prišiel som povolať nie spravodlivých, ale hriešnikov.“(Mk2,17) Horské kázanie a jeho správne pochopenie nesie toto výrazné posolstvo.

Požiadavka milovania nepriateľa a neodopierania zlému neznamená pasivitu, ale v podstate ide o to, aká aktivita zodpovedá pokiaľ ide o vzájomné vzťahy ľudí a konflikty človeku „uchvátenému“ ideálom budúceho veku. Neznamená pasivitu, kapituláciu pred zlom,  odosobnenú nezainteresovanosť.

Milovať nepriateľa neznamená zmieriť sa s jeho nepriateľstvom, s jeho princípom jednania, neznamená prechod na jeho pozície ani únik pred konfliktom.

(Je to o hľadaní  vhodnej reakcie nielen  inštinktívne útočná reakcia.....pozn.BŠ)

„Brvno vo vlastnom oku“...a .príklad „triesky v oku iného“ je okrem jeho sily, aj jedným z tých,  ktorým práve Marx právom kritizoval Ježišových stúpencov z pokrytectva.

Ježišovým posolstvom vstúpilo do ľudskej histórie niečo nesmierne závažné.

Problémy a výzvy v posolstve, na ktoré nie sú hotové recepty, ale v živote  ľudí a spoločnosti hrali a hrajú centrálnu úlohu. Toto dôrazné artikulovanie a mobilizovanie ľudí, a to nielen diskusne a akademicky, ale s úžasnou závažnosťou, za ktorú Ježiš a tisíce iných, ním ovplyvnených ľudí bolo ochotných platiť v krajnom prípade aj najvyššou cenou je faktom nesmierne závažným.

Iste je časť Ježišových výrokov výsledkom legendárneho úsilia, ale  veľká časť Ježišových výrokov nie je výsledkom legiend, ale nesie v sebe pečať živej osobnosti Ježiša Nazaretského, voči ktorému sa i tí v ranom kresťanstve najvýznamnejší cítili byť len žiaci.

Je tu však aj moment toho, že v ľudových vrstvách židovstva  žila idea  spomienky na minulého a viera v budúceho Dávida, budúceho „pomazaného“, zároveň žila i idea tajomného „syna človeka“, a tá sa stala Ježišovým osudom....

Druhú časť článku je možné nájsť tu.