Nedávne
blahorečenie Jána Pavla II. privítalo s radosťou množstvo ľudí. Dosť
hlasov však zaznelo aj kritických. Viaceré aj spomedzi katolíkov, členov
rakúskych a nemeckých reformných hnutí. Aby sme si utvorili reálnejší
pohľad, uvádzam dva kritické názory k tomuto blahorečeniu.
Prvý
názor pochádza od P. Mgr. Dr. Uda Fischera. Udo Fischer je benediktínsky kňaz,
pôsobí vo farnosti Paudorf. V časopise „Neue Kirchenzeitung – JA",
ktorého je šéfredaktorom, informuje o tzv. tabuizovaných témach cirkvi. R. 1998
sa stal „hlasom obetí viedenského kardinála Hansa Hermanna Groera“, zasadzoval sa
za Groerovo odstúpenie a priznanie viny. Jeho miestny biskup zo St. Pölten,
Kurt Krenn, ho r. 1998 odvolal z úradu farára. Benediktínsky opát z Göttweigu sa ho však zastal a znovu ho uviedol
do funkcie farára, v ktorej pôsobí dodnes. R. 2006 spolu s Mgr. Helmutom
Schüllerom, bývalým generálnym vikárom Viedenskej arcidiecézy, založili „Pfarrerinitiative“,
ktorá žiada reformy v cirkvi (okrem iného povolenie ženatým kňazom, aby
mohli opäť oficiálne pôsobiť).
V č.
19 časopisu „JA“ z 8.5.2011, v článku nazvanom: „Neblahoslavený blahoslavený“, P.
Udo Fischer píše: „Blahorečenie Jána Pavla II. polarizuje. Pontifikát Jána
Pavla II. rozpútal éru blížiaceho sa pádu komunizmu, ale zároveň i éru
zatemňovania výdobytkov II. vatikánskeho koncilu. Zmenu myslenia, ktorú tak
rázne vyžadoval v politike, v cirkvi prakticky zablokoval. Ľudské práva, na
ktoré tak mocným hlasom nebojácne poukazoval pred mocnármi tohto sveta, tam,
kde mal moc sám ich presadiť, nebol schopný priviesť k rešpektovaniu. Ženy,
obrovská väčšina Božieho ľudu, zostali pre neho naďalej menejcenné. Ján Pavol
II. bude patrónom Poliakov, USA a NATO. Reformátori cirkvi a tí, čo sa
snažia odhaľovať pedofilné prípady, sú znechutení.
V
Rakúsku by sa nemal sláviť jeho sviatok. Až príliš zlého spôsobil cirkvi
tunajšej krajiny, hlavne svojimi svojvoľnými neblahoslavenými menovaniami
biskupov. Vystupoval ako ochranný patrón sexuálneho zneužívateľa kardinála Hansa
Hermanna Groera, dlhoročného šéfa Legio Maria, ako aj Marciala Maciela
Degollada (pozn. – v súčasnosti už dokázateľne zneužívateľa detí a žien),
zakladateľa veľmi konzervatívneho zoskupenia „Legionári Krista“. Ján Pavol II. nešťastnými
menovaniami biskupov veľmi závažným spôsobom poškodil vierohodnosť svätej
cirkvi v Rakúsku. (Medzi najznámejšie a najtragickejšie kauzy patrilo menovanie
biskupa Kurta Krenna, ktorý pod nátlakom verejnosti nakoniec sám odstúpil –
pozn. prekladateľa.)
Podľa
cirkevného práva smie byť začatý beatifikačný proces najskôr 5 rokov po smrti
kandidáta. V prípade Jána Pavla II. bol tento proces začatý len tri mesiace po
jeho smrti. Cirkevné právo je právo silného. Hierarchia, ktorá neberie sama
seba vážne, sa nesmie preto čudovať, že ani ju nikto nechce brať vážne. Lenže
ona to vlastne ani nechce, jej zrejme stačí pocit vlastnej posvätnosti...“
Druhý
názor na beatifikáciu pochádza od prof. Hansa Künga. Teológ Hans Küng v rozhovore
pre „Frankfurter Rundschau“ z 29.4.2011 uprel Jánovi Pavlovi II. dva dni pred
jeho blahorečením schopnosť byť povýšený medzi blahoslavených: „Ján Pavol II.
viedol svoj učiteľský úrad autoritatívnym spôsobom a potláčal ľudské práva žien
a teológov“. H. Küng pripísal Jánovi Pavlovi II. a jeho vtedajšiemu
kardinálovi Jozefovi Ratzingerovi, terajšiemu pápežovi Benediktovi XVI., aj systematické
zamlčiavanie tisícov prípadov sexuálneho zneužívania detí katolíckymi kňazmi a
rehoľníkmi.
Küngovi
bola v roku 1979 odňatá možnosť učiť teológiu na katolíckych teologických fakultách,
lebo sa odvážil spochybniť zaužívanú interpretáciu pápežskej neomylnosti. On
sám seba považuje za prvú obeť, za „prvý veľký inkvizičný prípad pontifikátu
Jána Pavla II.“, len necelý rok po jeho zvolení za pápeža. Ján Pavol II. bol
„intolerantný a neochotný viesť dialóg s akýmikoľvek reformnými hnutiami
uprostred cirkvi“. Skutočnosť, ako sa zachoval napr. k predstaviteľom juhoamerickej
„teológie oslobodenia“ bola pravým opakom toho, čo sa očakáva od kresťanského
vzoru“, uzatvára Hans Küng.