Slovenská a česká kresťanská teológia na prelome tisícročí: Karol Nandrásky a Tomáš Halík

Mináč porovnáva v článku názory súčasného avantgardného slovenského luteránskeho teológa prof. Karola Nandráskeho s názormi súčasného avantgardného českého katolíckeho teológa prof. Tomáša Halíka. Ukazuje na nich ako sa zmenilo teologické myslenie v ostatných storočiach, nachádza medzi nimi styčné i rozchodné body. Konštatuje, že Nandrásky je „malý slovenský Dávid proti goliášskej cirkevnej organizácii. Nandrásky hovorí o tom, čo je v Európe dávno známe, také očividné, že sa o tom už beseduje aj vo viedenskej televízii, a predsa sa to na Slovensku usilovne utajuje: o kríze klasickej podoby cirkví, najmä však priamo o duchovnej kríze cirkvi rímskokatolíckej.“ Ďalej už cituje samého Nandráskeho: „Je čosi zhnité v štáte Božom (Civitas Dei). Je to hnijúce ideové telo kresťanstva v historických formách katolicizmu a protestantizmu. Je prejavom starej zeme a starého neba s Európou uprostred. Pod starým čiernym a studeným nebom na zostarnutej zemi sa zostarnutý moderný človek cíti na smetisku absurdít ako doráňaný Jób, ktorému sa aj Boh zdal nepriateľom a diablom.“ A ďalej: „Preto platí, že iba na ceste zmeny myslenia sa možno stretnúť znovu s Bohom a jeho kráľovstvom. Potrebujeme nové myslenie, novú reč, nové postoje, nové videnie života i sveta.“

Mináč nazval tento text úderným a na Slovensku bezprecedentným.

Naproti tomu Halíkovi ide podľa Mináča o hľadanie a obnovu metodiky prístupu, nie o túžbu po transformácii. Mináč robí narážky na Halíkovho neznámeho Boha, keď hovorí, že Halík buduje na starom triku cirkvi a cirkví, ktorý sa vždy objavuje v časoch krízy: Moje (Božie) kráľovstvo nie je z tohto sveta – preto je nepostihnuteľné. Boh je skrytý uprostred tajomstva, parafrázuje Mináč Halíka, lebo prevyšuje všetok ľudský rozum. Pod tajomstvom sa ukrývajú aj dogmy, aj povery a bludy, aj cirkev. Boh musí byť slobodný a taký je iba v dokonalom tajomstve, lebo inak sa o ňom rozprávajú bludy. Existencia Boha sa neskúma, Boha samého ustavičné hľadáme. Nepomôže nijaká hermeneutika, ani dôkladné skúmanie pôvodných, síce krásnych, ale nie celkom hodnoverných textov. Boh musí zostať zamknutý vo svojom veľkom tajomstve.

Toľko Mináč. Nachádza však aj styčný bod medzi týmito autormi. Je v tom, že obaja pokladajú hľadanie za pretrvávajúcu kategóriu, ale ich základný prístup je neporovnateľný. „Ak je Nandráskeho výzva dramatická, svalnatá a rapsodická, Halíkov prístup je praktický a pragmatický; ak Nandrásky hovorí všetko alebo nič, Halík skôr radí brať niečo, ako nemať nič.“ Inak Mináč pokladá Halíkovo uzavretie Boha do zátvorky tajomstva za šikovný trik.

Mináč niečo vystihol, niečo nie, niečo zvulgarizoval, ale nepovedal a ani nemohol povedať o týchto dvoch autoroch všetko, čo by sa dnes žiadalo povedať a preto by som sa aj sám rád k tomu vyjadril. Filozofia a teológia prof. Nandráskeho ma totiž zaujala už dávno, písal som o ňom do zborníka, ktorý vyšiel k jeho sedemdesiatinám a prednedávnom som recenzoval jeho najnovšiu knihu Ježiš a súčasnosť, ktorá vyšla minulého roku. Recenzia vyjde v časopise Filozofia. Na Halíka ma tiež už dávnejšie upozornila naša Zlatička a tiež som sa so záujmom do neho pustil. Trúfam si teda čo-to o týchto autoroch povedať. Prof. Nandrásky si vraj prial, aby sa na tejto prednáške hovorilo o jeho knihe Ježiš a súčasnosť, takže sa obmedzím len na ňu. Nebudem však opakovať to, čo hovoril môj pán predrečník. U Halíka si všimnem viacero prác.

Obaja títo autori sú vskutku antidogmatickí. Nandráskeho antidogmatizmus je však celkom otvorený, konkrétny, adresný, obžalúvajúci a aj filozoficky podložený. Nandrásky sa totiž vo svojich prácach vždy zaoberal aj filozofiou a v starších prácach vypracoval dokonca vlastnú teóriu poznania. Teraz sa však prihlásil k súčasnej postmodernistickej a postmetafyzickej filozofii a z ich pozícií kritizuje dogmatiku katolicizmu a luteranizmu. Katolicizmu viac, ale asi len preto, lebo je oveľa starší a prvý zdogmatizoval biblické, predovšetkým novozákonné učenie. Ale na katolicizmus má ťažké srdce aj z iných dôvodov. „Uznávam katolícku cirkev za dielo Božie“, hovorí v spomenutej knihe, „ale nechápem, prečo by sa katolícka cirkev ako dielo Božie nemohla vyvíjať.“ Nandránsky kritizuje dogmy oboch cirkví, lebo dobovo sa meniacu vieru zastavili, natrvalo ju zafixovali, zjednodušili na články viery, prehlásili ich za nemenné, ba aj večné pravdy. Tým stratili kontakt s ustavičným dejinným tokom udalostí, s časom a tak aj s priestorom, zastarali a dostali obe cirkvi do súčasnej krízy. Rovnako urobili večným, nemenným aj Boha, hoci aj on sa mení, nie je mimo sveta, ale aj v ňom, aj v človeku. Za túto metafyziku, hovorí Nandrásky, „ďakuje“ kresťanstvo platonizmu, na ktorý sa zozačiatku obrátilo, keď ešte nemalo vlastnú filozofiu a bolo sa treba brániť proti prvým kritikom. A už v ňom uviazlo.

Niekoľko mojich slov na vysvetlenie. Podľa platonizmu sídlili síce v transcendentne idey a nie osobný, ale filozofický Boh, kresťanský Boh však potom prevzal ich hlavné vlastnosti. Boli večné, nemenné, duchovné, svet bol vytvorený podľa nich a ľudská duša, ktorá pred narodením v tele sídlila medzi nimi, sa po celý život človeka na ne rozpomína a priťahuje ho k nim. Preto človek po celý život túži po pravde, dobre, kráse a iných hodnotách a verí, že po smrti odchádza jeho duša späť do transcendentna, po kresťansky povedané na večnosť, k Bohu. Nie je ťažké urobiť si paralelu medzi platónskym a kresťanským obrazom človekovho života. Heidegger v minulom storočí konštatoval, že metafyzika bola až doteraz platonizmom. Nandrásky, ktorý videl túto kresťanstvu v podstate nepriateľskú tendenciu už dávno, chcel teda kresťanstvo odplatonizovať. Kresťanstvu, ktoré vyrástlo z judaizmu a z jeho Starej zmluvy, čiže zo Starého zákona, na ktorý je Nandrásky špecialistom, je podľa neho akékoľvek statické ponímanie sveta či Boha cudzie. Navyše, kresťanstvo metafyziku, náuku o poznaniu neprístupnom, vyšpekulovanom svete ani nepotrebuje, hovorí Nandrásky. Pozrime sa na jeho ďalší dôvod k tomuto postoju.

Pri Nandráskeho otvorenosti a radikálnosti sa nebudeme diviť tomu, že sa síce už dávno, ale v najnovšej knihe jednoznačne a sústavne opiera o Nietzscheho, prvého postmodernistu a postmetafyzika. Nietzsche – a teraz hovorím svoj názor – jednak poukázal na závislosť kresťanstva od platonizmu a kresťanstvo nazval platonizmom pre ľud, jednak sám budoval svoju filozofiu v protiklade k Platónovi, a to niekedy až tak, že ho len obracal o stoosemdesiat stupňov. Aj on zastáva v podstate už herakleitovskú myšlienku, že všetko je v ustavičnom toku a pohybe a že teda akákoľvek statickosť je neprijateľná. Po tejto stránke našiel Nandrásky v Nietzschem oporu.

Nietzsche bol však aj najradikálnejším kritikom kresťanstva a všetci poznáme jeho výrok: „Boh je mŕtvy.“ Tu je už Nandrásky ako teológ opatrnejší a tvrdí, že podľa Nietzscheho mŕtva je len predstava starého Boha v mysliach kresťanov, ale nie sám Boh. Podľa môjho názoru Nietzsche to myslel doslovne, no faktom je, že predstava starého, povedal by som klasického, ale diktátorského, tvrdo trestajúceho, žiarlivého a iného, aj zlého Boha sa z dnešnej špičkovej, či luteránskej alebo katolíckej teológie už vytratila a nahradila ju nová, priliehavejšia, demokratickejšia. Boh tu teda nebol a nie je mŕtvy, lebo za touto predstavou je skutočný Boh. Toto stanovisko zaujíma aj Nandrásky, ktorý túto novú predstavu rozvíja po svojom.

Podľa Nandráskeho ani sám Boh nie je nemenný. „Sám Boh žije v tejto zmene. Ani Boh nie je nič statické. Nikdy nie „je“, ale vždy sa deje.“ Boh teda patrí organicky do sveta, ba do celého vesmíru, nie je mimo neho, ale v ňom, je aj v človeku. Ani on nie je definitívny, hotový, ale sa tvorí. Nandrásky je evolucionista, dáva veľa na vedu ako takú, na teóriu veľkého tresku rovnako, ako aj na biblickú kritiku. Myšlienku evolúcie aplikuje aj na Boha. A Boh nie je ani osobou. Je všetko prenikajúcou energiou, je večnou Vôľou tvoriť, svet je jeho dielom. Ako taký je sám osebe neuchopiteľný, „uniká poznaniu“, lebo pojmové poznanie a proces sa vylučujú a preto ho vyjadrujeme len novými a novými metaforami. Je nedokázateľný, jeho životopis je v jeho diele, iný nemá, hovorí Nandrásky s inými autormi.

Všetko je teda v pohybe, nič nie je nemenné, všetko je determinované podmienkami svojho vzniku, je miestne a dobové a tak aj dogmy, náuka, viera. Niet statickej neomylnosti, podmienená je aj pravda, ktorá nejestvuje ako taká, ale sa tvorí; tvorí ju človek v určitých časopriestorových podmienkach, niet teda ani všeobecných a večne platných právd atď. A na tvorbe textov, právd a ich výklade sa nevyhnutne zúčastňuje celá osobnosť autora. Tak si Nandrásky pripravuje pôdu pre svoj osobný výklad.

Teraz by som prešiel k Halíkovi. Myslím si, že si treba uvedomiť, že kým Nandrásky je luteránsky teológ, ktorý nemá nad sebou už nijakú vyššiu cirkevnú autoritu a podáva veci tak, ako ich vidí, je sám sebe pánom, Halík ako katolícky teológ túto autoritu nad sebou má a preto musí byť diplomatickejší, zahalenejší; najmä, ak aj on chce postupovať dopredu a zbaviť sa starých, už neprijateľných náhľadov. Naskrze nemôže byť a nie je taký radikálny ako Nandrásky. To však neznamená, že cirkvi poklonkuje, lebo ju aj kritizuje. Hovorí dokonca, že vo vlastnej cirkvi sa stretol s rovnakými mechanizmami zneužívania moci a ideologickej zaslepenosti, aké poznal z byrokracie komunistického totalitného aparátu. A otvorene hovorí: „Moja viera je katolícka – ale to znamená ešte niečo viac, než že sa to stotožňuje s tým, „čo cirkev k vereniu predkladá.““ Katolícke, teda všeobecné, je podľa Halíka „nie len“ – to a to, „ale aj“ – niečo iné, povedal by som, aj mnohé ostatné, ak nie v určitom zmysle všetko, ako uvidíme.

Pochopiteľne, ani Halíkovi nejde o povrchovú a povrchnú, dodnes stále najviac rozšírenú vieru. Podľa neho hlavným nepriateľom viery v biblickom slova zmysle je povera, modloslužba, ľahostajnosť, lacná povrchná viera, náboženský formalizmus, sektárska bigotnosť diskreditujúca kresťanstvo a aj ľúbivá ezoterika diskreditujúca duchovnú orientáciu vôbec. Vôľa k pravde je pre neho stálou dekonštrukciou lží, ilúzií, unikania k veciam ľahším a páčivejším, k povrchu, ku zdaniam. Teda hlavný nepriateľ viery nie je vonkajší, povedzme ateizmus, ale len vnútorný.

Pokiaľ ide o postmodernú a postmetafyzickú filozofiu, Halík sa týmito problémami detailne nezaoberá, hoci sympatizuje s obomi. Vo filozofii nie je menej zbehlý ako Nandrásky a ustavične ňou operuje. Pád starej, klasickej metafyziky prijíma ako samozrejmosť a poznamenáva s iným autorom, že stará metafyzika videla v tom, čo je, vždy viac než to, čo môže byť. Dozaista, lebo stará teologická metafyzika, ktorej zasadil smrteľný úder Kant a potom Nietzsche, sa zaoberala predmetmi, neprístupnými ani zmyslom, ani rozumu, a teda vlastne len fabulovala, najviac o svojom centrálnom predmete a pojme, o Bohu. Preto Halík otvorene hovorí, že „kresťan musí vziať vážne skutočnosť, že moderný človek dospel a nepotrebuje infantilnú predstavu mocného Boha kdesi nad nami.“ Ako vidíme, tieto názory sú veľmi podobné názorom Nandráskeho, len s tým rozdielom, že Halík je zase zdržanlivejší a zahalenejší. Takto, nepriamo, myslím si, sa Halík vyrovnáva aj s cirkevným dogmatizmom a zastaranou vieroukou. Konštatuje však, že aj dogmy sú potrebné, lebo viera nie je bezobsažná a treba ju teda vytýčiť a regulovať.

Väčšiu pozornosť venuje Halík postmoderne a dal sa ňou aj silnejšie ovplyvniť. Niekoľko slov na jej vysvetlenie. Postmoderna sa – podľa Lyotarda – obracala proti moderne, t. j. proti novovekej filozofii, ktorá vo svojom entuziazme, že človek začína chytať opraty svojho osudu do vlastných rúk, tvorila si veľké projekty. Tak napríklad osvietenstvo, ktoré chcelo v mene Rozumu s pomocou vedy prebudovať svet na ríšu pozemskej samovlády človeka a blahobytu; ďalej kresťanstvo, ktoré chcelo spojiť svet láskou a zbaviť ho zla; komunizmus, ktorý chcel vybudovať beztriednu spoločnosť. Pridal by som ešte aj Hegela, ktorý svojou filozofiou ohlásil koniec dejín, lebo svetový duch a s ním aj človek dospeli k vrcholnému cieľu, k sebauvedomeniu. A aj Feuerbacha, ktorý veril, že po jeho detailnom zdôvodnení toho, že človek v Bohu vzýva len svoj vlastný obraz, nastane obrat v dejinách, lebo ľudia sa budú vzdávať náboženstva atď. Napokon aj Nietzscheho, ktorý hlásal koniec človeka a zrod nadčloveka. Sám sa pokladal za antikrista a chcel ľudstvu zvestovať nový, protikresťanský svetonázor. Celú túto epochu v nemeckej filozofii by som nazval epochou mesianistickou, nie však v náboženskom, ale svetskom slova zmysle. Všetky tieto veľké projekty padli, ako ukázali predovšetkým dve svetové vojny, najmä druhá s jej Osvienčimom, a po nej komunizmus; a ako ukazuje ešte aj dnešok. Postmoderna sa obrátila ku konkrétnemu dianiu, ku kritike všetkého dovtedy nedotknuteľného, uznala rôznosť na rozdiel od veľkých jednôt, a to vo všetkom, vyzvala k dialógu týchto rôzností, kládla dôraz na to, že sa pohybujeme v jazyku, púšťala sa do analýzy starých textov atď. Explicitne plynie z toho mnoho a nemôžem tu všetko rozvádzať.

Obaja naši teológovia sa pridali k tomuto trendu. Ako hovorí Halík: „Kľúčovým pojmom „postmoderny“ je pluralita. „Pluralita svetov“, voči ktorej je „postmoderna“ vnímavá, je plodom nového spôsobu videnia – uvedomenie si „striedania paradigiem“ v prístupe ku svetu.“ Myslím si, že Halík sa prihlásil k postmoderne – hoci ju často dáva do úvodzoviek – ochotnejšie aj preto, lebo nebola voči náboženstvu taká výbojná, ako postmetafyzika, ktorá náboženstvo a uznávanie existencie Boha pokladala len za metafyziku, a tým odmietla o nich hovoriť. Postmoderna bola aj tu za dialóg. Naproti tomu Nandrásky bol v tomto radikálnejší, prihlásil sa rovnako aj k postmetafyzike, hoci aj za cenu toho, že veril v existenciu Boha, dokonca v jeho poznateľnosť, keď tvrdil, že je to energia, že jeho životopis je v jeho diele, vo svete, ktorý poznáme a v tomto bol metafyzikom. Metafyzike sa nevyhol ani Halík, ako uvidíme.

Dôsledkom prijatia postmodernizmu bola pre Halíka veľká tolerancia, pochopenie pre druhého, pre inakosť a ústretovosť voči nemu. Zreteľne sa to prejavuje okrem iného napríklad aj na jeho vzťahu k luteránstvu, aj k samému Lutherovi, k luteránskym teológom Bonhoefferovi, Moltmannovi, Tillichovi a iným. Hovorí, že katolík vo filozofii nemôže ignorovať to, čo vzácne prináša po desaťročia protestantské myslenie, neohebrejská filozofia, židovská filozofická teológia, pravoslávni, anglikáni a postmodernisti zapodievajúci sa vierou, ako Derrida, Vattimo a iní. Tu však musím dodať, že nie inak postupoval aj Nandrásky, ktorý hojne cituje katolíckych teológov a nezavrhuje ani to, čo nachádza pozitívne u iných. Nandrásky bohato dopĺňa svoj výklad ukážkami z beletrie, v ktorej má obdivuhodný prehľad, s čím som sa u Halíka nestretol.

Je divné, že Halík tu nespomenul Nietzscheho, no má o ňom osobitné a dosť časté poznámky. Nietzsche je jeho obľúbený a vyvolený filozof, no aj jeho osteň v duši, ako aj pre Nandráskeho. Pre Halíka je dokonca „môj milovaný Friedrich Nietzsche.“ Hoci, opakujem, Nietzsche bol najradikálnejším kritikom kresťanstva spomedzi všetkých doterajších kritikov, napríklad Feuerbacha, Marxa a iných, Halík ho pokladá za „najzbožnejšieho medzi bezbožníkmi,“ ktorý bol možno katolíckejší, než si myslel. Ako Nandrásky, tak ani Halík nepripúšťa, že Nietzsche a iní kritici popreli či dokázali neexistenciu samého Boha. Aj on sa častejšie vracia k Nietzscheho výroku, že Boh je mŕtvy a k jeho interpretácii a aj podľa neho Nietzsche poprel len starú predstavu Boha, nie však jeho samého. V tejto súvislosti obaja naši autori existenciu Boha, a to dokonca nepoznateľného, alebo tajomného, hoci vedeli, aký je, obhajovali a tak zostali metafyzikmi. Budovali len na viere v neho, bez dôkazov.

Halík pokladá Nietzscheho ateizmus a ateizmus vôbec za formu viery. Má dokonca nemecký článok s názvom Ateizmus ako druh náboženskej skúsenosti. „Príliš neverím tomu,“ hovorí, „že existuje skutočne absolútne neveriaci, „nenáboženský“ človek.“

Tu sa konečne dostávam k Halíkovej predstave Boha. Jeho Boh je vskutku neznámy, lebo, ako hovorí, nevieme o ňom ako takom nič povedať. Vieme, aký nie je, ako to tvrdila už dávno negatívna teológia, aby ho odantropomorfizovala, no keď chceme povedať, aký je, tak ho nevyhnutne antropomorfizujeme, čím robíme z neho modlu. A to Halík nechcel. Už vraj proroci Izraela boli presvedčení, že oltáre bohom, teda pokusy vydávať veci relatívne za absolútne, je treba zbúrať. Iba potom môžeme nájsť „oltár neznámemu Bohu.“ Ťažkosť je totiž v tom, že to, čo nás absolútne presahuje, si nedokážeme adekvátne predstaviť, nevieme to vyjadriť a sme odkázaní len na symboly, metafory, ako tvrdí aj Halík. Niekto ich berie vážne a tým vieru diskredituje, niekto ich odmieta a myslí si, že je ateista. Ale vždy ide o predstavy a nie o Boha samého. Obaja títo naši teológovia sa totiž bránia proti Feuerbachovi a Nietzschemu tak, že okrem predstavy Boha, ktorou títo kritici končili, uznávajú aj Boha za ňou. Táto predstava sa mení a kritici mali pravdu, keď zavrhli starú predstavu, ale nezavrhli Boha za ňou. Dodávam, že ani ho nemohli osobitne zavrhnúť, lebo Boh a predstava o ňom im splývali a zavrhnutím predstavy zavrhli aj jeho.

Myslím si, že toto stanovisko má aj určité iné výhody. Halík nemusí v dejinných zmenách hovoriť o tom, že sám Boh bol vtedy taký a potom taký, lebo je stale neznámy a menia sa len predstavy o ňom. A môže aj sám do svojich symbolov, metafor včleňovať najrôznejšie názory a vysvetľovať tak prípadné sťažnosti a žaloby na Boha, ktoré sa vynárajú oddávna a najmä dnes, po Osvienčime. Prečo Boh vtedy nezasiahol, ba dokonca sa prejavil ako najväčší antisemita?, môže sa pýtať a aj sa pýta množstvo ľudí? Preto, lebo Boh občas aj mlčí, je slabý, bezbranný a pod., ako hlása Bonhoeffer a iní. A to musíme podľa Halíka prijať. Podľa neho „viera nie je len súhlas rozumu so zjavenou pravdou, ale aj hľadanie, pýtanie sa, zápas s pochybnosťami, vystavenosť Božiemu mlčaniu“. Aj preto sa Halík ujíma ateistov, lebo podľa neho nehovoria proti Bohu, ale svedčia len o jeho mlčaní. Tak sa dostávajú do Halíkovej predstavy o Bohu aj protiklady a protirečenia, ktoré hovoria o tom, že viera nie je trvalá istota, ale aj chvenie, hľadanie, zúfalstvo a nádej. Badať to na niektorých názvoch jeho kníh, ako Vzdialeným nablízku, Čo je bez chvenia, nie je pevné, Vzývaný i nevzývaný. O tom hovorí aj jeho ostatná kniha, Divadlo pre anjelov.

Toľko vo všeobecnosti, vážení priatelia, o týchto dvoch našich autoroch. V diferencovaní ich názorov by sa dalo ešte dlhšie pokračovať. Uvediem už len jeden príklad. Nandrásky je darvinovský evolucionista, konštatuje, že „teória evolúcie sa v súčasnosti stáva paradigmou zhŕňajúcou všetky oblasti.“ Kladie vôbec veľký dôraz na vedu a vedecky vykladá určitých udalostí, ktoré by Halík asi pokladal za mlčanie Boha. Tak zemetrasenia, pri ktorých hynú množstvá nevinných ľudí, cunami a iné pohromy. Podľa Halíka veda je dieťaťom kresťanstva a jeho tradíciám ďakuje za biblickú desakralizáciu prírody a za celý svoj poznávací logický aparát. Po sporoch medzi vedou a cirkvou o výklad Biblie došlo v minulom storočí k gentlemen´s -- agreement. To je opačné stanovisko než má Nandrásky.

Nakoniec už len jedna moja poznámka. Nandrásky preciťuje biedu tohto Božieho sveta a je z neho zdesený, búri sa a obžalúva, kým mierny Halík svet a Boha vysvetľuje a ospravedlňuje. Myslím si, že Nandrásky by háklivú a príliš zmierlivú myšlienku mlčania Boha neprijal. Podľa mňa je to tiež veľmi slabá náplasť na najväčšiu boľavú ranu súčasného kresťanstva. Halík píše akúsi dnešnú teodíceu, čiže ospravedlnenie Boha za zlo v dejinách, ktorou sa preslávil kedysi Leibniz. Ale píše ju po novom. Neviem však, či ju možno písať tak či onak ešte aj po Osvienčime.