Ocenenie ľuďom pravdy a viery

Proti zabudnutiu

Prof. Hans Küng (nar. 1928), jeden z najvýznamnejších teológov súčasnosti, predseda švajčiarskej nadácie Herbert-Haag-Stiftung, ktorá ocenenie niektorým členom bývalej skrytej cirkvi udeľovala, v otváracej reči okrem iného povedal: „Táto cena je znamením proti zabudnutiu...“ Proti akému zabudnutiu?

Tí z nás, čo dobu komunizmu zažili ako neznesiteľné jarmo, atmosféru dusna, prostredie ovládané lžou a šikanovaním, si pamätajú, že silu na prežitie dávala iba sila prameniaca z ich vnútornej slobody, lebo tá vonkajšia neexistovala. Komunisticko-eštebácko-donášačský systém prenasledoval viaceré skupiny obyvateľov, a jedným z jeho najväčších „triednych“ nepriateľov bola práve katolícka cirkev. Tá síce nemala žiadnu armádu, ani tajné bunkre či skrýše plné munície. Mala však ideové bohatstvo, a to považoval vtedajší komunistický režim za také nebezpečné, že neváhal použiť proti cirkvi tie najbrutálnejšie zákroky. Roku 1950 z jedného dňa na druhý boli zlikvidované všetky kláštory na území bývalého Československa. Rehoľníkov pozvážali buď do väzníc či iných budov, vo vykonštruovaných súdnych procesoch mnohých z nich odsúdili za velezradu na 20 i viac rokov, kňazom odobrali štátny súhlas a poslali ich buď do väzníc alebo do pracovných táborov. Diabolstvo tohto režimu však spočívalo v tom, že navonok sám seba proklamoval za najdemokratickejšie zriadenie na svete a zároveň šíril lžami podloženú propagáciu o tom, že v Československu existuje náboženská sloboda a že ľudia môžu verejne chodiť do kostola. Mohli. Určitej časti kňazov štátny súhlas ponechali. Ale za akú cenu?

Na nátlak zhora bola zriadená organizácia „Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva“ a po r. 1970 organizácia „Pacem in terris“ (doslova „pokoj na zemi“; medzi ľuďmi však nazývaná aj ako komunistická strana kňazov). Boli tam kňazi lojálni režimu. Pokiaľ chceli byť v pastorácii, museli urobiť niečo, čím si naklonili na svoju stranu komunistický režim. Kňazské semináre boli zrušené, ponechali len dva: v Litoměřiciach a Bratislave. Kandidáti kňazstva boli striktne vyberaní nie podľa cirkevných noriem, ale podľa posudku komunistickej strany.

Na slávnostnej ceremónii prehovorilo niekoľko známych osobností z oblasti teológie a cirkevných dejín. Prof. Hans Jorissen, emeritný profesor dogmatiky z Bonnu, jeden z najväčších odborníkov na témy cirkevného života v komunistickom Československu, spomenul interview s bývalým pražským arcibiskupom kardinálom Vlkom ( uverejnené v novinách: „Lidová demokracie“ r. 1992.). Kardinál Vlk začal študovať na teologickej fakulte v Litoměřiciach roku 1964 a roku 1968 bol vysvätený na kňaza. Každý študent teológie robil kompromisy určitého stupňa, pretože mal strach o svoje štúdium, prácu či existenciu. Aj kardinál sa priznáva k tomu, že sa na tom systéme strachu spolupodieľal: „Stále si pamätám na rôzne nepríjemné oslavy, na ktorých som musel byť prítomný. No zúčastňoval som sa ich, pretože stať sa kňazom som považoval za svätú vec...“

Podzemná cirkev

Bývalý režim totálne ochromil cirkevné štruktúry, znemožnil kontakt s vedením cirkvi na vlastnom území i v Ríme a zlikvidoval prejavy náboženskej slobody. Vychovával kňazov podľa svojich predstáv. Morálne chatrné osoby, až na niekoľko čestných a krásnych výnimiek, paradoxným spôsobom mali ohlasovať Kristovo evanjelium o pravde, spravodlivosti, poctivosti, čistote charakteru, slobode... Toto bolo podhubím vzniku novej, navonok neviditeľnej, tajnej alebo skrytej podzemnej cirkvi. Rodila sa veľmi pomaly, nechcene, neplánovane, často v tých najnepredstaviteľnejších podmienkach väzníc, avšak rodila sa akoby pod tým najjemnejším závanom Ducha Svätého, ktorý vanie kedykoľvek a ako chce. Rodila sa ako odpoveď, ako konzekvencia na vzniknutú situáciu. Oficiálna cirkev (v pravom zmysle slova) vlastne neexistovala – existovalo však Kristovo evanjelium – to sa všemožnými spôsobmi pašovalo i do väzníc; existovali múdri a vzdelaní kňazi a rehoľníci; existovali odvážni kresťania, pre ktorých najväčším ideálom, dávajúcim silu prežiť, sa stal Kristus a jeho duch.

Akoby na povel, sčista-jasna, títo ľudia roztrúsení po väzniciach, panelákových bytoch či pracoviskách, bez akejkoľvek možnosti komunikovať medzi sebou (neexistovala možnosť faxov, e-mailov, nie vždy bola možná telefonická a listová korešpondencia) vytvorili na celom území Československa malé skupinky, ktoré chceli navzdory tejto situácii naplno žiť evanjelium. Malé kresťanské spoločenstvá, mladí muži i ženy, sa rozhodli radikálne, bez možnosti kláštorných budov a rehoľných habitov, žiť duchovný život.

Všadeprítomný komunisticko-eštebácky systém začal týchto kresťanov kruto prenasledovať. Viacerí z nich museli zaplatiť za tajné aktivity životom. Kňazi vyučovali po domoch a bytoch katechizmus, ohlasovali evanjelium. Tí, čo boli predtým vo funkcii biskupov, profesorov teológie, tajne vyučovali a pripravovali na kňazstvo iných. Len jedno si netrúfali. Kontakt s vedením cirkvi v Ríme bol prerušený a znemožnený, preto nemali odvahu svätiť nových kňazov a biskupov. Nadväzovali sa však tajné kontakty s veriacimi v Poľsku a vo východnom Nemecku (NDR), kde cirkev nebola ani zďaleka taká prenasledovaná ako v Československu. Mnohí z tajne študujúcich teológov boli v týchto krajinách tajne vysvätení, napríklad pražský kňaz, prof. Tomáš Halík, bol vysvätený tajne v Erfurte.

Felix Maria Davídek

Medzi neoficiálne kresťansko-teologicko-formačné centrá patril i okruh ľudí tajne sväteného biskupa z Brna, Felixa M. Davídka. Na kňaza bol vysvätený roku 1945. Keď prišiel komunizmus, podobne ako mnoho iných kňazov a rehoľníkov, i on sa pokúsil o útek cez rieku Moravu do Rakúska. Chytili ho. Za pokus o útek a náboženské aktivity bol odsúdený na 24 rokov väzenia, po všelijakých amnestiách si odsedel necelých 15 rokov, prepustili ho v roku 1964. Bol pozoruhodne vzdelaný kňaz. Okrem teológie vyštudoval prírodné vedy, medicínu a psychológiu. Napriek krutej dobe mal nielen obrovskú víziu, ale i nadšenie a zápal pre šírenie evanjelia. Jedna z ocenených cenou Herberta Haaga, Ludmila Javorová (1932), ktorú biskup Davídek vysvätil ako prvú ženu v roku 1970 do funkcie kňaza, vo svojej ďakovnej reči o Davídkovi povedala: „Úlohou tých, čo sú hore a riadia spoločnosť, by mala byť ich obrovská vízia budúcnosti, pričom oni sú celým svojim životom zakorenení v súčasnosti. Davídek tento dar mal.“

V situácii, ktorá v tej dobe existovala, si trúfol na niečo, čím predbehol dobu o celé desaťročia – Kristus bol pre neho najvyšším ideálom. Nemohol sa vnútorne zmieriť s obrazom morálne skorumpovaného kňaza, akého vtedy produkoval režim. Napriek tomu, že mnoho ľudí dúfalo a očakávalo pád komunizmu, v 50-ych a 60-ych rokoch bola predstava o takomto páde prakticky nereálna. Davídek vedel o všetkých zákernostiach, akých bol režim schopný, odhodlal sa teda ku krokom, ktoré sú dodnes označované za prorocké. Nechcel riskovať a posielať adeptov na kňazstvo do Poľska a NDR, rozhodol sa ich svätiť sám. Aby predišiel upodozrievaniu zo strany tajnej polície, ktorá sledovala slobodných mužov a slobodné ženy, či náhodou nemajú kontakty so zakázanými rehoľníkmi, rozhodol sa svätiť na kňazov i ženatých mužov. Bolo to na tú dobu veľmi odvážne rozhodnutie. Davídek bol však zdatným teológom a biblistom, okrem toho strávil tisícky hodín v diskusiách vo väzniciach s inými teológmi, biskupmi a kňazmi. Vedel veľmi dobre, aké boli praktiky prvých kresťanov, keď bolo svätenie ženatých mužov samozrejmosťou. No Davídek šiel ešte ďalej. Rozhodol sa pre krok, ktorý bol na tú dobu priam prorocký. Rozhodol sa za kňazov vysvätiť aj ženy.

Nadácia a ceny

Nadácia Herberta Haaga zo Švajčiarska je nadáciou podporujúcou slobodu v cirkvi. Za svoj cieľ si určila službu odhodlanej a ekumenicky orientovanej viere. Svoje ceny rozdáva osobnostiam a inštitútom, ktorí sa vyznačujú slobodným či odvážnym myslením a konaním uprostred kresťanstva. Jej zakladateľ Herbert Haag bol jedným z najväčších teológov 20. storočia. Pôsobil ako profesor Starého zákona na Katolíckej teologickej fakulte univerzity v Tübingen (1960–1980). Je autorom mnohých kníh a publikácii, všeobecne je uznávaný ako veľký bojovník za ľudskú cirkev.

V otváracej reči celej ceremónie prof. Hans Küng spomenul okrem iného i dôvod voľby miesta pre tohtoročné udelenie cien: Donaucity – Kirche vo Viedni. Kostol mestskej štvrti Viedni pri Dunaji je moderná stavba v supermodernom prostredí. Na jednej strane vyvýšená trať metra vychádzajúca z útrob mosta nad Dunajom – Reichsbrücke, na druhej strane obrovské budovy UNO-city – viedenskej pobočky úradov tisícok zamestnancov z celého sveta pracujúcich pre medzinárodnú organizáciu OSN v New Yorku – s kulisou ďalších moderných kongresových centier.

Uprostred týchto monumentov dnešnej epochy stojí čierna hranatá kocka – kostol Donaucity. Zvnútra je osvetlený farbou hrejivého interiéru, ktorý je celý z dreva a zároveň ožiarený netradične zabudovanými oknami. Jedno z nich je v podobe zvláštnej elipsy priamo v strope hranatej budovy. Lúče svetla, ktoré cez okno vchádzajú, osvetľujú oltár nachádzajúci sa priamo pod nim. „Toto moderné prostredie nám má pripomenúť, že cirkev nielen ako spoločenstvo, ale i ako budova“ (nemecké slovo cirkev – Kirche má obidva významy) „nie je statická, od spoločnosti, ľudí, myslenia a kultúry oddelená budova či spoločenstvo, ale je to niečo živé, dynamické, niečo, čo je neustále v pohybe a zároveň integrované do života."

Šesť bodov memoranda

Felix Maria Davídek a jeho okruh takéto spoločenstvo predstavovali, i keď to bolo za hlbokej totality a izolácie, a bol by hriech, keby sme na to zabudli a nedokázali si ich prínos vážiť a oceniť. Hoci boli izolovaní od diania celosvetovej cirkvi a nemali možnosť dozvedieť sa, o akých teologických témach sa v tom čase v cudzine diskutuje, vnímali ducha doby, veď o tom, čo sa Davídek odhodlal vykonať, diskutovalo sa v cirkvi v slobodných krajinách (najmä v SRN) už od roku 1962. Akoby i on, v tajnom neexistujúcom spojení s touto reformnou časťou cirkvi na Západe predbehol dobu a uvažoval o tom, o čom sa už všeobecne verejne hovorilo a publikovalo, o tom, čo sa stalo neskôr predlohou pre II. vatikánsky koncil.

Výsledkom trojročnej práce bolo memorandum, ktoré popisuje šesť foriem - šesť "premenných" možností kňazskej pôsobnosti, ktoré by sa dali zjednodušene formulovať takto:

1. Kňazské povolanie je možné vykonávať i popri iných zamestnaniach;

2. Kňazom môže byť človek i na krátku dobu, nielen natrvalo;

3. Kňazské povolanie môže vykonávať aj človek, ktorý sa venuje politike či odvetviam, ktoré sa zdajú byť z dnešného pohľadu nezlučiteľné;

4. Kňaz nemusí mať akademické vzdelanie;

5. Celibát nie je podmienkou pre kňazstvo;

6. Na to, aby bol človek kňazom, nemusí byť mužom, kňazom môže byť i žena.

Z dnešného pohľadu je však zaujímavé i memorandum nemeckých teológov, publikované 9.2.1970, ktoré vážne spochybňuje celibát a otvára novú cestu pre ženatých kňazov – toto memorandum podpísal totiž vtedy okrem iných nemeckých teológov i Joseph Ratzinger – terajší pápež Benedikt XVI. (Publikované v rakúskom mesačníku "Datum", apríl 2011, na stranách: 80–83.)

Pravda a sloboda

Postupne prichádzali k pultu iní významní rečníci hovoriaci o význame Davídkovho pôsobenia v podzemnej cirkvi. Na prvom mieste už spomenutý Prof. Hans Jorissen. Predniesol fulminantnú oslavnú reč na F. M. Davídka a jeho odvážny čin. Z jeho myšlienok vyberám: „Veritas vincit - pravda vítězí“ – motto sa nachádza aj na prezidentskej vlajke Českej republiky. Pápež Benedikt XVI. použil tento citát pri svojej návšteve na pražskom hrade 27. septembra 2009, kde ho mierne pozmenil a aplikoval na výrok Kristov: „Pravda vás oslobodí“ (Jn 8,32). Povedal: „Pravda je hlavná norma slobody“.

Pravda a sloboda sú teda súrodencami. Pravda zvíťazí, nakoniec sa presadí. Pretože tu a teraz nejde len o česť, ale azda o oveľa viac, o čestnú záchranu odvážneho, nebojácneho, nezastrašeného človeka, kresťana, kňaza a biskupa, ktorý nikdy neváhal vlastným zápalom a nasadením svojho života pod hrozbou ateisticko-komunistickej diktatúry dať evanjeliu a z neho vychádzajúcej cirkvi slobodný priestor pre neskrátené ohlasovanie a sakramentálne šírenie spásy. Slobodný priestor. Možno to znie čudne, ako protiklad – slobodný priestor v podzemí, v katakombách. Hovoríme však o tajnom biskupovi Felixovi Maria Davídkovi, ktorého spomienka a česť práve v cirkevných kruhoch, ba dokonca v najvyšších cirkevných kruhoch, bola zranená mnohorakým spôsobom. Zamlčovaním faktov a prostredníctvom nepodložených a nespravodlivých dezinformácií.

Profesor Jorissen poukázal tiež na tvrdú, neakceptovateľnú kritiku Vatikánu voči Felixovi Maria Davídkovi a okruhu ľudí, ktorí s ním spolupracovali, ktorých vysvätil na kňazov či biskupov. Vatikán vedel o existencii podzemnej cirkvi, a pretože nemal možnosť zasahovať do diania cirkvi v období totality, mlčal. Až keď sa rozniesli informácie o tom, že Davídek svätí ženatých mužov a ženy, Vatikán hľadal cesty, aby zákaz tejto činnosti Davídkovi sprostredkoval. Tá cesta bola vtedy oficiálne nemožná, ale Davídkovi predsa len doručená bola. Pretože iné možnosti diskusie, komunikácie či vysvetlenia na túto tému možné neboli, začala oficiálna cirkev ústami vtedajšej prorežimnej katolíckej hierarchie šíriť o Davídkovi informácie, že je to schizofrenik a psychicky ťažko chorý človek. Nikto nikdy však žiadne seriózne vyšetrenie nikomu nepredložil.

Po páde komunizmu

Keď padol komunizmus, Vatikán pod vedením pápeža Jána Pavla II. ponechal otázku zapojenia tzv. skrytej cirkvi do oficiálnych štruktúr novému vedeniu oficiálnej hierarchie. Felix Maria Davídek bol už vtedy mŕtvy, keďže však žil predtým v Brne, musel jeho situáciu riešiť nový brnenský biskup Vojtech Cikrle. Ten bez toho, aby viedol rozhovory s kňazmi a biskupmi, ktorých Davídek vysvätil, oslovil v roku 1992 psychologičku, ktorá svojho času o Davídkovi napísala, že bol schizofrenik a ťažko psychicky chorý, aby napísala nový lekársky posudok. Davídek bol vtedy už 4 roky po smrti. Tento posudok sa odložil ad acta a celá kauza okolo biskupa Davídka a jeho svätenia bola zo strany oficiálnej cirkvi definitívne uzavretá. Kňazi, ktorých vysvätil, dnes žijú inkognito, v ústraní, mnohí medzičasom zomreli.

Davídek sa stal mučeníkom nielen v období komunizmu, ale ukameňovala ho nakoniec i vlastná hierarchická cirkev. Na adresu biskupa Vojtecha Cirkleho prof. Hans Jorissen dodal: „O kňazských seminároch za komunizmu sa vedelo, že sú to také učňovské školy pre miništrantov povolené z milosti eštebáckého režimu a študenti si mohli dovoliť len to, čo im z milosti tohto režimu povolili ich predstavení. Vojtech Cikrle bol posledným z takto fungujúcich rektorov litomeřického seminára...“

Reformne orientovaní katolíci

Za najvýznamnejší prejav zo všetkých, ktoré ako laudatio na podzemnú cirkev odzneli, však považujem prednášku prof. Waltera Kirchschlägera (1947) z univerzity v Luzerne, kde je jedným z najuznávanejších profesorov v Európe na výklad Nového zákona. Tento profesor je synom niekdajšieho rakúskeho prezidenta Rudolfa Kirchschlägera, Slovákom a Čechom dobre známym z roku 1968, kedy ako rakúsky veľvyslanec v Prahe po invázii Sovietov otvoril rakúske hranice tisícom utečencov.

Aj prof. Kirchschläger bol ocenený tohtoročnou cenou Herberta Haaga. Za to, že sa venuje ako oficiálny katolícky teológ a profesor i takzvaným sporným či kritickým otázkam. Profesor je charizmatická osobnosť, vysoký muž s nádherným prednesom, žiariacimi očami, veľký duch. Jeho myšlienky využívajú všetky reformné hnutia pôsobiace v Európe. V Rakúsku sú to „Priester ohne Amt“ (Kňazi bez úradu), „Wir sind Kirche“ (My sme cirkev), „Pfarreriniziative“ (Iniciatíva farárov) a „Laienitiative“ (Iniciatíva laikov).

Možno i z tohto dôvodu bol kostol 2. apríla 2011 taký preplnený. Bolo tam mnoho aktívnych kresťanov zo všetkých reformných hnutí, ktorí si nechceli nechať ujsť prednášku profesora. Jeden z rakúskych kňazov, ktorý vedľa mňa sedel a o ktorom viem, že je veľmi aktívny v realizácii cirkevných reforiem, výstižne charakterizoval atmosféru v tom nabitom kostole poznámkou, ktorú vyslovil sám pre seba: „To je neuveriteľné, je tu azda zastúpená všetka „alternatíva“. Inými slovami – celé nemecky hovoriace reformne orientované katolícke publikum. Lenže boli tam aj zástupcovia niekdajšej skrytej cirkvi a katolícki kresťania podporujúci reformy z Čiech, Moravy a Slovenska, viacerí v minulosti tajne vysvätení kňazi, ich príbuzní, priatelia a mnohí ďalší.

Život v slobode

Zatiaľ čo profesor Jorissen vo svojom príhovore vysvetlil dôvody vzniku a pôsobenie podzemnej cirkvi, o ktorom sa raz budú učiť adepti teológie v cirkevných dejinách všade na svete, profesor Kirchschläger vysvetlil biblicko-novozákonne argumenty, podložené praktikami prvých kresťanov, ktoré dávajú za pravdu tomu, čo v období komunizmu konala podzemná cirkev na území celého Československa, vrátane odvážnych prorockých vízií, akými bolo svätenie ženatých mužov a žien za kňazov osobou Felixa Maria Davídka. Kresťanstvo má zmysel vtedy, ak sa žije v spoločenstve a ak toto spoločenstvo je kvasom, životodarnou silou pretvárajúcou spoločnosť. Duch a pravda dáva životu novú dimenziu, jej ovocím je život v slobode. Podstatou cirkvi je duch – viera a nádej. V prípade pojmu viera použil Kirchschläger nemecké slovo Glaube a jemu podobný, avšak diametrálne odlišný výraz Kleinglaube – malomyseľnosť. Chcel tým povedať, že symbolom veriacich katolíkov vždy bol optimizmus, nádej, veľkorysosť, sloboda myslenia, a nie uzatváranie sa či utiekanie sa k prejavom malomyseľnosti, škrupulanstva a chorobnej priľnavosti na určitých prejavoch či zažitých formách náboženstva.

Bohatým výberov citátov z listov apoštolov, hlavne sv. Pavla – začínajúc jeho výzvou v liste Galaťanom: „Kristus vás povolal ku slobode...“ (Gal 5,13), výrokmi Krista, ako i cirkevných otcov a hlavne dokumentmi II. vatikánskeho koncilu (1962 – 1965) dokumentoval praktiky kresťanov v rôznych dobách ako reakcie na „znamenia doby“. Ako aplikáciu ducha evanjelia na konkrétnu historickú, kultúrnu a geopolitickú situáciu, nie ako stagnáciu, skostnatené pridržiavanie sa určitých štruktúr – lebo kresťanstvu nikdy nemalo ísť „len o štruktúry, ale hlavne o ohlasovanie evanjelia“.

V ústach Kirchschlägera zaznelo aggiornamento (zdnešnenie), to čarovné a ušľachtilé slovo niekdajšieho pápeža Jána XXIII., ktorým zvolal II. vatikánsky koncil, aby tak prostredníctvom koncilu naštartoval celú cirkev k revízii svojho poslania a návratu ku koreňom, ktoré položil Kristus. Kristus prišiel preto, aby nás oslobodil, aby nám pomohol zmeniť myslenie a život tak, aby sme životom dokázali ísť ako vzpriamené a slobodné bytosti. Kam sa však dnes podel tento Kristov duch? Kam sa podel duch II. vatikánskeho koncilu? Namiesto toho, aby si kresťania uvedomili, aký poklad mali vo svedectve a živote kresťanov a podzemnej cirkvi Československa, v odvážnych a prorockých praktikách, takých čistých a úprimných, aký len duch Kristov môže byť, zmietla hierarchia tento dar ako odrobinky jedla na zem a zahrabala ho pod koberec.

Ten živý duch, tá čistá a priezračná voda pravého kresťanského myslenia a praktík bola opečiatkovaná ako nežiaduca. „Cesta podzemnej cirkvi nebola zastavená totalitným komunizmom, ale totalitou... Toto pohoršenie zostáva. Zostáva však i znamenie doby – zostáva signál k prebudeniu, ktorý znamená viac, než len impulz k zamysleniu.“ Po týchto slovách profesora Kirchschlägera nasledoval búrlivý aplauz. Ako posledný rečník prehovoril bývalý politik Dr. Erhard Busek (1941), ktorý bol v období tesne po páde komunizmu rakúskym vicekancelárom. Aj on vyjadril svoj obdiv a vďaku odvážnej podzemnej cirkvi.

Odvaha konať

Cenu „in memoriam“ tajnému biskupovi Felixovi Maria Davídkovi (1921–1988) prevzali Ludmila Javorová z Brna, bývala generálna vikárka F. Davídka a Slovák Dušan Špiner (1950), jeho dlhoročný blízky spolupracovník. I keď jeho kňazské a biskupské svätenie oficiálna cirkev uznala, rozhodol sa kvôli intrigám a nactiutŕhačstvu radšej odísť zo Spišskej diecézy a dnes pôsobí ako docent filozofie na univerzite v Olomouci.

Cenu mal dostať i biskup Václav Malý z Prahy (1950), ktorý taktiež za komunizmu pôsobil v podzemí a bol signatárom Charty 1977. Popri Václavovi Havlovi patril k najdôležitejším osobnostiam, ktoré napomáhali pád komunizmu roku 1989. Biskup Malý sa však prevzatia ceny nezúčastnil, hoci to pár mesiacov predtým, keď mu udelenie ceny oznámili, prisľúbil. Ospravedlnil sa listom. Z podtónu listu bolo evidentné, že ako oficiálny zástupca cirkevnej hierarchie si nemôže dovoliť prevziať cenu po boku osôb, ktoré vysvätil biskup Davídek. Profesor Kirchschläger bol ocenený za odvážne texty vyzývajúce k odvahe a slobode v cirkvi. V jeho ďakovnej reči bolo cítiť nesmierne dojatie a pokoru.

Cena bola dotovaná finančnou čiastkou a veľkou bronzovou medailou. Na jednej strane bol reliéf nadácie Herberta Haaga, na druhej strane holubica, symbol života, ktorú kedysi po potope vypustil Noe a pod ňou bol citát žalmu 124,7: „Sieť sa roztrhla a my sme slobodní“. Myšlienka, ktorá sa často v rôznych obmenách opakovala a bola akoby mottom celej slávnosti znela: Výnimočná situácia si vyžaduje výnimočné riešenia. Okruh ľudí okolo biskupa Davídka mal víziu a odvahu takto konať.

Ceremónie sa nezúčastnil žiaden člen oficiálnej cirkevnej hierarchie z Čiech, zo Slovenska či Rakúska. V kostole však bolo prítomných mnoho kňazov. Jeden z nich, v Rakúsku veľmi uznávaný Helmut Schüller (1952), niekdajší prezident Charity a bývalý generálny vikár kardinála Schönborna, dnes pôsobí ako duchovný pre vysokoškolákov a zároveň farár v jednej obci blízko Viedne. On predniesol laudáciu na profesora Kirchschlägera. Za povšimnutie stojí, že i keď sa tejto udalosti nezúčastnil žiaden biskup, blízko mňa sedel, robil si usilovné poznámky a tlieskal, oficiálny hovorca kardinála Schönborna pán Erich Leitenberger.

Stálo za to prísť

Počas debaty pri občerstvení po temer tri a pol hodinovej slávnostnej ceremónii a nádherných prednáškach významných osobností, som sa rozprával s Antonom Srholcom, 83-ročným kňazom z Bratislavy, charizmatickou osobnosťou považovanou za posledného žijúceho proroka na Slovensku (prežil 10 rokov v uránových baniach v Jáchymove za to, že kedysi chcel, podobne ako Davídek, utiecť do Rakúska). Povedal mi: „To, že tu dnes nie je ani jeden jediný člen katolíckej hierarchie, vnímam ako premárnenú šancu podať si navzájom ruky a zmieriť sa. Historický fakt, že za komunizmu trpela a niesla kríž najviac práve táto časť cirkvi, už dnes nikto nemôže odškriepiť. Zatajovať, tutlať, nehovoriť o tom pre budúce generácie, je do neba volajúci hriech.“ Anton Srholec bol zo slávnosti nadšený a jeho výrok: „Stretlo sa tu najzdravšie a najšľachetnejšie jadro cirkvi“ hovorí za všetko. „Wien war der Reise wert“ (stálo za to prísť do Viedne), boli záverečné slová predstaviteľa nadácie a synovca prof. Herberta Haaga.

V ďakovných rečiach Dušana Špinera a Ludmily Javorovej zazneli solidárne myšlienky spolurozdelenia vzácnych vyznamenaní pre všetky tie stovky či tisíce bezmenných a nemenovaných odvážnych kresťanov z podzemnej cirkvi. Aplauz, ktorý patril Ludmile Javorovej nemal konca. Všetci povstali a nekonečne dlho tlieskali, tak, ako to býva pri výnimočných predstaveniach hercov či operných spevákov.

Na záver ešte dva texty. Jeden z ďakovnej reči Dušana Špinera, druhý je preklad z čerstvo vydanej knihy, ktorá sa na tejto slávnosti prvýkrát predávala: Die verratene Prophetie (Zradené proroctvo) od Erwina Kollera, Hansa Künga a Petra Križana. Dušan Špiner: “Sloboda je jedna z najväčších hodnôt aj v cirkvi. Eugen Drewermann, jeden z prvých ocenených nadáciou Herberta Haaga, si sám odpovedá na otázku, ako ešte možno postaviť most porozumenia. Cituje odpoveď Dona Carlosa Veľkému inkvizítorovi: Súhlaste so slobodou myslenia, pane.”

Ludmila Javorová, po tom, čo jej brniansky biskup v roku 1996 oficiálne odovzdal dekrét o zákaze praktikovať, a čo i len rozprávať o tom, že bola vysvätená Davídkom za kňaza, píše: „Škoda, že sa ma nikdy nikto nepýtal, ako došlo k mojej vysviacke, prečo som sa rozhodla prijať ju, za akých podmienok, a ako som vďaka tomuto sväteniu pracovala. Zákaz bol vyslovený, avšak nikoho už nezaujímalo, čo sa bude diať ďalej. To cirkev vôbec nezaujíma. Rešpekt a uznanie pre ženy existuje len formálne, na papieri. Česť niekoľkým výnimkám, ktoré som mala možnosť poznať. Zrieknuť sa niečoho, s čím som sa dvadsaťpäť rokov identifikovala, s čím som pracovala a čo som neustále rozvíjala? Je to vôbec možné, odňať odo mňa niečo, čo som dostala ako Boží dar? Nie! To neprichádza do úvahy, za to je zodpovedný len Duch svätý. A keby som sa i mýlila, akým právom by ma mohli takým neznesiteľným konaním donútiť k poznaniu pravej pravdy?“ (Die verratene Prophetie, s. 70.)

P.S.

I keď je možné prečítať si na stránkach internetu všetky doslovné prejavy univerzitných profesorov a hostí, ktoré na ceremónii zazneli, dočítal som sa na oficiálnej stránke rakúskej katolíckej cirkvi KATHPRESS nemilú polopravdu. Záverečné slová prof. Waltera Kirchschlägera zazneli takto: „Der Weg der Verborgenen Kirche wurde nicht durch den Kommunismus, aber er wurde totalitär ... gestoppt.“ (Cesta skrytej cirkvi nebola zastavená komunizmom, ale totalitou.). Búrlivý aplauz v kostole nenechal nikoho na pochybách, že profesor Kirchschläger má na mysli: „totalitou vedenia cirkvi – Vatikánu“.

Na zmienenej webovej stránke však tieto slová boli preformulovaná takto: „Walter Kirchschläger, biblický vedec na univerzite v Luzerne, označil cestu „Skrytej cirkvi“ ako „znamenie doby“ a „signál“ vyzývajúci viac než len k zamysleniu. Je to škandál, že táto cesta bola zastavená totalitným komunizmom.“ Škoda. Toto preformulovanie totiž úplne mení význam Kirchschlägerovej myšlienky. Zdá sa, že oficiálna hierarchia volí i naďalej cestu dezinformácie, namiesto úprimného hľadania pravdy a života v slobode. Interpretáciu KATHPRESSU som skopíroval a poslal e-mailom profesorovi Kirchschlägerovi s otázkou, či vie o tom, ako KATHPRESS preformuloval záver jeho prednášky. Odpísal mi: „KATHPRESS citoval falošne. Už som podal sťažnosť“. E-mail profesorsa Kirchschlägera si ponechám ako svedectvo o tom, ako sa ešte i dnes falošne šíria výroky významných ľudí.