Nádej je svetlo v noci

Jubilejný alebo svätý rok je pre väčšinu ľudí (vrátane katolíckych kresťanov) asi dosť odťažitá téma, takže ju zavnímajú možno len pri niektorých sláveniach v Ríme alebo vo väčších centrách miestnych cirkví.

Lepšie informovaní však vedia, že v jubilejnom roku nemá ísť len o slávnosti, púte a návštevy významných kostolov. Tradícia jubilejného roka siaha tisícročia do minulosti a týka sa – pre niekoho prekvapujúco – sociálnej spravodlivosti, vyrovnania rozdielov medzi bohatšími a chudobnými. Ustanovenie jubilejného roka aj s jeho sociálnymi dopadmi je spomínané v knihe Levitikus (25,8-28). Zaiste, ani v Izraeli sa nedarilo tieto sociálne pravidlá vždy napĺňať. Boli zapísané v Mojžišovom zákone, ale dosť záležalo na tom, aká bola vláda a ako bola ochotná tieto pravidlá uplatňovať v praxi. Azda najviac sa to darilo v období po návrate z babylonského zajatia, keď v regióne dominantní Peržania nechali Židom značnú autonómiu (539-332 pred Kr.) a tí si usporiadali spoločenské pomery aj podľa sociálnych ustanovení Mojžišovho zákona. Keď hovoríme o jubilejnom alebo svätom roku, nezabúdajme na tento sociálny aspekt (upozornili naň aj slovenskí biskupi vo svojom liste na 1. adventnú nedeľu), ktorý kedysi tvoril jadro jubilejného slávenia.

Pápežovi Františkovi vydalo Vatikánske nakladateľstvo začiatkom októbra 2024 dve publikácie k Jubilejnému roku. Prvá má názov Viera je cesta, druhá Nádej je svetlo v noci. Ako poznávame z predslovu druhej knihy, pápež chce sláviť Jubilejný rok na pozadí konkrétnych problémov a výziev súčasného sveta. Hneď na začiatku píše: „Potrebujeme sa zaoberať nádejou v dobe, ktorú prežívame, keď nás tretia svetová vojna vedená po čiastkach, môže viesť k pochmúrnej skľúčenosti a cynizmu.“

František v predslove ku knihe o nádeji najskôr spresňuje, čo myslí nádejou. V niečo dúfať nemá byť prejavom neodôvodneného optimizmu. František označuje nádej za Boží dar i za úlohu. Píše: „Dúfať znamená čakať na niečo, čo nám už bolo dané.“ To, čo už bolo dané a je zdrojom nádeje, je ponuka večnej Božej lásky. Znie to nábožne, ale v kresťanstve napokon ide o dozretie ku skúsenosti s touto láskou, bez ktorej sa kresťanská viera ľahko stane len zbierkou poučiek. Dúfať v niečo pozitívne, čo už bolo dané, mi v tomto kontexte pripomína vyjadrenie psychoterapeuta Viktora Frankla, keď písal o potrebe nájsť zmysel života, ktorý je už daný v našich životných situáciách. Ten zmysel nemáme do týchto situácií umelo vkladať, ale ho tam objavovať. Prežívať takto nádej predpokladá zasvätenie do viery v Božiu lásku skrze Krista. Pápež zaujímavo povie: „Dúfať znamená vychutnávať zázrak toho, že sme milovaní, hľadaní, žiadaní Bohom, ktorý sa neuzavrel do nepreniknuteľných nebies, ale učinil sa telom a krvou, dejinami a dňami.“

V uvedenom význame je nádej dar. A nádej ako úloha? Našou úlohou je podľa Františka zostať verný nádeji ako daru. Na tomto mieste cituje francúzsku poetku a mystičku Madeleine Delbrêl (1904-1964): „Boh je nám verný, našou úlohou je na túto vernosť odpovedať.“ Madeleine sa ako dospievajúca pokladala za ateistku, ale neskôr ju pritiahlo kresťanstvo. Svoju vieru prežívala na vtedajšie pomery veľmi osobitým spôsobom. Asi vo veku 29 rokov sa v Paríži spolu s niekoľkými priateľkami presťahovala na robotnícke predmestie Ivry, kde chcela žiť v chudobe uprostred chudobných a svedčiť o evanjeliu. V tom čase bolo Ivry hlavným sídlom francúzskej komunistickej strany, ľudia sa tam zdravili zdvihnutou päsťou, a ak sa objavil kňaz, deti po ňom hádzali kamene. V tomto prostredí Madeleine prežila vojnu i ďalšie roky života. Spolupracovala s tzv. robotníckymi kňazmi, ktorí sa zamestnali vo fabrikách, aby boli prítomní vo svete, ktorý sa zdal byť v 20. stor. úplne odcudzený od viery a cirkvi. Kresťania ako Madeleine práve preto pokladali za dôležité žiť vieru v takomto prostredí. V súčasnosti prebieha proces jej blahorečenia.

Keď si predstavíme životný príbeh Madeleine Delbrêl a spôsob prežívania jej viery, lepšie porozumieme Františkovi, prečo sa o nej zmieňuje vo svojej knihe o nádeji. František podobne ako ona zdôrazňuje a žije svoju vieru akoby na hrane, na rozhraní medzi svetom viery a svetom neviery, a je presvedčený, že tieto dva svety sa môžu prelínať tam, kde je problém, kríza, bolesť, akákoľvek bieda, lebo práve tam je najväčší hlad po vykúpení. V týchto podmienkach sa veriaci človek nemôže oddeliť od okolitého prostredia, ale musí riskovať, ponoriť sa doň, overovať si vernosť Boha voči nám a našu vernosť voči nemu.

Ako ďalšiu autoritu František cituje nemeckého teológa Johanna Baptistu Metza (1928-2019), keď spomína jeho mystiku „otvorených očí“. Metz používal toto vyjadrenie, aby poukázal na rozdiel v poňatí viery a spirituality v kresťanstve a budhizme. Oba koncepty podľa J. B. Metza vychádzajú zo zážitku utrpenia, z ktorého hľadajú vykúpenie. Kým budhizmus rieši utrpenie cestou zatvorených očí, ponorom do vnútra, oddelením sa od boľavého sveta, kresťanstvo sa vedome so svetom stretá, zráža, svedčí o tvorbe iného sveta, ako je ten, čo spôsobuje bolesť a prináša nešťastie. Navonok je symbolom „mystiky zatvorených očí“ obraz meditujúceho Budhu a symbolom mystiky otvorených očí Kristus na kríži. Tento rozdiel v poňatí kresťanstva a budhizmu raz v pár vetách dobre vystihol spisovateľ Dušan Krist Mitana (1946-2019): „Budha hovorí: Aké krásne je vidieť človeka a aké hrozné je ním byť. Ježiš hovorí: Aké hrozné je vidieť človeka a aké krásne je ním byť.“

Pápež František sa odoláva na Metza, aby sme otvorili oči a videli dôkazy nádeje, prielom možného do nemožného aj tam, kde sa zdá, že je iba zlo. František uvádza svoju vlastnú skúsenosť s dvoma mužmi, otcami, ktorí v prebiehajúcom konflikte v Palestíne stratili svoje malé dcéry. Jeden z nich je Izraelčan, druhý Palestínčan. Obaja prešli veľkou bolesťou, ale vedia žiť odpustenie, stali sa dokonca priateľmi. Na záver svojho predslovu pápež vyzýva čitateľov, aby sme večer skúsili premýšľať, či sme cez deň zažili nejaké znamenia nádeje – malú láskavosť, nečakaný úsmev, prejav nezištnosti a pod. Máme sa učiť rozoznávať nádej, žasnúť nad jej prejavmi a sami žiť nádejou.

Keď sledujeme postoje a názory pápeža Františka, vidíme veľký dôraz na evanjelium, na zvestovanie nádeje chudobným a trpiacim, namiesto pozornosti voči hriechu omnoho väčšiu vnímavosť na utrpenie a jeho liečenie. František ma potešil svojím odkazom na skúsenosť francúzskych katolíkov, pre ktorých je po tieto dni určite veľkou radosťou obnovená katedrála Notre Dame, ale najsilnejším prejavom ich viery v 20. stor. bol práve pokus žiť s chudobnými, medzi robotníkmi, marxizmom zlákanými ľuďmi, a svedčiť im o kresťanstve, ktoré nevedie tzv. sväté reči, ale vidí reálny svet a koná na jeho záchranu. S týmto pohľadom na kresťanstvo a svet súvisí aj odkaz na teológa J. B. Metza, ktorého som mal možnosť po niekoľko rokov zažiť vo Viedni a pre ktorého bol typický dôraz na vieru „uprostred dejín a spoločnosti“, na kresťanstvo ako compassion (solidaritu, súcit, spolu-zápas o oslobodenie).

Nakoľko nás uvedené úvahy môžu inšpirovať v našom súkromnom a spoločenskom živote? Františkove knihy k Jubilejnému roku budú azda čoskoro preložené do slovenčiny. Jeho odporúčania všímať si malé prejavy nádeje a byť za ne vďační, môžeme uskutočniť kedykoľvek. Vážne treba vziať Františkovo hodnotenie súčasnosti ako stavu prebiehajúcej tretej svetovej vojny. On to začal hovoriť omnoho skôr, ako sa rozhoreli súčasné vojny na Ukrajine a na Blízkom východe.

Na ostatnom zasadaní synody o synodalite tiež zaznela jasná výzva, že cirkev sa nemôže zaoberať len sama sebou, že musí byť znamením Božej spásy pre svet. Cirkev to dokáže len vtedy, ak sa z cirkvi klerikálnej, svetu odcudzenej, stane cirkvou sestersko-bratskou, cirkvou otvorenou s otvorenými očami. Nech nastávajúci Jubilejný rok 2025 stane sa pre nás príležitosťou na konkrétne kroky, ktoré pre nás i naše okolie budú znameniami nádeje v súkromí, cirkvi i širšej spoločnosti!