Kedy utekáme, kedy putujeme?

Podľa: https://www.vaticannews.va/cs/papez/news/2024-11/frantisek-jsme-poutnici-pout-nas-priblizuje-bohu-a-zivotu-dru.html

V tomto zamyslení vychádzam z textu pápeža Františka, ktorý napísal ako predslov ku knihe svojich meditácií pre pútnikov a pútničky, ktorá nedávno vyšla vo Vatikánskom vydavateľstve. Pápežova kniha Viera je cesta sa venuje téme viery ako púte, ktorá nás približuje bližšie k Bohu i k druhým ľuďom. Viera ako cesta, púť, putovanie má byť tým základným programovým konceptom, na ktorý má upriamiť celosvetová cirkev svoju pozornosť počas začínajúceho Jubilejného roka 2025.

Pápež tento svoj úvodník začína spomienkou na svoju kňazskú kariéru, počas ktorej ešte ako kňaz, neskôr ako biskup v Buenos Aires, pri rôznych pastoračných návštevách v tomto veľkomeste nepoužíval auto, ale hromadnú dopravu, no najradšej všade chodil pešo. Ako sám píše: „Chôdza nám prospieva: uvádza nás do vzťahu s tým, čo sa deje okolo nás, núti nás objavovať zvuky, vône, šumy skutočnosti okolo nás, jednoducho približuje nám život druhých.“ Medzi chôdzou a vierou pápež František vníma veľmi silnú súvislosť: „Chodiť znamená nestáť na mieste: veriť znamená mať v sebe nepokoj, ktorý nás vedie k onomu ,viacʽ, ku kroku ďalej, k výšine, ktorú je potrebné dosiahnuť dnes, s vedomím, že zajtra nás cesta zavedie ešte vyššie alebo hlbšie, do nášho vzťahu s Bohom, ktorý je presne taký ako vzťah s milovaným človekom v našom živote alebo medzi priateľmi: nikdy nie je ukončený, nikdy nie je samozrejmý, nikdy nie je naplnený, stále hľadá, ešte nie je uspokojivý. U Boha nie je možné povedať: Hotovo, všetko je splnené, to stačí.“

Myšlienka viery ako cesty, resp. viery ako putovania, hľadania a budovania vzťahu človeka s Bohom, nie je v kontexte Starého a Nového zákona žiadnou novinkou. Ba práve naopak. Patrí k najstarším a k prapôvodným vyjadrením vzťahu medzi človekom a Bohom. Hneď na začiatku Biblie, po 2. kapitole knihy Genezis, ktorá hovorí o prvotnom živote človeka v harmónii Edenu, keď Adam s Evou od Boha len pasívne prijímali a využívali (inými slovami konzumovali) všetky dobrá a vymoženosti Raja, a po 3. kapitole, ktorá opisuje spáchanie prvotného hriechu Adama a Evy, nasleduje vyhnanie z Raja a Božie prekliatie, ktorým sa ukončí to pasívne čerpanie Božích dobier a znamená pre človeka nutnosť námahy, aktivity: „V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a na prach sa obrátiš!“ (Gn 3,19) Ľudský život a vzťah človeka so svetom a s Bohom už nie je v postoji pasívneho prijímania, ale v aktívnom namáhavom kráčaní a hľadaní.

Ako sa v dejinách spásy tento vzťah medzi Bohom a človekom vyvíja? Ako nás v tejto súvislosti môže inšpirovať Božie zjavenie? Biblia nám ponúka dva základné koncepty, resp. pohľady na kráčanie, putovanie či cestovanie.

Prvý koncept reprezentujú dve významné postavy Starého zákona: Noe a Lot. Niekto by mohol namietať, že Noe nekráča pešo, ale cestuje pasívne v pohodlí, uzavretý na palube korába, ktorého unášajú vody potopy „neznámo kam“, zatiaľ čo Lot so svojou rodinou a dvoma Božími sprievodcami v boji o holý život utekajú z devastujúcej a rútiacej sa Sodomy. Obaja sú však v Božích očiach považovaní za dostatočne spravodlivých, aby poslúchli Boží pokyn (v prípade Noema po dlhšej príprave, súvisiacej so stavbou záchranného plavidla). Obaja so svojimi rodinami utekajú pred smrťou a kataklizmou, ktorú Pán predpovedal ako trest, resp. dôsledok ľudskej hriešnosti. Utekajú pred smrťou do neistej, neznámej budúcnosti.

Príbeh oboch, Noema aj Lota, však napriek všetkým pozitívam končí napokon veľmi nešťastne. V prípade Noema je to trochu zahmlené: jeho syn Cham potom, čo sa Noe opije vínom: „Videl nahotu svojho otca a povedal to svojim dvom bratom...“ (Gn 9,22) Podľa niektorých exegétov ide o zašifrované vyjadrenie, ktoré opisuje Chamov sexuálny hriech so svojou matkou, Noemovou manželkou. V prípade Lota ide o niečo podobné. Potom, čo sú už s celou rodinou zachránení a v bezpečí, Lotove dcéry svojho otca opijú vínom, a obe s ním obcujú. V tom je tragika oboch príbehov: Starý hriešny svet, zaplavený vodami potopy, ako aj mesto Sodomu, z ktorého ozlomkrky utekajú, síce nechávajú Noe aj Lot so svojimi príbuznými za sebou, nechávajú ho minulosti, no so sebou si do nového života prinášajú všetky hriešne zvyky, tradície, všetko to, čo malo byť dávno utopené, spálené, zničené a zabudnuté.

Zatiaľ čo v prípade prvého konceptu, nazvime ho koncept úteku, v ktorom sa jedná o útek pred zlyhaním, o útek pred katastrofou, útek pred minulým, v prípade druhého konceptu životnej púte ide o to, ako zmysluplne naplníme svoj život, ktorý máme pred sebou. Ako reprezentantov tohto druhého konceptu si môžeme vybrať tri postavy – Abraháma, Mojžiša a Ježiša z Nazareta.

Abrahám putuje z mezopotámskeho Charánu do zasľúbenej zeme (do Kanaánu) s celou rodinou a majetkom. Nemá však deti, vo svojej domovine bol neplodný, inými slovami jeho život neprinášal ovocie. Reaguje na Božiu výzvu, mení celý svoj život, putuje do zasľúbenej krajiny, vďaka svojej viere je požehnaný potomstvom a obrovským bohatstvom, a nakoniec sa stáva praotcom mnohých národov. Tak jeho životná púť nájde naplnenie.   

Podobne aj Mojžiš zareaguje na Boží pokyn z horiaceho kríka, po mnohých peripetiách s faraónom aj s vlastnými ľuďmi vyvedie svoj národ z Egypta. Po prechode cez Červené more a po prekonaní mnohých ťažkostí na púšti privedie svoj ľud k vodám Jordánu. Tam však jeho misia zlyháva na nedostatok dôvery v Božie prisľúbenia. Jeho národ ešte nie je schopný prejsť na druhý breh a zaujať prisľúbenú zem. Mojžiš zomiera krátko pred cieľom, krátko pred svojim naplnením.

Evanjeliá nám predstavujú Ježiša, ktorý putuje po mestách Galilei, Judei, dokonca ide aj do „zahraničia“, navštevuje mestá za Jordánom, a nevyhýba sa ani Židmi nenávidenej Samárii. Markovo evanjelium od začiatku až po jeho pôvodný záver (Mk 16,8) komprimuje Ježišove príbehy, jeho učenie a prakticky celé jeho trojročné verejné účinkovanie do jednej veľkej púte z Galilei do Jeruzalema. Preto aj slová anjela, ktoré na konci pri hrobe povie ženám, sú o návrate na začiatok cesty: „Choďte a povedzte jeho učeníkom a Petrovi: Ide pred vami do Galiley. Tam ho uvidíte, ako vám povedal.“ (Mk 16,7) Aj u ostatných evanjelistov nájdeme tento motív Ježišovho putovania. Vrcholom Ježišovej púte je Golgota, tam sa jeho život napĺňa. Ježišov život nebol útekom pred katastrofou, skôr naopak. Ježišov pozemský život je naplnený katastrofou kríža, po ktorej prichádza víťazstvo vzkriesenia.

Teraz by sme sa mohli na chvíľku zastaviť a opýtať sa sami seba: Ako je to s naším životom? Je náš život len neustálym útekom od našich osobných katastrof a zlyhaní, utekáme pred povodňami, ničiacimi naše vzťahy a priateľstvá, uzatvárame sa do kajút našich korábov, voľne a bezcieľne nás unášajúcich po prúdoch (angl. streamoch, mainstreamoch) dnešnej doby? Utekáme z hriešnych Sodôm a Gomôr súčasného sveta s úmyslom, aby sme sa od neho úplne dištancovali? Sme vôbec schopní vykročiť a pozerať sa dopredu alebo sa úzkostlivo držíme svojej minulosti, odmietame akékoľvek zmeny, neustále sa obzeráme nazad ako Lotova žena, čoho dôsledkom sme paralyzovaní ako soľné sochy a neschopní žiadnej aktivity? Ako dokážeme rozlíšiť, či náš život je len neustálym útekom od mnohých pohrôm a katastrof (ako to bolo v prípade Noema či Lota), a kedy ide o cieľavedomé putovanie v pravom slova zmysle, počas ktorého sme vďaka svojej viere napojení na Boha podobne ako Abrahám, Mojžiš a Ježiš?   

Pápež František nám vo svojom krátkom texte ponúka tri rozlišovacie znaky, ktorými môžeme rozlíšiť pravé životné putovanie od chaotických záchranných útekov. Týmito znakmi sú: riziko, únava a cieľ.

Riziko

Tí, ktorí si ešte pamätajú rôzne pešie púte, organizované v čase pred r. 1989 (napr. púte mladých na Velehrad či na Levočskú horu), určite si tiež spomínajú, že organizovanie takýchto hromadných náboženských verejných aktivít si vyžadovalo súhlas štátnych orgánov. Štátna bezpečnosť si mohla vytipovať hocikoho, zatknúť ho a trápiť ho dlhými ťažkými výsluchmi a väzením v neľudských podmienkach. V stredoveku, ako spomína pápež František, každý kto sa vydal na pešiu púť, musel rátať s rizikom, že sa už nikdy nevráti domov kvôli mnohým nebezpečenstvám, ktoré ho na rôznych trasách mohli postretnúť. Viera tých, ktorí sa rozhodli vydať na cestu, bola však silnejšia než akýkoľvek  strach. Podľa vzoru Abraháma, Mojžiša či Ježiša nás títo „dávni pútnici učia tejto hlbokej dôvere v Boha, ktorý ich pozval, aby sa vydali k hrobom apoštolov, do Svätej zeme“ alebo do nejakej inej náboženskej a duchovnej destinácie. Ani dnes, nikto, kto sa vydá na pešiu púť (napr. do Santiago de Compostella) nemá istotu, či dôjde živý, zdravý a nezranený, či ho cestou niečo nepostretne. Odovzdať sa napriek všetkému naplno do Božích rúk, nechať sa ním viesť „do prisľúbenej zeme“ je ale pre mnohých priťažké, sú príliš ustarostení a nemajú dosť síl opustiť svoj Cháran či Egypt.

Únava

Samozrejme, každé putovanie si vyžaduje určitú námahu, pričom kapacity každého z nás sú obmedzené. Ako pripomína František: „Pešie putovanie zahŕňa námahu skorého vstávania, prípravu batoha s najnutnejšími vecami, niečo skromného na jedenie. A potom nohy, ktoré bolia, smäd, ktorý páli, predovšetkým počas horúcich slnečných letných dní. Ale táto námaha je odmenená mnohými darmi, ktoré chodec na ceste nachádza: krásou stvorenia, pôvabom umenia, pohostinnosťou ľudí.“ Ak sa nechceme pri takejto chôdzi predčasne vzdať, vyžaduje si to častokrát až neľudskú húževnatosť a vytrvalosť prekonať seba samého. Vytrvalosť Abraháma, trpezlivosť Mojžiša a Ježišovu schopnosť prinášať obetu.

Cieľ

František nám pripomína, že autenticky putovať, znamená mať jasný cieľ. Ako Abrahám a Mojžiš cieľavedome, podľa Božích pokynov viedli svoje karavány do Zasľúbenej zeme, aj Ježišove účinkovanie malo svoju jasnú misiu. Na druhej strane Noe a Lot sú pri svojom úteku vydaní napospas osudu, utekajú od minulosti, ale netušia, čo ich čaká, nemajú jasný cieľ. Pápež píše: „Tí, ktorí majú Boha vo svojom srdci, dostali dar jasnej hviezdy, ku ktorej majú smerovať. Láska, ktorú sme dostali od Boha, je dôvodom pre lásku, ktorú máme ponúknuť druhým ľuďom. Boh je naším cieľom: ale nemôžeme k Nemu dôjsť ako ku kamennej svätyni alebo bazilike“, čo stáročia bez pohybu stoja na svojom mieste. V skutočnosti je Boh stále pohybujúcim sa cieľom. Naša púť nikdy nekončí. Boh je cieľom „ktorý nás posúva ďalej, cieľom, ktorý nás neustále vyzýva na pokračovanie, pretože presahuje všetky predstavy, ktoré o Ňom máme...“ S Bohom nikdy nie sme v cieli, k Bohu nikdy nedôjdeme: sme stále na ceste, stále ho hľadáme.

Na záver už len jediná otázka: Je náš život neustálym útekom alebo skutočne putujeme?