Záverečný dokument 2. zhromaždenia synody o synodalite

Pápež František vyhlásil, že nenapíše exhortáciu, ale samotný text záverečného dokumentu má magisteriálny charakter. Znamená to, že je súčasťou učiteľského úradu Cirkvi. Nejde teda o právne záväzné pokyny, ale učenie o tom, čo by sa malo do právne záväzných noriem premietnuť.

Samotný text vysvetľuje a rozvíja predstavy o tom, čo je to synodálna cirkev, ako by mala fungovať, aké je jej poslanie. Dokument na väčšinu pálčivých konkrétnych otázok, ktoré sa otvorili v priebehu predchádzajúcich fáz synody (hlavne prvej), neodpovedá, ba s výnimkou postavenia žien a vzťahu laikov a klerikov, ich ani nespomína. Ešte na jar tohto roku sa na ich riešenie utvorili pracovné a študijné komisie, ktoré by mali prísť s konkrétnymi návrhmi do júna 2025.

V tejto súvislosti však dokument v bode 94 vyzýva miestne cirkvi, že konkrétne zmeny v krátkodobom horizonte sú otázkou dôveryhodnosti synodálnej cesty: „Bez konkrétnych zmien v krátkodobom horizonte nebude vízia synodálnej cirkvi dôveryhodná, čo odcudzí tých členov Božieho ľudu, ktorí čerpali silu a nádej zo synodálnej cesty. Je na miestnych cirkvách, aby našli vhodné spôsoby realizácie týchto zmien.“

Pri hľadanie odpovedí na otázky z prvej fázy synody (a pre prácu komisií) dokument vo všeobecnosti hovorí o hľadaní nových vzťahov osobitne v bode 50: „Počas celej synody a vo všetkých zemepisných šírkach sa vynárala požiadavka na Cirkev, ktorá by bola schopnejšia živiť vzťahy: s Pánom, medzi mužmi a ženami, v rodinách, v spoločenstvách, medzi všetkými kresťanmi, medzi sociálnymi skupinami, medzi náboženstvami, so stvorením. Mnohí vyjadrili svoje prekvapenie nad tým, že boli požiadaní, a radosť z toho, že môžu vyjadriť svoj názor v komunite; Nechýbali ani tí, ktorí zdieľali utrpenie pocitu vylúčenia alebo odsúdenia aj kvôli svojej manželskej situácii, identite a sexualite... Na to, aby sme boli synodálnou cirkvou, je teda potrebné skutočné obrátenie vzťahov...“ A tiež v bode 51: „Musíme sa práve na evanjeliá, aby sme nakreslili mapu obrátenia, ktoré sa od nás vyžaduje, a naučili sa osvojiť si Ježišove postoje... Ježiš nikoho neposlal preč bez toho, aby sa zastavil, aby si vypočul a nenadviazal dialóg...“

Z tém, ktoré nastolil doterajší priebeh synody, hovorí trochu konkrétnejšie jedine o postavení žien hlavne v bode 60: „Na základe krstu sa muži a ženy tešia rovnakej dôstojnosti medzi Božím ľudom. Ženy však naďalej nachádzajú prekážky... v rôznych oblastiach života Cirkvi na úkor služby spoločnému poslaniu... Ženy tvoria väčšinu tých, ktorí navštevujú kostoly a často sú prvými svedkami viery v rodinách. Sú aktívne v živote malých kresťanských spoločenstiev a vo farnostiach... toto zhromaždenie vyzýva na úplné uplatňovanie všetkých príležitostí, ktoré už poskytujú súčasné právne predpisy... Neexistujú žiadne dôvody, ktoré by bránili ženám prevziať vedúce úlohy v Cirkvi: nebude možné zastaviť to, čo pochádza od Ducha Svätého. Otvorená zostáva aj otázka prístupu žien k diakonskej službe. V tomto ohľade musí pokračovať rozlišovanie...“ A vo výzve v bode 148: „...požiadavka, aby sa cesty rozlišovania a formácie kandidátov na vysvätenú službu koncipovali v synodálnom štýle. To znamená, že musia zabezpečiť významnú prítomnosť ženských postáv, začlenenie do každodenného života spoločenstiev a výchovu k spolupráci so všetkými v Cirkvi a k praktizovaniu cirkevného rozlišovania. To znamená odvážne investovanie energie do prípravy formátorov. Zhromaždenie žiada o revíziu Ratio fundamentalis institutionis sacerdotalis, ktorá zahŕňa požiadavky dozrievajúce na synode a prekladá ich do presných náznakov pre formáciu v synodalite...“

V texte dokumentu som našiel niekoľko zásadných výziev a aj konkrétnych návrhov. Nejde v nich o meritórne odpovede na otázky, ktoré nastolila prvá fáza, ale hľadá sa v nich skôr mechanizmus fungovania synodálnej cirkvi a niektoré jej hlavné úlohy v dnešnom svete.

Výzvy

Prvou je výzva na pokračovanie synodálneho procesu realizačnou fázou. Dokument sa obracia na všetkých, predovšetkým však na miestne cirkvi. Je to hneď v úvode, v bode 9: „Synodálny proces sa nekončí koncom súčasného zhromaždenia Synody biskupov, ale zahŕňa realizačnú fázu. Ako členovia zhromaždenia cítime, že je našou povinnosťou zapojiť sa do jeho oživenia ako misionári synodality v spoločenstvách, z ktorých pochádzame. Prosíme všetky miestne cirkvi, aby pokračovali vo svojej každodennej ceste synodálnou metodikou konzultácií a rozlišovania, identifikujúc konkrétne cesty a formačné cesty na dosiahnutie hmatateľného synodálneho obrátenia v rozličných cirkevných realitách (farnosti, inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, zoskupenia veriacich, diecézy, biskupské konferencie, zoskupenia cirkví,  atď.). Malo by sa uvažovať aj o zhodnotení pokroku dosiahnutého v oblasti synodality a účasti všetkých pokrstených na živote Cirkvi. Navrhujeme, aby biskupské konferencie a synody cirkví sui iuris venovali ľudí a prostriedky na sprevádzanie cesty rastu ako synodálna Cirkev v misii a udržiavali kontakt s generálnym sekretariátom synody...“

Ďalšou dôležitou výzvou je volenie po obnovení dôvery v Cirkvi. V bode 46 sa hovorí: „...V každom štádiu synodálneho procesu zaznievala potreba uzdravenia, zmierenia a obnovenia dôvery v Cirkvi... Cirkev je povolaná klásť do centra svojho života a pôsobenia skutočnosť, že v Kristovi, skrze krst, sme si navzájom zverení. Uznanie tejto hlbokej skutočnosti sa mení na posvätnú povinnosť, ktorá nám umožňuje rozpoznať chyby a obnoviť dôveru... Túžba pokračovať v kráčaní po tejto ceste je ovocím synodálnej obnovy...“ Ďalej v bode 80 sa zdôrazňuje, že „...dôvera musí byť vzájomná: tí, ktorí sa rozhodujú, musia byť schopní dôverovať a počúvať Boží ľud, ktorý zase musí byť schopný dôverovať tým, ktorí vykonávajú autoritu...“

V súvislosti s dôveryhodnosťou synodálnej cesty zhromaždenie vyzýva predovšetkým miestne cirkvi ku konkrétnym zmenám, a to v dohľadnom čase. V bode 94 sa uvádza: „Bez konkrétnych zmien v krátkodobom horizonte nebude vízia synodálnej cirkvi dôveryhodná, čo odcudzí tých členov Božieho ľudu, ktorí čerpali silu a nádej zo synodálnej cesty. Je na miestnych cirkvách, aby našli vhodné spôsoby realizácie týchto zmien...“

Ďalšie výzvy sa týkajú toho, o čo by sme sa mali ako Cirkev a Boží ľud na synodálnej ceste usilovať. Reaguje sa tak na situáciu, v ktorej žijeme v spoločnosti, ale i v Cirkvi. V bode 48 zhromaždenie vyzýva na prekonávanie izolácie a individualizmu: „Synodálny spôsob života je výzvou pre rastúcu izoláciu ľudí a kultúrny individualizmus, ktorý často absorbuje aj Cirkev, a vyzýva nás k vzájomnej starostlivosti, vzájomnej závislosti a spoluzodpovednosti za spoločné dobro...“

V bode 58 zhromaždenie vyzýva, aby sme prinášali naše posolstvo všade tam, kde žijeme: „Každý pokrstený odpovedá na požiadavky misie v kontexte, v ktorom žije a pracuje... v rôznych funkciách – v rodine a v iných životných stavoch, na pracovisku a v povolaniach, v občianskej alebo politickej, sociálnej alebo ekologickej angažovanosti, v rozvoji kultúry inšpirovanej evanjeliom, ako aj v evanjelizácii kultúry digitálneho prostredia...“

Výzvu vo vzťahu k postaveniu žien v bode 148 som už citoval vyššie.

Zhromaždenie nás v bode 151 vyzýva, aby sme v našej činnosti presadzovali každý na svojom mieste sociálnu náuku Cirkvi: „Témy sociálnej náuky Cirkvi, úsilie o pokoj a spravodlivosť, starostlivosť o náš spoločný domov a medzikultúrny a medzináboženský dialóg sa majú viac vyjadrovať aj medzi Božím ľudom, aby činnosť učeníkov misionárov mohla mať vplyv na budovanie spravodlivejšieho a bratskejšieho sveta. Úsilie o ochranu života a práv osoby, za spravodlivé usporiadanie spoločnosti, za dôstojnosť práce, za spravodlivú a podpornú ekonomiku, za integrálnu ekológiu sú súčasťou evanjelizačného poslania, ktoré je Cirkev povolaná žiť a vteliť do dejín.“

A napokon všeobecná záverečná výzva v bode 154: „Konečným zmyslom synodality je svedectvo, ktoré je Cirkev povolaná dávať od Boha.., aby sme prinášali radosť z evanjelia, môžeme žiť spoločenstvo, ktoré zachraňuje...“

Návrhy

Prvý z konkrétnych návrhov v dokumente sa týka hľadania účinných foriem pre synodálnu cestu, a to aj vo vzťahu k sláveniu svätej omše. V bode 27 sa zhromaždenie uznieslo: „Žiadame o vytvorenie osobitnej študijnej skupiny, ktorej zveríme aj úvahy o tom, ako urobiť liturgické slávenia výraznejšími pre synodalitu...“

Mimoriadne významný návrh sa týka výberu biskupov. Je to v bode 70: „Synodálne zhromaždenie dúfa, že Boží ľud bude mať väčší hlas pri výbere biskupov...“. Súčasťou tejto výzvy sú aj myšlienky, týkajúce sa stretávania sa biskupov s veriacimi: „Rovnako dôležité je, aby najmä počas pastoračných návštev mohol tráviť čas s veriacimi, aby ich mohol počúvať s ohľadom na svoje rozlišovanie. To pomôže zažiť Cirkev ako Božiu rodinu...“

Zhromaždenie ďalej navrhlo inštitucionalizovať podstatné zložky synodálnej reformy v bode 78: „Synodálny proces obnovil vedomie, že počúvanie je podstatnou zložkou každého aspektu života Cirkvi... V tejto súvislosti zhromaždenie venovalo pozornosť návrhu na zriadenie služby počúvania a sprevádzania...“

V časti o transparentnosti v činnosti Cirkvi zhromaždenie v bode 101 navrhuje, aby sme sa neuzavierali len do cirkevných predpisov, ale aby sa pri kontrolných mechanizmoch vychádzalo aj z práva štátov, v ktorých miestne cirkvi pôsobia: „Okrem toho, čo už stanovujú kánonické normy o kritériách a mechanizmoch kontroly, je úlohou miestnych cirkví, a najmä ich skupín, synodálne vytvárať účinné formy a postupy zodpovednosti a hodnotenia, primerané rôznym kontextom, vychádzajúc z občianskeho normatívneho rámca...“ Veľmi významný návrh v kontexte škandálov, ktorým sa Cirkev nevyhla.

Súčasné kanonické právo umožňuje, aby sa už teraz vytvárali telesá (orgány), prostredníctvom ktorých majú pokrstení členovia Božieho ľudu možnosť mať účasť na rozhodovacích procesoch v cirkevných štruktúrach (pastoračné rady, rady pre hospodárske záležitosti, na diecéznej aj farskej úrovni, eparchálne rady, presbyterské rady a podobne). Zrejme sa však málokde ustanovili, a preto zhromaždenie v článku 104 navrhuje, aby boli povinné: „Synodálna cirkev je založená na existencii a účinnosti, a nielen nominálnej vitalite týchto participatívnych orgánov... Z tohto dôvodu by mali byť povinné...“

V synodálnej cirkvi by podľa náhľadu účastníkov zhromaždenia mali byť zásadne dôležité tzv. partikulárne cirkvi pod vedením ich biskupských konferencií. V bode 129 dokument navrhuje, aby sa začalo uvažovať aj o pravidelných partikulárnych konciloch: „Na dosiahnutie "spásonosnej "decentralizácie" (EG 16) a účinnej inkulturácie viery je potrebné nielen uznať úlohu biskupských konferencií, ale aj prehodnotiť ustanovenie partikulárnych koncilov, provinčných a plenárnych... Mali by sa zvolávať pravidelne. Postup uznávania záverov partikulárnych koncilov Svätou stolicou (recognitio) by sa mal reformovať...“

·       Osobitnú pozornosť venuje dokument aj východným katolíckym cirkvám. Konštatuje, že odchod veľkého počtu ich veriacich do latinskej cirkvi ohrozuje identitu týchto cirkví, a preto v bode 133 navrhuje: „Na posilnenie týchto vzťahov synodálne zhromaždenie navrhuje zriadenie Rady patriarchov, väčších arcibiskupov a metropolitov východných katolíckych cirkví, ktorej by predsedal pápež... Nakoniec navrhuje Svätému Otcovi, aby zvolal mimoriadnu synodu na podporu konsolidácie a oživenia východných katolíckych cirkví...“

Poznámky ku komplexným synodálnym procesom

Veľkú pozornosť venuje dokument vzťahom synodality s nekatolíckymi kresťanskými cirkvami, ako aj s inými náboženstvami, prípadne s neveriacimi. Kto hľadá presné vymedzenie a definície, nenájde ich. Ale z dokumentu je jasné, že vzťahy s nimi sú súčasťou synodálnej cesty Cirkvi. Z rôznych aspektov sa týmito vzťahmi zaoberajú body 41,107,122,123 a 137. Za všetky z bodu 41: „Dialóg, stretnutie a výmena darov typických pre synodálnu Cirkev sú povolané otvoriť sa vzťahom s inými náboženskými tradíciami s cieľom nadviazať priateľstvo, pokoj, harmóniu a zdieľať morálne a duchovné hodnoty a skúsenosti v duchu pravdy a lásky" (Konferencia katolíckych biskupov Indie, Odpoveď Cirkvi v Indii na súčasné výzvy,  z 9. marca 2016, už citované v FT 271)...“

Dokument uvažuje o decentralizácii a „viacrýchlostnom“ postupe synodálnej reformy, ako sme už mohli postrehnúť aj z konkrétnych návrhov a výziev. Hlavnými aktérmi by mali byť miestne cirkvi, teda biskupské konferencie, pričom rímsky biskup by mal byť garantom týchto procesov.

Myslím si, že pápež František uznal text dokumentu za súčasť magistéria Cirkvi a že po prvýkrát po synode nenapísal jej zhrnutie on (teda exhortáciu), bolo tiež synodálnym odkazom pre všetok Boží ľud. Muži a ženy, ktorí sa stretávali pri viacerých synodálnych podujatiach sa napokon spoločne uzniesli na nejakom výsledku, ktorý je otvorený a predpokladá jeho ďalší vývoj bez toho, aby pápež prikázal, aký presne. Je to na nás. (Duch Svätý nám nepochybne v tom bude pomáhať).