Nový prístup Dikastéria pre náuku viery

Pápež František od začiatku svojho pontifikátu prekvapuje. Nielen svojim životným štýlom, ľudskosťou a prirodzenosťou, úprimnou a „nemejkapovanou“ komunikáciou, pastoračným príklonom k chudobným a pozornosťou voči ľuďom, žijúcim na existenciálnych perifériách. Tiež nielen aktuálnou a potrebnou kritikou zlých pomerov v cirkvi, keď otvorene označil jej najväčšie zlyhania ako sú klerikalizmus, fundamentalizmus, zosvetštenie, ekonomické prešľapy, sexuálne delikty a pod. Pápež predovšetkým poukazuje na to, že cirkev sa čím ďalej tým viac odcudzuje svojmu hlavnému poslaniu – stáť pri každom človeku a sprítomňovať Božie milosrdenstvo.

Počas 11 rokov Františkovho pontifikátu došlo k významným zmenám v mnohých oblastiach praktického života Katolíckej cirkvi. Pápež tak ostáva verný svojmu patrónovi sv. Františkovi z Assisi, ktorý je považovaný za najväčšieho cirkevného reformátora všetkých čias. Aj keď obrovská celosvetová cirkev so svojou 2000 ročnou históriou nikdy nefandila revolučným zmenám, vždy platilo tvrdenie sv. Augustína: „Ecclesia semper reformanda est“ (cirkev sa stále musí obnovovať). Ako to už v cirkvi býva, niekto túto obnovu s radosťou víta, ďalší prijímajú zmeny viac či menej indiferentne, pribúdajú však aj ľudia (biskupi, kňazi, laici), ktorí mnohé zmeny striktne a tvrdohlavo odmietajú, a to aj za tú cenu, že sa týmto odporom dostávajú mimo cirkev. Žiaľ, deje sa tak aj v našich končinách.

Pokiaľ sa Františkove rozhodnutia týkali zmien v oblasti ekonomiky či financií, pokiaľ dochádzalo k reformám v oblasti procesného práva (napr. urýchlenie rozhodovania v manželských kauzách), pokiaľ sa to týkalo decentralizácie viacerých kompetencií z Ríma smerom k diecéznym biskupom, pokiaľ išlo o reorganizáciu Rímskej kúrie, väčšinou to vyvolalo reakcie niekoľkých dotknutých osôb, prípadne len užšieho kruhu aktívnych veriacich. Reakcie boli pozitívne aj negatívne, dali sa trochu predvídať, a trochu „ukočírovať“, a mediálna komunikácia bola tiež pomerne slušne zvládnutá. 

V posledných mesiacoch však hladinu stojatých vôd rozvírili viaceré rozhodnutia, vyhlásenia či dokumenty, ktoré sa týkali oblasti cirkevného učenia – Magistéria cirkvi. Reakcie na tieto rozhodnutia sú až nečakane prudké, častokrát na oboch stranách názorového spektra extrémne. Váhavosť a neistotu bolo cítiť aj v reakciách slovenskej hierarchie. Deje sa tak preto, lebo ide o témy, ktoré sa v minulosti považovali za riadne ujasnené, mali temer charakter dogmatickej neomylnosti a nemennosti. To donedávna poskytovalo určitú (možno aj falošnú) istotu každému, kto sa tohto učenia striktne držal, že kráča v súlade s učením cirkvi.

Felix Neumann v článku Mnoho malých dokumentov ukazuje veľké Františkove línie (https://www.christnet.eu/clanky/6914/mnoho_malych_dokumentu_ukazuje_velke_frantiskovy_linie.url) dáva do súvisu tieto prudké a zároveň protichodné reakcie s reformou úradu, ktorý sa do marca 2022 nazýval Kongregácia pre náuku viery. Predchodcom tejto Kongregácie bol dlhé stáročia, až do II. vatikánskeho koncilu „Úrad posvätnej inkvizície“, a ako autor spomína, za čias Pavla VI., Jána Pavla II. či Benedikta XVI. sa Kongregácii pre náuku viery nepodarilo zbaviť biľagu tohto úradu. Prispeli k tomu v rámci boja proti modernizmu aj viaceré procesy v prvej polovici 20. stor. proti viacerým významným teológom.

Pápež František takéto inkvizičné praktiky dôrazne odmieta. V dokumente Motu proprio z februára 2022 s názvom Fidem servare (slúžiť viere) dáva tomuto úradu nový názov Dikastérium pre náuku viery, novú štruktúru a novú úlohu. Chce, aby bol úrad jasne zameraný na evanjelizáciu. Namiesto striktných až dogmaticky vycizelovaných vyhlásení, s ktorými nie je možné polemizovať, majú byť jeho metódy väčšmi dialogické. Namiesto toho, aby dikastérium len kriticky skúmalo a ako teologický policajt s najvyššou autoritou strážilo pravovernosť teologických diel, má sa viac sústreďovať na dialóg s ich autormi. František to zdôraznil aj v liste novému prefektovi tohto úradu, ktorého vymenoval v septembri roku 2023. Hlavnou úlohou nového prefekta Victora Manuela Fernándeza je podľa pápeža Františka „bdieť nad náukou vychádzajúcou z viery, aby sme odpovedali na otázky a stáli za našou nádejou, ale nie ako nepriatelia, ktorí žalujú a odsudzujú“.

Či sa kardinálovi Fernándezovi podarí splniť Františkove predstavy, aby sa novozriadené dikastérium prestalo podobať na dogmatického sudcu z čias Josepha Ratzingera a bolo skutočným Fidem servum (služobníkom viery), na to si budeme musieť nejaký čas ešte počkať. Že je správny trend naštartovaný, ilustrujú podľa Felixa Neumana zverejnené rozhodnutia dikastéria za ostatné mesiace. Každý z tých dokumentov je v niečom výnimočný.

Ako prvý spomína Neumann zverejnené odpovede pápeža Františka na „dubia“ (pochybnosti) piatich konzervatívnejších kardinálov, s ktorými sa naňho obrátili v súvislosti s prebiehajúcim synodálnym procesom. Otázky boli naformulované tak, aby pápež odpovedal len áno alebo nie. Lenže pápež tento striktný spôsob odpovedí v štýle „si, e basta“, resp. „non, e basta“ dôrazne odmietol. Rovnako odmietol dať takúto čiernobielu odpoveď aj emeritnému pražskému kardinálovi Dominikovi Dukovi na otázku dovolenia sv. prijímania rozvedeným a znovu zosobášeným párom. Ďalšie odpovede boli zaujímavé v tom, že neponúkli univerzálne platné postoje pre celú cirkev. Skôr naopak, najprv v nich síce dikastérium vyjadrilo nejaký všeobecne platný princíp, ale potom rozhodnutie zaujať konkrétny postoj v konkrétnej pastoračnej situácii už nechalo na miestnych diecéznych biskupov, ktorí majú vziať do úvahy miestne špecifické podmienky.   

Najkontroverznejšie reakcie vyvolal dokument Fiducia Supplicans, ktorý za istých okolností dovoľuje požehnávanie tzv. neregulárnych zväzkov. Je zaujímavé, ako radikálne odlišne sa k tomu postavili jednotlivé biskupské konferencie. Zatiaľ čo biskupi v afrických krajinách niečo také striktne odmietajú (treba brať do úvahy, že v týchto krajinách je homosexualita trestaná) a v konzervatívnejších krajinách (aj na Slovensku) sa aplikácia dokumentu určitým spôsobom spresňuje (alebo sprísňuje), v niektorých krajinách západnej Európy je dokument zasa považovaný za príliš prísny a reštriktívny. Pri všetkej diskusii sa často prehliada, že najdôležitejšie je, či kňazi vôbec dokážu zaujať voči tzv. neregulárnym párom neodsudzujúci a láskavý postoj, ktorý by umožnil stretnutie a prosbu o požehnanie.

Na záver malá poznámka: Ak boli kňazi doteraz zvyknutí na stručné, všeobecne platné vyjadrenia vieroučnej kongregácie, možno to znamenalo určitý pokoj zbraniam, no na druhej strane príliš zleniveli. V pastoračnej praxi nebolo potrebné hlbšie teologicky uvažovať. Veci boli buď áno alebo nie, podľa toho sa prijímali rozhodnutia, prispôsobujúc sa cirkevnej vrchnosti. Ak však evanjeliový štýl pápeža Františka má preniknúť do našich farností a reprezentovať milosrdnú tvár cirkvi, potom si treba zvykať na nový spôsob vyjadrovania vieroučných dokumentov. Tieto stále budú ponúkať všeobecne platné princípy, no praktický postoj a konanie v tej ktorej konkrétnej situácií bude už na zvážení samotných kňazov a biskupov. A toto už bude značne náročnejšie.