Poznámky k procesu synody. Komentáre k textom na Christnet.cz

My sa teraz tiež nachádzame v prelomovom čase. Ten čas nespadol náhle z neba. Základy položil II. vatikánsky koncil, ktorý tiež nenastal len tak. V podmienkach bývalej ČSSR k nám síce mnohé dôležité informácie neprenikli, ani zďaleka sa všetky koncilové odporúčania u nás neuskutočnili, napriek tomu si celé desaťročia nesieme v sebe ten oslobodzujúci moment „otvorenia okna“. Bolo by užitočné deliť sa s mladšími ľuďmi pri vhodných príležitostiach o spomienky plné radosti a nádeje. Mohli by pomôcť zvýšiť záujem o synodálnu cestu. Veď mnohé problémy už mohli byť za tie roky vyriešené. Napríklad miesto žien v katolíckej cirkvi.

1.

Text Petry Švecovej z 2. 1. 2024, nazvaný Nepohodlné katolíčky (https://www.christnet.eu/clanky/6908/nepohodlne_katolicky.url), informuje o knihe rozhovorov nemeckej novinárky Elisabeth Zoll s takmer 20 ženami rôznych povolaní. Všetky sú angažované v katolíckej cirkvi  a nejakým spôsobom sú s ňou spojené. Titul knihy je Wir bleiben!, čiže Zostávame!, s podtitulom Prečo sa ženy nenechajú vyhnať z katolíckej cirkvi. Vekové zloženie respondentiek je pestré – od najstaršej osemdesiatničky po najmladšiu tridsiatničku. Sú to osobné vyznania, veľmi úprimné, ale zazneli tam aj negatívne skúsenosti. Cirkev je považovaná za „domov duše“. Preto je také zraňujúce napätie medzi vierou v Boha, ktorý oslobodzuje, a prejavmi neslobody v cirkvi. Spoločným znakom výpovedí je láska k cirkvi.  Aj napriek kritizovaným nedostatkom.

Petra Švecová v tejto súvislosti spomína podobné postoje v niekoľkých českých publikáciách. Napríklad Kateřinu Tučkovú, autorku knihy Bílá voda (diskusia o tomto diele, ako aj širšia debata o pozícii žien v katolíckej cirkvi boli témou na besede TF FK 16. 5. 2023). Tiež je zmienená Mireia Ryšková, docentka na teologickej fakulte, ktorá v knižke Ke kněžství ženy vydala svoju korešpondenciu s Josefom Zvěřinom z 80. rokov minulého storočia.

Otázkou kňazského svätenia žien sa zaoberal aj salezián Zdeněk Jančařík. Vydal knihu Ty jsi kněz navěky – rozhovor s Ludmilou Javorovou. Bola prvou vysvätenou ženou, k čomu prispeli špecifické podmienky počas prenasledovania podzemnej cirkvi komunistickým režimom. Po jeho skončení jej síce predstavitelia katolíckej cirkvi nepovolili kňazskú službu, ale nebola ani exkomunikovaná. V cirkvi zostala, od brnenského biskupa dostala kanonickú misiu na katechézu pre deti i dospelých. Spomínaný salezián je tiež autorom knižky Žena v církvi ať promluví; Jančařík je svetlou výnimkou medzi kňazmi, ale aj medzi laikmi a laičkami. V českom prostredí sú kresťania viac ako na Slovensku otvorení pre tému rovnosti žien s mužmi, a to nielen v náboženskej praxi.

Na Slovensku sú takéto nápady stále vnímané ako podozrivé, revolučné, nové, a pri nových veciach je treba byť opatrný, pre istotu pomôže vyzbrojiť sa strachom... Radšej sa zastaví debata ešte pred jej začiatkom. A preventívne nech nie sú pri oltári ani miništrantky, veď my to nepotrebujeme, máme dosť chlapcov... (No, ako kde.)

Kým si Wir bleiben! prečítame v preklade, môžeme si pozrieť vývoj postavenia žien v cirkvi, napr. podľa gréckokatolíckeho časopisu Slovo. V čísle z 12. 4. 2020 je článok plný informácií: Niektoré sú azda známe – ako rovnosť žien a mužov u prvých kresťanov, potom stredoveké spochybňovanie, či sú ženy vôbec ľudia s nesmrteľnou dušou... Žena je vlastne nedokonalý muž...

Niektoré informácie boli aj pre mňa nové. Napr. že na II. vatikánskom koncile počas diskusie o pripravovanom dokumente Lumen gentium sa vraj zistilo, že ženy tvoria až polovicu ľudstva! Objav hodný pozornosti... Alebo taká zaujímavá vec, že pápež Ján Pavol I. hovoril o Bohu ako o Otcovi a Matke.

Keď si uvedomujem hĺbku priepasti medzi Božím plánom pri stvorení ľudí a tým, čo sa z neho stalo v praxi, spomínam si na film Služobníci, voľne prerozprávaný príbeh z kňazského seminára v Bratislave asi z roku 1980. Hlavnou dejovou líniou sa teraz nejdem zaoberať, ale postavenie ženy v cirkvi z klerikálneho pohľadu film zobrazuje výstižne.

Stále je tu nádej. Vývoj a zmeny pokračujú, a k tomu najhoršiemu sa už nie je možné vrátiť. V katolíckej cirkvi, ale aj v celej spoločnosti. Ibaže čas beží, generácie rastú a odrastajú, ostáva sa len modliť, aby sa aspoň tie nové dožili cirkvi, akú vytvoril Ježiš. Takže, áno, wir – zatiaľ – bleiben. Prebiehajúca synoda nám dáva nádej.

2.

Synode sa venuje aj článok z 3. 1. 2024 od saleziánskeho kňaza Michaela Martinka: Ďalší rok synodálneho procesu (https://www.christnet.eu/clanky/6902/dalsi_kroky_synodniho_procesu.url). Tento proces momentálne pokračuje obdobím medzi konzultáciami od najnižšej úrovne po najvyššiu a zasadnutím biskupov. V decembri 2023 dostali biskupi celého sveta list z Generálneho sekretariátu synody, ktorý im kladie za úlohu pokračovať v riešení tém od tých urgentných k ďalším. Najurgentnejšie z urgentných úloh sa týkajú klerického stavu, čiže revízie Kódexu kánonického práva, formácie kňazov, vzťahu biskupov a rehoľníkov, otázky diakonátu žien. V tom majú spolupracovať s pracovníkmi v pastorácii a v cirkevných inštitúciách, s teológmi, právnikmi, lídrami laických hnutí atď.

Michael Martinek cituje z listu vedúcich osobností Generálneho sekretariátu Synody, kardinálov Grecha a Hollericha, konštatovanie, že cirkev sa prejavuje ako pluralitná. Rozdiely medzi rôznymi názorovými prúdmi sú obohatením a nie prekážkou spolupráce. Je to prorocká vízia určená aj svetu, ktorý by mohol uveriť, že mier a harmónia sú možné. Rozdelenie v cirkvi prehlbujú vzájomné boje, pritom stačí ochota k dialógu pri riešení tém zhromaždených v Súhrnnej správe. Cieľom je, aby sa každý člen cirkvi mohol podieľať na jej misijnom poslaní, a samozrejme, má mať účasť aj na rozhodovaní.

Autor vychádza z českých reálií. Svoj príspevok končí otvorenými otázkami. Posledný odstavec znie takto: „A nakoniec to hlavné: zodpovednosť za realizáciu všetkých úloh majú biskupi. Dokument im to kladie za úlohu veľmi dôrazne: majú udržiavať pri živote synodálnu dynamiku, podporovať iniciatívy na rast synodálnej cirkvi, organizovať navrhnuté procesy, informovať o nich svojich veriacich, a nakoniec spracovať súhrn príspevkov a zaslať ich na Generálny sekretariát synody. Azda sa teda môžeme tešiť, že nás naši biskupi čoskoro oslovia s konkrétnymi návrhmi.“

Zároveň ale zostaňme bdelí, vyzýva Martinek: Budú biskupi ochotní pristúpiť k veci tak aktívne a zodpovedne, ako sa to od nich požaduje? Nájde sa dosť kňazov, laikov, odborníkov, ktorí s nimi budú spolupracovať? A bude niekto ochotný prevziať iniciatívu, ak by niektorý biskup neobstál vo svojej úlohe?

Čo na to my na Slovensku? Keď pozrieme na web, máme všetky potrebné informácie, materiály, nástroje, preklady textov, dokonca aj meditácie, zamyslenia... Zdalo by sa, že reforma katolíckej cirkvi prebieha jedna radosť. Našťastie, sú farnosti, kde áno. Väčšinou tie, kde bola dobrá komunikácia s kňazmi aj predtým – tam, kde boli aktívne laické spoločenstvá, kde má skrátka synodalita tradíciu.

A čo tých 60% nezapojených farností ? Alebo, ako tá moja, síce zapísaná v zozname zapojených, ale o aktivitách v nej neviem? Zrejme patrím k tým, čo pápež označuje ako „ľudia na okraji“, pričom hranica toho okraja je prísne utajená. Čiže pokojne môžem byť aj ďaleko za ňou a neviem o tom. Netuším, koľkí kresťania v mojom okolí sú na tom podobne a nemáme ako nájsť k sebe cestu. Keď sa minú prirodzené prostriedky, je čas použiť nadprirodzené. Čas na modlitbu a očakávať prípadné vyslyšanie.

Žiadna situácia však nie je beznádejná. Ak nemám vplyv na veľké spoločenstvo, zmapujem svoje malé možnosti. Prvá podmienka je vlastný intenzívny osobný duchovný život. Ďalšia – aspoň dvaja-traja zhromaždení v Ježišovom mene. Pri strete s odlišným názorom vzájomné počúvanie, vyjasnenie postojov. Takto vznikne priestor aj na vyslovenie kritiky.

Pre niekoho to budú nové veci, veď napríklad také dobre mienené návrhy boli často kňazmi pochopené ako útok. Verím, že sa v našej hierarchii trpezlivo pracuje na ich usmerňovaní k jednote s pápežom a jeho neúnavnou snahou o obnovu Ježišovej cirkvi.

Je užitočné sa občas vrátiť na začiatok synodálneho procesu a pripomenúť si 10 tém, ponúkajúcich nástroje a rady aj pre laikov na najnižšej úrovni. A zakaždým sa hlbšie zamyslieť nad niektorou z nich, potrebnou v konkrétnej situácii. Napríklad sa skúsme zamerať na 5. tému – spoluzodpovednosť za misiu. Cieľom je, ako už bolo vyššie povedané, aby sa každý člen cirkvi podieľal na jej misijnom poslaní, ale aj na rozhodovaní. Šťastnú cestu!