Teológia nežnosti

O čom je toto slovné spojenie? Bežný pozorovateľ sa z médií niečo dozvie o niektorých vyjadreniach a spôsoboch pápeža Františka, zväčša ide o krátke výroky, ktoré zaujmú žurnalistov a tí im dodajú publicitu. Bežný katolík vie asi niečo viac o svojom pápežovi, ale ťažko posúdiť, koľko ľudí v cirkvi (vrátane kňazov) sa pozornejšie venuje čítaniu textov pápeža Františka či komentárov o ňom. Pred časom vyšla v češtine knižka s názvom Po stopách pápeža Františka. Autorom je taliansky kňaz a teológ Alvaro Grammatica, člen Koinonie sv. Jána Krstiteľa, ktorý sa venuje téme tzv. novej evanjelizácie a viac rokov pôsobil v Českej republike. Jeho knižka vznikla na základe kurzu pod názvom Vízia cirkvi vo svetle učenia pápeža Františka, ktorý viedol v r. 2018-2019 v Plzni (České vydanie: Koinonia Jan Křtitel, 2020). A práve v súvislosti s touto víziou sa objavuje pojem teológia nežnosti.

Alvaro Grammatica píše: Teológia je štúdium, racionálnosť; neha je o medziľudských vzťahoch. Nehou pápež František nazýva náklonnosť, ktorú má Boh k ľuďom. Nejde len o Božiu lásku všeobecne, ide o zaľúbenie Boha v každom z nás, o lásku vnímateľnú, konkrétnu. Keď hovoríme o teológii nehy, chceme povedať, že teológia nemôže byť úplne abstraktná a viera nemôže byť bez empatie. Spojenie teológie a nehy umožňuje stretnutie medzi Bohom a človekom, ktorého výsledkom je vnímateľná láska. Ide o aktualizáciu známeho výroku z 1. kap. Jánovho evanjelia: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti pravdy“ (Jn 1,14). V teológii nehy sa nezriekame racionality, ale zdôrazňujeme konkrétnosť Božieho oslovenia v Ježišovi Kristovi.

Metóda teológie nehy je nová tým, že si až tak nezakladá na pojmoch, ani na praxi, ale na cítení. Teda nejde až tak o to, čo chápeme a robíme, ale čo vnímame a cítime. Alvaro Grammatica píše, že teológia sa v druhej polovici 20. storočia posunula od teórie, od dobre vyskladanej terminológie, k praxi, ale cítenie sme stále obchádzali. Cítenie sa nám zdalo nespoľahlivé. Dnešný svet je však vnímavý zvlášť na emocionálne zážitky. Výrok, že „tak to cítim, tak je to pravda“, zaiste nie je kritérium, neplatí to vždy, ale to, čo cítime, je pre nás zväčša dôležitejšie než všetko ostatné. Pokiaľ sa má cirkev stretnúť s dnešnými ľuďmi, musíme prekonať nedôveru voči pocitom. Pri pocitoch zostávame opatrní, ale ako píše Alvaro, zároveň platí, že „pokiaľ svet, život, Boh majú mať existenciálny význam, musím s nimi vstúpiť aj do citového vzťahu“ (s. 19-20).

Alvaro sa pýta: Azda nezáleží na pravde, ale na cítení Boha? Odpovedá: „Božia láska nie je nikdy abstraktná, odovzdáva nám ju Duch sv., keď pretvára naše city i myslenie.“ Nehou potom rozumieme skúsenosť Božej lásky v našom vnútri. Je dôležité, aby sme sa cítili Bohom milovaní. Milosť a cítenie potrebujeme prepojiť. Napokon: „Kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí“ (1 Jn 4,20).

Čo je obsahom teológie nehy? Pápež hovorí, že podstatou je cítiť sa milovaní a cítiť, že milujeme. Alvaro píše: Teraz sa diskurz dostáva z legalistického hľadiska na šikmú plochu, ale začína byť zaujímavý pre toho, kto má schopnosť dívať sa múdro. Otvárajú sa totiž nové možnosti dosiaľ neprístupné. Otvára sa možnosť zvoliť v určitej situácii cestu možného dobra. Ísť v ústrety konkrétnemu človeku a ponúknuť mu dar blízkosti, ktorý môže dať iba Boh. Keď sa cítime milovaní a cítime, že milujeme, neprekonateľný múr medzi milosťou a hriechom prestáva klásť priveľký odpor.

Cítiť sa milovaní je podľa Františka jadrom Božieho milosrdenstva. Boh nemiluje iba dobrých. Ako sa však hriešnik môže cítiť byť Bohom milovaný? Neha umožňuje zakúsiť milosrdenstvo, Boh je nám nablízku svojou nehou, a tá uzdravuje zo strachu pred súdom. Milosrdenstvo prekonáva strach, zákon naopak zvyšuje úzkosť, bráni spoznať sám seba ako dobrého alebo schopného dobra. Poznáme podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi (Lk 18,9-14). Pred Boha môžeme prísť s dvojakým postojom: s vlastnou dokonalosťou alebo vlastnou biedou. Alvaro pripomína: Zo skúsenosti, že sme milovaní, sa rodí dôvera, nádej i vďačnosť, a začína skutočná modlitba. Na otázku, či sa hriešnik môže cítiť Bohom milovaný, dáva v evanjeliu odpoveď príbeh Zachejov (Lk 19,1-10) a príbeh hriešnice (Lk 7,36-50). Obaja sa cítili Ježišom milovaní.

Pretože je Boh nehou, blízkosťou, milosrdenstvom, je nehy schopný aj človek. Ako však predísť tomu, aby sa neha nestala iba sentimentalitou? Pravá neha sa realizuje v službe, solidarite, spoločenstve, priateľstve. Vtedy sa ten druhý stáva časťou mňa, dôvodom mojej radosti a jeho dobro sa stáva mojím dobrom. Neha sa mení na solidaritu, čím sa zaručuje, aby sa nestala sentimentalitou.

Pápež František pripomína, že dnešná doba si v prvom rade nežiada zmenu náuky, ale zmenu v stretávaní sa s ľuďmi a nové spôsoby stelesnenia, skonkrétnenia Božieho oslovenia. Stretnutie s konkrétnym človekom, nie ideálnym, musí sa vrátiť do stredu našej pozornosti. Cez stretnutie s človekom, jeho svetom, jeho skúsenosťou a vierou sa objavuje Božia prítomnosť ako milosrdenstvo a neha, ktorá nás zbližuje a zjednocuje. Tento prístup nepopiera určité nároky na každého z nás, ale priblíženie sa k inému skrze nehu napodobňuje schopnosť evanjelia „uvádzať do pohybu“.

Nejde len o súkromné vzťahy. Výrazom teológie nehy je napr. aj Dokument o ľudskom bratstve za svetový mier a spolužitie zo 4. 2. 2019 z Abú Dhabí. V hlbšom chápaní vtelenia Boha v Ježišovi nikoho nevylučujeme z Božej prítomnosti. Tým nezoslabujeme význam evanjelizácie, ale meníme jej spôsob a zameranie. Už nie sme dobyvatelia, ale sprievodcovia na ceste, povolaní zdieľať Ježišovu prítomnosť, slovo, ktoré rozpaľuje srdce, úzkosť i nádej až tak, že sa z ľudí stanú priatelia. Alvaro píše: „Teológia nehy je čosi ako „koperníkovská revolúcia“ v cirkvi – výzva na zmenu epochy. Kto by chcel pred touto zmenou uniknúť, skončí ako Cervantesov Don Quijot de la Mancha, ktorý si plietol veterné mlyny s obrami a chcel proti nim bojovať.  

V súčasnosti sa s emóciami účinne pracuje, zvlášť v ekonomike a politike. Používané prostriedky apelujúce na city pokladáme často za manipulatívne. Na druhej strane síce by sme nemali povrchne brnkať na city, ale ak nerobíme to, čo nás teší, ďaleko to nedotiahneme, a ak nik s nami nezdieľa našu radosť a náš smútok, zostávame neplodní. V cirkvi sa pri duchovnom sprevádzaní učíme rozlišovať medzi pocitmi a podnetmi, medzi náladou a vnútornými pohnútkami, medzi emóciami a motiváciami. Správne motivácie sú tie, ktoré nás vnútorne obohacujú i premieňajú. Známa je skúsenosť sv. Ignáca z Loyoly, ktorý počas dlhodobého liečenia prečítal všetky knihy dobrodružné a milostné, ktoré boli k dispozícii, a keď už nemal čo, začal čítať životopisy svätých. Vtedy si všimol, že tie prvé knihy ho zaujali nakrátko, ale rýchlo na ne zabudol, kým tie druhé v ňom zanechali trvalý pokoj i radosť, a vzbudili aj túžbu konať ako svätí, o ktorých čítal. Dobré pocity netreba dávať do protikladu voči hlbokým duchovným podnetom. Pocity sú skôr súčasťou i potvrdením tých podnetov.

V roku 2015 konal sa na teologickej fakulte vo Viedni kongres venovaný teologickému programu pápeža Františka. Z kongresu vzišla kniha: Milosrdenstvo a nežná láska. Podtitul: Teologický program pápeža Františka (Herder, Freiburg im Br. 2016).

V úvode do knihy, ktorá obsahuje 27 príspevkov renomovaných teológov z celého sveta, Kurt Appel píše: „Konzervatívne kruhy uznávajú pastoračné podnety pápeža, súčasne ale pri každej možnej príležitosti naznačujú, že František je teologicky málo podkutý a že jeho pontifikát nemôže v cirkvi zanechať žiadne trvalé duchovné zmeny. Oproti nim chceme v tejto knihe ukázať fundamentálny teologický význam a silu, ktorá vychádza z jeho pontifikátu. Pápež František cez nové čítanie koncilu zámerne dáva do centra teologickej reflexie dva ústredné biblické pojmy milosrdenstva a nežnej lásky, vyjadrujúce Božie meno, a spája ich s radosťou, ktorá predstavuje poslanie Božieho ľudu a je vyjadrením stretnutia s Bohom.“

Takže teológia nehy, nežnosti. Nech nám sviatky Narodenia Pána pomôžu zažiť, precítiť túto teológiu, myslenie seba a Boha v nežnosti, a nech nám pomôžu aj konať v zmysle jej premieňajúcej sily namiesto lacnej sentimentality!