Výzvy a možnosti synodálneho procesu

Téma synodality jestvovala v katolíckej cirkvi aj pred pápežom Františkom. Na rôznych úrovniach bola synodalita v cirkvi praktizovaná predovšetkým v prvom kresťanskom tisícročí. Od vrcholného stredoveku však cirkev čoraz väčšmi nadobúdala podobu absolutistickej monarchie a tieto tendencie v cirkvi vyvrcholili v 19. stor., keď sa Európa už so stredovekom definitívne lúčila a on sa prejavoval len v romantizujúcich návratoch. Z tohto obdobia pochádza napríklad dogma o pápežskej neomylnosti a niekoľko neorománskych a neogotických stavieb.

Synoda ako inštitút sa v cirkvi zachovala na pomenovanie niektorých reprezentatívnych zhromaždení. V krajinách, kde cirkev nebola politicky obmedzovaná, konali sa národné synody krátko po skončení II. vatikánskeho koncilu, aby prerokovali aplikáciu koncilových uznesení do života miestnych cirkví. Tieto národné synody z konca 60. a zo začiatku 70. rokov minulého storočia priniesli niektoré menšie úpravy do života miestnych cirkví, ale závažnejšie reformné návrhy skončili zväčša bez odpovede na vatikánskych úradoch. Úspešnejšie boli synody a kontinentálne konferencie v Latinskej Amerike, kde už pred koncilom jestvovali prvé nadnárodné štruktúry a zároveň vedomie o spoločnej koloniálnej histórii, s ktorou sa cirkev chcela a musela rozlúčiť. V krajinách socialistického bloku sa žiadne synody po koncile konať nemohli, a tam, kde sa po r. 1990 diecézne synody usporiadali (v Českej republike bola celoštátna a na Slovensku dve diecézne synody), zostali prakticky bez výsledku a odozvy, ak medzi výsledky nezapočítame dezilúziu väčšiny účastníkov.

Pravidelne, približne každé 3-4 roky, sa od r. 1967 konávajú celosvetové biskupské synody vo Vatikáne. Doteraz sa konalo 15 riadnych a 4 mimoriadne synody.

Františkovo poňatie synody

S pápežom Františkom téma synodality v cirkvi ožila novým spôsobom. Už v prvom veľkom rozhovore, ktorý poskytol v auguste 2013 Antoniovi Spadarovi pre Civiltá Cattolica František povedal: „Musíme ísť spoločne: Ľud, biskupi, pápež. Synodalita sa musí žiť na rôznych úrovniach.“ S odkazom na nie práve vydarené biskupské synody po koncile dodal: „Azda nastal čas zmeniť metódu synody, pretože tá doterajšia zdá sa mi statická.“ [1] František aj v ďalších rokoch nástojil na oživení synodality. Na 50. výročie zriadenia biskupskej synody dňa 17. 10. 2015, počas zasadania synody o rodine, povedal: „Práve cesta synodality je to, čo Boh očakáva od cirkvi v treťom tisícročí.“[2]

Synodalita spočíva vo vzájomnom načúvaní, ktoré je viac ako obyčajné počúvanie. V cirkvi nejde len o porady a rozhodnutia, ale o rozlišovanie vôle Božej (rozlišovanie duchov). Iste, v rámci tohto procesu sa nedá vyhnúť ani sporom a zápasom. Ale synodalita je jadro cirkvi, nie módna záležitosť. Z príležitosti 50. výročia zriadenia biskupskej synody citoval František aj sv. Jána Chryzostoma: „Cirkev a synoda sú synonymá, lebo cirkev nie je nič iné ako spoločné napredovanie Božieho ľudu na ceste dejinami k stretnutiu s Kristom.“

Biskupské synody konané za pontifikátu pápeža Františka už naznačili smer, v ktorom máme pokračovať. Pápež František zaviedol niekoľkostupňový proces, v ktorom všetko začína načúvaním ľudu. Možnosť vyjadriť sa a byť vypočutý má každý človek, nielen biskupi a úzky okruh ich poradcov. Na základe podnetov a svedectiev od ľudí pripravujú sa následne podklady na samotné celosvetové rokovanie biskupov. Celkový obraz závisí však od toho, nakoľko predstavitelia tej-ktorej miestnej cirkvi majú záujem danú tému ľuďom priblížiť a propagovať, a napokon podnety a názory ľudí aj porozumieť a spracovať.

Synoda za synodálnu cirkev

V prípade aktuálnej synody, ktorá prebieha od októbra r. 2021 do októbra r. 2024, už nejde len o dopytovanie sa na názory ľudí, nejde len o akýsi veľký výskum verejnej mienky, ale o zmenu monarchistickej a klerikálnej cirkvi na cirkev synodálnu. Synodálna cirkev chce byť spoločenstvom, ktoré sa navzájom počúva a ktoré dokonca verí, že počúvaním na ľudí, čo sú mimo nej alebo na okraji spoločnosti, možno jasnejšie spoznať, čo Duch Boží dnes hovorí cirkvi. To, čo sa pokladá za centrum cirkvi, odteraz už nemá byť nad ostatnými, ale súčasťou siete vzťahov ako služba napomáhajúca komunikáciu a počúvanie aktuálneho Božieho oslovenia. Nejde len o lepšie rokovanie, ale o zmenu samotnej cirkvi, ako to ohlasuje názov aktuálnej synody: „Za synodálnu cirkev: spoločenstvo, spoluúčasť a misia.“ Teda ide o zmenu súčasnej cirkvi na cirkev synodálnu, ktorá bude spoločenstvom, na cirkev, v ktorej pokiaľ možno všetci budú spoluúčastníkmi jej konania a poslania.

Aktuálne prebiehajúca synoda o synodalite sa pripravovala niekoľko rokov pred oficiálnym otvorením, ktoré sa uskutočnilo dňa 10. 10. 2021. Dňa 7. 3. 2020 konanie synody ohlásil pápež František a ešte v r. 2018 Medzinárodná teologická komisia vo Vatikáne zverejnila dokument: „Synodalita v živote a poslaní cirkvi.“[3]

Synoda na Slovensku

V nedeľu 17. 10. 2021 mali všetci biskupi vo svete povinnosť otvoriť synodu vo svojich diecézach. Na Slovensku sa o príprave synody pred týmto termínom verejne nehovorilo. Zodpovedné osoby za proces v jednotlivých diecézach boli vybrané biskupmi. Zriadila sa stránka www.synoda.sk, na ktorej sú niektoré informácie, texty k téme a základné materiály v slovenčine. Kňazi mali nahlásiť zodpovedných laikov za svoje farnosti, ktorí mali organizovať stretnutia vo farnostiach, prípadne v ďalších spoločenstvách. Tieto zodpovedné osoby dostávali potom pozvánky na online stretnutia. V katolíckych médiách sa téme venovali občas niektorí poverení ľudia. Nie je známe, či vôbec a nakoľko sa po otvorení synody zaoberali touto témou kňazi na svojich pravidelných stretnutiach. Prekážkou, ktorá bránila skoršiemu zapojeniu ľudí, bola aj doznievajúca pandémia covidu. Na Slovensku sa podľa zverejnených údajov zapojilo do synody asi 40% farností. Výsledky zo stretnutí – slovenská záverečná syntéza bola zverejnená v auguste 2022.[4]

Kontinentálna etapa synody

Kontinentálna etapa synody bola oznámená vo Vatikáne 24. 10. 2022 zverejnením dokumentu pod názvom: Rozšír priestor svojho stanu.[5] Jeho text prinášal úlohy pre druhú, kontinentálnu, etapu synody a citoval i komentoval podnety z celého sveta. Sekretár KBS Ivan Ružička dňa 2. 12. 2022 sa vyjadril, že „preklad dokumentu bol poslaný všetkým diecéznym koordinátorom, aby rozšírili dokument vo svojej diecéze a podnietili záujem o jeho prečítanie a premodlenie a zozbierali podnety za miestne cirkevné spoločenstvo“.[6]

Na základe týchto podnetov mal sa pripraviť príspevok slovenskej cirkvi na záverečné zasadanie európskej kontinentálnej synody v Prahe (5.-12. 2. 2023). Nie je známe, či bol niekde na Slovensku dokument premýšľaný a diskutovaný. Ani kňazi sa na svojich pravidelných stretnutiach týmto dokumentom nezaoberali. Zdá sa, že jediné podujatie venované tomuto dokumentu sa konalo 26.-27. 1. 20023 v Nimnici. Na záverečnom rokovaní kontinentálnej etapy v Prahe zastupovali Slovensko predseda KBS, jeho sekretár a dve pracovníčky sekretariátu.[7]

Výzvy a možnosti

Slovenská záverečná syntéza z konzultácií prvej etapy synody spomína, že „časť Božieho ľudu túžila vysloviť svoj postoj a názor, ale iní sa netúžili zapojiť... a že strach zapojiť sa bolo cítiť aj u značnej časti kňazov“. Nepodarilo sa zapojiť ani ľudí mimo jadra cirkvi či ľudí z iných cirkví a zo širšej spoločnosti.

Asi každý pozná ľudí, ktorí sú pravidelnými účastníkmi bohoslužieb, ale o synodálny proces sa nielenže nezaujímajú, ale ho aj striktne odmietajú. Netreba sa klamať, máme aj dosť katolíkov, ktorí sú ostro nastavení proti pápežovi Františkovi. Prispievajú k tomu aj elektronické médiá, ktoré prevádzkujú tradicionalistické kruhy. Tzv. katolícky mainstream (napr. Postoj) prináša občas správy o priebehu synody, ale často bez priblíženia pozadia spomína aj jej kritikov medzi predstaviteľmi cirkvi, ako bol napríklad zosnulý kardinál Georg Pell alebo ako je kardinál Gerhard Ludwig Müller. Slovenskí konzervatívni katolíci pravidelne upozorňujú na údajné nebezpečenstvo synodálnej cesty v Nemecku. Pritom sa odvolávajú vlastne len na jeden konzervatívnejší zdroj spomedzi nemeckých katolíckych médií (Tagespost). Podobne z amerických katolíckych médií citujú slovenskí konzervatívci temer vždy len jeden konzervatívny zdroj (National Catholic Register). Z talianskych zdrojov (vatikanistov), ktorých sú desiatky, citujú prakticky vždy len tých, čo sú proti súčasnému pápežovi nastavení viac kriticky. Texty a názory vedenia synody alebo popredných svetových teológov sa v slovenských katolíckych médiách objavujú zriedkavo. Iniciatívu prejavili ľudia z hnutia Focolare na Slovensku, ktorí v októbri 2022 zorganizovali konferenciu o synodalite za účasti generálneho sekretára Medzinárodnej teologickej komisie Piera Codu a na svojej stránke spustili cyklus článkov venovaný téme synodality.[8]

Synodálny proces na Slovensku nie je utajený, ale jeho prezentáciu a premýšľanie pokladám za značne poddimenzované. Zachytil som viackrát názor dobromyseľných aktívnejších katolíkov, že v synodálnom procese nejde o nič nové, že sme to vlastne vždy robili, že sme sa predsa stretávali, vytvárali spoločenstvo... Keď sa týchto ľudí opýtame, v čom je potom rozdiel medzi minulými snaženiami a prítomnosťou, nevedia odpovedať.

Výzvu, o čo ide, nájdeme pritom hneď na prvej strane textu Prípravného dokumentu synody (september 2021).[9] V čl. 1 sa uvádza: „Zvolaním synody pápež František pozýva celú cirkev, aby skúmala tému, ktorá je pre jej život a poslanie rozhodujúca: Práve cesta synodality je cestou, ktorú Boh očakáva od cirkvi tretieho tisícročia. Táto cesta, ktorá zapadá do línie aggiornamenta cirkvi navrhnutého II. vatikánskym koncilom, je darom i úlohou: Cirkev, ktorá po nej kráča spoločne a spoločne sa zamýšľa nad prejdenou cestou, je schopná sa naučiť, ktoré procesy jej môžu pomôcť prežívať spoločenstvo, uskutočňovať participáciu a otvoriť sa misii.“

Na Slovensku a v ďalších postsocialistických krajinách máme veľký deficit, čo sa týka porozumenia a recepcie II. vatikánskeho koncilu. Hlavné príčiny sú naše vlastné, ale prispel k tomu aj zápas o dedičstvo koncilu vo svetovej cirkvi za ostatných 60 rokov.

Pápež Benedikt XVI. ako mladý teologický poradca na koncile označoval za škandál, „ak pod zámienkou obrany nemennosti viery obhajuje sa len vlastný včerajšok a zvečňujú sa poučky, ktoré sa vo svojej dobe javili ako samozrejmé, ale už dávno vyžadujú revíziu“, a za najväčší škandál označil, ak sa „to druhoradé snaží stotožňovať s evanjeliom“.[10] V ďalších desaťročiach sa odkaz koncilu rôzne interpretoval, viacerí aktéri akoby stratili orientáciu i odvahu a cirkev sa rozdelila na tých, čo podnety koncilu túžili rozvíjať, a takých, čo radšej hľadali stabilitu.

Bolo to práve 16. 4. 2013 na narodeniny emeritného pápeža Benedikta, keď mu František počas homílie poblahoželal a zároveň hovoril o nedostatočnom uskutočňovaní koncilu. Výslovne povedal: „Duch Sv. nás obťažuje. Koncilu staviame pomník, ale taký, ktorý nás nebude vyrušovať. Nechceme sa zmeniť a sú také hlasy, čo vôbec nechcú ísť dopredu, ale späť. Duchu Sv. sa chce nasadiť uzda.“[11]

Úderný koncilový pojem aggiornamento som nepočul v našej cirkvi od 70. rokov minulého storočia. Dnes je uvedený v Prípravnom dokumente synody na prvej strane. V dokumente kontinentálnej etapy Rozšír priestor svojho stanu ma zaujala nevídaná otvorenosť hlasov z celého sveta. Nejde o ojedinelé výkriky, ale hlasy, ktoré boli do syntézy zaradené ako reprezentatívne. V komentároch k záverečnému stretnutiu európskej etapy synody v Prahe ma prekvapila zmienka, že európski katolíci sa navzájom počúvali vôbec po prvý raz. Viacerí išli na toto pražské stretnutie s obavami, ako dopadne, keďže sa vedelo o značných názorových rozdieloch medzi katolíkmi zo Západu a Východu Európy. Predpokladajme, že málokde (azda ešte v Sev. Amerike) je cirkev tak polarizovaná ako práve v Európe. Katolíci v Afrike, Ázii a Latinskej Amerike v porovnaní s Európou rastú a čoraz viac si uvedomujú, že nemajú byť európskou filiálkou, ale vlastnou katolíckou cirkvou. V Európe si potrebujeme uvedomiť, že dvojtisícročná kresťanská tradícia je bohatstvo, ale aj záťaž, a že nemôžeme byť cirkvou minulosti, ale súčasnosti. Na priepasť medzi kultúrou a vierou v Európe poukazuje aj záverečná správa zo stretnutia v Prahe.

Ako si predstaviť ďalší vývoj? Synoda prináša nový spôsob konania, počas ktorého sa predpokladá, že ľudia sa začnú meniť. Zdá sa, že oproti minulosti nik nemá zakázané hovoriť o tom, čo mu leží na srdci, zvlášť, ak nejde o výkriky jednotlivcov, ale premyslenú skúsenosť celých spoločenstiev. V našich podmienkach si uvedomme, že ani my, v tejto časti Európy, nie sme rovnakí. Rozdiely medzi katolíkmi na Západe a Východe sú, ale nejavili by sa až také veľké, ak by sa aj v našich podmienkach spoločné stanoviská formulovali v skutočne rovnocennom a dlhodobom dialógu žien a mužov miestnej cirkvi, teológov, kňazov a biskupov.

V Záverečnom odporúčaní z Prahy nájdeme vyjadrenie, že synodálna metóda má preniknúť všetky cirkevné štruktúry a postupy na všetkých úrovniach, aby sme dozreli k tomu, že sa budeme zaoberať aj zanedbávanými témami: „Preto chceme pokračovať v synodálnom štýle, ktorý považujeme skôr za spôsob života našej cirkvi, za spoločné rozlišovanie a za rozlišovanie znamení čias, než za metodológiu. Konkrétne si želáme, aby toto kontinentálne zhromaždenie nezostalo izolovanou skúsenosťou, ale aby sa stalo pravidelným stretnutím založeným na všeobecnom prijatí synodálnej metódy, ktorá preniká všetky naše štruktúry a postupy na všetkých úrovniach. Takýmto štýlom bude možné venovať sa témam, v ktorých naše úsilie ešte musí dozrieť a zintenzívniť sa: sprevádzanie zranených ľudí, protagonizmus mladých ľudí a žien, schopnosť učiť sa od ľudí na okraji.“[12]

Cítime sa týmito témami oslovení? Vidíme sa medzi okrajovými a zranenými alebo skôr medzi tými, čo majú liečiť a sprevádzať? Obe možnosti pokladajme za šancu na synodálnu premenu cirkvi a jej realizáciu.