Skúsenosti synodálneho procesu z malej farnosti

Skúsim vám vysvetliť, prečo to vidím takto. Do synodálneho procesu sme vstupovali ako celá Cirkev – jedno veľké spoločenstvo – ako ten obraz veľkého silného lietadla so štyrmi motormi. Pozvanie na aktívnu účasť v tomto procese však prijalo málo z nás. V niektorých malých i veľkých farnostiach o synodálnom procese ani nepočuli, v niektorých farnostiach sa našlo pár jedincov, ktorí sa snažili do procesu zapojiť. Niektorí len počúvaním, niektorí aj svojou troškou prispeli k dialógu. A tak naše veľké lietadlo naštartovalo iba jeden motor. Vzlietlo a letelo. Niektorí účastníci tohto letu očakávali niečo iné, než spoločenstvo dokázalo stvárniť (možno očakávali veľké zázraky, búrlivé zmeny...). Keď ich nevideli, radšej zobrali padák a počas letu vyskočili, necítili sa prijatí, nenašli pochopenie, necítili sa dobre... Na konci prvej fázy lietadlo vo farnostiach pristálo a teraz oddychuje. Vrátili sme sa do starých koľají.

Už len táto realita nízkej aktívnej účasti na prvej fáze synodálneho procesu otvára oprávnené otázky. Prečo sme sa stretli s nízkym záujmom? Akú výpovednú hodnotu majú naše výstupy z prvej fázy, keď sa na nej zúčastnilo také malé množstvo ľudí? Splnili sme očakávania, ktoré mali od synodálneho procesu jeho tvorcovia?

Odpoveď na otázku o nízkom záujme o synodálny proces by bola veľmi široká a rozsiahla. Osobne – istotne ovplyvnený svojim profesijným zameraním a obmedzenou osobnou skúsenosťou – vidím príčiny v stereotypoch už roky zaužívaných v našej Cirkvi a spoločnosti, a potom vidím príčinu v súčasnom trende nezáujmu ľudí o klasické formy spoločenstva. V čom sú stereotypy?

1. Kňaz ako knieža farnosti

Stretol som sa s prípadom, keď kňaz o sebe vyhlasuje, že on je knieža a ostatní sú len sluhovia. Istotne, je to hraničný príklad, ale v mnohom výpovedný. Monarchistické vnímanie vzťahov v cirkvi sa vkráda do podvedomia a formuje naše správanie. Kňaz seba vidí ako hlavu spoločenstva a má tendenciu všetko riadiť a dirigovať. Tu si spomínam na výrok jedného môjho známeho rehoľného kňaza, ktorý na margo kňazov pôsobiacich v silne katolícky tradičných farnostiach vyhlásil: „Oni si ešte o sebe myslia, že sú pastieri.“

2. Poslušné stádo

Laickí členovia cirkvi sú zvyknutí na pasívne prijímanie pokynov a morálnych poučení. Žijú svoj vnútorný duchovný život a ubližuje im, ak z neho musia vyjsť. Nie sme naučení aktívne premýšľať a premostiť obrazy ponúkané evanjeliom s konkrétnymi okamihmi nášho života. Takýto postoj nepovažuje za potrebné zúčastňovať sa aktívne na iných aktivitách, ako sú tie, ktoré sú predmetom môjho vnútorného náboženského prežívania v tom najužšom zmysle slova. A teda myšlienka spoločného aktívneho stvárnenia cirkvi je pre takýto druh vnímania cudzia.

3. Ostych z diskusie

Hanbíme sa diskutovať. Obávame sa, že nás ostatní zosmiešnia pre náš názor, že povieme niečo zle, čo by sme mohli potom ľutovať. Radšej nepovieme nič. Táto realita je jednou z veľkých bŕzd slobodnej diskusie. Nie je to problém iba cirkvi, ale celej našej spoločnosti na Slovensku. Chýba nám atmosféra dôvery, ktorú si musíme v cirkevnom spoločenstve vybudovať. Až potom môže prísť otvorená debata o zásadných veciach.  

Aký je nezáujem o klasické formy spoločenstva? Pôsobím vo viacerých združeniach. Vidím nárast apatie, nechuti pracovať pre spoločné dobro, nárast priemernosti na úkor elity a kvality. Ľudia sa cítia byť preťažení, mozog nestíha spracovávať informácie (mnohé protichodné). Táto únava oberá ľudí o silu zapojiť sa do spoločných aktivít. Ako však nájsť správne východisko, aby cirkevné spoločenstvo, ktoré je založené na ľudskej blízkosti, bolo príťažlivé pre dnešného človeka s jeho aktuálnymi ranami?

Týmto chcem uzavrieť kruh, ktorým som postupne previedol naše mysle. Hoci naše veľké synodálne lietadlo naštartovalo iba jeden motor a teraz oddychuje, musí znova vzlietnuť, pretože skutočne synodálna cirkev dokáže najefektívnejšie odpovedať na výzvy doby, aby bola verná svojmu poslaniu ohlasovať evanjelium.