Ako vnímam súčasnú Cirkev a svoje miesto v nej

pred rokom sa v našej Cirkvi odohralo čosi, čo sa asi od čias prvých kresťanov často nestávalo. Možno vôbec. Začal medzi nami otvorený rozhovor. Celkom cielene nebol obmedzený ničím. Ani tým, o čom sa môže hovoriť, a ani tým, kto je oprávnený svoju mienku prejaviť. Každý kto chcel, mohol svoje povedať a mohol tiež povedať čo chcel.

Pápež František spustil proces, ktorý otvoril i tie najcitlivejšie trináste komnaty v dvojtisícročnej Cirkvi. Označil ho starodávnym termínom, ktorého pôvodný obsah pomenúval ambíciu nového Božieho ľudu spoločne putovať do Nebeského Jeruzalema. Naznačil zámer, ale podrobnosti jeho napĺňania ponechal nielen na nositeľov cirkevných úradov, ale vyzval k iniciatíve i celú miliardu kresťanov, ktorí sa hlásia ku katolíckej cirkvi. K putujúcej, teda k synodálnej Cirkvi.

Teším sa, že sa tento proces rozbehol aj u nás na Slovensku. Vo farnostiach i v rozličných ďalších spoločenstvách Božieho ľudu sa rozprúdila diskusia, ktorá sa potom premietla – podľa mňa veľmi poctivo – i do diecéznych syntéz. A napokon do syntézy za celú našu vlasť.

My sme sa v našom spoločenstve pokúsili najskôr sami si sformulovať otázky a odpovede na to, čo predstavuje našu kresťanskú a katolícku identitu. Je to spoločenstvo, ktorého korene siahajú ešte do doby minulého režimu. V Bratislave to bol kedysi v našich kruhoch známy spevokol „Céčkarov“. Pôsobili sme verejne a pre mnohých to bol závan slobody v neslobodných časoch. Niektorí sa pravidelne ďalej stretávame a synodálna iniciatíva pápeža Františka nás veľmi oduševnila.

Zistili sme, že tých otázok, ich rovín a možných odpovedí je v tejto dobe pomerne dosť. Tak vznikol náš „dotazník“. Vtedy sme si povedali, žeby bolo dobre dať tento súbor k dispozícii aj širšiemu okruhu ľudí. A tak sme využili naše kontakty i sociálne siete a poskytli sme tento dotazník ďalším ľuďom.

Počas pôstneho obdobia minulého roka – paralelne s diskusiami, ktoré sme v rámci prvej fázy synody viedli na oficiálnych fórach, hlavne vo farnostiach – sme urobili i tento neformálny občiansky, anonymný pokus hovoriť spolu o základných otázkach života našej Cirkvi, našej viery a spirituality. V dotazníku bolo možné zaškrtávať odpovede, ktoré sme pripravili, ale bolo tiež možné napísať vlastnú odpoveď, poznámku či pripomienku.

Z výsledku sme boli nadšení. Za mesiac nám poslalo svoje odpovede 316 ľudí. A boli to všetko vrúcne odpovede. Zrejme i rozsah dotazníka odradil povrchných a neprajníkov. On sa totiž nedal odoslať, ak cez tých zhruba 90 otázok respondent aspoň neprešiel.

Vtedy sme si povedali, že toto je naše veľké spoločné bohatstvo, ktoré nesmie zapadnúť. A tak sme odpovede spracovali do publikácie, ktorú sme nazvali: „To, čo sme nemali kde povedať...“ To spracovanie nebolo cenzúrou. Spočívalo len v gramatickej a štylistickej úprave odpovedí. Okrem toho som si dovolil napísať stručný úvod a pod odpoveďami pod každou otázkou i niekoľkoriadkové stručné zhrnutie. Verím, že aj táto knižka nám môže pomôcť, aby sme si v Cirkvi lepšie rozumeli.

A ešte jednu vec sme si vtedy povedali. Tiež na základe viacerých ohlasov. Tento dialóg by mal pokračovať. Aj preto sme dnes tu. Musíme si povedať, či to chceme a akú by toto pokračovanie dialógu mohlo mať formu. Výsledky prvej diskusnej fázy synody boli pozoruhodné. Uzavrela sa spracovaním podnetov, ktoré prichádzali z farností a ďalších spoločenstiev na diecézne synodálne centrá. V ich syntézach sa otvorili aj témy, o ktorých sa doteraz nehovorilo. Celkovo však možno konštatovať, že dominantnou túžbou ľudí, ktorí diskutovali v tejto základnej fáze synody, bolo, aby sme sa v Cirkvi cítili lepšie. Viac doma. Laici, ženy, kňazi, rehoľníci, mladí, starí, chudobní, jednoducho každý.

Teším sa z tejto vrúcnej emócie. Ale zároveň upozorňujem, že keď Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní odchádzal od svojich učeníkov – alebo presnejšie, keď sa s nimi lúčil na čas celých budúcich dejín, takže i na čas, ktorý prežívame teraz my –, tak im priateľsky prikázal, aby jeho oslobodzujúce posolstvo hlásali svojim bratom a sestrám po celom svete. To znamená, nie, aby sa cítili dobre medzi sebou, ale aby to, kvôli čomu Kristus prišiel na svet, odovzdávali ďalej. Neplatí to len pre rodičov a ich deti alebo pre profesionálnych misionárov, ale pre nás všetkých.

V slovenskej syntéze, ktorú spracovala redakčná skupina KBS, sa veľmi poctivo píše, že prvej fázy synodálnej diskusie sa zúčastnili hlavne aktívni veriaci. To je fajn. Ale bolo by to málo, keby sme zostali len v tomto okruhu. Nazdávam sa, že nám sa s našim dotazníkom podarilo dostať trochu ďalej. Vo svojom zhrnutí k otvorenej otázke v našom dotazníku citujem výstižné vyjadrenie jedného z respondentov, ktorý píše o kresťanoch katolíkoch, čo sa vzdialili od svojej Cirkvi – avšak len potichu, lebo nechcú s ňou ísť do otvoreného konfliktu: „Žijú v sekulárnej spoločnosti podľa jej zákonov, nie primárne podľa cirkevných prikázaní a predpisov...Občianska spoločnosť im ponúka pokojný exil a cirkevná prax im napĺňa osobné potreby v miere, ako o tom rozhodnú a ako si ju nastavia oni sami...“ Na záver však dodáva, že hoci sa vzdialili, ich „materinskou rečou“ zostáva rímsky katolicizmus. Je kdesi v grunte ich osobnosti, neemigrovali úplne. Ale ani sa, bohužiaľ, neusilujú o to, aby sa to, čo ich od Cirkvi vzdialilo, zmenilo.

Takýchto našich bratov a sestry stretávame na každom kroku. Nesmú nám zostať ľahostajní! Synodálna Cirkev musí kráčať i s nimi. Mala by si nájsť cestu k nim. A k mladým ľuďom. Aj k tým, ktorí poctivo hľadajú, ale nenachádzajú pre svoju cestu orientačné značky. A k našim oddeleným bratom iných kresťanských cirkví.

V slovenskom príspevku ku kontinentálnej synodálnej konzultácii v Prahe dňa 7. 2. 2023 zaznela medzi otázkami, ktoré by sa mali riešiť, ako prvý bod požiadavka „zaviesť aktívne počúvanie“. Práve od toho si sľubujeme nájsť spôsob, „ako vniesť synodálneho ducha do života miestnych spoločenstiev“. Tak počúvajme sa navzájom, ale počúvajme aj kresťanov katolíkov „v exile“!

A nielen to. Pápež František sa vo svojom príhovore na veľkonočnú vigíliu pred niekoľkými dňami zamýšľal, čo znamenala tá prvá výzva po Ježišovom zmŕtvychvstaní, adresovaná ženám, učeníkom a každému, komu na Ňom záleží. Výzva, aby šli do Galiley. František vidí v týchto slovách vlastne dve výzvy. Jednak odporúčanie vrátiť sa k tomu počiatočnému zápalu, tam, kde to všetko začalo. Ale na prvom mieste uvádza inú výzvu: „Vyjsť z uzavretosti večeradla a ísť do kraja obývaného pohanmi (porov. Mt 4,15), vyjsť z úkrytu a otvoriť sa poslaniu, uniknúť strachu a ísť v ústrety budúcnosti.“ Myslím si, že práve v tejto prvotnej výzve ľuďom, z ktorých vzišla Kristova Cirkev sa má začať formovať ten charakter putovania Božieho ľudu dejinami, ktorý Svätý Otec nazýva synodálnym.

K tomu nás mala priviesť prvá fáza synody. O tom je aj naša knižka z dotazníka. Ale isto sa týmto končiť nemá. Ak chceme, aby to prinieslo a prinášalo úžitok, nesmie to zostať len ako vzdych, ktorý zaznel a odznel. Naša rozprava a naša schopnosť vzájomne sa počúvať, mali by sa stať trvalou súčasťou synodálneho života Božieho ľudu. To sú synodálne výzvy pre nás i pre našu konferenciu. Skúsme na ne spoločne hľadať odpovede! A prosme nášho nebeského Otca, aby nám k tomu zoslal svojho Ducha!