Európske cirkvi v Prahe

Na záver stretnutia vznikla správa nazvaná Záverečné odporúčanie Európskeho synodálneho kontinentálneho stretnutia v Prahe, ktorú na základe podnetov a svedectiev, čo odzneli na stretnutí, pripravila šesťčlenná komisia. Do konca marca  má byť tento text doplnený pripomienkami delegátov a zaslaný na generálny sekretariát synody ako európsky príspevok na prípravu podkladov pre prvú časť rokovania celosvetovej synody, ktorá sa uskutoční na jeseň tohto roku v Ríme (druhá časť bude na jeseň roku 2024).

Text Záverečného odporúčania sa v úvode zmieňuje o dvoch bolestiach, ktoré vnímali delegáti zasadania. Jedna bolesť sa týka zneužívania, ktorého sa dopustili niektorí cirkevní predstavitelia, druhá bolesť sa týka vojny, ktorá sa odohráva v Európe. Text konštatuje, že katolícka cirkev v Európe je rozmanitá a že je to jej bohatstvo, nie nevýhoda. Na stretnutí v Prahe sa získala skúsenosť, že v tejto rozmanitosti je možné sa navzájom počúvať a viesť dialóg, ktorý pomáha prekonávať odlišnosti. O synodalite sa text vyjadruje ako o spôsobe života cirkvi, nemá ísť iba o metódu rokovaní. Stretnutie, ktoré sa uskutočnilo v Prahe, tiež nemá zostať izolovanou skúsenosťou – má sa stať pravidlom.

Na prvé počutie nejde o niečo zvláštne, ale ako poznamenal kardinál Jean-Claude Hollerich, hlavný spravodajca synody, bolo to po prvý raz, že katolíci strednej, východnej a západnej Európy spolu naozaj hovorili a dokázali sa navzájom s rešpektom počúvať a vymieňať si názory. Kardinál priznal, že pred stretnutím mal obavy z napätia medzi veriacimi východnej a západnej Európy.

Záverečná správa bez toho, aby ich bližšie pomenovala, spomína dve hlavné napätia. To prvé nemá byť dôvodom rozbrojov, ale má povzbudzovať k jednote v rozmanitosti, a druhé má spájať svedectvo o Božej bezpodmienečnej láske s odvahou hlásať pravdu evanjelia v celej jej šírke. Predpokladám, že prvé zmienené napätie sa týka skúsenosti s rozdielnymi názormi katolíkov západnej a východnej Európy na viacero otázok, napr. na formu spoluúčasti a spolurozhodovania členov cirkvi pri spoločných záležitostiach, na nové podoby kňazského povolania či na otázku rodovej spravodlivosti.

Druhé napätie sa týka otázky vhodného pastoračného prístupu k ľuďom, ktorí nežijú celkom podľa cirkevných noriem. Pápež František z príležitosti 10. výročia svojej služby viedol viacero rozhovorov, v ktorých opakoval, že Ježiš nám dal príklad, že vieme, ako pozýval na hostinu: „Pozvaní sú všetci, nik nie je vyradený, cirkev nie je domovom pre niektorých. Svätý veriaci Boží ľud znamená: všetci.“ (https://www.vaticannews.va/cs/papez/news/2023-03/papez-cirkev-neni-domovem-jen-pro-nektere-ale-pro-vsechny.html)

Redakčný tím Záverečnej správy medzi prioritami, ktorým sa má cirkev z pohľadu Európy venovať na celosvetovej synode v Ríme, uvádza: Prehĺbiť prax a chápanie samotnej synodality, preskúmať podobu autority v cirkvi, ktorá bude synodálna (nie ako doteraz monarchistická), venovať sa otázke rozlišovania (podľa čoho sa bude rozhodovať a ako), prijať konkrétne a odvážne rozhodnutia o mieste žien v cirkvi... Medzi prioritami sa spomína aj priepasť medzi vierou a kultúrou, čo je v Európe problém prinajmenej od 18. stor. (od revolúcie vo Francúzsku). Reakciou cirkvi bolo často iba odmietanie a uzavretie sa pred modernými trendami. Pokúsil sa to prekonať II. vatikánsky koncil, ale aj 60 rokov od jeho konania odcudzenie cirkvi od súčasnej kultúry pretrváva. Súvisí s tým aj otázka často neaktuálneho jazyka, ktorým sa ohlasuje evanjelium, a spôsobu, ktorým sa pristupuje k ľuďom. „Kráčať s ľuďmi“ píše sa v Záverečnom odporúčaní, nie „iba k ľuďom hovoriť alebo o nich“.

Okrem Záverečného odporúčania bolo zverejnené krátke vyhlásenie predsedov biskupských konferencií, ktorí po skončení spoločného programu mali vlastné rokovanie. Vyhlásenie obsahuje záväzok: „Ako plod synodálnej skúsenosti sa my, biskupi, zaväzujeme naďalej prežívať a podporovať synodálny proces v štruktúrach a živote našich diecéz. Chceme sa usilovať o zväčšenie priestoru našich stanov, aby sa naše cirkevné spoločenstvá stali miestom, kde sa každý cíti vítaný.“

Môžeme si povedať, uvidíme, ako sa to bude diať, ale azda my, „nebiskupskí“ členovia cirkvi, by sme si mohli tiež dať záväzok tento synodálny proces prežívať, podporovať a rozvíjať. Ťažko povedať, v ktorej časti Európy to bude náročnejšie. Katolíci na Západe budú čeliť podozreniam i výčitkám, že sa príliš ponáhľajú s reformami. Katolíci v strednej a východnej Európe budú zasa ešte nejaký čas žiť s tým, že mnohí členovia našej cirkvi sa o synodálny proces nezaujímajú alebo sa ho výslovne boja. Napokon, svedectvom o situácii je aj ticho počas druhej etapy synody, keď do prípravy referátu za Slovensko bol zapojený len veľmi malý okruh ľudí (možno len zamestnanci kancelárie KBS).

Rozdiely medzi katolíkmi západnej a východnej Európy sú dlhodobo známe, tzv. železná opona síce po r. 1989 politicky padla, cirkevne sa však v mnohých ohľadoch zachovala. Pamätáme si vyjadrenia viacerých biskupov na Slovensku, ktorí hneď po páde komunistického režimu varovali pred „liberálnymi“ katolíkmi na Západe a pred západnou teológiou. Osobitnú prednášku by sme mohli venovať tomu, ako sa nechala slovenská cirkev inšpirovať desaťročným pôsobením pápeža Františka alebo jeho návštevou na Slovensku v septembri roku 2021.

Témy, ktoré rozdeľujú katolíkov v Európe, sú viaceré. Ide napríklad o tému zrovnoprávnenia mužov a žien v cirkvi, tému ústretovosti voči ľuďom žijúcim v tzv. neregulárnych situáciách alebo tému autority, moci a rozhodovania v cirkvi. Na stretnutí v Prahe bola zrejmá snaha o vzájomné počúvanie sa. Zasadanie v krúžkoch hodnotia ich účastníci ako úctivé, nekonfrontačné, čomu napomohli modlitbové prestávky po jednotlivých vyjadreniach. Ako poznamenali komentátori, otázkou je, ako sa dá takýmto spôsobom nielen bez sporov rokovať, ale aj dospieť k rozhodnutiam. Odložia sa prípadné reformy, aby sme sa v cirkvi nerozhádali? Alebo sa zvolí rýchlostne odstupňovaný postup, keď v jednej krajine budú reformy uplatnené a v inej sa zotrvá pri starých modeloch?

Ťažko si predstaviť ďalší vývoj. Synoda prináša nový spôsob konania, počas ktorého sa predpokladá, že ľudia sa začnú meniť. Zdá sa, že oproti minulosti nik nemá zakázané hovoriť o tom, čo mu leží na srdci, zvlášť, ak nejde o výkriky jednotlivcov, ale premyslenú skúsenosť celých spoločenstiev. O nastúpenej otvorenosti svedčí aj oficiálny kontinentálny dokument. V našich podmienkach si uvedomme, že ani my, v našej časti Európy, nie sme rovnakí. Väčšie rozdiely medzi katolíkmi na Západe a Východe sú viditeľné aj preto, lebo niektoré miestne cirkvi prišli do Prahy so stanoviskom, ktoré bolo sformulované viac-menej len v kancelárii biskupskej konferencie, ale iné predstavili príspevky, ktorý sú ovocím niekoľkoročného rovnocenného dialógu biskupov, teológov, mužov a žien miestnej cirkvi.

Normálni kresťania nebojujú svojimi statusmi na spôsob politického zápasu. Na druhej strane však platí, že „nemému dieťaťu ani vlastná matka nerozumie“. V Záverečnom odporúčaní je vyjadrenie, že synodálna metóda má preniknúť všetky cirkevné štruktúry a postupy na všetkých úrovniach, aby sme dozreli k tomu, že sa budeme zaoberať aj zanedbávanými témami: sprevádzaním zranených ľudí, zapojením žien a mladých ľudí a učením sa od ľudí na okraji. Neponúkame sa za hlavných hovorcov a konateľov našej miestnej cirkvi, ale „sprevádzanie zranených, zapojenie obchádzaných a učenie sa od okrajových“, je výzva a možnosť, ktorá sa týka všetkých, čo sa nechajú osloviť.