Benedikt XVI. - navždy spojený s koncilom

Z príležitosti úmrtia emeritného pápeža Benedikta XVI. (31. 12. 2022) vyšlo viacero textov venovaných jeho pamiatke. V slovenských katolíckych médiách som našiel voči jeho osobe len chválu a vďaku. Hlasy, ktoré by reflektovali jeho dramatický obrat koncom 60. rokov minulého storočia od reformnej ku konzervatívnej línii alebo by sa zamysleli nad príčinami vytrácania vplyvu cirkvi v Európe, Severnej a Južnej Amerike počas jeho vyše 40 ročného pôsobenia v najvyšších cirkevných funkciách, na Slovensku nezazneli.[1]

V mojom príspevku sa sústredím na postoj J. Ratzingera – Benedikta XVI. k tej udalosti, ktorá je už viac ako 60 rokov kľúčovou pre katolícku cirkev – na II. vatikánsky koncil (II. VK). Bez tohto koncilu je nemysliteľný v súčasnosti prebiehajúci pokus o premenu katolíckej cirkvi z cirkvi klerikálnej na synodálnu. Tento proces má svojich podporovateľov i svojich odporcov. Zjednodušene sa niekedy vyjadrujeme o reformnom alebo progresívnom krídle cirkvi a o krídle konzervatívnom či tradicionalistickom. Ak dáme bokom osobné záujmy niektorých jednotlivcov, udalosťou, ktorá cirkev delí na progresívne a konzervatívne krídlo, zostáva II. VK, jeho výklad a jeho uvádzanie do praxe. Akú úlohu v tomto zápase o koncil (dnes o synodálny proces) a pri rozdelení cirkvi na tzv. progresívne a tzv. konzervatívne krídlo zohral Joseph Ratzinger – pápež Benedikt XVI.?

Ratzinger a koncil

Jeho koncilový príbeh začal v roku 1961, keď ho ako mladého profesora v Bonne oslovil kolínsky arcibiskup, kardinál Joseph Frings, aby mu pomohol pripraviť prednášku na tému koncilu pre jednu konferenciu v Janove. Obsah prednášky mal takú odozvu, že sa to dostalo až k pápežovi Jánovi XXIII. Frings priznal, že skutočným autorom je Ratzinger, čo následne viedlo k jeho pozvaniu medzi oficiálnych teologických poradcov na koncile.

O čom bol text slávnej prednášky? Prednáška začína pohľadom na situáciu ľudstva v predvečer koncilu. Svet smeruje ku globalizácii, doba si žiada od cirkvi, aby sa z cirkvi európskej stala svetovou. V tomto súvise sa už objavuje pre Ratzingera dôležitý pojem – relativizmus. Na rozdiel od neskoršieho obdobia chápal pojem pozitívne: „Ak spoznávame relativitu všetkých ľudských podôb kultúry a povedie nás to ku vzájomnej skromnosti, v ktorej nik svoje ľudské historické dedičstvo neberie absolútne, môže relativizmus slúžiť novému porozumeniu medzi ľuďmi a otvárať hranice, ktoré sa zdajú byť zatiaľ zatvorené.“ Ratzinger potom rozvinul myšlienku, že mnohorakosť vo svete žiada si pluralitu v cirkvi, aby cirkev v každej krajine mala podobu primeranú miestnej kultúre. V texte odmietol každé ideologizovanie a varoval pred tým, žeby ľudia mohli cirkev vnímať ako totalitnú organizáciu, a pýtal sa, či odmietanie cirkvi niektorými ľuďmi nemá u nich práve ten dôvod, že cirkev sa im takto javí. V závere odporúčal, aby koncil neformuloval učenie, ale pomohol nanovo ukázať, v čom spočíva kresťanstvo v dnešnom svete.[2]

Počas samotného koncilu Ratzinger pripravoval podklady kardinálovi Fringsovi. Pri téme cirkvi sa zasadil proti takému chápaniu primátu pápeža, ktoré by budilo dojem možnosti svojvoľného konania, a výslovne upozornil, že pre nekatolíckych kresťanov je predstava takej pápežskej svojvôle hlavnou prekážkou zjednotenia s katolíkmi. Ratzinger sa zasadzoval za porozumenie s nekatolíkmi, požadoval nový štýl komunikácie v cirkvi, odmietal predkoncilový triumfalizmus (okázalosť) a textom, ktoré na rokovanie pripravovala vatikánska kúria, vyčítal samé anti, negativizmus a zákazy. Úprimne ocenil, že biskupi na koncile sa postavili proti direktívam zo strany kúrie, že si uvedomili vlastnú zodpovednosť, a tešil sa z úvodnej reči Jána XXIII., že koncil nechce iných súdiť, ale prichádza s liekom milosrdenstva. Hlas kúrie a kongregácií označil za službu jednote cirkvi, ktorý potrebuje byť vyvažovaný hlasom biskupov. Tí však nemajú hovoriť len vo svojom mene, ale v zastúpení ľudu svojich krajín a sveta, v ktorom žijú.

Čo sa stalo, že po koncile sa J. Ratzinger čoraz kritickejšie voči koncilu vymedzoval? Uvádzajú sa viaceré okolnosti: kultúrna revolúcia roku 1968 na Západe, študentské revolty – tiež v Tübingene, kde na tamojšej teologickej fakulte (pokladanej za najprogresívnejšiu teologickú školu vo svete) pôsobil Ratzinger vo funkcii dekana –, vadil mu prienik demokratických postupov do konania cirkvi, niektoré novosti v liturgii a odvolávanie sa na tzv. ducha koncilu. Svoje obavy k vývoju po koncile začal prednášať krátko po jeho skončení, keď upozorňoval, aby sa cirkev viac usilovala o pravdu ako modernitu a aby si zachovala kontinuitu so svojou minulosťou, keď ľuďom poskytovala domov v žití i zomieraní. Niektorí autori spomínajú, že ho k tomu viedla smrť jeho matky, keď zažil ako jej bola útechou a oporou viera predkoncilovej cirkvi. Niekedy v tomto čase začal hovoriť o rozdiele medzi kontinuitou a diskontinuitou vo vývoji cirkvi a vieru jednoduchých veriacich začal dávať do protikladu s učenosťou teológov.

Ratzinger a Küng

Tento Ratzingerov obrat je o to podivnejší, že na koncile i niekoľko rokov po jeho skončení bol Ratzinger vnímaný v úplnom súlade s iným mladým a slávnym teológom tej doby, s Hansom Küngom. H. Küng tak obdivoval Ratzingera, že urobil všetko preto, aby ho získal za najbližšieho spolupracovníka na katedru dogmatiky v Tübingene. Ratzinger tam začal pôsobiť od r. 1966. Z tých čias sa zachovalo osobné svedectvo českého filozofa a prekladateľa Karla Flossa, ktorý si s Küngom a Ratzingerom dopisoval a dostával od nich knihy. Možnosť vycestovať do Tübingenu mal v r. 1968. Oboch teológov vnímal Floss ako jednu dušu. Floss, ktorému sa v Tübingene venoval Ratzingerov asistent z katedry, sa počas jednej nočnej prechádzky od neho dozvedel, že spolupráca s Küngom končí, že s ním už ďalej nechce Ratzinger pracovať. Ešte viac Flossa prekvapilo, že Ratzinger odchádza do Regensburgu, o ktorom bolo známe, že tam hľadajú útočište ľudia, ktorí sa obávajú dôsledkov koncilu a držia sa starej neoscholastickej teológie.[3]

Ratzinger sa o týchto udalostiach zmieňuje vo svojej autobiografii. Doslova uvádza: „Zatiaľ čo po návrate z prvej fázy koncilu som sa ešte celkom nechal uniesť pocitom nádejného prelomu, zmena cirkevnej klímy, ktorá sa čoraz väčšmi prejavovala navonok, ma hlboko znepokojila.“[4] Neskôr sa Ratzinger vyslovil: „Nezmenil som sa ja, zmenili sa tí druhí.“[5]

Ak preskočíme celé roky, ako je známe, z H. Künga sa medzičasom stala persona ingrata, keď po nástupe Jána Pavla II. mu od r. 1979 bolo odobraté poverenie vyučovať dogmatiku. K. Floss, ktorý prekladal texty oboch teológov, vo svojom článku o ich vzájomnom vzťahu cituje Ratzingerove výroky zo začiatku 60. rokov minulého storočia: „Je to škandál, ak pod zámienkou obrany nemennosti viery obhajuje sa len vlastný včerajšok... Je to škandál, ak pod zámienkou obrany celej pravdy zvečňujú sa poučky, ktoré sa vo svojej dobe objavovali ako samozrejmé, ale už dávno vyžadujú revíziu a nové otázky voči pôvodnému zámeru. A najväčším škandálom je, ak sa to druhoradé snaží stotožňovať s evanjeliom.“[6]

H. Küng vo svojich pamätiach spomína na stretnutie s Ratzingerom, keď ten bol už vedúcim Kongregácie pre náuku viery. Stretnutie bolo pre Künga ľudsky príjemné, ale ako spomína, pri výmene názorov sa nenašli. Veľké nádeje vzbudilo ďalšie stretnutie Künga s Ratzingerom, tentoraz už ako s pápežom Benediktom, keď Künga pozval na rozhovor do Vatikánu. Stretnutie sa uskutočnilo 26. 9. 2005 a trvalo 4 hodiny. Pre Künga to veľa znamenalo, lebo za Benediktovho predchodcu bol vytláčaný na okraj cirkvi, hoci vždy pracoval pre cirkev a angažoval sa za kresťanstvo, ktoré bude mať budúcnosť. Pápež Benedikt XVI. bol voči Küngovi korektný, ale Küngove nádeje na zmenu v smerovaní cirkvi sa nenaplnili.

Benedikt niekoľko mesiacov po stretnutí s Küngom, dňa 22. 12. 2005, predniesol tradičnú predvianočnú reč pred kardinálmi a ďalšími pracovníkmi vo Vatikáne. Tieto prejavy sú pozorne sledované, lebo prezrádzajú veľa o témach, ktoré pápeži pokladajú za najdôležitejšie. Benedikt sa venoval téme II. VK. Koncil zostal preňho celoživotnou témou, ale keďže bol plný obáv z pokoncilového vývoja, predniesol svoju teóriu o hermeneutike kontinuity a diskontinuity reformy cirkvi. Vychádzal zo svojej obavy, že niektorí progresívni členovia cirkvi chcú akoby novú, druhú cirkev.

Možno s ním súhlasiť, že koncil nechcel ustanoviť novú cirkev namiesto tej predkoncilovej, ale zároveň mu treba oponovať, prečo nevidel, že Ján XXIII. a absolútna väčšina účastníkov koncilu chcela cirkev inakšiu. Ján XXII. v úvodnej reči pri otvorení II. VK hovoril jasne, že si želá „skok dopredu“, nielen opakovanie starého učenia a varoval pred „prorokmi nešťastia“, ktorí všetko vo svete vidia len čierne. Ratzinger neskĺzol k týmto „prorokom nešťastia“, ale značne prispel k tomu, že cirkev vo svojom skoku bola zabrzdená. Ako je známe, byť zabrzdený v skoku môže mať pre skokana vážne následky až po ochromenie pohybových orgánov.

Benedikt a František

Keď porovnáme predvianočný príhovor pápeža Benedikta s predvianočnými prejavmi pápeža Františka, ktoré od jeho prvého prejavu v r. 2013 priam šokovali výpočtom hriechov hierarchie a bičovaním pýchy klerikov, vidíme obrovský rozdiel. Aj František nechce cirkev len pre intelektuálne elity a chce byť na strane jednoduchých veriacich, o ktorých sa Benedikt obával, že budú progresívnymi teológmi obratí o svoju vieru. Keď František hovorí o chudobných, myslí na týchto ľudí, ale viac ako na typ Ratzingerovej nábožnej matky myslí na ľudí zranených a hľadajúcich. Sú to tí ľudia, ktorých vnímal aj Ratzinger ešte na začiatku 60. rokov 20. stor., keď varoval pred prejavmi cirkvi, ktoré by pôsobili namyslene až totalitne a mohli by od cirkvi odstrašiť mnohých ľudí.

Na záver svojej kariéry, v r. 2012, keď sa slávilo 50. výročie začatia koncilu a z tej príležitosti sa konala „synoda o novej evanjelizácii na odovzdávanie viery“, bol J. Ratzinger siedmy rok pápežom. Pamätníci tejto synody, ktorá predchádzala jeho odchodu z pápežskej funkcie, hovoria o atmosfére skleslosti a bezradnosti, ktoré vládli počas tejto synody. O to nečakanejšie bolo to, čo z tejto synody urobil nový pápež František svojím textom Evangelii gaudium, ktorý vydal v r. 2013.

František sa nezamotal do diskusie o hermeneutike kontinuity a diskontinuity. O odkaze II. VK hovorí jasne: „Dynamika aktualizovaného čítania evanjelia z pozície dneška, ktorá je vlastná koncilu, je absolútne nezvrátiteľná.“ Tzv. starú liturgiu, ktorú dovolil používať pápež Benedikt, označil za pomoc pre zneistených a súčasne prinášajúcu veľké riziko zneužitia. Dňa 16. 4. 2013, keď emeritný pápež Benedikt slávil narodeniny, František mu počas homílie poblahoželal a zároveň hovoril o nedostatočnom uskutočňovaní koncilu. Výslovne povedal: „Duch Sv. nás obťažuje. Koncilu staviame pomník, ale taký, ktorý nás nebude vyrušovať. Nechceme sa zmeniť a sú také hlasy, čo vôbec nechcú ísť dopredu, ale späť. Duchu Sv. sa chce nasadiť uzda.“[7]

Vďačnosť

Pripomienky a otázky voči dedičstvu Benedikta XVI., či priame poukázania na jeho postoje, ktoré tiež prispeli k oslabeniu cirkvi v súčasnom svete, vôbec neznamenajú, že za život a dielo J. Ratzingera nie sme vďační. Telefonoval som popoludní s priateľom, ktorý mi pripomenul, že pápež Benedikt nás počúva a nesmieme zabudnúť sa mu poďakovať. Ako povedal priateľ, Ratzinger patril k tým nemnohým ľuďom, ktorí nám v 70. rokoch minulého storočia dodali odvahu žiť a veriť v cirkvi a s cirkvou, venovať sa teológii a kráčať s ľuďmi ich životom. Jeho texty nám pomohli napriek tomu, že prístup ku skutočným knihám sme kvôli vtedajšiemu politickému režimu nemali, jeho a ďalších autorov sme čítali len v úlomkoch v češtine alebo v prekladoch z nemčiny i maďarčiny.

Mohlo by sa ešte veľa povedať, ale na záver sa azda hodí odcitovať pápeža Františka z tlačovej konferencie v lietadle dňa 5. 2. 2023 pri návrate z Afriky. Pápežovi položili prítomní novinári aj otázku, či sa po smrti Benedikta XVI. zvýšilo napätie medzi jednotlivými krídlami katolíckej cirkvi. František odpovedal, že vo vzťahu s Benediktom nemal nikdy problémy, ale že Benediktova smrť bola zneužitá ľuďmi, ktorí „chcú priviesť vodu na svoj mlyn“. A dodal: „Ľudia, ktorí chcú inštrumentalizovať človeka tak dobrého, tak Božieho, skoro by som povedal svätého otca cirkvi, to sú ľudia nemorálni, sú to skôr straníci než ľudia cirkvi. Chcel som jasne povedať, kto bol pápež Benedikt, nebol to zatrpknutý človek.“[8]