Joseph Ratzinger sa narodil 16. apríla 1927 v Marktl am Inn, na Veľký piatok, v predvečer Veľkej Noci. Pokrstený bol hneď na druhý deň, čerstvo posvätenou vodou pri ranej oslave Ježišovho vzkriesenia. Byť prvým pokrsteným novou svätenou vodou bolo znamením. Od začiatku bol ponorený do veľkonočného tajomstva, čo ho napĺňalo vďačnosťou a bolo jednoznačným znakom požehnania.

Krst v predvečer vzkriesenia vnímal neskoršie J. Ratzinger ako obraz podstaty ľudskej existencie, ktorá má tu na zemi len svoj začiatok, ale nie svoje úplné naplnenie. Ale v dôvere, vo svetle veľkonočných udalostí, môže k nemu kráčať.

Ťažké časy pontifikátu

J. Ratzinger bol zvolený za pápeža dňa 19. apríla 2005 a prijal meno Benedikt XVI. Nemeckých katolíkov zachvátila veľká eufória, ale rýchlo prišlo aj vytriezvenie. Kto očakával rýchle odpovede na pálčivé otázky, ktoré sa týkali dlho požadovaných reforiem, nehovoriac o takých témach ako prípadná ordinácia žien či zmeny v učení cirkvi o sexuálnej morálke – bol sklamaný. Niektorí kritici pápeža Benedikta sa vyjadrujú, že počas jeho pontifikátu nastal obrat späť pred II. vatikánsky koncil. Napríklad, keď dovolil sláviť tzv. tridentskú omšu ako mimoriadny obrad, chrbtom k veriacim a v latinčine.

Dôležitý zostal pre pápeža Benedikta dialóg s inými náboženskými spoločenstvami. Ale neprebiehalo to vždy bez problémov. Židov nahnevalo, keď Benedikt XVI. stiahol exkomunikáciu zo štyroch biskupov, ktorí patrili k tzv. bratstvu Pia X., odtrhnutému od katolíckej cirkvi. Bol medzi nimi aj biskup Richard Williamson, o ktorom média informovali, že je popieračom holokaustu. Benedikt neskoršie priznal, že ani on, ani jeho poradcovia v tom čase o vyjadreniach Williamsona nevedeli. Na islamskej strane zasa vyvolala konflikt prednáška v Regensburgu v roku 2006. Benedikt citoval byzantského cisára: „Islam priniesol len zlo a šíril sa mečom.“ Pápežovi šlo o zásadné odmietnutie násilia akoukoľvek náboženskou motiváciou.

Najsilnejšie otrasy počas Benediktovho pontifikátu spôsobili škandály sexuálneho zneužívania v rôznych krajinách sveta, aj v Nemecku. Tisíce katolíkov vystúpilo z cirkvi. Pápež síce sprísnil pravidlá zachádzania so sexuálnym násilím, ale napriek ľútosti a nápravám sa nezbavil otázok, či sa príčiny nemajú hľadať hlbšie, napr. v samotných štruktúrach cirkvi.

Či pápeža k odstúpeniu z úradu dňa 28. 2. 2013 dotlačili množiace sa aféry – posledná bola tzv. Vatileaks čiže odcudzenie osobných dokumentov –, nie je jasné. Za oficiálny dôvod uviedol pápež svoj zdravotný stav. Vtedy 85 ročný povedal: „Prišiel som k presvedčeniu, že vzhľadom na pokročilý vek sú moje sily nedostatočné na to, aby som mohol primeraným spôsobom vykonávať službu sv. Petra.“ Ako prvý pápež odstúpil z úradu po 700 rokoch. Dňa 13. marca 2013 prebral úrad jeho nástupca, pápež František.

Reakcie na pápeža a jeho odkaz

Stephan Langer, šéfredaktor katolíckeho týždenníka Christ in der Gegenwart (CiG): Pápež „odišiel domov“. To je naša viera a bola aj pápežova. V encyklike Spe salvi Benedikt XVI. píše: „Skutočný pastier je ten, kto pozná cestu aj cez údolie smrti a pozná Toho, kto nás sprevádza a je s nami aj na poslednej ceste osamotenia...“

S. Langer uviedol aj niektoré výhrady: Titul emeritný pápež nebol veľmi vhodný, cirkev má vždy len jedného pápeža. Ostať po r. 2013 v úzadí sveta – ako Benedikt plánoval – sa mu celkom nepodarilo. Skôr ako pápež na Benedikta XVI. pasovalo oslovenie „pán profesor“. Do Ríma prišiel pod podmienkou, že bude smieť naďalej písať a vedecky pracovať. Celý život ho sprevádzal problém rozumnosti viery: „Tak ako stvorenie pochádza z rozumu a je rozumné, tak je aj viera vyvrcholením rozumu a preto aj dverami k porozumeniu.“ Motto v biskupskom erbe mal Benedikt: „Cooperatores Veritatis“ čiže spolupracovníci pravdy.

Ostrá obrana viery či obava o pravosť viery bola problémom vo viacerých témach až sporoch. Napríklad pri téme „teológie oslobodenia“, v konfliktoch s nemeckými teológmi, pri zrušení štátneho systému poradní pre tehotné ženy, pri názore, že sa nič z tzv. „čistého učenia viery“ v katechizme nesmie meniť, pri odmietaní zavedenia dobrovoľného celibátu, pri prehodnotení náuky o sexuálnej morálke, pri otázke možnej ordinácie žien. Otázka je, či sa dá viera vôbec žiť v „čistej abstraktnej forme“.

Čo sa týka chápania cirkvi, cirkev bola pre pápeža Benedikta vždy „živou nositeľkou Ježišovej pravdy“. Tým boli všetky ostatné cirkvi považované za menejcenné. Reformovaným spoločenstvám veriacich teda neprislúcha titul „cirkev“. Išlo o holú definíciu, ale zranenie iných „profesor“ Benedikt akoby nevnímal. (Aj pri prednáške v Regensburgu išlo podľa „profesora“ len o striktne akademicky koncipovanú reč.)

J. Ratzinger nechcel byť politikom, ani pápežom: „Bol som si celkom istý, že tento úrad nie je mojím poslaním.“ Asi naozaj nebol nadaný na politiku, ani na vedenie vatikánskej kúrie. Pri jeho zvolení sa hovorilo, že bude asi „pápežom prechodu“. Pápežom bol antimoderným, ale aj moderným. Najmä svojím odchodom, čím tento úrad odmytologizoval a spravil ľudskejším. Moderný bol Benedikt XVI. aj v otvorenom riešení škandálov. Nemoderný azda v slabej reakcii na kritiku.

Zanechal veľa na zamyslenie. Prišiel s požiadavkou na „odsvetštenie“ cirkvi, za čím možno cítiť kultúrny pesimizmus a podhodnotenie prítomnosti. Dnes nie je všetko zlé – tiež je to Boží čas. Môžeme byť vďační za mnohé výdobytky moderny. „Bez preddavku sympatie nie je možné žiadne porozumenie“ – platí aj pri pohľade na súčasnosť.  

V čo smieme my ľudia dúfať zoči voči smrti? – „Večný život nie je stále a donekonečna opakujúci sa cyklus kalendárnych dní. Je to okamih ponorenia sa do oceánu nekonečnej lásky.“

„Bytie obsahuje pravdu“ 

Kristian Heidrich v CiG k úmrtiu Benedikta XVI. cituje z Ratzingerovho diela Úvod do kresťanstva: „Veriaci, ako aj neveriaci, každý svojím spôsobom, majú podiel na pochybovaní, ako aj na viere, keď sa neskrývajú sami pred sebou a pred pravdou ich bytia.“

Typicky „ratzingerovské“ nie je postavenie vedľa seba existujúcich pochybností a viery, ale skôr kľúčová téza o pravde bytia: „Bytie vlastní pravdu“. Človek má na nej podiel, ale má ju pozemsky zatienenú. Samotná pravda je božská, vyjadrená gréckym slovom „logos“. V ňom sú obsiahnuté myšlienky, sloboda i láska. Podľa Biblie to bolo na začiatku stvorenia. Podľa Ratzingera: „Viera znamená rozhodnutie pre myšlienku a zmysel, ktoré nie sú len náhodným, vedľajším produktom bytia, ale že všetko bytie je produktom myšlienky a vo svojej najvnútornejšej štruktúre je vlastne myšlienkou.“ Ak by nebolo na začiatku „logos“, tak by to musela byť „hmota“. Mechanizmus náhod a nutnosti, dych vyrážajúce smrteľné predstavenie. Súčasníkov sa snažil presvedčiť a ponúknuť im „opciu logos“, ktorá znamená rovnako aj „opciu pre kresťanstvo“.

Väčšina a pravda

Burkhard Menke, vedúci vydavateľstva Herder, pripomenul, že veľkou témou pre J. Ratzingera bolo vysporiadanie sa s komunizmom. Nacizmus zažil ako chlapec. Oboje totality boli pre neho dôvodom, aby nedôveroval väčšine, ktorá sa mení a často mýli. Dôvody pre jeho náruživý záujem o „pravdu“ sú pochopiteľné.

Vydavateľ spomína „profesora“ ktorý často odsunul „pápeža“ na druhé miesto. Vo svojom  trojzväzkovom diele o Ježišovi, ktoré Benedikt napísal ako pápež, chcel ukázať, že evanjeliá sú vo svojom jadre spoľahlivé a viera nejde do prázdna. Túto istotu v mnohých oblastiach teológie nenachádzal. Teológia, reč o Bohu, bola jeho formou lásky k blížnemu.

Konfrontácia s modernou

Oliver Wintzek v CiG 2/23: Končí sa éra cirkevnej samozrejmosti – brilantná, vedecká, nadpriemerne múdra teológia Ratzingera. Ale vyhýbajúca sa tvrdosti historického skúmania a fascinácii prítomného. Budí dojem, podozrenie jednostrannosti. S dôsledkami dnešných problémov cirkvi...

„Triumfalistická teológia“ hľadá konfrontáciu s moderným myslením, ale myslenie moderny neprijíma. Triumfalistická teológia môže byť len tam, kde sa vníma ako existujúca mimo dejinného vývoja. Mladého Ratzingera poznali ako moderného, pokrokového teológa. Zároveň je otázne, či v učení II. vatikánskeho koncilu sa vládnuca neoscholastika prekonala siahnutím na modernu, alebo skôr vrátením sa k staršej tradícii. Vodiacim (u J. Ratzingera) bol azda staroplatonizmus, ktorý sa pred konkrétnymi historickými zmenami uzavrel. Symptómom toho bol následný program „odsvetštenia“. Namiesto kritickej a angažovanej koalícii s prítomnosťou sa program prepadol do rigidného postoja opozície. Z pozície poznania večne platného sa systematicky vymazáva charakter rastúcich výpovedí viery. Teológia chránená pred skutočnosťami vypadáva nielen z času, ale aj zo sveta.

Príklad z Tübingenu

Ratzinger počas turbulencií na univerzite v Tübingene odchádza. Zmeny 68. rokov znamenajú celospoločenský zlom, ktorý nepasuje do žiadnej hermeneutiky kontinuít. Diskontinuity sa z pozície triumfálnej teológie môžu len odmietnuť a svet sa vníma ako stále viac zabúdajúci na Boha a bez Boha.

Ratzinger sa celý život zaoberal porozumením viery. Otázne je, ako sa chápe koncept porozumenia. Rozumne sa dá s teológiou triumfovať, ak sa rozum vníma ako priamo odvodený od božského absolútna. Bez toho by sa rýchlo stratil v relativizme pozemského, čo Ratzinger nazýval „diktatúrou relativizmu“.

Triumfalistická teológia sa musí rozumieť aj ako autoritatívna. Potvrdzujú to prípady sankcionovania alternatívnych teológií. Kde je zapovedané nebo ideí zafixované ako večne platné, je problém byť učiacou teológiou schopnou sa aj reformovať. Jedna vec je neprispôsobiť sa nekriticky každej módnej vlne a druhá, že nikdy neexistovala teológia mimo sveta – a tiež, že ako historicky relatívna ani nikdy existovať nebude. Nikto nemôže poprieť hlbokú vieru Benedikta. Ale bola to „jeho“ viera, tak ako aj teológia bola „jeho“.

Doteraz nezverejnené texty

Na vydanie je pripravená kniha pod názvom Čo je kresťanstvo (Che cos´e il Cristianesimo), ktorá obsahuje 16 textov emeritného pápeža Benedikta XVI. Zostavil ich v rokoch 2013- 2022. Benedikt žiadal knihu zverejniť až po jeho smrti, a to v taliančine.

V knihe vyslovuje ľútosť, že sa II. vatikánsky koncil dostatočne nezaoberal tým, ako reformácia v 16. storočí spochybnila poňatie katolíckeho kňazstva. Pokladá to za chybu, ktorú by bolo treba napraviť. Je to dôležité, ako aj ťažké, lebo za problémom je výklad Biblie, ktorej hermeneutiku zadefinoval Martin Luther. Omyl Luthera vidí v položení protikladu medzi poňatím kňazstva v Starom zákone a v Ježišovom ustanovení kňazstva. Lutherov konštrukt je postavený na kontraste zákona a evanjelia. V skutočnosti už prvá cirkev spájala kňazstvo Starého zákona so služobným kňazstvom Nového zákona. Ospravedlnenie vierou a skutkami sa nechápalo protikladne.

Večera Pána u protestantov a sv. omša sú na základe protikladných teologických základov dve zásadne odlišné formy kultu. Kto dnes propaguje „intercommunio“, mal by na to pamätať. Podľa Benedikta aj pri liturgickej reforme z roku 1969 zohrali v pozadí Lutherove tézy istú úlohu. Tvrdé odmietnutie „starej sv. omše“ malo čiastočne svoje dôvody v tom, že niektorí v nej videli neakceptovateľnú predstavu prítomnosti obety a zmierenia.

Je zjavné, že moderné myslenie skôr nachádza svojho spojenca u Luthera ako u katolíkov. Pneumatologický výklad Biblie, ktorý chápe Starý zákon ako cestu k Ježišovi, je pre moderné zmýšľanie neprijateľný. Napriek tomu je jasné, že Ježiš nezmýšľal v zmysle radikálneho „sola fide“ (jedna z Lutherových zásad – ospravedlnenie zo samotnej viery), ale išlo mu o naplnenie Zákona a prorokov. Je úlohou ďalšej generácie pokúsiť sa tieto tézy preskúmať.

Benedikt XVI. vyjadruje v knihe aj kritiku voči súčasným pokusom o dialóg medzi kresťanstvom a islamom. Pokladá to za znak nedostatočnej znalosti Písma na oboch stranách, a tiež, že sa buduje na „zle štruktúrovaných základoch“. Napr. sa tvrdí, že v oboch knihách – v Biblii aj Koráne – je reč o Božom milosrdenstve. Z toho sa odvádza imperatív lásky k blížnemu. Rovnako sa ale tvrdí, že v oboch písmach sú state aj o násilí, a preto je potrebné oboje čítať v hermeneutike lásky a v pohľade na obe Písma sa aktívne stavať proti zlu a násiliu. Týmto sa ale zmiešavajú rôzne roviny do jedného. Na rozdiel od Biblie je Korán len jedinou knihou, ktorá sa v islame chápe ako priamo inšpirovaná Bohom, a preto má nárok na božskú autoritu.

Biblia je oproti tomu tisícročiami narastajúca zbierka písiem. Tie nie sú podľa učenia kresťanov a židov priamo diktované Bohom. Ich autorita sa vyvíjala vždy až v interpretácii cesty, ktorou Boží ľud prešiel pod Božím vedením. V tomto zmysle kresťanská viera nie je žiadnym „knižným náboženstvom“. Komu sú tieto rozdiely známe, bude opatrný pri  rýchlom nachádzaní paralel medzi týmito dvoma náboženstvami.

Ďalej sa kritizuje falošné chápanie tolerancie mnohých západných štátov. „Svetové mocnosti tolerancie“ vytýkajú kresťanstvu absenciu nimi propagovanej tolerancie . Svojou manipuláciou človeka a zmiešavaním pohlavia gender-ideológiou sa jasne stavajú proti kresťanstvu. Intolerancia tejto zdanlivej moderny sa ešte nepreklopila do otvoreného prenasledovania. Napriek tomu sa narastajúcim autoritárskym spôsobom snaží dosiahnuť cieľ a zákonmi vymazať to, čo je podstatne kresťanské.

Kritiku, že kresťanská viera svojimi univerzálnymi nárokmi viery a pravdy je sama intolerantná, Benedikt XVI. odmieta. Také chápanie je podozrivé z predstavy, že nebezpečnou by bola samotná pravda. Platí opak, že tolerancia je zakorenená už v podstate samotnej pravdy. Spoločnosť, ktorá sa stavia proti pravde, je netolerantná.

Iné pohľady na Korán a dialóg s islamom

Navid Kermani je nemecko-iránsky spisovateľ a orientalista, žijúci v Nemecku. Jeho téza: „Každý, odtiaľ kde je, nech spraví krok dopredu.“ Podľa neho reč kultúr a náboženstiev je málokedy rovnaká. Korán je ako báseň a Biblia ako dejinná kniha. Obe vedú k Bohu, k úžasu – čo je začiatok náboženstva.

Je veľa ciest, ktoré vedú k cieľu, ale múdre je rozhodnúť sa pre jednu. Záleží na tom, čo nosíme v srdci a čo robíme dobré pre iných. Dejiny, ktoré píšu ľudia, nevymažú posolstvo, ktoré pochádza od Boha. Bohatstvo sveta je v rozdielnostiach. Aj k dialógu sú potrební dvaja.

„Ende gut – Alles gut“  (koniec dobrý – všetko dobré)

Benedikt XVI. sa systematicky posúval k uniformite a odmietaniu toho, čo by mohlo zacláňať svetlo večne platného. Že sa zdanie pravého, absolútne dobrého a krásneho už počas jeho pontifikátu rozplynulo ako fatálne zdanie, potvrdzuje situácia okolo obrazu kňazstva. Bol to pád cirkevného systému zo svätého neba ideálov do hĺbok morálneho zlyhania, čo triumfálnu teológiu umlčalo. Tragické zlyhanie jedného zdania.

Paradoxne spravil tento pápež ku koncu života krok, ktorý bol najväčšou diskontinuitou a zemetrasením pre triumfalistickú teológiu. Dôvody môžu byť akékoľvek. Ale najdôležitejšou je posvetštenie pápežstva vstupom do revolučne nového – do možnosti byť pápežom len na určitý čas.

Nekončí len jedna éra, ale odchodom pápeža lúči sa aj jedna teológia, ku ktorej existuje alternatíva. A tá je možná nie v striktnom odmietaní cudzieho, ale naopak, v koalícii s ambivalentnými výzvami konkrétnej, prítomnej doby.

V poslednej dobe evidujeme „odchody“ politikov. Otvára to tému psychického a duchovného zdravia politikov, ako aj starostlivosti o ich duševné zdravie. Schopnosť odísť, vedieť povedať nie, priznať si, že nevládzem, naznačuje pozitívny vývoj ku kultúre ľudskosti.

Láska a spravodlivosť

Prof. Paul Zulehner pripomenul prvú encykliku pápeža Benedikta XVI.: Deus caritas est. Benedikt v nej podľa Zulehnera zjednodušuje kresťanské posolstvo na krátke heslo: „Boh je láska“. Pred morálku kladie liečivé kresťanstvo. Ide o lásku z hĺbky bytia. Kto je v hĺbke bytia milujúci, nemôže nemilovať. Kto sa ponorí do Boha, vynára sa pri človeku (mystika prepojená s politikou).

Človek nemá svoje bytie a existenciu sám od seba. Kresťanská tradícia je naplnená presvedčením, že človek tu nie je vďaka slepej náhode, ale vďaka Bohu, ktorý je láska. To robí človeka schopným milovať, robí možnou samotnú lásku. Z toho pochádza aj poslanie človeka pre osobný život, ale aj zodpovednosť za svet. Tento program znamená byť stále viac tým, čím je človek od svojej podstaty: milujúcim. To sa dá dosiahnuť na ceste dozrievania, očisťovania a uzdravovania.

Z takéhoto chápania zároveň vyviera u veriaceho človeka úloha pre poriadok a riadenie sveta a spolunažívanie ľudí vo všetkých oblastiach. Jednou rukou prijímate chlieb, druhou ho dávate... Obraz pre prastarý proces života. Milovať môže ten, kto lásku prijíma. Kto ju prijal, nemôže inak, ako byť milujúcim.

Tragickým opakom a protikladom je reťaz násilia. Kto bol ponorený do násilia, bude sám násilný. Pápež preto propaguje spoločnosť lásky. Alebo, ako to nazýval Ján Pavol II., civilizáciu lásky. Tá siaha až do politickej kultúry, ktorej cieľom je spravodlivosť. Ak politika sleduje iný cieľ než spravodlivosť pre všetkých, stráca svoju legitimitu. Spravodlivosť je cieľom, a tým aj mierou každej politiky. Cirkev môže politikom a politike ponúkať formovanie a vzdelávanie svedomia, v zmysle „čistenia“ politického rozumu. Spravodlivá spoločnosť síce nie je dielom cirkvi, ale snaha politiky o spravodlivosť nie je možná bez otvorenia sa poznaniu a vôli pre požiadavky dobra, ktoré sa ich bytostne týka.

Z tohto uhla pohľadu bol Benedikt aj priateľ moderny. Dokazuje to svojou starosťou o ňu. Obáva sa, aby moderna nestratila tie hodnoty, ktorými sa stala veľkou. Pripomína vieru, nádej a lásku a v zmysle evanjelia tvrdí, že najväčšou z nich je láska. 

Kniha končí jednou mantrou z budhizmu: „Om mani padme hum.“ Daj, aby som sa stal šperkom tvojho stvorenia – teda milovaný a milujúci.