Dokument pre kontinentálnu etapu synody – zamyslenie nad otázkami

Tri otázky, ktoré DKE v závere formuluje, sú pomerne „košaté“ a vyžadujú istú interpretáciu, t. j. sami si musíme z nich vybrať, na čo sa vlastne pýtajú.

Ešte treba pripomenúť, že odpovede na tieto otázky by mali vzísť (do konca februára) zo všetkých diecéz a mali by konfrontovať skúsenosť kontinentu (nie samotnej diecézy) zo skúsenosťami iných kontinentov (tak, ako to vyplýva z DKE).

Pokus o odpovede na otázky

1. otázka:

Čo po prečítaní DKE rezonuje s tým, čo poznáme aj v Európe? Teda, čo tí, ktorí sa zúčastnili prvej fázy synody všade po svete, vyjadrili rovnako alebo podobne ako Boží ľud na našom kontinente. Odpoveď majú poslať diecézni biskupi, ktorí by to mali konzultovať vo svojich diecézach.

Predovšetkým je to skúsenosť radosti zo synodálneho procesu. Odvšadiaľ zaznieva radosť z toho, že konečne niekoho zaujíma, čo si myslia aj jednoduchí veriaci laici.

Tak ako v Európe všade po svete sa prvej fázy synody zúčastnili predovšetkým aktívni veriaci. Mladí ľudia sa takmer nezúčastnili, a čo je prekvapivé, kňazi prevažne len ako organizátori (i to nie všetci), ale skoro vôbec nie ako „respondenti“, ktorí by hovorili o svojich potrebách, radostiach a starostiach či žiaľoch.

Spoločnou skúsenosťou, ktorú sme z prvej etapy synody získali nielen tu v Európe, ale rezonuje i so skúsenosťami z ostatných kontinentov je, že zrejme drvivá väčšina návrhov, ponôs či pripomienok tých, ktorí sa procesu zúčastnili, vyjadruje túžbu, aby sme sa v cirkvi cítili lepšie. Akoby synodálny proces mal smerovať predovšetkým k tomu. Už oveľa menej citátov v DKE, vlastne veľmi málo (a to bez ohľadu na to, z ktorého kontinentu) vyjadruje návrhy, ktorým ide o to, aby cirkev lepšie a zrozumiteľnejšie ohlasovala evanjelium predovšetkým tým ľuďom, ktorí sú mimo nej a ktorí sa synodálneho procesu nezúčastnili.

Pokiaľ ide o hlavné témy, zo všetkých kontinentov, tak ako u nás v Európe, sa vykryštalizovali dva veľké problémové okruhy: Vzťah kňazov, biskupov a hierarchie na jednej strane a veriaceho ľudu na strane druhej. Cítiť silnú túžbu po partnerskejšom vzťahu. To je prvý spoločný okruh, ktorý rezonuje.

Druhým je postavenie ženy v cirkvi. Konštatuje sa z celého sveta, že početne sa aktívneho kresťanského života zúčastňujú v drvivej väčšine ženy, ale o všetkých dôležitých otázkach v cirkvi takmer výlučne rozhodujú muži, hoci sú v menšine. Evokuje to pre cirkev vlastne dve výzvy, spoločné pre všetky kontinenty: Hľadať dôstojnejšie postavenie žien v cirkvi a nájsť inšpiráciu pre mužov, aby sa ich účasť, predovšetkým mužov laikov, početne zvýšila. Skrátka, ako ich do života cirkvi viac zatiahnuť.

2. otázka:

Pýta sa na odlišnosti v skúsenosti u nás v Európe od toho, čo uvádza DKE ako vyjadrenia Božieho ľudu na iných kontinentoch.

Ja som podstatné odlišnosti v dokumente ani nezaznamenal. V pôvodných syntézach diecéz sa iste odzrkadľujú iné akcenty, pokiaľ ide o rozdielne kultúrne oblasti, ale samotný DKE konštatuje pozoruhodnú príbuznosť tém i atmosféry, ktorá vo vyjadreniach veriacich zúčastnených na prvej fáze synody vládla.

Vlastne som zaznamenal len jednu, kultúrne podmienenú odlišnosť, a to problém polygamných manželstiev. Ten u nás v Európe zatiaľ nemáme, aspoň nie v tej podobe, že čo so ženami, ak sa kresťanom stane niekto, kto ich má legálne viac. Zatiaľ nás to u nás nemá prečo trápiť, aj keď migrácia i tento problém skôr či neskôr na náš kontinent prinesie.

Myslím si, že skutočným laboratóriom odlišnosti, teda „podstatných napätí a rozdielov“ (ako to v otázke formuluje DKE) je tak, ako aj v minulosti, práve Európa. To, čo sa odohráva v rámci nášho kontinentu, sa potom prenáša i do miestnych cirkví po celom svete.

3. otázka:

Pýta sa na ďalšie kroky, ktoré vyplývajú z odpovedí na prvé dve otázky v rámci synodálneho procesu. Teda o čom by sa malo diskutovať a čo by sa malo navrhovať prvému synodálnemu zhromaždeniu v októbri tohto roka. Zrejme sú to tie dve spoločné témy, ktoré som spomenul už v odpovedi na prvú otázku: Vzťah kléru a laikov a postavenie žien v cirkvi.

Dokument tiež cituje viacero diecéznych syntéz, ktoré vyjadrili túžbu, aby synodálny proces tak, ako sme ho zažili v prvej etape, teda vo fáze, keď sa cirkevná vrchnosť zaujímala o postoje a názory bežných veriacich, pokračoval. Tomu bude treba hľadať formu.

Myslím si, že i tu by nám mohli ako vzor slúžiť zhromaždenia prvotných kresťanov, ktoré boli síce už svätými omšami, vysluhovali sa na nich sviatosti, ale neboli také zošnurované liturgickými predpismi a umožňovali (aspoň si to dnes myslíme) ich účastníkom väčší zážitok spolupatričnosti. Nazývali to hostinami agapé, ale iste tam nešlo len o to, aby sa najedli.