Dokument pre kontinentálnu etapu synody – prehľad 2. časti

Spoločenstvo, spoluúčasť a spoluzodpovednosť (čl. 57-70)

Cena a úloha všetkých pokrstených. Na 2. nedeľu po Vianociach, na sviatok Krstu Pána sa pri katolíckej liturgii čítalo:

„Ustanovil som ťa za zmluvu s ľudom, za svetlo národov“ – sme pokrstení, vyvolení otvárať oči, vyvádzať z väzenia... (Iz 42,7)

„Viete, čo sa po krste, ktorý hlásal Ján, dialo: ako Boh pomazal Ježiša Nazaretského Duchom Sv. a mocou a on kade chodil, dobre robil a uzdravoval...“ (Sk 10,37-38)

„Keď bol Ježiš pokrstený, otvorili sa nebesia“ – kde sa žije „krstne“, dotýka sa nás nebo. To treba cítiť, vidieť, počuť, tešiť sa. (Mt 3,16)

DKE cituje správu cirkvi z Argentíny: „Je dôležité vybudovať synodálny inštitucionálny model ako určitú cirkevnú paradigmu dekonštrukcie pyramídovej moci, ktorá uprednostňuje jednoosobové riadenie. Jedinou legitímnou autoritou v cirkvi musí byť láska a služba podľa Pánovho príkladu.“

DKE je v tejto kapitole o spoločenstve rozdelený na niekoľko častí.

1. Prekonať klerikalizmus

Dokument upozorňuje na problém klerikalizmu. Klerikalizmus (nie antiklerikalizmus) je vnímaný ako forma duchovného ochudobnenia, zbavenie sa pravých dobier zasvätenej služby a ako kultúra, ktorá izoluje klerikov a škodí laikom. Je to pokušenie rovnako pre klerikov ako laikov. Tak píšu zo Stredoafrickej republiky: „Niektorí farári sa správajú ako ,rozdávači príkazovʻ, ktorí vnucujú svoju vôľu bez toho, aby kohokoľvek počúvali. Laickí kresťania sa necítia byť členmi Božieho ľudu.“ DKE konštatuje, že ľudia majú túžbu po takom vodcovstve, ktoré bude založené na vzájomných vzťahoch a spolupráci a cituje správu zo Slovenska: „Podnecovať, zapájať, usmerňovať a napomáhať spoluúčasť na živote cirkvi vo zverenej časti Božieho ľudu a delegovať časť zodpovednosti je jednou z úloh autority.“

2. Prehodnotiť spoluúčasť žien

DKE sa širšie venuje úlohe žien a požaduje prehodnotiť ich spoluúčasť v cirkvi. Citlivosť voči tejto otázke narastá vo všetkých častiach sveta. Správa z Palestíny pripomína:  „V synodálnom procese to boli ženy, ktoré sa najviac angažovali... V cirkvi, kde sú takmer všetci, čo rozhodujú, muži, je len málo priestoru, kde by ženy mohli vyjadriť svoj názor. Napriek tomu ony sú chrbtovou kosťou cirkevných spoločenstiev, pretože predstavujú väčšinu ich praktizujúcich členov a patria medzi najaktívnejších členov cirkvi.“ Podobne správa z Kórey: „Napriek ich hojnej účasti na rôznych cirkevných aktivitách sú ženy vylúčené z kľúčových rozhodovacích procesov...“

Viaceré texty požadujú, aby bola možnosť pre ženy s náležitým vzdelaním kázať v rámci farností, a tiež ženský diakonát. Oveľa rôznorodejšie sú názory na kňazskú vysviacku žien, po ktorej niektoré syntézy volajú, zatiaľ čo iné ju považujú za uzavretú tému.

3. Charizmy, povolania a služby

V ďalšom texte sa DKE venuje téme chariziem, povolaní a služieb v cirkvi. Zodpovednosť za synodálny život cirkvi nemožno delegovať, ale musia sa na ňom podieľať všetci. Povzbudzujúco píšu v správe z Papuy-Novej Guiney: „Na stretnutiach farskej pastoračnej rady dbáme na to, aby sme zvážili názory a návrhy všetkých prítomných vrátane žien predtým, ako prijmeme rozhodnutia, ktoré ovplyvnia život všetkých vo farnosti.“

Správa z Mexika hodnotí realitu: „Ako biskupi si uvedomujeme, že ,krstná teológiaʻ, ktorú presadzoval Druhý vatikánsky koncil a ktorá je základom spoluzodpovednosti za misiu, nebola dostatočne rozvinutá, a preto väčšina pokrstených sa necíti plne stotožnená s cirkvou a ešte menej pociťuje spoluzodpovednosť za misiu. Okrem toho vedenie súčasných pastoračných štruktúr, ako aj mentalita mnohých kňazov, nie sú naklonené tejto spoluzodpovednosti.“

Cirkev v Belgicku kladie otázky: „Mnohé skupiny by chceli väčšiu účasť laikov, ale manévrovací priestor nie je jasný: aké konkrétne úlohy môžu laici vykonávať? Ako sa spája zodpovednosť pokrstených so zodpovednosťou farára?“

Veľkou výzvou je zosúladiť dary jednotlivých členov cirkvi pod vedením pastierov, ale nedávať do opozície kňazov a laikov, charizmatický a inštitucionálny rozmer cirkvi.

4. Synodalita nadobúda podobu

K budúcej podobe cirkvi pripomína správa z Indie: „Celý synodálny proces bol cvičením v aktívnej spoluúčasti na rôznych úrovniach. Aby to mohlo pokračovať, je potrebná zmena mentality a obnova existujúcich štruktúr.“

5. Štruktúry a inštitúcie

DKE pripomína, prečo sa zaviedla kontinentálna etapa synodálneho procesu. Vychádza sa z predpokladu, že v rámci jednotlivých kontinentov nesú cirkevné spoločenstvá viaceré spoločné kultúrne znaky a cirkvi jednotlivých krajín kontinentu majú si navzájom čo povedať. Očakával sa dialóg medzi cirkvami , ktoré sú si kultúrne a geograficky blízke. Mali sa zorganizovať cirkevné spoločné stretnutia ponad hranice krajín daného kontinentu. (Na Slovensku zatiaľ nie je známe, žeby sa takéto aktivity uskutočnili.)

DKE spomína, že so synodalitou na rozdiel od západnej cirkvi majú väčšie skúsenosti cirkvi východných obradov.

V cirkvi už nejaký čas jestvujú rôzne orgány, ako napríklad pastoračné, ekonomické, diecézne a farské rady, ktoré by v duchu synodality mali byť obnovené, aby sa stali čoraz viac miestami inklúzie, dialógu, transparentnosti, rozlišovania, hodnotenia a posilňovania postavenia všetkých. Ako pripomína správa z Veľkej Británie, musíme smerovať k cirkvi, ktorá „sa stane otvorenejšou a transparentnejšou: všetko sa robí v tajnosti. Agenda a zápisnice farskej rady sa nikdy nezverejňujú, nediskutuje sa ani o rozhodnutiach ekonomickej rady a rozpočty nie sú verejné...“

Že autoritársky spôsob riadenia musíme nahradiť synodálnym, spomína aj hlas cirkvi z Čadu: „V niektorých otázkach je výkon autority skutočne kolegiálny, a to prostredníctvom konzultácií s orgánmi začlenenými do rôznych štruktúr správy, riadenia a pastoračnej animácie. Niekedy je však smutné konštatovať, že v našej Katolíckej cirkvi existujú biskupi, kňazi, katechéti, vedúci spoločenstiev..., ktorí sú veľmi autoritárski. Niektorí namiesto toho, aby slúžili komunite, slúžia sami sebe jednostrannými rozhodnutiami, a to brzdí našu synodálnu cestu.“

6. Formácia

Správa zo Španielska pripomína, že formácia k synodalite prechádza všetkými dimenziami kresťanského života, a preto môže byť len „integrálnou formáciou, ktorá zahŕňa osobný, duchovný, teologický, sociálny a praktický rozmer“.

7. Spiritualita

Dôležitú stránku spirituality spomína správa z Českej republiky: „V osobnej spiritualite a v posolstve cirkvi musí prevládať radosť zo vzkrieseného Krista, a nie strach z trestajúceho Boha.“

Synodálny život a liturgia (čl. 88-97)

Cirkev z Burkina Faso a Nigeru: „Liturgické slávenie a modlitba sú prežívané ako sila pre zjednocovanie a mobilizáciu ľudských a duchovných energií. Prevláda názor, že modlitba podporuje radosť zo života a zmysel pre spoločenstvo, pretože je vnímaná ako referenčný bod, ako miesto sily a oáza pokoja.“

1. Manažovanie napätí: obnova a zmierenie

Cirkev z Etiópie: „Hoci zostávame verní tradícii, jej pôvodnosti, starobylosti a jednotnosti, snažíme sa, aby liturgické slávenie bolo živšie a aby sa na ňom zúčastňovalo celé spoločenstvo veriacich: kňazi, laici, mladí ľudia a deti, ktorí so zdravým rozlišovaním čítajú znamenia času. Mladí ľudia sa snažia nájsť si miesto v liturgii so svojimi piesňami, a to je pozitívne.“

Hlas z USA si sťažuje, že „v liturgickej oblasti je najčastejším problémom slávenie predkoncilovej omše“.

Celovo syntézy poukazujú na negatívnu a nesynodálnu prax, keď jestvuje liturgický protagonizmus kňaza a zvyšuje sa riziko pasivity účastníkov; homílie sú vzdialené od krásy viery a konkrétnosti života; liturgický život zhromaždenia je oddelený od rodinnej siete spoločenstva. Kvalita homílií sa takmer jednohlasne uvádza ako problém. Tak konštatuje aj Maronitská cirkev (Libanon): Žiadajú sa „hlbšie homílie, zamerané na evanjelium a čítania dňa, a nie na politiku, ktoré by používali prístupný a príťažlivý jazyk a týkali sa života veriacich“.

Na pristupovanie ku sviatostiam v bolestných prípadoch niet jednotného názoru. Správa z Malajzie: „Možnosť prijať sväté prijímanie je odopretá znovu zosobášeným rozvedeným, ktorí vyjadrujú bolesť z tohto vylúčenia. Niektorí si myslia, že cirkev by mala byť flexibilnejšia, zatiaľ čo iní si myslia, že táto prax by sa mala zachovať.“

2. Sláviť synodálnym štýlom

V tejto časti sa spomínajú ďalšie možnosti liturgického slávenia, ako sú bohoslužby slova, chvíle modlitby a ticha, púte a prejavy ľudovej zbožnosti. Cirkev z Francúzska dodáva dôležitú pripomienku: „Jazyk, ktorý cirkev bežne používa, je dnes často nezrozumiteľný.“ A z Filipín prišlo odporúčanie, aby sa liturgické spoločenstvo pravidelne spájalo s prejavom dialógu a bratstva (spoločným stolovaním).

Nasledujúce kroky (čl. 98-109)

DKE končí niekoľkými metodologickými pokynmi. Tu sú najdôležitejšie tri otázky (čl. 106).

1. Po prečítaní DKE v atmosfére modlitby, ktoré myšlienky najsilnejšie rezonujú s konkrétnymi skúsenosťami a realitou Cirkvi na vašom kontinente? Ktoré skúsenosti sa vám zdajú nové alebo osvetľujúce?

2. Aké podstatné napätia alebo rozdiely sa javia ako zvlášť dôležité z pohľadu vášho kontinentu po prečítaní DKE a stíšení sa v modlitbe? Aké sú teda problémy alebo otázky, ktoré by sa mali riešiť a zvážiť v ďalších krokoch procesu?

3. Ak sa pozrieme na to, čo vyplýva z predchádzajúcich dvoch otázok, aké sú priority, opakujúce sa témy a výzvy ku konaniu, ktoré možno zdieľať s ostatnými miestnymi cirkvami na celom svete a prediskutovať počas prvého zasadnutia synodálneho zhromaždenia v októbri 2023?