Dokument pre kontinentálnu etapu synody – prehľad 1. časti

V mojom texte predstavím prvú časť dokumentu (články 1-56).

Skúsenosť synodálneho procesu (čl. 15-24)

Povzbudivé sú svedectvá z niektorých krajín o radosti ľudí z prvej fázy synody. Napríklad z Rovníkovej Guiney: „Táto synodálna skúsenosť bola pre mnohých jednou z najprínosnejších skúseností, ktoré zažili vo svojom kresťanskom živote.“ Alebo zo Stredoafrickej republiky: „Nastala silná mobilizácia Božieho ľudu, radosť zo spoločného stretávania sa, spoločného kráčania a slobodného rozprávania. Niektorí kresťania, ktorí sa cítili zranení a vzdialili sa od cirkvi, sa vrátili späť.“ Mnohí zdôraznili, že cirkev sa prvýkrát pýtala na ich názor. Z Lotyšska napísali: „Tento druh spolupráce by sa mal stať jedným z ,nepísaných zákonovʽ cirkevnej kultúry...“

Dokument nezatajuje ani ťažkosti i odpor voči synode. Niektoré miestne cirkvi zverejnili ohlasy, v ktorých sa celý proces označuje za snahu zničiť cirkev alebo naopak názory, že sa synode neverí, lebo cirkev vraj nie je ochotná zmeniť sa. V DKE sa doslova píše, že „v početných syntézach sa spomínajú obavy a odpor zo strany duchovenstva“, poukazuje na pretrvávajúci odstup medzi kňazmi a ostatnými ľuďmi, ako aj na dôsledky škandálov zneužívania, ktorého sa dopustili ľudia v cirkevných funkciách. (čl. 19)

Je zaujímavé, že celkom k podstate idúce postrehy cituje dokument najmä z krajín, kde cirkev a kresťanstvo nemajú silnú pozíciu. Napr. cirkev v Etiópii sa s radosťou vyznáva, že prax synodality priniesla vzácne uvedomenie, že prostredníctvom krstu máme spoločnú dôstojnosť a povolanie zúčastňovať sa na živote cirkvi. Teda nie až na základe kňazského svätenia alebo nejakej funkcie. Podobne sa vyslovila cirkev z Japonska. Z Pakistanu prišlo celkom jasné vyjadrenie: „Po desaťročiach chodenia do kostola ich (katolíkov v P.) prvýkrát požiadali, aby niečo povedali.“

Prehľad skúseností so synodalitou odvážne uzatvárajú aj samotní autori DKE: „Synodálny proces znamená prvé kroky návratu z vyhnanstva... Ak cirkev nie je synodálna, nik sa v nej nemôže cítiť naozaj doma.“ (čl. 24)

Počúvanie Písma (čl. 25-28)

Metaforou vyhnanstva sa vedenie synody nechalo inšpirovať aj pri voľbe textu z Biblie, z ktorého pochádza motto druhej etapy synody. Citát z Knihy proroka Izaiáša „Rozšír priestor svojho stanu“ (Iz 54,2) vychádza zo situácie ľudu vo vyhnanstve, ktorému sa ohlasuje návrat domov.

DKE ponúka tento biblický obraz, aby sme cirkev videli ako stan stretnutia a príbytok na ceste, ktorý sa súčasne môže rozšíriť, aby prijal ďalších ľudí. Podľa tohto obrazu je cirkev priestranný, ale nie uniformný príbytok, otvorený smerom dovnútra i von. Rozšírenie stanu, otvorenie sa pre rozmanitosť, sa dokladá citáciou o odumretí sebe, aby sme sa našli vo vzťahu s Kristom a blížnymi: „Plodnosť cirkvi závisí od toho, či prijmem takúto smrť, ktorá však neznamená zánik, ale skúsenosť vyprázdnenia sa, aby sme sa nechali naplniť Kristom skrze Ducha Sv.“ (čl. 28)

Na ceste k misionárskej synodálnej cirkvi (čl. 29-40)

Rozšírenie priestoru, teda prijatie plurality a zmien v cirkvi, musí počítať so vznikom napätia. Dokument cituje výrok z talianskej syntézy: „Dom cirkvi nemá dvere, ktoré by sa dali zatvoriť...“ Riešením napätia nie je konflikt, ani vlastná oddelená cesta. Výstižný citát z USA: „Namiesto toho, aby sme sa správali ako dozorcovia, ktorí sa snažia vylúčiť iných od stola, musíme urobiť viac pre to, aby ľudia vedeli, že každý tu môže nájsť svoje miesto a domov.“

Z viacerých aspektov synodálnej cesty uvádza DKE najprv počúvanie. Keď počúvame iného, uznávame ho za subjekt jeho vlastnej cesty. Vtedy sa človek cíti prijatý a pochopený. Dokument ako prekážky počúvania a prijatia ľudí uvádza „hierarchické štruktúry, klerikálnu a individualistickú kultúru, sociálno-kultúrne a ekonomické rozdiely, ktoré zvýhodňujú bohatých a vzdelaných; absenciu medzipriestorov, ktoré by podporovali stretnutie rôznych ľudí“. V hlasoch z prvej etapy synody sa poukazuje aj na osamelosť kňazov, ktorí akoby sa báli o sebe hovoriť. Dokument sa dokonca nezdráha vysloviť, že kňazi „by mali byť vypočutí v súvislosti s citovým a sexuálnym rozmerom ich života a že je potrebné chrániť ženy a deti kňazov, ktorí porušili sľub celibátu“. (čl. 34)

DKE sa zmieňuje aj o slabej prítomnosti mladých ľudí v celom procese a podceňovaní ľudí so zdravotným postihnutím, a tiež o ženách, ktoré sa nachádzajú v krízových situáciách. Časť textu sa venuje tzv. vylúčeným, teda ľuďom, ktorí sa cítia byť vylúčení z cirkvi: rozvedení a znovu zosobášení, slobodní rodičia, ľudia v polygamných vzťahoch, LBGTQ ľudia a ďalší.

Čo v týchto prípadoch znamená nesúdiť, ale kráčať s nimi? Niektoré témy, ktoré sa pokladajú najmä za témy západnej kultúry, sa prekvapujúco objavili aj v syntézach z Afriky. Napríklad biskupi z Lesotha spomínajú ľudí rovnakého pohlavia, ktorí sa ich pýtajú, či nájdu v cirkvi domov, a biskupi sa pýtajú, ako im ho zaručiť.

Dokument upozorňuje, že o vylúčených hovoria iní, ktorí s nimi súcitia, keďže samotní vylúčení sa procesu vlastne nezúčastnili. K takýmto vylúčeným sa okrem vyššie spomenutých radia aj také marginalizované skupiny, ako sú chudobní, starší a osamelí ľudia, domorodci v krajinách, ktoré v minulosti ovládli ľudia z Európy, migranti, deti z ulice, alkoholici a narkomani, kriminálnici, prostitútky, obete obchodovania s ľuďmi, obete zneužívania, väzni, ľudia diskriminovaní z dôvodu rasy, etnicity, pohlavia.

Pri vymenovaní všetkých tých vylúčených sa môžeme až zľaknúť, komu všetkému máme rozšíriť priestor svojho stanu...

Sestry a bratia pre misiu (čl. 41-56)

V ďalšej časti dokumentu spomínajú sa aktéri a adresáti cirkevnej misie. Definuje sa, že „poslaním cirkvi je sprítomňovať Krista uprostred jeho ľudu čítaním Božieho slova, slávením sviatostí a starostlivosťou o zranených a trpiacich“ (čl. 41). Cituje sa cirkev z Kostariky, že dôležité je vrátiť sa k prvým kresťanským komunitám, ktoré praktizovali spoločné vlastníctvo. Prečo tie kresťanské komunity boli príťažlivé? Zdá sa, že nedelili ľudí na správnych a nesprávnych, našich a cudzích, ale sa s každým podelili o svoje dary.

Dialóg s ľuďmi iných náboženstiev alebo s neveriacimi nie je jednoduchý, predsa sa zdôrazňuje, že treba hľadať oblasti spolužitia. Z Afriky a Ázie sa ozvali hlasy, že „bohatých a vzdelaných“ viac počuť. Preto sa cirkev má stať priestorom, kde budú aj chudobní počúvaní, a takisto sa má stať priestorom, kde sú vnímané politické výzvy na zmierenie, výzvy sociálne a environmentálne, a to v spolupráci so všetkými ľuďmi dobrej vôle. Rozšírený stan má byť aj stanom, kde sa bude žiť viac ekumenizmus. Z Indie, kde katolíci a kresťania žijú často v rodinách s inovercami, prišiel kritický hlas: „Hoci sa katolícka cirkev v Indii snaží podporovať ekumenický a medzináboženský dialóg, máme pocit, že angažovanosť v tejto oblasti misie je minimálna. Úsilie o dialóg sa týkalo len úzkych elít a väčšinou zostalo len na úrovni mozgových cvičení obmedzených na oblasť myšlienok a konceptov, namiesto toho aby sa stalo masovým hnutím a dialógom života, lásky a činov na najnižšej úrovni, ktorý by viedol ľudí rôznych vierovyznaní a svetonázorov k rozlišovaniu, plánovaniu a spolupráci na spoločných cieľoch.“

Ľudia cirkvi na celom svete si uvedomujú vplyv kultúrnych pomerov na misiu cirkvi. Niekde ešte stále jestvuje vplyv sektárstva a kmeňových pohanských kultov, inde kresťania zažívajú prenasledovanie a mučeníctvo, ale väčšinou ide o sekulárnu kultúru konzumizmu a individualizmu. Cirkev z Južnej Afriky konštatuje: „Vo všetkých diecézach, vidieckych aj mestských, sa otvorili otázky ako učenie cirkvi o potratoch, antikoncepcia, svätenie žien, ženatí kňazi, celibát, rozvod a nové manželstvo, možnosť pristupovať k prijímaniu, homosexualita, LGBTQIA+ ľudia. Objavili sa na to rôzne názory a nie je možné formulovať definitívne spoločné stanovisko k žiadnej z týchto otázok.“ (čl. 51) 

Riešením kultúrnej plurality sa ukazuje interkultúrny prístup, v ktorom sa od prvotného pochopenia smeruje k hlbšej jednote v Kristovi. Zdá sa, že tam, kde žije cirkev v menšine, dokáže sa ľahšie inkulturovať. Syntéza cirkvi zo Zimbabwe si dáva za úlohu „venovať pozornosť aj myšlienkam a nápadom našej širšej rodiny a našich spoločníkov na ceste (nekatolíkov, politikov, neveriacich). Okolo nás sa ozývajú hlasy, ktoré si nemôžeme dovoliť ignorovať, ak nechceme, aby nám uniklo to, čo nám cez ne našepkáva Boh“. (čl. 54)

Cirkev z Luxemburgu odporúča, aby jednotu cirkvi pri nutnej pluralite zabezpečovala univerzálna cirkev (celosvetové vedenie cirkvi), ale v diecézach treba vieru inkulturovať a podporovať decentralizáciu. Pápežská rada pre kultúru požaduje, aby nešlo len o formálne stretnutia cirkvi a miestnych kultúr, ale o integráciu týchto kultúr do cirkevného života. Týka sa to aj duchovnosti a kultúry pôvodných obyvateľov krajín, ktoré opanovala európska kultúra. Treba s nimi nanovo čítať ich dejiny, oceniť to, kde cirkev pomohla ich integrálnemu ľudskému rozvoju, ale aj odprosiť za chvíle, keď sa podieľala na ich útlaku.