Teológia synodality

1. Synodalita ako reakcia na krízu cirkvi spôsobenú klerikalizmom

Rozhodnutie pre synodálnu cirkev vidí Luciani ako odpoveď na dlhodobú krízu cirkvi. Najvážnejším znakom krízy je strácajúca sa schopnosť odovzdávať vieru, podeliť sa o Kristovo posolstvo. Za jednu zo základných príčin krízy označuje Luciani klerikálno-inštitucionálny model cirkvi. Na rozdiel od mediálneho dojmu, že príčinou zlého renomé cirkvi sú predovšetkým rôzne kauzy, hriechy až škandály (na Slovensku napríklad odvolanie arcibiskupa R. Bezáka z úradu, a napokon aj zosadenie dvoch gr. k. biskupov; v západnom svete kauzy sexuálneho zneužívania a zneužívanie moci celkove), Luciani vidí krízové javy na pozadí nedostatočnej ekleziológie (teológie cirkvi), ktorá po II. vatikánskom koncile (II. VK) nepokračovala v rozvoji a aplikácii textov II. VK, zvlášť konštitúcie Lumen gentium. Svoje hodnotenie situácie bohato dokladá citovaním teológov od čias II. VK až po súčasnosť a vyjadreniami a textami pápeža Františka.

Luciani cituje jedného z najvýznamnejších ekleziológov Latinskej Ameriky, Ronalda Muňoza, ktorý už pred 50 rokmi napísal: „Klerikálna inštitúcia je jednou z veľkých štrukturálnych prekážok evanjelizácie“ (R. Luciani, 30). Muňoz už vtedy pomenoval aj viaceré praktické podmienky zmeny: „Potrebujeme cirkev, ktorá sa stáva spoločenstvom slobodných a otvorených ľudí, čo budú zodpovedne spolupracovať. Cirkev by mala byť spoločenstvom, v ktorom sa všetci solidárne zjednocujú a aktívne majú účasť na postoji trvalého hľadania a sebakritiky. Na všetkých úrovniach by mali jestvovať štruktúry pre spoluúčasť laikov, rehoľníkov a kňazov a možnosť voliť si vlastné zástupkyne a zástupcov, ako aj vedúce a vedúcich. Hierarchia by mala laikov konzultovať pri svojich pastorálnych rozhodnutiach a vyhláseniach. Hierarchia by mala mať viac dôvery v dospelosť laikov, osobitne robotníctva, a v praxi uznávať samostatnosť iniciatív a hnutí, ktorá patrí laikom vo svetských záležitostiach. Kňazi, rehoľníci a aktívni laici miestnej cirkvi mali by mať účasť na menovaní biskupa.“ (R. Muňoz, Nueva conciencia de la Iglesia en América Latina; R. Luciani, 36.)

Zásadné sú vyjadrenia pápeža Františka, ktoré vyslovil pri viacerých príležitostiach: „Klerikalizmus je naozajstná perverznosť v cirkvi. Klerikalizmus odsudzuje, rozdeľuje, frustruje a ponižuje Boží ľud. Pliagu klerikalizmu je nevyhnutné rozhodne prekonať... Predovšetkým ale musíme vytvoriť podmienky, aby sa toto zlo nikdy viac neopakovalo.“ (František, Príhovor na otvorení synody o mládeži, 3. 10. 2018; R. Luciani, 32.)

To, čo dnes nazývame klerikalizmom, má svoje historické príčiny, ktoré úzko súvisia s modelom tzv. konštantínovskej cirkvi čiže cirkvi previazanej so štátom, ktorý ju podporuje alebo dokonca nariaďuje byť jej členom. Tento model fungoval v rôznych podobách od 4. stor. po 20. stor. najmä v Európe. V rámci tohto modelu sa nerovnoprávne vzťahy z feudálnej spoločnosti preniesli do vnútra cirkvi a jednotlivé pozície sa zabalili do teologického či spirituálneho chápania, ktoré klerikalizmus obhajovalo alebo ospravedlňovalo.

2. Teológia Božieho ľudu

Požadovanú reformu cirkvi Luciani nazerá ako konvergenciu dvoch obrátení – pastorálneho a synodálneho. Čo znamená pastorálne obrátenie, by sme už mohli vedieť z viacerých cirkevných dokumentov ostatného obdobia počnúc textom Evangelii gaudium (EG).

Pastorálne obrátená je cirkev, ktorá nevylepšuje len jedno alebo druhé pravidlo, jeden alebo druhý úrad, ale chápe sama seba ako ustavične sa reformujúce spoločenstvo. Konkrétne sa k tomuto obráteniu vyslovil pápež František v EG a veľmi jasne aj vo svojich predvianočných príhovoroch k zamestnancom vatikánskych úradov, keď hovoril o rôznych chorobách cirkevného vedenia. K pastorálnemu obráteniu patrí aj pojem „cirkev chudobných“ alebo cirkev vychádzajúca z periférie. Je to cirkev, ktorá nevysiela pokyny a rady z centra na periférie, ale prijíma podnety, vníma zranenia a svedectvá žitého evanjelia na okrajoch spoločnosti, aby sa z nich učila a na ne odpovedala. Pastorálne obrátená cirkev je cirkev misionárska, zameraná na evanjelium a vnímajúca znamenia čias.

Synodalita je možná len na základe pastorálneho obrátenia, keď sú všetky subjekty cirkvi chápané ako súčasť ľudu a všetky majú účasť na rozhodnutiach. V synodálnom režime nachádzania a stanovenia rozhodnutí nejde len o ochotu autority vypočuť poradný hlas, ale ako cituje Luciani dokument Medzinárodnej teologickej komisie pri Vatikáne Synodalita v živote a poslaní cirkvi z 2. 3. 2018, „žiada sa zavedenie cirkularity – vychádzajúc z partikulárnej cirkvi na všetkých úrovniach – medzi úradom pastierov, účasti a spoluzodpovednosti laikov, ako aj impulzov, ktoré vychádzajú z charizmatických darov, v dynamickej cirkularite medzi jedným, niektorými a všetkými“ (Luciani, 56). „Jedným“ sa myslí úloha pápeža v cirkvi, biskupa v diecéze, farára vo farnosti, „niektorými“ sa myslí kolégium biskupov s pápežom alebo kňazov s biskupom a „všetkými“ sa myslia všetci členovia spoločenstiev cirkvi. Cirkularita, krvný obeh dialógu, počúvania, záujmu, rozhodovania má prebiehať nestále v tejto sieti vzťahov, pričom zostáva platná úloha toho jedného či niektorých.

Od nástupu do pozície pápeža používa František pre cirkev prioritne pomenovanie Boží ľud. Ide o ústredný pojem II. VK z 2. kap. Lumen gentium. Luciani pripomína správne čítanie tohto dokumentu, keď kapitola o Božom ľude bola zámerne predradená kapitole o hierarchickom zriadení cirkvi (3. kap. LG), aby sa zdôraznilo, že hierarchia, vrátane primátu pápeža a biskupov, patrí do vnútra Božieho ľudu, je jednou z jeho častí, jednou z jeho chariziem, nenachádza sa nad ľudom cirkvi ani oproti nemu.

Ak sa pred II. VK cirkev často znázorňovala v tvare pyramídy, kde základňu tvoril ľud a špičku hierarchia, cirkev na koncile sa vrátila k biblickému obrazu putujúceho ľudu. Podľa rozprávania v Starom zákone je to ľud Izraela, ktorý oslovený Bohom kráča za slobodou a spásou, a podľa Nového zákona je týmto ľudom cirkev, ktorá podľa príkladu Ježiša a apoštolov kráča dejinami, aby sa stala „znamením a prostriedkom spojenia s Bohom a vzájomnej ľudskej jednoty“ (LG, čl. 1). Kapitola LG o Božom ľude pripomína aj učenie cirkvi o všeobecnom kňazstve všetkých kresťanov a zmysel pre vieru (sensus fidei), vďaka ktorému sa ľud nemôže mýliť vo viere, keď spoločne počúva hlas Ducha Sv. Boží ľud je zároveň vybavený charizmami, darmi Božieho Ducha, prostredníctvom ktorých sa každý člen cirkvi zapája do jej života, misie a služby. To, čo sa zvykne nazývať hierarchia, je jednou z chariziem v cirkvi, ktorá napomáha jednotu a porozumenie členov cirkvi, ako aj hľadanie správneho vyslovovania viery a konania z viery. Držitelia tzv. služobného alebo sviatostného kňazstva však nie sú samostatnými, od ostatných členov cirkvi oddelenými hovorcami a konateľmi cirkvi. Ich charizma je službou vo vnútri cirkvi Božieho ľudu.

Približne od začiatku 80. rokov 20. storočia sa z obavy o jednotu cirkvi začal pojem Božieho ľudu postupne vytrácať z reči cirkvi a namiesto koncilového ocenenia úlohy jednotlivých miestnych cirkví sa presadili centralizmus a uniformita, pričom sviatostné kňazstvo zostalo spájané s predstavou moci. Koncilovú ekleziológiu Božieho ľudu vrátil do cirkevného uvažovania a konania opäť až pápež František. V tomto poňatí nejde o otočenie cirkevnej pyramídy, nejde výmenu horných a dolných pozícií, ale o opätovnú integráciu pápeža, biskupov a kňazov do celku Božieho ľudu.

Celok má prednosť pred časťami a „princíp hierarchickej služby treba chápať ako hľadanie jednoty a konsenzu, nie ako vertikálnu reťaz príkazov zhora“ (Luciani, 75). Nemožno preto hovoriť o zmysle pre vieru každého člena cirkvi a zároveň sa nesnažiť o to, aby bol tento zmysel pre vieru chápaný, počúvaný a zapájaný do hľadania konsenzu a rozhodovania v cirkvi. Tento konsenzus musí byť plodom viery celého ľudu, nemôže byť iba mienkou biskupa. Biskup je pritom v procese rozhodovania garantom celého procesu, ako aj čo najväčšej účastí všetkých subjektov. Teologicky povedaní, Boží ľud ako celok vo svojom vzájomnom ovplyvňovaní je jediným aktívnym subjektom poslania cirkvi, takže hierarchia mimo Božieho ľudu nemôže konať, ani si svoju identitu nárokovať (Luciani, 77).

Krstné kňazstvo a sviatostné kňazstvo nie sú to isté, ale nie sú ani úplne odlišné. Na rozdiel od Tridentského koncilu podľa II. VK kňazstvo neslúži v prvom rade „moci nad eucharistiou“, ale evanjelizácii a jednote, prepojeniu spoločenstva.

3. Teológia miestnych cirkví

II. VK okrem dôrazu na cirkev ako Boží ľud obnovil aj vedomie blízkej, zažitej cirkvi, nazývanej miestna alebo partikulárna cirkev: „Jedna a jediná katolícka cirkev jestvuje v miestnych cirkvách a z miestnych cirkví... a táto rozmanitosť miestnych cirkví skvele ukazuje katolicitu nerozdelenej cirkvi“ (LG, čl. 23). V pôvodnom modeli cirkvi Nového zákona nejestvujú vznikajúce cirkevné obce ako „cirkvi odvodené od niekoho“, teda ako osobitné inštancie univerzálnej cirkvi, ktorá by ich mala predchádzať. Naopak ony sú cirkvami v tej istej jedinečnej cirkvi, ktorá jestvuje plnohodnotne v každej miestnej cirkvi. „Miestna cirkev nie je pobočka alebo kópia údajnej materskej cirkvi, ale samostatná, vo svojej osobitosti univerzálna cirkev so svojimi vlastnými, kultúrne jedinečnými znakmi“ (Luciani, 129).

Žiaľ, od začiatku 80. rokov minulého storočia vytratilo sa z katolíckej cirkvi aj vedomie o hodnote miestnych cirkví a prednosť dostala uniformita a centralizmus. Pápež František cielene po viac ako 30 ročnej prestávke opäť vyzdvihuje hodnotu miestnych cirkví, v ktorých sa reálne evanjelium žije, kde sa reálne hlása Božie slovo a slúži blížnym, kde sa zápasí o vieru uprostred konkrétnej skutočnosti. Vo svojich dokumentoch František často cituje uzávery z rokovania miestnych cirkví Latinskej Ameriky, Afriky či Ázie. S dôrazom na miestne cirkvi súvisí aj pýtanie sa na mienku ľudí, vrátane ľudí na periférii. Pritom však nejde len o akýsi veľký prieskum verejnej mienky, ale o poznávanie, čo nám dnes hovorí Duch Boží. O tom mala byť aj prvá fáza synody o synodálnej cirkvi.

Luciani pokladá snahu o obnovu hodnoty miestnych cirkvi za najdôležitejší aspekt súčasného návratu ku koncilu. Cirkev nejestvuje ako jeden veľký úrad, ktorý riadi svoje pobočky po celej zemi, ale ako miestne cirkvi, ktoré sú katolícke vo svojej spolupráci. Úrad v cirkvi má slúžiť tomu, aby táto spolupráca a vzájomné porozumenie boli možné.

4. Príklady z Latinskej Ameriky

Pre európske pomery, kde nám tisícročné cirkevné tradície boli dlho posilou, a nateraz sú už skôr záťažou a prekážkou, môžu byť inšpiratívne príklady z Latinskej Ameriky, ktoré Luciani uvádza. Celokontinentálna spolupráca biskupov (CELAM) v krajinách Latinskej Ameriky a Karibiku sa zrodila už pred II. VK, v roku 1956. Biskupi z tejto oblasti, tak dlho postihnutej kolonializmom, si prv ako inde uvedomili, že nie je možné pokračovať v pastorácii zhora, bez skutočného spolužitia s ľuďmi, a vysluhovať im sviatosti bez toho, aby sa prijímatelia sviatostí stali nositeľmi zodpovednosti za svoje miestne cirkvi, či už vo veľkomestách alebo v pralesoch. Pritom biskupi mysleli predovšetkým na chudobných, ktorí nemali zostať cirkevne ani politicky v nedospelom postavení. 

Z tohto dôvodu to boli najmä biskupi z Latinskej Ameriky, ktorí na II. VK prišli s návrhom tzv. „Paktu z katakomb“ a ako prví ho aj začali realizovať. Vysťahovali sa z palácov a začali žiť medzi chudobnými. Aj prvá kontinentálna biskupská konferencia za účasti pápeža Pavla VI., ktorá mala zásady II. VK uviesť do života, konala sa v tejto časti svetovej cirkvi, roku 1968 v Medellíne, v Kolumbii. Na tejto konferencii dostala požehnanie tzv. Teológia oslobodenia a pred právnym, monokultúrnym rímskym štýlom dostal prednosť štýl charizmatický, multikultúrny a regionálny. Nejde o odsúhlasovanie uzáverov väčšinovým princípom, ale v súlade s konkrétnou realitou ľudu a v starosti oň. Synodálny duch predpokladá model cirkvi ako Božieho ľudu, v rámci ktorého sa ľudia spolu modlia, premýšľajú, diskutujú, pomáhajú si a žijú solidárne pri liturgii i v bežnom živote. Postupne sa v cirkevných štruktúrach Latinskej Ameriky zaužíval postup, že dokumenty nie sú pripravované vopred, ale ich uznesenia sa spoločne hľadajú a tvoria. Laici nie sú volaní iba za poradcov, ale sú členmi komisií a na rokovania prichádzajú s faktami z reálneho života, ktoré sú zároveň interpretované s dôrazom na volanie chudobných.

Popri tradičných farnostiach, ktoré sú často početné a neprehľadné, vznikli v Latinskej Amerike tisíce zv. bázových obcí. Netreba si ich mýliť s tzv. „krúžkami“, stretnutiami aktivistov alebo členov nejakých kresťanských hnutí. Bázová cirkev má byť ako živá bunka cirkvi obsahujúca všetky hlavné prvky cirkvi, t. j. liturgiu, kerygmu a diakoniu, a to nielen v zameraní na seba, ale misionársky v službe svetu. Vedúcimi týchto cirkví zväčša nie sú kňazi, ktorých je nedostatok, ale ženy a muži z miestnej cirkvi. Katolíckymi sú tieto obce potiaľ, pokiaľ sú zapojené do siete spolupráce s ostatnými cirkevnými obcami a svojimi kňazmi a biskupmi.

Luciani uvádza príklad z rodnej Venezuely, kde sa niekoľko rokov konal tzv. plenárny koncil. Najskôr sa zhromažďovali informácie a motivácie, ktoré sa následne analyzovali a vyhodnocovali, na záver sa na zasadnutiach rozhodovalo. Len 20% účastníkov koncilu boli biskupi. O všetkom sa hlasovalo postupne a spoločne. Biskupi sa celého procesu zúčastňovali spolu s ostatnými. Podobne prebehla Amazonská synoda, ktorá sa konala roku 2019 v Ríme, ale jej prvá fáza sa odohrala v sieti tisícok miestnych cirkví a ich bázových obcí. V súčasnosti sa bývalá biskupská konferencia Amazónie už nazýva Conferencia Ecclesial de la Amazonia teda konferencia cirkevná. Od roku 2018 sa aj CELAM zmenila z konferencie biskupov na spolupracujúcu organizáciu množstva cirkevných subjektov – laikov, rehoľníkov, kňazov, rôznych inštitútov, napríklad konferencie rehoľných spoločností, Charity, katolíckej siete pre migrantov, utečencov a obete obchodu s ľuďmi, Amazonskej siete a ďalších. Zapojené sú aj rôzne poradenské a výskumné organizácie.