Synoda medzi inštitúciou a ľuďmi

Z histórie však poznáme situácie, keď sa mocenské pomery síce zmenili, ale ak sa nezmenili ľudia, ak sa nepýtali, čo závisí od nich, ak neporozumeli, čo treba v tých nových podmienkach urobiť a ako to urobiť, tie vonkajšie zmeny postupne odzneli a ich potenciál sa vytratil alebo aj zneužil. Preto sa na cirkev musíme dívať predovšetkým ako na sieť oslovení a odpovedí – oslovení, ktoré spoznávame ako oslovenie od Boha v dejinách, a potom odpovedí, ktoré dáva nanovo každý sám za seba, i keď v spoločenstve s ostatnými, a to svojou vierou, svojím premýšľaním a konaním.

Aká inštitucionálna zmena

Ohlásenie programu synodálnej cirkvi vzbudilo v časti katolíckej i necirkevnej verejnosti očakávanie, že sa ide meniť inštitúcia cirkvi. Toto očakávanie nie je celkom neoprávnené. Pápež František hovorí často veľmi kriticky o modeli cirkvi klerikálnej, ktorý sa v západnej Európe rozvinul zvlášť od 11. storočia, ale už dlhšiu dobu neslúži svojmu účelu. Klerikálny model cirkvi je charakteristický tým, že kňazi sú uprednostňovaní pred tzv. laikmi, že sa zdôrazňuje ich dôstojnosť a posvätnosť na rozdiel od údajnej obyčajnosti laikov, a že temer výlučne vo viacerých oblastiach cirkvi majú kňazi právo konať a rozhodovať.

V programe synodálnej cirkvi nejde o zrušenie kňazského úradu, ale o jeho primeranejšie začlenenie do cirkvi, a zároveň o pozdvihnutie ostatných členov cirkvi, aby objavili svoje charizmy a stali sa spoluúčastníkmi či spolutvorcami poslania cirkvi. Synodálna cirkev má byť spoločenstvom rovnocenných, nie rovnakých, laici nemajú byť podriadení, ale spolupracujúci. Čo presne si pod tým predstaviť, je zatiaľ otvorená otázka. Čo sa týka štruktúr a kompetencií, zvyklostí a zákonov, ktorými sa upravuje cirkevný život, je napokon vo svetovom kresťanstve veľa modelov. Poznáme rôzne modely v cirkvách ortodoxných i v cirkvách a náboženských komunitách, ktoré vychádzajú z protestantskej reformácie.

Niektoré štruktúry a postupy zaužívané v cirkvách nekatolíckych, či už východnej alebo protestantskej tradície, sú však už aj v súčasnosti v katolíckej cirkvi (prinajmenej čiastočne) prítomné a uznávané. Stačí poukázať na tradície východných cirkví zjednotených s katolíckou cirkvou, alebo na uznanie inej právnej disciplíny pre kňazov, ktorí konvertovali ku katolíckej cirkvi, hoci pôvodne pôsobili ako pastori či farári v niektorej protestantskej cirkvi. Napokon, viaceré inštitucionálne zmeny, ktoré sa v súčasnej katolíckej cirkvi môžu uskutočniť, s najväčšou pravdepodobnosťou nebudú celkom nové, ale budú aktualizovaným návratom k modelom, ktoré boli cirkvi vlastné pred veľkým obratom ku klerikalizmu v 11. storočí.

Keď premýšľame o vzťahu inštitúcie cirkvi a jej úradov k cirkevnej základni, k ľuďom cirkvi, dôležité je upozorniť, že akékoľvek zmeny sa nemôžu udiať len samotným príkazom najvyššieho cirkevného predstaviteľa. Zaiste, neudejú sa ani opačným prístupom, žeby zmeny presadila momentálna cirkevná väčšina tak, ako to poznáme z občianskej spoločnosti po politických voľbách. Pápež František pri doterajšej iniciatíve sa neponáhľa byť ten jediný rozhodujúci, skôr sa dá povedať, že svoj úrad využíva na to, aby zdôraznil význam cirkvi ako ľudu a aby cirkevný ľud pohol k zmene z pasívnej väčšiny na aktívne, spolupracujúce spoločenstvo.

Spoločné načúvanie Duchu Svätému

Čo je v tomto procese zmeny rozhodujúce? Cirkev nemení na lepšie fungujúcu organizáciu nejaký reklamno-prezentačný tím, ani zbor analytikov a marketingových poradcov. Zmena má nastať premenou ľudí, prebudením ľudu cirkvi, ktorý sa má takpovediac rozdýchať, oduševniť, a to duchom, na ktorý sa v cirkvi odvolávame – Duchom Svätým alebo Duchom Ježiša Krista. Synodálna cirkev hovorí o potrebe načúvať Duchu Svätému, potrebe učiť sa tomuto načúvaniu prostredníctvom vzájomného načúvania. Preto v prvej fázy synody o synodalite bol iniciovaný proces načúvania a rozhovorov a následne formulovania uzáverov a návrhov na jednotlivých miestach života cirkvi (v spoločenstvách, farnostiach, diecézach).

Z historického hľadiska môžeme povedať, že obrat ku klerikalizácii cirkvi v 11. storočí mal svoje dobré dôvody (zamedzenie priameho vplyvu nositeľov politickej moci na život cirkvi), ale priniesol aj veľa negatívnych javov (rozdelenie až znepriatelenie medzi východnou a západnou časťou cirkvi, odcudzenie hierarchie a ľudu). V skratke sa dá povedať, že schopnosť počúvať Ducha Sv. a konať z jeho podnetu sa prisúdila temer výlučne nositeľom sviatosti kňazstva, a to zasa odstupňovane podľa ich príslušnosti k jednotlivým stupňom hierarchie. Z príslušníkov cirkevného ľudu sa stalo stádo, zverené do opatery pastierov. Každý pohyb, každé nové obnovné hnutie (napríklad nová rehoľa), boli najprv posúdené vyššími cirkevnými predstaviteľmi, či sa im dovolí v cirkvi existovať a pôsobiť.

Pritom treba povedať, že problém nie je v tom, že jednotlivé javy a hnutia sú posudzované a hodnotené poverenými ľuďmi, ale problém býva v tom, že Boží ľud sa v týchto procesoch stal viac-menej len pasívnym prijímateľom rozhodnutí zo strany svojich predstaviteľov, bez toho aby bol zapojený do počúvania, poznávania a formulovania uzáverov, či už sú to uzávery právne, dogmatické, pastorálne alebo morálne. Zdá sa, že toto chce zmeniť synodálny proces v cirkvi, pričom sa prioritne kladie dôraz na duchovnú zmenu ľudí z pasívnych prijímateľov konania na aktívnych spolutvorcov cirkvi, na nositeľov jej poslania.

Zmena ľudí predchádza inštitúciu

Dňa 13. 9. 2021 predniesol pápež František prejav v Katedrále sv. Martina v Bratislave pred zhromaždením biskupov, kňazov, rehoľníkov a katechétov. Pápež vyzdvihol tri znaky, ktorými sa má vyznačovať cirkev: sloboda, tvorivosť, dialóg. Okrem iného povedal: „Preto vás povzbudzujem, aby ste ľudí formovali k slobode od rigidnej religiozity. Treba z toho vyjsť a nechať rásť ľudí v slobode! Nech sa nik necíti utláčaný, ale každý nech má možnosť objaviť slobodu evanjelia a postupne vstúpiť do vzťahu s Bohom; a to s dôverou človeka, ktorý vie, že pred ním si môže niesť svoj príbeh a svoje rany bez strachu a pretvárok, bez starostí o to, aby sme museli obhajovať svoj obraz.“ Na záver zaželal: „Prajem vám, aby ste naďalej kráčali cestou evanjeliovej slobody, v tvorivosti viery a dialógu, ktorý vyviera z Božieho milosrdenstva.“

V rámci týchto princípov, ktoré majú byť typické pre život cirkvi, sa pápež na Slovensku stretával s rôznymi ľuďmi a prednášal svoje príhovory. Čo od tohto prístupu možno zo strany pápeža prakticky očakávať, ukázalo sa na ostro sledovanej problematike okolo arcibiskupa Róberta Bezáka. Pápež počas návštevy Slovenska jasne začlenil Bezáka do Božieho ľudu i medzi ostatných biskupov, čím dal najavo, že nejestvuje žiadna právna ani morálna prekážka, aby Bezák ako biskup verejne pôsobil v cirkvi.

Nevieme, prečo pápež zároveň aj nerozhodol o zaradení Bezáka na nejakú cirkevnú pozíciu. Nedohodol sa s Bezákom na konkrétnom mieste jeho pôsobenia? Alebo momentálne nemá Bezák záujem o také pôsobenie, alebo to pápež ponechal na dohodu medzi ním a ostatnými biskupmi? Nevieme, z istého pohľadu ale aj táto Bezákova situácia bez viditeľnej koncovky ukazuje na nutnosť predchádzajúcej duchovnej, morálnej, intelektuálnej zmeny v ľuďoch pred akoukoľvek inštitucionálnou zmenou, pred akýmkoľvek rozhodnutím cirkvi.

Súlad pri rozhodovaní

Jean-François Chiron, francúzsky kňaz a teológ, ktorý pôsobí na Katolíckej univerzite v Lyone, sa nedávno v rozhovore pre La Croix vyjadril k synodálnemu procesu. Rozhodovacie kompetencie v cirkvi vidí pre budúcnosť v dvoch možnostiach. Prvá je, že sa rozšíri priestor pre diskusiu a rozhodnutia sa budú prijímať transparentnejšie. Druhá možnosť je, že sa na jednotlivých úrovniach budú prijímať rozhodnutia pomocou väčšinového hlasovania. Zatiaľ je katolíckou tradíciou princíp jeden, teda že jeden má posledné slovo (pápež v celosvetovej cirkvi, biskup v diecéze, farár vo farnosti). Nie je zatiaľ zrejmé, nakoľko sa v cirkvi presadí princíp konsenzu (zhody), čo je niečo podobné ako princíp dosiahnutia ústavnej väčšiny v občianskych parlamentoch. Napríklad na biskupských synodách nestačí obyčajná väčšina, ale dvojtretinová, ku ktorej sa dospieva konsenzom, ale výsledný text ešte podlieha rozhodnutiu toho jedného teda pápeža. Má to svoj dobrý význam. Z politických pomerov vieme, ako sa dá zneužiť aj ústavná väčšina, ale na druhej strane to posledné slovo jedného môže byť aj problém.

Chiron povie, že to nemusí byť problém, ak napríklad farár načúva ľuďom a snaží sa dosahovať rozhodnutia spoločne a transparentne; vtedy sa ľudia necítia obídení. Ak ale napríklad farár vo svojej farnosti často zdôrazňuje, že „on má právo“, lebo je farár, ľudia budú vnímať problém. Podľa Chirona by sa princíp jedného mohol spojiť s procesom jeho hodnotenia a požiadavkou transparentnosti konania, ako je to napríklad v prípade vysokoškolských pedagógov.

Pápež František používa rád pojem „pretečenie“ pre prípady hľadania riešení v situáciách, keď sa ťažko dosahuje zhoda. Ako pripomína, pri spoločnom kráčaní, skúmaní znamení čias, pri otváraní sa novým dielam Ducha Sv. má sa synodalita uplatniť v tom, že sa vzájomne počúvame, že sa nenecháme zaťažiť ideológiou a vopred formulovanou predstavou, čo chce kto dosiahnuť. Cieľom nie je súťažiť, kto presadí svoju predstavu, ale umožniť, aby sa rozdiely zosúladili. Najdôležitejšie je stretávať druhého s úctou a dôverou, veriť v jednotu a prijať nové dielo, ktoré zjavuje Duch Svätý.

Niekedy sa podľa Františka to „nové“ vyrieši „pretečením“. Prirovnáva to k situácii, keď stúpa voda a následne pretečie z brehov. Neskôr sa rieka ustáli a vráti do pôvodného koryta alebo tečie aj novým smerom. Pôvodný prúd však prirodzene v rieke zostáva. Pretečená voda sa dostala do nových priestorov a potom pokračuje obohatená tou novou skúsenosťou. František o pretečení hovoril v jednom rozhovore pri komentovaní Amazonskej synody, kde vraj to pretečenie nepocítil, a preto niektoré výsledky synody, hoci odsúhlasené dvojtretinovou väčšinou biskupov, zatiaľ do právne záväzných dôsledkov nepreniesol.[1]

Teológ Chiron hovorí niečo podobné, keď v závere svojho rozhovoru pre La Croix odkáže na zdravý rozum a konštatuje: „Verím v reformu inštitúcií, ale dôležité je obrátenie ľudí.“[2]