Spor s Nietzschem v otázke nihilizmu v intenciách kresťanskej spirituality

Problematika nihilizmu u Nietzscheho je kľúčová pre pochopenie jeho záverov vo veci kresťanskej viery, morálky, spirituality. Spôsob, akým Nietzsche kladie otázku nihilizmu, ma privádza k poznaniu, že v „hre“ je príliš veľa: osud kresťanského náboženstva s jeho vierou a morálkou a tiež každá tá metafyzika, ktorá je nemysliteľná bez transcendentnej idey dobra, ktorú prvýkrát v západných dejinách myslenia nachádzame u Platóna.

Slovo „nihilizmus“ pre Nietzscheho vyjadruje postoj celej osobnosti človeka (jeho myslenia, chcenia, konania, cítenia) bytostne vedeného uvedomelou či neuvedomelou túžbou po ničote.[1] V súčasnosti sa zvykne hovoriť o koncepte, postoji antinatalizmu, prípadne antropofugalizmu,[2] čo pokladám za istú variantu praktického nihilizmu. Pre Nietzscheho nihilizmus (vo všeobecnosti, resp. ak odhliadneme od odlišných významov, kontextov, v ktorých o nihilizme uvažuje) predstavuje každý prípad straty základnej dôvery vo svet, a teda v pozemský život vo svete. Ten, kto stráca dôveru, má byť vedený už len vôľou k ničote. Pri postoji nihilizmu sa istým spôsobom odvraciame od nášho bytia vo svete, čo nemusí mať nutne suicidálne dôsledky, no pre Nietzscheho to rozhodne vždy znamená odňatie ťažiska svetu a pozemskému životu.

Nietzsche obviňuje z nihilizmu kresťanské náboženstvo s jeho vierou, morálnym výkladom sveta, vôbec spiritualitou, ako sa podľa neho etablovalo hlavne v dôsledku pôsobenia sv. Pavla.[3] Je pre mňa rozhodujúce, či (a prípadne do akej miery) má byť kresťanská spiritualita, život ňou formovaný, vydaný jeho ortieľu nihilizmu, nutne s nihilizmom prepojený. Pre Nietzscheho je táto prepojenosť očividná, a práve to je pre mňa kardinálny problém. Cieľom štúdie je načrtnúť existenciálny rozmer stratégie, vďaka ktorej by kresťan mohol čeliť tomuto prepojeniu, odmietnuť jeho ortieľ nihilizmu ako nesprávne zdôvodnený. Mierne dramatizujúcim spôsobom dávam najavo, že sa tu (aspoň pre niekoho) „hrá vabank“, ktorý rozhodne nemožno vidieť len v intelektuálnej rovine.

2. Boj o Zem

Neuralgickým bodom, na ktorom sa rozhoduje, kto je pre Nietzscheho nihilista a kto nie, je miera, moc pritakania vlastnému pozemskému životu, a tým nutne Zemi ako jeho bazálnemu predpokladu.[4] Nietzscheho odmietavé závery v prípade kresťanského náboženstva, jeho viery a morálky, majú jeden spoločný koreň: jeho nedorozumenie vo veci ideálneho kresťanského postoja k pozemskému životu, a tým napokon nutne k Zemi – všetky nitky jeho kritiky sa zbiehajú práve tu! Nietzsche v spore o pravú povahu, údel morálneho poriadku sveta,[5] teda v jeho ponímaní kresťanského náboženstva, napokon nedáva kresťanovi inú možnosť ako ukázať zdravý, pritakávajúci postoj k pozemskému životu, a tým aj vernosť Zemi. Iným spôsobom žiadny kresťan s Nietzschem nepohne.

Treba Nietzscheho vyzvať práve na tom bojovom poli, na ktorom sa cíti byť najpevnejší v kramflekoch. Je to pole Zeme. Pre neho neexistujú Nebesia, no stále pre neho existuje Zem. Čo tak sa s ním „pobiť“ práve o ňu? Som si istý tým, že práve len takýto boj by si Nietzsche cenil, len jeho výsledok by ho mohol o niečom závažnom presvedčiť. V tomto súboji ide o to, ktorá zo strán sporu ukáže, že jej bytostný postoj k Zemi, k pozemskému životu je biofilnejší a produktívnejší. To sa prejaví jeho väčším rastom, stupňovaním telesného, duševného aj duchovného života, skrátka života v totalite jeho možností. Rast ducha by sa meral schopnosťou radostného, vitálneho pritakania Zemi a pozemskému životu prostredníctvom zážitkových, tvorivých a postojových hodnôt.

Je to niečo podobné, ako keby dvaja záhradkári súťažili o to, ktorému z nich sa podarí vypestovať životaschopnejšiu a zároveň krajšiu kvetinu. Toto prirovnanie som vymyslel z toho dôvodu, lebo Nietzsche často píše o „pestovaní“, „šľachtení“ vyššieho typu človeka.[6] Zároveň je presvedčený, že má absolútne výnimočný recept na šľachtenie, a že kresťanský recept je nihilistický, keďže vedie k vypestovaniu takých typov ľudí, ktorí v ňom budia odpor a pohŕdanie. Nietzschemu pritom nezáleží na kvantite, množstve vypestovaných kvetín, ale len na ich kvalite, čo je prejav jeho elitárstva. Súperiť sa teda bude tak, že každý záhradkár vypestuje jedinú kvetinu, tú bytostne svoju, ktorá de facto bude projekciou, výrazom jeho umenia žiť, prejavom jeho záhradkárskeho umenia (podobne ako Exupéryho malý princ sa staral na svojej planéte len o jednu ružu). Pritom každý záhradkár spravidla nebude mať rovnaké podmienky na pestovanie svojej kvetiny. Nebude mať k dispozícii rovnakú kvalitu semienka ako ten druhý, obdobne, ako ľudia nemajú rovnaké konštitutívne vybavenie a do vienka si prinášajú rôznu kvalitu dispozícií, talentov, vrátane tých intelektuálnych.

A čo Nietzsche, tento sebaistý týpek, ktorý si o sebe myslí, že je majster – záhradkár, teda aspoň podľa vlastných slov (ak veríme ich úprimnosti): „Ani najmenej si [vo svojom živote] neželám, aby niečo bolo inakšie, ako je; ani sám nechcem byť inakší ... Ale takto som žil vždy.“[7] Klobúk dole pred týmto. Je to vyjadrenie maximálnej spokojnosti so životom, teda mal by to byť zároveň dôkaz toho, že je v maximálne možnej miere schopný pritakať životu, resp. že je pripravený na to, aby sa nekonečne krát opakoval. To je pre neho kritériom dobrého života, keďže je to zároveň presný opak postoja nihilizmu. Alebo inak: je to praktické potvrdenie jeho formuly „amor fati“, ktorá je poznávacím znakom veľkosti človeka.[8] Nietzsche by teda mal byť obávaným súperom, vyznačujúcim sa najjemnejšou citlivosťou na posúdenie toho, kedy život duchovne rastie, a kedy úpadok skrýva za rôzne masky. 

Ako je známe, Nietzsche do posledných momentov pred duševným zrútením nástojčivo vyzýval kresťanov, aby ho presvedčili, že sa mýli. Myslím, že to bolo úprimné, nakoľko bol ochotný viaceré postoje z minulosti prehodnotiť, so zahanbením si priznať omyly. Ostré výpady proti kresťanstvu ako morálnemu výkladu sveta zámerne vyhrocoval aj preto, lebo bol frustrovaný z nenaplneného boja, aký si sám prial. Možno to bolo aj posledné a skryté volanie o pomoc – hlas duchovného nevedomia vo význame Victora Frankla. Nikto taký sa napokon nenašiel. Aj preto Nietzsche skončil tak, ako skončil.  

To, k čomu Nietzsche vyzýva kresťana (len toho, kto je oslovený jeho výzvou!), je ultimátny duel duchov o Zem a kvalitu pozemského života. V podstate od neho žiada, aby vsadil to najcennejšie, na čom jeho život stojí a padá. Sám je pripravený to urobiť obdobne, snáď v mene „milujúceho zápasu“.

3. Existenciálny experiment

Tento akt budem ďalej konceptualizovať ako existenciálny experiment. V rámci neho ide o vabank, pretože jedna aj druhá strana vkladajú do banku to, od čoho sa odvíja ich základná orientácia vo svete, ich hodnotenie života a pod. Vkladajú do neho buď morálny alebo amorálny výklad sveta,[9] teda idú do toho ako reprezentanti dvoch bytostne odlišných vesmírov. Musí ísť o takých ľudí, z ktorých jeden je vo svojej praxi vierohodným reprezentantom kresťanského morálneho výkladu sveta, druhý je zas vo svojej praxi vierohodným reprezentantom Nietzscheho amorálneho výkladu sveta.

Morálnych ako aj amorálnych výkladov sveta je množstvo variantov, takže tu narážame na problém, že ani kresťanský, ani Nietzscheho výklad nemusí byť práve ten, ktorý v rámci buď len morálnych alebo len amorálnych výkladov sveta je najbližšie k pravde, prípadne je úplne pravdivý. Tak tomu je, no to nemení nič na tom, že pokiaľ ide o fundamentálnu pravdu, resp. fundamentálny omyl (len o to mi tu ide!), môže byť v spore akejkoľvek verzie morálneho výkladu sveta a akejkoľvek verzie amorálneho výkladu sveta pravdivá len jedna z nich, resp. len jedna z nich nepravdivá. To znamená, že keď postavíme proti sebe dvoch reprezentantov, z ktorých jeden vierohodne reprezentuje nejakú variantu morálneho výkladu a druhý zas nejakú variantu amorálneho výkladu, tak by sa vždy malo ukázať, koho život stojí na fundamentálnej pravde a koho na fundamentálnom omyle.

Existenciálny experiment teda pracuje s nasledovným predpokladom. Akýkoľvek morálny a akýkoľvek amorálny výklad sveta sú vo vzájomnom rozpore v zmysle fundamentálneho buď – alebo.[10] Človek môže byť buď obyvateľom nejakej varianty morálneho vesmíru alebo nejakej varianty amorálneho vesmíru. Pokiaľ je pravda, že jedna zo strán sporu sa v absolútne základnej veci mýli, a je tiež pravda, že len život, ktorý stojí na fundamentálnej pravde, môže viesť k pritakaniu životu takému, aký skutočne je, tak z toho napokon plynie, že život, ktorý stojí na fundamentálnom omyle, musí skončiť v nihilizme. Záhradkár, ktorý nepochopil to absolútne zásadné vo veci toho, ako sa treba starať o rast ruže, nikdy žiadnu ružu nevypestuje. Naopak ten druhý áno, pokiaľ jeho postoj a prax sú tým vedené.

Len ten môže milovať pozemský život a byť tak praktikom umenia žiť, kto sa hneď v jeho bazálnom výklade zhodne s jeho prirodzenosťou, jeho stavebným plánom, jeho požiadavkami a pod. Ten, kto sa s tým v praxi nezhodne (či už je to reprezentant morálneho alebo amorálneho vesmíru), nemôže milovať život taký aký je, ale len taký, aký nie je. Len chce, aby bol taký, aký nie je a aký nikdy nebude. Presne takéto duchovné nastavenie podľa Nietzscheho znamená nihilizmus. Totiž ten, kto miluje život taký, aký nie je, nemiluje život, ale miluje „nič“, miluje len fatamorgánu! Tu treba do bodky s Nietzschem súhlasiť.[11] Aj tvrdé pravdy sú pravdy – len treba zistiť, či práve morálna alebo amorálna interpretácia sveta nám umožňuje pravdivo postihnúť esenciu ľudského života tak, aby sme vôbec mali možnosť životu pritakať.

Máme dva, v zásadnej veci odporujúce si recepty pre rast a rozkvitnutie ruže, pričom platí, že len jeden z nich je správny, resp. správny v úplne základnej veci. Ten druhý sa v nej mýli. To, ktorý, zistíme tak, že budeme sledovať dvoch záhradkárov, z ktorých každý bude presne postupovať podľa jemu vlastného receptu. Na základe toho, ktorému vyrastie ruža a ktorému nevyrastie „nič“, zistíme, ktorý z nich je založený na fundamentálnej pravde a ktorý na fundamentálnom omyle. To má byť epistemologický cieľ, výťažok takéhoto zápolenia. Jednému z nich ruža nerozkvitne, lebo celé jeho záhradné políčko je z betónu. Treba len zistiť, kto z tých dvoch má na miesto pôdy betón. Prečo ale betón? – Má ísť totiž o fundamentálny, absolútne zásadný omyl, ktorý je daný hneď prazákladnou voľbou morálneho alebo amorálneho vesmíru. Len takto sa môže ukázať, kto z tých dvoch je súci záhradkár a kto nihilista. V záhradkárskom súťažení sa ukáže, ktorému záhradkárovi vyrastie kvetina a ktorému nevyrastie „nič“.

Ale ako sa to ukáže? – Rozhodujúca bude vždy len jedna otázka. A keďže som si obľúbil karty, ktoré mám od Nietzscheho,[12] a učím sa s nimi hrať už roky, otázka bude znieť nasledovne: Praješ si, aby to, čo tu a teraz prežívaš (zážitkové hodnoty), vytváraš (tvorivé hodnoty) a k čomu zaujímaš postoj (postojové hodnoty), sa presne takto do najmenších detailov nekonečne krát opakovalo? Napokon rozhodujúce bude, či si človek bude aj v momente zomierania priať, aby sa celý jeho život tak, ako si ho bude schopný zrekapitulovať a spomenúť si na všetko, čo v ňom bolo, nekonečne krát opakoval. A bude potom na odborníkoch z oblasti experimentálnej psychológie a psychologickej diagnostiky, akú metodiku zvolia, aby mohli zozbierať vierohodné dáta o dvoch ľuďoch, a to najlepšie vypovedajúce o každom dni ich verejného ako aj súkromného života od dospelosti po smrť. Odpovede na uvedenú otázku musia vylučovať omyl ako aj klamstvo. Viem si predstaviť širokú škálu odpovedí od jednoznačného áno, cez prevažné áno, až napokon k jednoznačnému nie. Odborníci z oblasti štatistickej psychológie by tieto dáta kvantitatívne (matematicky) vyhodnotili a dodali arbitrom aj z oblasti filozofie života na definitívne kvalitatívne posúdenie. 

Je možné sa existenciálnemu experimentu, ultimátnemu duelu s Nietzschem (nejakým reprezentantom jeho amorálneho vesmíru) postaviť chrbtom, či už z intelektuálnych alebo neintelektuálnych dôvodov, prípadne jedných aj druhých. Kresťan si v tom nemusí veriť. V tom prípade je lepšie do to neísť. Hrá sa totiž vabank. A vlastne nie – takto to predsa nie je presné, keďže po hre by sa každý mohol pokojne vrátiť do svojho predchádzajúceho života. A má mať potom kresťan z takejto ponuky strach? Má to azda byť tak, že keď do toho zápolenia pôjde, tak si (pri podmienke intelektuálnej poctivosti a úprimnosti srdca, ktoré si nič neskrýva pred sebou) nebude môcť podržať kresťanskú verziu morálneho výkladu sveta a zároveň zvíťaziť? Žiadam príliš veľa? Musí to byť vari tak, že akonáhle Nietzsche prenesie frontovú líniu do oblasti ľudskej telesnosti, pudov, vášní, sexuality, moci, klenotov Zeme a umenia, tak kresťan hneď dostane výprask? Možno vybojovať toto všetko a zároveň si podržať rýdzi kresťanský výklad sveta? V boji o Zem je rozhodne nutné vybojovať toto všetko a ešte dokonca aj iné bitky. Inak to nevidím a som si istý, že inak to nevidel ani Nietzsche.

4. Pochybnosti

Alebo to má byť tak, že keď sa toto všetko po urputnom zápolení podarí kresťanovi vybojovať, tak už nebude mať právo nazývať sa kresťanom v zmysle viery v morálny poriadok sveta, keďže Nietzsche ho skrytým spôsobom strhne na svoju protikresťanskú, amorálnu stranu. A vlastne, musí ho vtedy strhnúť? Alebo druhá možnosť: kresťan bude v boji o Zem rýchlo Nietzschem knokautovaný, končiac s monoklom nihilizmu, ktorý ho v jeho očiach deklasuje na nespôsobilého pre pozemský život, no predsa len si na druhej strane podrží vieru a nádej na večný život. Aj keď s Nietzschem prehrá boj o Zem, ostanú mu ešte Nebesia.

Niekoho môže uspokojiť prvý výsledok súboja – zrejme toho, kto to s kresťanstvom nemyslí až tak vážne. Niekoho iného zas môže uspokojiť druhý výsledok súboja – zrejme toho, kto až tak veľmi necíti bytostnú záväznosť k Zemi, k možnostiam a darom pozemského života. Ibaže, niekoho nemusí uspokojiť ani jedno, ani druhé. Chce si podržať kresťanský morálny výklad sveta a zároveň Nietzschemu odňať tromf, ktorý si myslí, že je jeho tromfom: Zem a všetko, čo k nej prirodzene patrí! To nemá viesť k nejakému novopohanstvu, ale ma to byť obrodenie nefalšovanej prajnosti všetkému pozemskému, starosti oň a vôle žiť s duchovnou hĺbkou a radostným pritakaním tomu, čo tento život dáva.

Je filozoficky neproduktívne to takto vyhrocovať, dramatizovať, vytvárať dojem akéhosi osudového vabanku? Človek tu má seba vypestovať, vyšľachtiť ako toho, kto si bude priať ten život, ktorý žije, aby sa nekonečne krát opakoval. A keď sa mu to nepodarí, tak to znamená, že nechce, aby trval ani raz, resp. tento raz. To je tá najhoršia prehra – vrátenie vstupenky do života.

Netvrdím, že kresťan by mal Nietzscheho ideu večného návratu prijať v jej kozmologickej rovine, prípadne v rovine filozofického uvažovania o prírode. Mal by ju však prijať v rovine imperatívu, ktorý by bol formulovaný nasledovne: Ži a zomieraj tak, ako keby sa tvoj život so všetkými činmi a udalosťami, ktoré sa stali jeho súčasťou a tiež so všetkým, čo si vo svojej duši prežil (vrátane všetkých myšlienok, hnutí vôle, emócií a citov) malo nekonečne krát opakovať, a to vždy rovnako do najmenších detailov.

U Nietzscheho explicitne takýto imperatív nenájdeme, no v tomto kontexte píše o ideáli najnespútanejšieho, najživšieho, svetu najviac pritakávajúceho človeka.[13] Pre neho je idea večného návratu záležitosťou veľmi prísnej disciplíny ducha, ktorej sa musíme podrobiť, pokiaľ chceme byť majstri v umení žiť. Hlavne si človek musí odriecť sebaľútosť, v tom je tá disciplína tvrdá a nekompromisná. Pre Nietzscheho je to doslova „výberový princíp“, podľa ktorého sa má rozhodnúť, kto sú vlastne tí, ktorí disponujú prebytkom aktívnej vôle k moci, a ktorým vzhľadom na to má prináležať neformálny titul „Páni Zeme“. Podľa tohto princípu sa má ukázať aj to, ktorí ľudia majú doslova „právo sa škrtnúť“,[14] ako tí, ktorí sa nehodia pre pozemský život. Títo totiž nevedia žiť a nie je možné im nijako pomôcť. Navyše pomoc vedená súcitom by urobila zo Zeme slzavé údolie. To je dôvod, prečo tomu treba zamedziť.

Aj keď z pohľadu kresťanskej morálky je takéto „škrtnutie“ (samovražda či asistovaná samovražda) neprijateľné, predsa je minimálne pravda v tom, že takto sa najlepšie ukazuje, kto sú tí najbezmocnejší, ktorí sú tak nutne odkázaní na pomoc zvonka, pokiaľ majú žiť zmysluplne, či dokonca ďalej vôbec žiť. Nutne to nemusia byť ľudia s telesným postihnutím, prípadne inak hendikepovaní, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Nietzscheho telesné zdravie bolo dlhodobo chatrné.[15] Okrem toho žil takmer v úplnej osamelosti ducha, cítil sa nepochopený. Zrejme preto sa potom utešoval, že sa „narodí až posthumne“.[16] Napriek subjektívne nemalému telesnému a duševnému utrpeniu sa chcel vyhnúť zúfalstvu zo života, chcel aj takémuto údelu pritakať, za čo má môj veľký obdiv. Pochybujem však, že sa mu to podarilo, a nielen preto, že napokon zomrel tak, ako zomrel. Zdá sa mi totiž, že jeho nápadne preexponované formulácie, ako je mimoriadne spokojný so svojím životom, prípadne jeho známe teatrálne chválenkárstvo, sú často (nie vždy) len tzv. obrannými mechanizmami ega v psychoanalytickom význame. Zdá sa mi, že sú reakciou, nie akciou ducha, ktorý stoj čo stoj chce odvrátiť nihilistické zúfalstvo, hroziace úplným kolapsom. Nechce si to pripustiť, keďže by sa dostal do rozporu so svojím filozofickým krédom, takže potom uniká pred realitou vlastného stavu prostredníctvom seba oslavných predstáv, ktoré by to zakryli, nie však odstránili z nevedomia. V každom prípade je skoro až „zázrak“, že napriek biednemu telesnému a duševnému stavu[17] po väčšinu tvorivého obdobia (údajne nebol schopný sa dlhšie sústrediť, takže aj preto pravdepodobne väčšinou písal v kratších zlomkoch) sa mu podarilo vytvoriť nezabudnuteľné diela. 

Neprezrádza individuálna snaha o ultimátny duel s Nietzschem, resp. obdobným reprezentantom amorálneho vesmíru, istú nezrelosť, ba až potrebu predviesť sa pred sebou či pred inými? A komu to má vlastne pomôcť? Či vari aj nejakému spoločenstvu? Isté je, že to bol práve Nietzsche, kto ako prvý hodil rukavicu. Jej naliehavosť si nemôžem zakrývať, hoci od jeho smrti prešlo viac ako sto rokov. Pokiaľ ide o poslednú otázku, platí, že človek musí najskôr pevne stáť na nohách, pevne sedieť v sedle, alebo, ako píše Nietzsche „na sebe“,[18] aby potom mohol mať osoh z neho aj niekto iný.

Ak však velikášsky strhne všetko na seba v tom význame, že prestane byť služobníkom moci Nebies, môže byť teoreticky úspešný v súboji s Nietzschem, no zároveň prehrá v inom dueli, totiž v tom s úhlavným Protivníkom človeka. Kresťan, ktorý nesprávne, resp. na úkor Nebies, miluje Zem, je zvedený na scestie. Nikdy v tomto vabanku nejde len o súperenie s Nietzschem alebo iným obyvateľom amorálneho vesmíru. A bude to ešte oveľa ťažšie! Do tohto duelu sa zapletie hlavný Odporca človeka, pokiaľ tu je možnosť zviesť človeka, či už k nechuti k pozemskému životu, alebo k upnutiu sa len na pozemský život. Toto naozaj nevyzerá byť jednoduché. V „hre“ je všetko, aj konečný cieľ človeka po smrti, a na tom pekelnému Protivníkovi veľmi záleží. A teda, je to pre kresťana totálny vabank. Preto pozor, lebo práve vtedy, keď sa niekto, kto príjme Nietzscheho výzvu, nechá emocionálne uniesť jeho prístupom k boju a bude si myslieť, že sám má všetko v rukách, nebude to potom z kresťanského pohľadu ani len Pyrrhovo víťazstvo. Bude to knokaut, ibaže tento raz nebude vyzývateľ knokautovaný Nietzschem, ale skutočným Zloduchom.

5. Odhalenie

Nečrtá sa tu jedno veľké prekvapenie? – Vlastne každý kresťan hrá tento vabank, či už Nietzscheho pozná alebo nie, či už zdvihne jeho rukavicu alebo nie, keďže každý kresťan predsa vie, že pred Bohom osvedčuje kvalitu pozemského života, že za ňu bude raz súdený, a že od toho napokon všetko závisí.

„Ale akéže to veľké prekvapenie?!“ Usmeje sa čitateľ s rýchlejším procesorom v hlave ako má autor. „To len tebe akosi dlhšie trvalo, kým ti došlo, že celé to tvoje odhodlanie o vabank nie je pre kresťana nič nové, poznajúc základný rozštep dobra a zla, to, že Zem je bojiskom od pádu prvých ľudí. Stratil si racionálny odstup, nadhľad nutný pre filozofa, jasnú a kľudnú myseľ, keď si sa nechal strhnúť ambivalentnou vášňou, sympatiou a zároveň antipatiou k Nietzschemu, s ktorou si nevieš dať rady. Nachádzaš u neho také úchvatné obrazné vízie, vnuknutia a zároveň príšerné zvrátenosti. Si z toho zmätený, ako je vlastne možné, že v jednej mysli a v jednom srdci mohli vyrásť také extrémne protiklady. Nevieš to dať dokopy, aby jedno do druhého zapadalo, ako keby každý duch vo vesmíre musel byť buď len nebeský alebo len démonský. A preto chceš previesť existenciálny experiment, očakávaš fatálny súboj duchov, takých, ktorí budú vierohodne reprezentovať svoje vesmíry,  amorálny (nietzscheovský) a morálny (kresťanský). Nevieš rozviazať gordický uzol, tak ho chceš podľa výsledku súboja (existenciálneho experimentu) rázne vidieť rozseknutý. Takto chceš získať vo veciach jasno, aby si mohol svoj vzťah k Nietzschemu uzavrieť. A skoro vo vytržení s vypúlenými očami a vystretým ukazovákom mieriš do diaľky, vidiac tam neodolateľne nebezpečenstvo duchovného dobrodružstva. Ibaže Amerika, ktorú vidíš v tej diaľave, je už dávno objavená.“ Takže takto. Nuž čo, klopím zrak a radšej spomalím tep vášne, aby mi už nič podstatné neuniklo.

Myslím si však (naozaj teraz vážne!), že Nietzsche môže kresťana vyprovokovať k lepšiemu výkonu vo veci umenia žiť. To rozhodne nie je málo. Umožňuje mu rozpoznať tie slabiny a ich poklesky, ktoré by ho mohli viesť k intoxikácii pozemského života, k odvráteniu sa od neho, k nihilizmu. Nie je to fantastické, že vďaka takémuto exemplárnemu nepriateľovi kresťanstva si kresťan môže dať (pokiaľ si nič nezakrýva) lepší pozor na určité scestie, lepšie ustriehnuť svoj prípadný negativizmus k Zemi a pozemskému životu? Pokladám to (skoro?) za dar Nebies.

Nie je pre kresťana (aspoň pre mňa) vôbec jednoduché kráčať po ostrej hrane noža a nespadnúť ani na jednu, ani na druhú stranu. Pád na jednu alebo druhú stranu pokladám pre kresťana vždy za prehru. Výzvou je potom stoj čo stoj udržať sa na hrane, nespadnúť ani do jedného z tých dvoch nespojitých svetov, vyhnúť sa obidvom nihilistickým krajnostiam. V tejto intencii by mal mať kresťan neustále pred očami absolútne kľúčovú ideu jednoty Nebies a Zeme,[19] ktorá podľa mňa vyplýva z prvej vety Biblie. Pokladám ju za nutnú pre správne pochopenie kresťanského morálneho poriadku sveta. Len takto možno žiadať intelektuálne víťazstvo nad Nietzschem, a zároveň existenciálne, celoživotné nad Zloduchom. Chcem veriť tomu, že nežiadam pre kresťana nemožné. Dokonca si trúfnem tvrdiť, že tu sa už dostávame do roviny, kde práve viera determinuje, čo je možné a čo sa môže stať napokon aj (aspoň pre niekoho) skutočné.

Treba veriť tomu, že práve v hraničnej situácii duchovného boja o všetko môžu byť vyvolané sily z nesmiernych hlbín, sily Ducha. Zdá sa mi, že možnosti duchovného boja o Zem kresťania zatiaľ zďaleka nevyčerpali. Sú tu jednoznačné impulzy, napr. v podobe Rahnerovho diela Viera, ktorá miluje Zem.[20] Z toho, čo z pokoncilovej teológie poznám, sa mi v tomto smere najviac pozdáva dielo Teilharda de Chardina, nešťastne svojho času obmedzovaného z pozície autorít cirkvi.

6. Nová Zem

Nemali by byť kresťanskou spiritualitou motivované nasledujúce slová? „Kedysi sme boli na Zemi; tu sme mysleli a cítili všetko dobré a krásne, boli sme tu!“[21] Zaiste, tieto slová môžu kresťana napadnúť len v tom prípade, keď si predstaví, že ak raz bude vo večnom živote, bude sa mu cnieť za Zemou. Ale čo potom s touto nešťastnou nostalgiou? Ako by mohla patriť do večnosti? Toto nevyzerá byť ako ideálne riešenie. A veruže ani nie je! A ja tu teraz potrebujem to najideálnejšie práve preto, aby som si bol istý tým, že je zároveň aj pravdivé! Po tejto vete by ma Nietzsche kamsi poslal, o tom nepochybujem, vychádzajúc z jeho tvrdenia: „Ak filozof povie, že ,dobro a krása sú jedno,ʼ je to hanba. Ak k tomu ešte dodá, že ,sú aj pravdivé,ʼ mal by už dostať na bendžo.“[22]

Ak to niekto vidí tak, že pravdu, pokiaľ ide o eschatologické záležitosti, nemožno hľadať (údajne takto nerealisticky) v oblasti bezchybných, a teda dokonalých riešení, nedisponuje z môjho pohľadu dostatočnou vierou ako cnosťou v zmysle kresťanskej morálky. No je možné sa tu oprieť aj o racionálny dôvod, ktorým v tomto prípade je Leibnizov princíp najlepšieho,[23] podľa ktorého možno usudzovať na to najlepšie nielen pre človeka, ale aj pre to, čo patrí k základu stvoreného, a tým je práve Zem. Vedie ma k tomu už spomenutá prvá veta Biblie: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“[24] Lepší je pre mňa latinský text, ktorý znie takto: „In principio creavit Deus caelum et terram.“[25] Latinské „In principio“ totiž neodkazuje len na stvorenie Neba a Zeme v časovom význame, ale odkazuje aj na to, a hlavne na to, že Nebo a Zem sú fundamentom všetkého ďalšieho, čo je stvorené potom, že sú bytostné, principiálne pre všetko, čo obýva jedno aj druhé. Z tohto dôvodu nemôžu byť prirodzeným spôsobom ani zničené, pokiaľ majú v Božom stvorení takú váhu. Ako by to, čo bolo stvorené na počiatku (nielen vo význame času, v ktorom žijeme), mohlo len tak zmiznúť v hlbinách času?

V tom prípade, z hľadiska posledných vecí človeka, pokladám za ideálny taký stav, ktorého súčasťou bude Zem. Črtá sa mi nasledovná možnosť. Rád by som ju, pokiaľ ide o konečný údel Zeme, prehlásil za tú najlepšiu a najkrajšiu, a preto aj najpravdivejšiu. Tu naozaj neuhnem, ani náhodou, preto na chvíľu umlčím Nietzscheho. Pozorný čitateľ to už tuší. Smelo to vyslovím: večný život v priamej prítomnosti Boha tu na Zemi, na tejto planéte, supranaturálnym zásahom obnovenej, očistenej od hriechu aj jeho koreňa – prítomnosti Protivníka v nej. Nebesia, tá ríša odveká, panstvo samého Boha a jeho verných anjelov, zostupujúca napokon na Zem, uchvacujúca ju, rozširujúca svoje kráľovstvo do všetkých jej končín, Božie to kráľovstvo! Takto by to napokon malo byť –  Božie kráľovstvo na Zemi, ktorú pohltili Nebesia.

Má niekto pre to cit? Je tam niekto? Alebo mám byť sám v tomto vesmíre, v tejto mojej verzii morálneho vesmíru?

Prečo by napokon Zem nemala ostať čistá, keď pôvodne práve taká vyšla z rúk Stvoriteľa? Komu sa zdá, že toto nie je podstatné, nemiluje pozemský život tak, ako by mal, keďže sa nestará o údel toho, bez čoho jeho život nie je možný. Naopak zvnútornená nádej na očistenie Zeme svedčí o stálej vernosti Zemi, čím sa prirodzene vynucuje aj pritakanie tomu, čo ona umožňuje – životu v jej podmienkach, keďže Zem je tu práve kvôli tomu všetkému, čo je živé. Tento prístup pokladám za vlastný kresťanskému morálnemu poriadku sveta, ktorý je tak silnou zbraňou proti nihilizmu, a nie príčinou nihilizmu, ako si to myslí Nietzsche. Nestačí zaiste len intelektuálne prijímať uvedený prístup. Človek môže vo svojom živote odvrátiť nihilizmus len vďaka svojmu celostnému umeniu žiť, vďaka tomu, ako napokon stvárni vlastný život.

 Je to práve Nietzsche, kto nás vyzýva: „Zůstaňte věrni Zemi...“[26] Mali by sme ho v tomto poslúchnuť, no nie preto, že nás o to žiada práve on, ale preto, lebo sa tiež píše: „Zem si postavil na jej základoch, nevychýli sa nikdy-nikdy.“[27] Táto veta zo Žalmov si žiada supranaturálny výklad. V tom prípade treba dať stranou, alebo aspoň relativizovať, entropický princíp a tzv. temnú energiu, ktorá by mala raz vo vzdialenej budúcnosti roztrhať všetky atómy vo vesmíre, a teda aj Zem. Zamerať sa (pokiaľ ide o eschatologické veci) len na prirodzené príčiny vecí a vesmíru ako celku je z môjho pohľadu znova symptomatické pre nedostatočnú vieru a nádej. Okrem toho nevieme, či sa na večný život bude vzťahovať náš terajší čas, v ktorom žijeme tu a teraz, alebo to bude skôr iná kvalita času, pre ktorý neplatia nám známe fyzikálne zákony vzťahujúce sa pre tento vesmír. O bezčasovosti neviem uvažovať, lebo je pre mňa a priori nepredstaviteľná, a teda nemysliteľná, čím nechcem povedať, že je neskutočná. Intuitívne mi príde vhodnejšia, zmysluplnejšia iná kvalita času, obdobne, ako bola iná kvalita Zeme pred prvotným hriechom Adama a Evy, teda v rajskom stave tu na Zemi.

Večný život v čase na vynovenej, očistenej Zemi snáď nie je v rozpore s kresťanskou doktrínou. Alebo mám byť teraz Nietzschem infikovaný? – Nemyslím si, lebo to pôvodne ani nemám od neho. Veď sa tiež píše o novom Nebi a novej Zemi.[28] Preto potom aj Rotter tvrdí, že pokiaľ Biblia hovorí o spáse celého človeka, čoho predpokladom je zmŕtvychvstanie a nové telo, tak je potrebné k tomuto telu pripojiť aj „predĺženú telesnosť“, t. j. okolie, v ktorom človek žije, svet zvierat a rastlín, živý aj neživý svet, teda práve celú Zem. Celá Zem ako nová Zem tak musí byť zahrnutá do predstavy o spasení.[29]  

Eschatologickú budúcnosť umiestňujem na novú Zem, lebo tu očakávam ukončenie nášho terajšieho paradoxného času konečnosti, resp. jeho prerod do času večného života – to, čo príde potom a bude trvať už naveky. Večný život, keď nová Zem bude vrieť v pevnom zovretí Stvoriteľa...

7. Záver – otázna budúcnosť kresťanského náboženstva v širších súvislostiach

Odkedy sa začala rodiť v období humanizmu a renesancie moderná spoločnosť, kresťanstvo v európskom priestore začalo pomaličky, najskôr nezbadateľne, ustupovať z verejného priestoru. Nastala sekularizácia. Tempo tohto ústupu sa pritom od 19. storočia, a ešte viac v 20. storočí, zrýchlilo. Ak to takto ďalej pôjde, o niekoľko storočí kresťanská spiritualita bude len záležitosťou zopár uzavretých komunít bez možnosti určovať čokoľvek vo verejnom priestore. Toto nie je nejaké proroctvo nietzscheovského typu, len jednoduchý úsudok vychádzajúci z premisy, že sila sekularizácie, ktorá pôsobí viac ako 500 rokov, musí mať hlbší základ a je dosť pravdepodobné, že bude pôsobiť ďalej. Ako teda? – Bude mať Nietzsche pravdu v tom, že kresťanstvo ako inštitucionalizované náboženstvo zanikne[30] a maximálne ostanú len ostrovčeky kresťanskej viery?

Je iste možné uvažovať aj o nenáboženskej interpretácii viery ako Bonhoeffer, vidieť aj v sekulárnom, nenáboženskom svete miesto pre vieru. Bez sociálnych kontextov a tradícií, ktoré kresťanom môže poskytnúť len stále životaschopná náboženská komunita, sa mi to zdá byť problematické.

Akoby tu bola sila, ktorá nielen kresťanské náboženstvo, ale aj jeho vieru, vytláča zo Zeme. Ale kam? Do záhrobia? Presne tam ho chce mať Nietzsche a ďalší myslitelia sa k nemu pridávajú, napr. v roku 2000 Herbert Schnädelbach svojou Kliatbou kresťanstva,[31] inak v mnohom súladný s Nietzscheho závermi ohľadne kresťanstva, keďže razantne tiež odmieta dedičný hriech, ospravedlnenie vierou ako krvavý obchod Boha so sebou samým, príkaz misionárstva, import platonizmu, kresťanskú eschatológiu. Toto všetko rázne odmietnuté nájdeme už u Nietzscheho. 

Čo však stojí za silou sekularizácie, ktorá kresťanské náboženstvo stále viac oslabuje? Podľa Halíka kresťanstvo paradoxne samo mocne prispelo k sekularizácii: „sekularizace – v jistém smyslu je legitimním plodem a logickým završením cesty křesťanství dějinami a z jiného hlediska je jeho krizí a porážkou.“[32] Ako jeden z dôvodov uvádza to, že príroda na rozdiel od väčšiny mimobiblických kultúr nemala štatút posvätného.[33] A to je práve ten problém, keďže takto je pozícia kresťana oproti Nietzschemu automaticky znevýhodnená. Práve kresťania sa majú uchádzať o Nietzscheho neformálny titul „Páni Zeme“, t. j. majú byť tí, ktorí si trúfnu na život aj v tých najtvrdších životných podmienkach bez toho, aby sa nad ním pohoršili, bez toho, aby sa ich utrpenie, bolesť stali obžalobou Zeme a života v jej podmienkach. To je stála výzva pre každého kresťana. Pre Nietzscheho je vzorovým, ideálnym príkladom v tomto smere Dionýz z antickej mytológie; pre mňa je ním Kristus.[34] Nasledujúc jeho príklad, je možné jeho Duchom presvetliť, prežiariť všetky končiny Zeme a vydať svedectvo pre svet, ako možno v láske životu najčistejšie pritakať. Len tak možno zastaviť tlak, v dôsledku ktorého sa kresťanstvo vytráca.

Zoznam použitej literatúry:

CORETH, E.: Metafyzika. Bratislava: Trnavská univerzita, 1999.

Časopis Solas, „Nebesia, kde je náš Otec a ich vzťah k zemi,“ http://www.casopis.solas.sk/vyucovanie/nebesia-kde-je-nas-otec-a-ich-vztah-k-zemi [cit. 19. 4. 2021].

FERJANC, M.: Ježiš Nazaretský a Dionýz z Nietzscheho perspektívy a z kresťanskej perspektívy. In: Studia Aloisiana, roč. 12, 2021, č. 1, s. 5-22.

HALÍK, T.: Je postmoderní kultura postsekulární? Dostupné na internete: <http://halik.cz/cs/tvorba/clanky-eseje/nabozenstvi-spolecnost/clanek/46> [03.04.2021].

HEMELSOET, D. et al.: The neurological illness of Friedrich Nietzsche. Dostupné na internete: <https://www.researchgate.net/publication/5279485_The_neurological_illness_of_Friedrich_Nietzsche> [03.04.2021].

HOLOPAINEN, T. (Nightwish): The greatest show on Earth. Alpenglow. Nuclear Blast, 2015.

LEIBNIZ, G. W.: Monadológia. In: Antológia z diel filozofov, Zv. 6 : Novoveká racionalistická filozofia. Bratislava: Epocha, 1970.

NIETZSCHE, F.: Antikrist : Pokus o kritiku kresťanstva. Bratislava: Iris, 2003.

NIETZSCHE, F.: Ecce Homo : Ako sa človek stane tým, čím je. Bratislava: Iris, 2004.

NIETZSCHE, F.: Lidské, příliš lidské I : Kniha pro svobodné duchy. Praha: Oikoymenh, 2010.

NIETZSCHE, F.: Mimo dobro a zlo : předehra k filosofii budoucnosti. Praha: Aurora, 1996.

NIETZSCHE, F.: Tak pravil Zarathustra : Kniha pro všechny a pro nikoho. Olomouc: Votobia, 1995.

NIETZSCHE, F.: The will to power. New York: Vintage books, 1968.  Dostupné na internete: [19.04.2021].

RAHNER, K.: Glaube, der die Erde liebt : christliche Besinnung im Alltag der Welt. Freiburg: Herder-Bücherei, 1966.

ROTTER, H.: Osoba a etika : K základům morální teologie. Brno: CDK, 1997.

SCHMIDT, J.: Filozofická teológia. Bratislava: Serafín, 2008.

SCHNÄDELBACH, H.: Kliatba kresťanstva. Dostupné na internete: [19.04.2021].

Sväté písmo. Trnava: SSV, 2000.

The Latin Vulgate. Dostupné na internete: <https://vulgate.org/ot/genesis_1.htm> [03.04.2021].