Synoda - ako ďalej?

Úradný začiatok

Realisticky si treba uvedomiť, že skutočný prínos pre synodálnu cestu cirkvi možno očakávať len od tých ľudí a tých organizácií, ktorí a ktoré boli aj doteraz nositeľmi či hlásateľmi podobných tém a otázok, ako sú tie, s ktorými prichádza Prípravný dokument synody (PD). V zásade ide o tie skupiny cirkvi, ktoré sa aj doteraz hlásili k odkazu II. vatikánskeho koncilu a jeho texty sa snažili reflektovať a rozvíjať. V ostatných rokoch sú to viac-menej tí istí ľudia, ktorí v katolíckej cirkvi nielen formálne „registrujú“ pápeža Františka, ale jeho prístup a jeho témy naozaj sledujú, čítajú a rozvíjajú. Kto sú takýmito „ľuďmi synody“ v slovenskej katolíckej cirkvi, nechajme na posúdenie každého účastníka či pozorovateľa situácie.

V máji 2021 boli všetci diecézni biskupi vo svete upovedomení z Vatikánu, aby pripravili synodálny proces vo svojich diecézach. Svojej úlohy sa zhostili rôzne. Na Slovensku boli farnosti a rehoľné spoločnosti oficiálne informované o synode až týždeň po jej otvorení v Ríme, v nedeľu 17.10.2021, keď bola povinnosť synodu slávnostne otvoriť v jednotlivých diecézach. Diecézni kňazi sa každý mesiac stretávajú na úradných zasadaniach (rekolekciách), ale žiadna správa o synode nebola predložená na informovanie či dokonca prerokovanie ani na jar, ani na jeseň roku 2021. Tzv. synodálne diecézne tímy, ktoré majú mať priebeh procesu v jednotlivých slovenských diecézach na starosti, boli vymenované biskupskými úradmi; nie je známe, žeby boli niekde zostavené „synodálne“.

Dňa 8.12.2021 dostali farnosti v bratislavskej arcidiecéze obežník č. III/2021, v ktorom sa nachádza „pozvanie k účasti na synodalite v arcidiecéze“. „Pozvanie“ obsahuje požiadavku, aby sa farnosti a ďalšie spoločenstvá zaregistrovali do synodálneho procesu cez úradný formulár a arcidiecéznemu synodálnemu tímu (AST) oznámili svojich koordinátorov. Podľa informácie v obežníku jadrom synodálneho procesu je konzultačná etapa, v rámci ktorej by sa na lokálnej úrovni uskutočnili porady a stretnutia. Táto etapa by sa mala na Slovensku realizovať do konca mája 2022. Zatiaľ nebolo počuť, žeby sa niekde na Slovensku už ľudia stretávali a radili o jednotlivých témach. Navyše, stretnutia značne sťažuje aj stále sa šíriaca vírusová nákaza a následné epidemiologické opatrenia.

„Pozvanie k účasti“ v bratislavskom arcidiecéznom obežníku počíta s tým, že sa do procesu zapoja aj spoločenstvá, hnutia a inštitúcie, ktoré fungujú nezávisle od farností a reholí. Uvádza sa, že tieto skupiny môžu svoje stanoviská zaslať v spolupráci s niektorou farnosťou alebo aj samostatne. PD v čl. 31 spomína tiež možnosť zaslať stanovisko priamo na Generálny sekretariát synody vo Vatikáne. Vademecum k PD v b. 5.1 sa zmieňuje, že „osobitnú pozornosť treba venovať tým, ktorých hlasy neboli v minulosti vypočuté.“

Úradné informácie a niektoré podklady o synode si možno vyhľadať v slovenčine napríklad na stránkach: https://www.synoda.sk/sk, https://synoda.abuba.sk/

Video s pohľadom Tomáša Halíka na začínajúci proces synody a jeho názory na reformný pohyb v katolíckej cirkvi je na linku: https://www.youtube.com/watch?v=ajmKiCcZ-Ww

Periféria a aggiornamento

Možno očakávať, že vedenie cirkvi na Slovensku (KBS, biskupské úrady) si splní svoje základné úlohy. Niečím navyše môže iba prekvapiť (nadšenie pre synodu, zapojenie tých, ktorých hlasy doteraz v našej cirkvi neboli počúvané, transparentný postup, informovanie verejnosti o uzáveroch atď.). Realisticky treba vidieť, že od pádu komunistického režimu, ktorý cirkev na Slovensku prenasledoval a zväzoval, oslobodená cirkev sa nevrátila ani k tej miere predkoncilovej spolupráce biskupov s kňazmi a klerikov s laikmi, aká bola v našej cirkvi pred rokom 1948, keď v jednotlivých farnostiach laici aspoň čiastočne spolurozhodovali o ekonomických i personálnych otázkach.

Za súčasných epidemiologických opatrení bude úspechom, ak sa aspoň v niektorých farnostiach podarí uskutočniť stretnutia, z ktorých vzíde zmysluplné stanovisko. Svoje stanoviská zaiste pripravia teologické školy, rehole a niektoré združenia. Skúškou pravdy bude, či budú naozaj vypočuté a zaznačené hlasy tých, ktorí sa z rôznych dôvodov nachádzajú mimo bežného života cirkvi alebo boli doteraz zámerne vytláčaní na cirkevnú perifériu. PD opakovane pripomína záujem o názory a skúsenosti práve týchto ľudí, ba aj nečlenov cirkvi. Oni môžu svojím svedectvom poukázať na nechcené, prehliadané a neriešené otázky života cirkvi viac, ako ľudia v cirkvi usadení a k jej situácii dlhodobo mlčiaci.

Dôrazom PD na vypočutie a zohľadnenie názorov ľudí „okrajových“ a nachádzajúcich sa aj mimo cirkvi môžeme byť milo prekvapení. S tým súvisí použitie veľkého pojmu koncilu, ktorý sa spomína hneď na začiatku PD: aggiornamento: „Cesta synodality zapadá do línie aggiornamenta navrhnutého II. vatikánskym koncilom.“ O aggiornamente (zosúčasnení, aktualizácii) nebolo v cirkvi počuť celé desaťročia. Pripomienka tohto pojmu odkazuje na ambíciu cirkvi byť aktuálne prítomnou v čase. „Revolučné“ sú aj iné vyjadrenia PD. Napríklad v čl. 5 a čl. 6 PD sa výslovne uvádza, že „cirkev ako celok sa musí vyrovnať s bremenom kultúry presiaknutej klerikalizmom“ a s formami „vykonávania autority, na ktoré sú naštepené rôzne spôsoby zneužívania“.

Samozrejme, treba diskutovať o tom, ako máme žiť aggiornamento, aby nešlo o lacné prispôsobovanie sa dobe, ale nie je možné tváriť sa, že aggiornamento nepotrebujeme a namiesto neho sa budeme utiekať do histórie.

Aktéri programu

Akým duchom je synoda inšpirovaná, dá sa odčítať už zo samotného Prípravného dokumentu. Pre oboznámenie sa s týmto zmýšľaním podávam reflexiu III. kapitoly PD, nadpísanej heslom: Počúvanie Písma. V tejto časti sa najprv píše o aktéroch hlásania evanjelia (čl. 16-21).

Cirkev sa hlási k Ježišovi a jeho programu Božieho kráľovstva. Ježiš je v tomto programe hlavný aktér. Na jeho činnosti je nápadné, že sa zvlášť obracia na ľudí od Boha vzdialených a úradnými predstaviteľmi náboženskej komunity opustených. Evanjelium to vystihne v skratke, keď povie, že Ježiš sa venoval hriešnikom a chudobným. PD pripomína, že poznávacím znakom príchodu Božieho kráľovstva a pozitívnej zmeny týchto ľudí (ich oslobodenia od zla, ich obrátenia) je ich vypočutie, uctenie, pozdvihnutie, poskytnutá pomoc a návrat do spoločenstva (PD, čl. 17).

Pre cirkev je teda základnou úlohou žiť a aktualizovať tento prvý vzťah medzi Ježišom a ľuďmi (najmä na okraji, medzi zranenými, zneistenými). Takto rôzni ľudia, teda nielen skupinky navonok usporiadaných, nábožensky aktívnych, do kostolov chodiacich, ale naozaj všetci spolu tvoria jeden ľud, s ktorým Ježiš počíta. Podľa PD je tento ľud druhým aktérom Božieho oslovenia a misie cirkvi. Je to ľud bežného života; PD povie: „ktokoľvek“. V rámci tohto ľudu sa pri Ježišovi stali viditeľnými takéto nábožensky neobvyklé postavy: pohanská žena (Mt 15,21-28), niekoľkokrát rozvedená Samaritánka (Jn 4,1-42) či slepec od narodenia (Jn 9,1-41), pokladaný náboženskou komunitou za Bohom potrestaného (čl. 18).

PD pripomína, že všetci, ktorí sa stretnú s Ježišom, majú svedčiť o sile zmeny a svojej viere. Nemajú byť iba pasívnymi členmi cirkvi. Uprostred týchto ľudí má osobitnú úlohu skupina apoštolov, ktorých úlohou je hodnoverná mediácia medzi zjavením Božieho kráľovstva a ľudom. Apoštoli sú popri Ježišovi a ľudom tretím aktérom procesu. Stali sa týmto aktérom na základe Ježišovho povolania. Neboli povolaní za privilegovaných, ale za slúžiacich požehnaniu, obohateniu spoločenstva. Majú dar „Ducha vzkrieseného Pána“ (PD, čl. 18), aby chránili v cirkvi Ježišovo miesto, nie, aby ho nahrádzali! PD povie: Nemajú byť filtrami jeho prítomnosti, ale uľahčením stretnutia s ním.

Ak chce byť cirkev priestorom Ježišovho konania vo svete, musí dodržiavať vyvážený vzťah medzi Ježišom, ľudom a apoštolmi. PD pripomína: Ak by Ježišovo miesto v cirkvi obsadil niekto iný, stala by sa „zmluvným vzťahom medzi apoštolmi a ľudom na spôsob nejakej politickej hry“. Ak by chýbala úloha apoštolov (splnomocnených Ježišom a vyučovaných Duchom Svätým), „pretrhol by sa vzťah s pravdou evanjelia a ľudia by boli vystavení mýtom alebo ideológii“. Ak by sa stratil alebo podcenil ľud, vzťah apoštolov a Ježiša by „zdeformoval na sektársku a autoreferenčnú formu náboženstva“ a evanjelizácia by bola umelou aktivitou bez osobného oslovenia (PD, čl. 20).

Ježiš, ľud, apoštoli – vyzerá to pekne, súladne, ale prečo to potom často nefunguje? PD pripomína jedného aktéra „navyše“. Tým aktérom je Zlý, o ktorom hovorí Ježiš Petrovi, keď ho nazve diablom, lebo Peter sa síce k Ježišovi hlásil, ale jeho poslanie si dlho spájal s predstavou moci a privilégií (Mt 16,23). Diabol je sila, podnet, možnosť Zlého, ktorá prináša rozdelenie a sfalšovanie misie. Deje sa to vtedy, keď sa odmieta cesta kríža, keď učeníci odchádzajú a zástupy šomrú. PD výslovne uvádza, že toto temné zlo sa prejavuje „vo forme náboženskej prísnosti, morálneho rozkazu, ktorý sa predstavuje ako náročnejší než ten Ježišov, a tiež vo zvádzaní svetskej politickej múdrosti, ktorá sa považuje za účinnejšiu než rozlišovanie duchov“.

Ak sa chceme vyhnúť tomuto „aktérovi navyše“, potrebujeme trvalé obrátenie, byť ochotný trvalo kráčať po ceste k zmenám, ktoré iniciuje Duch Svätý. Ako v ďalšej časti pripomína PD, o tom je skúsenosť opísaná v Skutkoch apoštolov v scéne so stotníkom Kornéliom (Sk 10) a v rozprávaní o koncile v Jeruzaleme (Sk 15).

Vzťahy a rozlišovanie duchov

Pri čítaní textu PD vnímame, že vanie z neho iný duch, ako sme v slovenskej cirkvi bežne zvyknutí.

Pre kresťanov, cirkev, ľudí hlásiacich sa k evanjeliu je rozhodujúci Ježiš, ale vo vyváženom vzťahu k ľudu a apoštolom. Apoštoli čiže hierarchia, správnejšie charizma služobného kňazstva (diakoni, presbyteri, episkopi), nesmú nahrádzať Ježišovu pozíciu, nesmú sa stavať na Ježišovo miesto, majú zjednocujúcu a regulujúcu úlohu. Kresťanské spoločenstvá, v ktorých nejestvuje úloha kňazov, a kresťania odmietajúci túto úlohu, sú podľa PD ľahko „vystavení mýtom a ideológiám“, teda rozprávkam, nekorigovanému snívaniu a umelým konštrukciám. Apoštolská služba však nemôže zacláňať Ježiša a prekážať vzťahu medzi ním a ľuďmi. Keď vedenie cirkvi je funkcionárske, mocenské, nie služobné, a ľud nie je počúvaný, z cirkvi sa stáva klerikálna sekta, uzavretá do seba. Nebezpečenstvo Zlého, toho štvrtého nechceného aktéra pri ohlasovaní a žití posolstva o Božom kráľovstve, nespočíva podľa PD v samotných ľudských slabostiach a hriechoch, ale „vo forme náboženskej prísnosti“ čiže vo farizejskom moralistickom vyvyšovaní sa nad Ježiša, a potom vo „svetskej politickej múdrosti“ čiže v snahe zabezpečiť sa v cirkvi peniazmi a privilégiami, ako aj spojenectvami s mocnými vo svete ekonomiky a politiky.

Aby sme sa vyhli omylom a zlyhaniam, žiada sa cesta rozlišovania duchov, teda rozlišovania zlého a dobrého ducha, ducha rozbíjania a zjednocovania, ducha zväzovania a oslobodzovania. Desať okruhov otázok, ktoré uvádza PD, sú dobrou pomôckou, aby sme sa na cestu rozlišovania duchov vydali a urobili prvé kroky. Za spoločenstvo TF – FK sa pokúsime prísť s radami a návrhmi, ako na tejto ceste napredovať.