„Ticho je najvyššia forma aktivity, vyžaduje veľkú disciplínu, človek sa k nemu musí dopracovať, preto je také vzácne,“ povedal Leonhard Bernstein, ktorého som vo svojom živote osobne stretával na koncertoch.
Z 1. knihy Machabejcov sme počuli, že po dlhoročnom prenasledovaní Židov, po dlhých rokoch smútku – počas ktorých sa v chráme nemohli konať bohoslužby, keď stíchli spevy a veriaci (ak neboli uväznení) sa skrývali – teraz v Jeruzaleme znovu vykvitla radosť zo slobodného slávenia liturgie. Za to bojovali a zomierali Machabejci.
Čo zostalo? Spustošená svätyňa, oltár znesvätený, brány v chráme vypálené, v nádvoriach bujné krovie... Vtedy prišli na dobrú ideu. Znesvätený oltár zbúrali, a potom všetko ostatné. Keď šťastne dokončili svoje podujatie, posvätili chrám a slávili v ňom radostnú liturgiu. To bolo zavŕšenie ich námah. Stať z 1. knihy Machabejcov vyžaruje niečo z tejto radosti. V ľude zavládla mimoriadne veľká radosť, šťastne uzavreli celé podujatie obnovy.
Aj my sa môžeme pýtať: Čo zostalo po 50 rokoch krutého prenasledovania cirkvi v našej krajine? Mnohí naši „Machabejci“, už oslávení u Pána, bojovali za to, aby sme mohli radostne sláviť bohoslužby v chráme, pristupovať k sviatostiam, spoločne sa verejne modliť.
Stať z Lukášovho evanjelia nás poučuje o niečom inom. Pád Jeruzalema nebol Boží trest, ako si to vtedy mnohí mysleli a niektorí si to tak myslia aj dnes. Boh netrestá, Boh, v ktorého veríme, je láska, milosrdenstvo, dobrota. Náš Boh je trpezlivý, hľadá, čaká. Keď nájde stratenú ovcu, stratenú drachmu, márnotratného syna – teší sa. Lebo pád človeka nie je nikdy Boží trest, ale dôsledok ľudskej nevery, strašný dôsledok ľudskej zrady Božej lásky. Bojíme sa slobody?
Ruku na srdce! Nehrozí nám práve to, čo po tej veľkej radosti z obnovy chrámu prežívali Židia? Nasledovali ďalšie prenasledovania. Obnovili chrám, ale neobnovili srdcia. Pre nábožných boli omnoho dôležitejšie ich obetné dary, liturgické slávnosti, púte a obchody v priestoroch chrámu. Časom z Božieho domu urobili lotrovský pelech. Žid Ježiš ich učil niečo úplne iné. „Všetok ľud na ňom visel a počúval ho,“ čítame v evanjeliu. Nechápali ho, robili naďalej zlo, zahubili ho, pribili na kríž. Koniec príde. Aký bude?
V akom štádiu obnovy po strašnom prenasledovaní cirkvi sme my? Postavili sme stovky kostolov a vyzdobili ich. Putujeme – do Levoče 500 tisíc, do Šaštína za týždeň príde 40 tisíc, každý deň na mariánske pútnické miesta tisíce; aj do Lurdov, aj do vytúženej Fatimy. Je čas na zamyslenie. V akom štádiu obnovy sme? Keby prišiel Ježiš teraz k nám? 32 rokov po získaní slobody, aj v cirkvi?
Máme z víťazstva radosť, tešíme sa ako kedysi Machabejci? Tešili sme sa. Radosť vybledla. Pán Ježiš nám dnes hovorí: Naše bohoslužby sa páčia Bohu iba vtedy, ak to, čo počúvame, žijeme. Sme herci pred Božou tvárou, úlohy boli rozdané, vyúčtovanie príde. Pravidlo hry je láska k blížnemu. Musíme sa učiť umeniu milovať. Kultúra lásky je iná, ako to počúvam a prežívam v mojom okolí, na ulici a v našich médiách. Božie slovo nám neohlasuje len Božiu vôľu, Božie slovo sa stáva. Súd príde, Boží prísľub platí. Platí aj: Bohumilá pobožnosť je, keď Božie slovo, ktoré počujeme, žijeme. Staviame na skale, ktorou je Kristus. Sme spokojní a šťastní. Sme? Nie sme. Čo sa musí zmeniť? Ja a Ty.