Eliášov anjel

Prvé čítanie 19. liturgickej nedele cez rok (B) mohli by sme nazvať: Jeden deň v živote proroka. Úplne vyčerpaný sa chce vydať na dlhú cestu. Vo svojom živote, v službe kráľa, toho urobil dosť. Politické a spoločenské zmeny majú svoje obete. Izraelský kráľ Achab, modloslužobník, miloval ľahký život. Jezabel, pomstychtivá kráľova manželka, nenávidela proroka, hrozila mu smrťou. Eliáš musel utekať.

Lenže dnešné prvé čítanie by sme mohli nazvať aj: Jeden deň v živote človeka. Naozaj, skoro ako jeden deň v živote každého z nás. Kto nepozná takúto situáciu? Som vyčerpaný, zunoval ma už aj život, nebaví ma povolanie, napätie medzi kolegami na pracovisku je neznesiteľné, aj stres z očakávaného výkonu. Čo sa odo mňa žiada, je až neľudské, hádky s partnerom sú na dennom poriadku, napätia v rodine, deti nežijú tak, ako by to pre ne samé a pre ich budúcnosť bolo lepšie. Trápi ma aj bieda vo svete, ktorá je stále väčšia, zbrojenie a vojny nemajú konca. Korupcia, ten obludný egoizmus našej civilizácie a zlo vo svete, takto by som mohol pokračovať ďalej. Pre každého je to niečo iné, niečo priťažujúce, čo berie sily. Ako ľahko – tak ako prorok Eliáš – by som si potom najradšej ľahol pod strom; síl niet, ochrnutie sa stupňuje, nádej mizne, človek si želá už len smrť.  

Ako dobre by mi padlo, keby – ako vtedy k Eliášovi – ku mne prišiel anjel s chlebom a krčahom vody. Lenže, to sú všetko príbehy, a ak sa aj niekedy stali, patria dávnej minulosti, povieme si. Ale prečo by nemohli byť skutočnosťou aj dnes, prečo by sa nemohli stať teraz, tu, pýtam sa? Možno rozprávač príbehu zo života proroka Eliáša nám nechcel vyrozprávať konkrétnu udalosť a použil obraz, ktorý hovorí o našom života a našej spáse. Pozrime sa na ten príbeh pod borievkou ešte raz dôkladnejšie.

Muž si ľahne pod strom. Obraz, ktorý poznáme z mnohých príbehov, rozprávok a románov. Aj to, že tam zaspí. Potom sú dve možnosti: Strom bude miesto, kde bude pochovaný, alebo  je to miesto, kde sa niečo stane. V spánku. Keď sám nič nemôže urobiť, niečo dostane. V rozprávke to môže byť zlaté jablko. Pre proroka je to sila, aby mohol naďalej slúžiť. Túto silu prijme v znameniach. Príde anjel a prinesie mu mimoriadne dary: Chlieb upečený v pahrebe na horúcich kameňoch a krčah vody.

Pozrime sa najprv na tie dary. Chlieb je základná potravina a je aj prameňom sily. Ale tento chlieb je aj niečo iné. Je upečený v horúcom popole. Popol je aj symbolom očisty, rýdzosti. Chlieb bol skúšaný ohňom. Inak to nie je ani s krčahom vody. Voda je znakom čistoty a rýdzosti. Tieto symboly poznáme z našej tradície, z krstu a popolcovej stredy. K Eliášovi teda príde anjel, Boží posol, prinesie mu dary, ktoré symbolizujú čistotu a rýdzosť.

Možno je teraz zrozumiteľnejšie všetko, čo som povedal, že autor tohoto starozákonného príbehu nám nechce vyrozprávať nejaký príbeh, ale príbeh o Bohu, ktorý sa stane aj tu a teraz v našom živote. Boh posiela svojich poslov. Sú to ľudia, ktorí nás stretnú v ich čistote a úprimnosti. Nalejú nám čisté víno. To mi môže otvoriť oči, v situácii, v ktorej som. Niekedy to môže aj bolieť, lebo pravda, zvlášť o mne samom, bolí. Potom je vysvetlený aj posledný symbol nášho starozákonného príbehu: Anjeli môžu byť ľudia. Sú to poslovia prinášajúci správu, ktorá mi pomôže, často netušene, neočakávane, ale vždy ma posunie o niečo ďalej. Nemusia to byť „bytosti s krídlami“, ako to počúvame v overených šlágroch v rozhlasovej hitparáde.

Čo zažil prorok Eliáš, môžete zažiť dnes. Keď sa vám nedarí, keď nemôžete alebo nechcete ísť ďalej, keď si sadnete do kúta a chceli by ste už len zomrieť; práve vtedy k vám príde nejaký anjel, niekto, kto vám naleje čisté víno, podá kúsok chleba, ktorý vám dá silu, práve v tom okamžiku beznádeje vás postretne človek plný úprimnosti, otvorenosti a lásky a podá vám pohár vody.  

Keď táto túžba v človekovi zlyhá, potom vám ešte stále môžem pripomenúť Ježišove slová z evanjelia: „Ja som chlieb, ktorý zostúpil z neba“ (Jn 6,41). Keď zlyhajú poslovia, aj potom ešte stále za všetkým bude Boh, Dobrý pastier, ktorý sa stará: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy viac nebude hladný a kto verí vo mňa, nikdy viac nebude smädný“ (Jn 6, 35). Veľmi silné a obsažné výroky. Ježiš, jeho telo a krv, je sviatostným chlebom a nápojom večného života. Sviatostný chlieb sa stáva chlebom života a víno duchovným nápojom, ktoré veriaceho človeka životne spájajú s Božím Synom Ježišom Kristom. Máme účasť na jeho božskom bytí a živote. Kto verí, kto vieru hľadá, skúsi uprostred dňa, že Boh nikoho neopustí. Božie súdy sa pominú, jeho láska a vernosť zostávajú. Božia láska, ktorá vždy znovu a znovu sľubuje milosrdenstvo a obnovu, je nekonečná a večná, lebo je to láska medzi Otcom a Synom. Dôverujme, posledný posol, ktorý je tu pre nás, je sám Boh.

Ja vám želám, aby ste ako Eliáš nemuseli nikdy utekať pred zlými ľuďmi. Ak by to ale aj vo vašom živote malo tak ďaleko prísť, nesadajte si a verte, že Boh pošle aj vám poslov, ktorí vás usmernia a budú sprevádzať. Vo vydavateľstve Dobrá kniha vyšla v týchto dňoch knižka Idem a som vedený o mojom príbehu s Milosrdnými sestrami Svätého kríža. To sú od môjho narodenia až podnes tí anjeli, ktorí priniesli posilu aj Eliášovi. V mojom rodnom dome visí na stene odjakživa obraz, na ktorom je znázornený Eliáš, ako na „ohnivom voze a ohnivých koňoch vystupuje do neba (2 Kr 2,11). Nikdy som ho nestratil z mysle a očí. Priniesli ho babenka z púte v Mariazeli, ešte za monarchie, mama otca Timoteja a môjho anjela, jeho sestry Anny, mojej vzácnej tetičky Sr. Dobroslavy Masárovej SCSC.