Prečo sa zaoberať Hansom Küngom?

Keď som premýšľal, ako uviesť besedu, ktorú sme venovali jeho pamiatke, uvedomil som si, že život Hansa Künga odráža vývoj katolíckej cirkvi za ostatných sto rokov a predstavuje príbeh tých kresťanov a katolíkov, ktorí sa s vynaložením všetkých síl snažia o účinné zvestovanie evanjelia a zmysluplné napĺňanie poslania cirkvi v dnešnom svete.

Hans Küng a doba

Hans Küng sa narodil v medzivojnovom období (19.3.1928 v Sursee, Švajčiarsko), v období čoraz viditeľnejšieho rozchádzania sa ľudí v Európe s náboženstvom. Pochádzal z katolíckeho kantónu Luzern, zažil v tomto prostredí ešte tradičný katolicizmus, a ako píše vo svojich spomienkach, preplávať bez väčších problémov úskaliami dospievania mu pomohol otvorený a chápavý kňaz Franz Xaver Kaufmann, ktorý pôsobil v jeho rodisku. V roku 1948 Küng nastúpil do rímskeho kolégia Germanika na duchovnú formáciu a na štúdium na univerzite Gregoriana. Ako spomína, dostal klasické kvalitné vzdelanie, ale tých sedem rokov prežil v úplne regulovanom a od sveta izolovanom prostredí: „Naučil som sa za tie roky taliansky bez toho, aby som poznal čo len jednu Talianku alebo taliansku rodinu.“ V r. 1954 je vysvätený za kňaza. Počas štúdií v Ríme, a potom v Paríži, čoraz väčšmi si uvedomoval prednosti i slabiny tradičnej teológie a tradičnej cirkvi, a čoraz viac premýšľal, ako sa konfrontovať s ústrednými otázkami doby a ako v mene cirkvi na ne reagovať.

Krátko sa oplatí pripomenúť kontext doby, do ktorej sa Hans Küng narodil a do ktorej ako mimoriadne nadaný teológ v polovici minulého storočia vstúpil. Po prvej svetovej vojne sa zrýchlil sekularizačný proces temer vo všetkých európskych krajinách. V Rusku prevzal moc boľševický režim, ktorý sa programovo hlásil k ateizmu. V západných krajinách viaceré tradičné monarchie, ktoré boli oporou cirkvi, zanikli. K moci sa dostali ľavicové alebo liberálne vlády. V Taliansku a Španielsku boli pri moci režimy fašistické, ktoré sa s cirkvou vedeli dohodnúť, ale z odstupu rokov sa spojenectvom s nimi radšej nechválime. Katolíckej cirkvi boli už v prvej polovici 20. stor. značne odcudzení robotníci, intelektuáli, umelci.

Proti rozkladným tendenciám sa vo vnútri cirkvi zaviedol tvrdý režim. Mnohí otvorenejšie mysliaci teológovia a kňazi boli upodozrievaní z herézy. Napomínaní a zakazovaní boli teológovia, ktorí sa snažili o dialóg s modernou kultúrou, novšou filozofiou, literárnou kritikou a prírodnými vedami (dôsledok v r. 1907 vydaného dekrétu Pia X. Lamentabili a encykliky Pascendi proti modernizmu). V mene nenakazenia sa moderným myslením zabraňovalo sa štúdiu novších filozofických prúdov a zakazovali sa teologické diela, v ktorých sa autori snažili o poctivý dialóg s modernou kultúrou.

Prelom v katolíckej cirkvi nastal príchodom Jána XXIII. (1958) a zvolaním II. vatikánskeho koncilu (1962-1965). Atmosféra sa uvoľnila, viacerí teológovia, ktorí boli krátko pred koncilom napomínaní a ktorých spisy sa zakazovali, stali sa oficiálnymi koncilovými poradcami (Karl Rahner, Yves Congar, Henri de Lubac a ďalší). Hans Küng a Joseph Ratzinger patrili k mladšej generácii. Nemali sa kedy stať podozrivými. Ako talentovaní teológovia sa veľmi skoro stali univerzitnými profesormi a nemeckí biskupi ich vzali na koncil.

Hans Küng a koncil

Tesne pred začatím koncilu zohral mimoriadnu úlohu Hans Küng. Akonáhle sa začiatkom roka 1959 dopočul, že pápež zvoláva koncil, začal písať knihu Koncil a znovuzjednotenie. Obnova ako pozvanie k jednote, v ktorej sa venoval obnove cirkvi a načrtol témy, ktorými by sa koncil mal zaoberať. Úvod do knihy napísal kardinál Franz König. Kniha sa páčila aj kardinálovi Giovanni B. Montinimu (zvolenému za pápeža Pavla VI. v r. 1963). Küng sa v knihe vyjadril k mnohým témam: reforma omše, liturgia slova, dôraz na Bibliu a homílie, liturgická reč v reči ľudu, prijímanie pod obojím, koncelebrácia, trvalý diakonát pre ženatých mužov, nová kodifikácia cirkevného práva, reforma kúrie, decentralizácia cirkevných úradov, dôraz na miestne cirkvi, zrušenie cenzúry a indexu zakázaných kníh, spravodlivé procesy s obvinenými, spoločenstvo medzi biskupmi a kňazmi, dôležitosť laikov v cirkvi a uznanie všeobecného krstného kňazstva, prekonanie europeizmu a latinizmu v cirkvi, odpolitizovanie pápežstva, uznanie osobného svedomia v morálke, zrušenie povinného celibátu, úprava ľudovej zbožnosti (úcty svätých), uznanie vývoja v chápaní dogiem, zmeny v štruktúrach cirkvi, zblíženie a jednota medzi kresťanmi.

Poctivo spracoval reformné iniciatívy z dejín cirkvi, aby ukázal, ako sa v minulosti pri reformách zmýšľalo a postupovalo. Podrobnejšie sa venoval podnetom, ktoré pre katolíkov predstavovala evanjelická reformácia, ako aj otázke, za akých podmienok môže prísť ku vzájomnému porozumeniu a zjednoteniu. Vyjadril sa aj k nevyhnutnej „reformácii reformácie“, čiže o tom, že aj cirkvi protestantské (reformované) musia sa vydať na cestu reformy.

V závere napísal: „Nie je úloha teológa určovať koncilu plán obnovy, ani dávať návrhy; to všetko je úloha biskupov. Ale teológ môže poslúžiť – a je jeho povinnosťou, aby to robil poctivo – tým, že poukáže na možnosti. Konkrétne možnosti koncilu sú nespočetné; lebo sa ani nedajú spočítať želania ľudí, ktoré dnes smerujú k biskupom; reformné požiadavky sú nespočetné. V krátkosti možno uviesť typické zarmucujúce litánie katolíckych starostí a žalostí z celého sveta: Mizéria kázania a náboženského vyučovania, spustnutie a strnulosť liturgie, index (zoznam zakázaných kníh), rímsky centralizmus, biskupská byrokracia, nedostatky kňazského vzdelávania, kláštorná výchova, politický konformizmus, morálna teológia s osobitnými výzvami v oblasti atómových zbraní a sexuálnych otázok, latinská rituálna reč, kňazské škandály, manažérsky a rokovací zmätok v organizáciách, tomizmus, racionalizmus, marianizmus, púťové kšefty a...“ (s. 195). Hans Küng dodáva: „Koncil sa však musí sústrediť na podstatné.“

Hans Küng, cirkev a teológia

Keď Küng napísal tento text, mal 31 rokov. Jeho kniha bola zakrátko preložená do všetkých svetových jazykov, aj do japončiny. Program, ktorý sa pre koncil len hľadal, nečakane koncilu predložil mladý teológ. Pôjde o pastoračný koncil, nebudú sa vyhlasovať nové dogmy! Viaceré Küngove pozície sa na koncile aj presadili, samozrejme, nie všetky. Ak sa z odstupu desaťročí pýtame, čo je pre Künga typické, či založil nejakú teologickú školu alebo prúd, ako bola napr. francúzska nouvelle theologie alebo Rahnerova transcendentálno-antropologická teológia alebo politická teológia J. B. Metza, dá sa povedať, že Küngova veľká celoživotná téma je cirkev, reforma cirkvi, cirkev ako fungujúce, živé Ježišovo dielo pre ľudí každej doby, teda reforma, ktorá sa stále aktualizuje a neprestáva, a pretože je katolícka, tak sa nedeje svojvoľne, čiastkovo (len v jednej oblasti, na jednom teritóriu, v jednej epoche), ale katolícky čiže všeobecne, univerzálne, racionálne a synodálne.

Až do konca 70. rokov 20. stor. Küng písal a prednášal ako profesor dogmatiky, jeho knihy sa stali bestsellermi a Pavol VI. ho dokonca pozýval, aby prišiel pracovať do Vatikánu. Küng vedel vzbudiť záujem o náboženstvo, kresťanstvo, cirkev, a to bez toho, aby sa podriaďoval dobovej móde, ako sa mu to snažia podsúvať zarytí slovenskí konzervatívci. Z istého pohľadu Küng po celý svoj život zostal verný téme tej svojej prvej knihy Koncil a znovuzjednotenie, teda téme cirkvi, jej obnovy, kresťanstva – čo to je byť kresťanom, kto je Ježiš a čo znamená jeho nasledovanie v súčasnom svete. Svoje úvahy podložil obsiahlymi znalosťami dejinného vývoja a kritickým štúdiom biblických textov. Od r. 1980, keď mu bolo znemožnené naďalej učiť katolícku dogmatiku, začal sa zdanlivo venovať iným témam – svetovým náboženstvám, a od r. 1990 programu svetový étos. Tému reformy cirkvi neopustil, len ju aktualizoval v nových podmienkach.

V r. 2011 vychádza kniha s čiernou obálkou a nadpisom: Dá sa ešte cirkev zachrániť? Ako lekár, ktorý pred liečením najskôr skúma príznaky vážnej choroby, tak Küng v tejto knihe popisuje príznaky ochorenia cirkvi a navrhuje liečbu. Posledná kniha, v ktorej sa vyslovil k týmto témam, sa nazýva Sedem pápežov. V knihe hodnotí obdobie pápežov od Pia XII. po Františka. Celkom na záver je v brožovanom vydaní z r. 2016 dodatok týkajúci sa témy, ktorá bola Küngovi notoricky vytýkaná: neomylnosti pápeža. Küng v dodatku uvádza, že v januári 2016 zaslal pápežovi obsiahlu dokumentáciu k téme neomylnosti. Od Františka dostal odpoveď datovanú 20. marca 2016. František odpovedal osobne, nie cez sekretára, a Künga v liste oslovil ako „milovaného spolubrata“. Napísal mu, že jeho list si pozorne prečítal a že oceňuje jeho úvahy, v ktorých Küng navrhuje, aby rozličné otázky, ktoré vyvoláva dogma o neomylnosti, sa teologicky prediskutovali vo svetle Sv. písma a tradície, a to s cieľom prehĺbiť konštruktívny dialóg cirkvi 21. storočia (ktorá je „semper reformanda“) s ekuménou (kresťanskými cirkvami) a postmodernou spoločnosťou. Pre slobodnú diskusiu o dogme neuviedol František žiadne obmedzenia.

Niektoré cirkevné a politické kruhy Künga opakovane nálepkujú titulom „kontroverzný“. Ak niekto ako kontroverzné uvádza Küngove názory na dielčie témy ako je antikoncepcia, svätenie žien alebo pomoc pri zomieraní, neodmieta iba jeho názory, ale pravdepodobne aj nechápe, v čom spočíva teologická práca. Teológ sa nemá vyhýbať otázkam, ktoré sú dlhodobo diskutované v spoločnosti, a má právo i povinnosť o nich uvažovať a hľadať riešenia (poukazovať na možnosti). Pritom si nenárokuje posledné slovo. Musí nám byť však celkom jasné, že bez slova teológie k žiadnemu zmysluplnému (spoločnému) slovu cirkvi dospieť nemožno. Ako by dopadol II. vatikánsky koncil, ak by tam neboli teológovia?

Málokto si už spomenie, že Ján XXIII. zvolal koncil, ale jeho prípravu nechal na začiatku v rukách úradníkov kúrie. Boli to síce kňazi a biskupi s teologickým vzdelaním, ale predovšetkým to boli úradníci, ktorí žiaden koncil a žiadne „novoty“ nechceli. Títo muži spracovali návrhy, o čom sa malo rokovať, do 69 predlôh. Keď sa biskupi so svojimi teológmi zišli na koncile, z týchto predložených textov neprešlo vlastne nič. Všetko začalo nanovo. Podobne dopadol pokus úradníkov kúrie dostať prívržencov ne-zmeny do komisií koncilu. Biskupom predložili s volebným lístkom hneď aj zoznam mien. Niektorí kardináli ich ťah  včas prehliadli a zabránili manipulácii. Jeden z prítomných biskupov vyhlásil: „Sme koncil, nie školáci, ktorí sa zídu na zazvonenie.“

Stephan Langer, autor spomienky na Hansa Künga v Christ in der Gegenwart (CiG, Nr. 15, 11.4.2021, 3.), nazýva Hansa Künga „spolupútnikom“ celej cirkvi. Johannes Röser, bývalý šéfredaktor CiG-u, ohodnotil Künga slovami: „Mal nepochybne apoštolskú autoritu, bol uznávaným učiteľom viery.“ V úvode knihy jednoducho nazvanej Ježiš (2012) Hans Küng spomína, že jeho oddanosti cirkvi a súčasne kritike možno porozumieť len zo vzťahu k Ježišovi: „Ak niečo v cirkvi kritizujem, tak z bolesti nad nesúladom medzi tým, čo Ježiš bol, za čo bojoval a trpel, a tým, čo dnes úradná cirkev so svojou hierarchiou predstavuje. Ten nesúlad je často neznesiteľne veľký“ (s. 10-11). Celkom na záver knihy sa Küng lúči slovami, ktoré môžu byť aj naším vyznaním: „V nasledovaní Ježiša Krista môže človek v dnešnom svete pravdivo ľudsky žiť, konať, trpieť a zomierať; v šťastí i nešťastí, v živote i smrti ochraňovaný Bohom a pomáhajúci ľuďom“ (s. 300).