Postrehy z pastorácie - Referát k textu J. Pocka

J. Pock na úvod pripomína aktuálny „Úmysel modlitieb pápeža Františka na mesiac október 2020“, v ktorom vyzdvihuje úlohu žien v Cirkvi. Pápež pritom spomína, že klerikalizmus v cirkvi ničí a ruší charizmu žien (a všetkých laikov). V tejto súvislosti možno pripomenúť rozhodnutie pápeža Františka z 10. januára 2021, kedy podpísal Motu proprio Spiritus Domini, ktorým ustanovil, že ministériá lektorátu a akolytátu budú odteraz prístupné aj ženám, a to v stabilnej a inštitucionálnej forme s príslušným mandátom. Upravil tak kán. 230 §1 Kódexu kánonického práva (ďalej CIC), kde sa termín „laickí muži“ nahrádza pojmom „laici“.

Na jednej strane by sme sa z toho mohli tešiť, keďže po oficiálnej právnej stránke ide o kľúčový krok na ceste k väčšej angažovanosti žien v pastorácii, na druhej strane v podmienkach slovenskej cirkvi boli ministériá tradične brané ako „predsieň pre sviatosť kňazstva“, dokonca, doteraz k nim nemali prístup ani muži, ktorí sú aktívni vo farnostiach. Pre nich platil len určitý kompromis zo strany slovenských biskupov – tým bolo menovanie tzv. „mimoriadnych rozdávateľov sv. prijímania“, táto prax však nemá oporu v CIC. Medzi niektorými mojimi kolegami rozhodnutie pápeža udeľovať ministériá ženám vyvolalo skôr pohoršenie. Preto som v tomto smere skôr skeptický.

Zároveň chcem pripomenúť, že J. Pock vychádza z dvoch dôležitých dokumentov pápeža Františka, ktoré vlani uzreli svetlo sveta: Posynodálna exhortácia Querida Amazonia a nová sociálna encyklika Frattelli Tutti. Preklad encykliky sa pripravuje, dokument Querida Amazonia sa však asi nepovažuje na Slovensku za dôležitý pre našu Cirkev. Jeho obsah je väčšine slovenských kňazov neznámy a jeho slovenská verzia sa zrejme nepripravuje na publikovanie. (Možno, keby si ho „odporcovia ministérií pre ženy“ prečítali, pochopili by niektoré dôležité argumenty pápeža.)

Téza 1. Nožnice medzi nositeľmi úradu v cirkvi a tzv. „ľudom cirkvi“ sa v ostatných mesiacoch naďalej roztvárali

J. Pock v tejto časti spomína, ako korona-kríza poukázala na dôležitosť všeobecného kňazstva vyplývajúceho zo sviatosti krstu. Každý pokrstený má úlohu prinášať Boha do svojho kútika vesmíru, v ktorom žije, v rôznych spoločenstvách, v rodinách... Bohužiaľ, na Slovensku chýba laikom väčšie sebavedomie, resp. sebauvedomenie si svojho poslania. Skúsim uviesť príklad: Za normálnych okolností účasť na nedeľných bohoslužbách, tradičných pútiach a procesiách je na Slovensku pomerne vysoká, aj keď podľa môjho názoru nemusí ísť ani tak o prejav hlbokej osobnej viery, ako skôr o dodržanie tradície – náš náboženský život sa folklorizuje. Ak to ľuďom zoberieme, dokážu sa uspokojiť s minimom (dôležité je, aby mali v nedeľu „live“ sv. omšu zo svojho kostolíka). Keď som však ľuďom namiesto toho ponúkol texty na domácu bohoslužbu, že sa môžu bohoslužbu slova sv. omše pomodliť v kruhu svojej rodiny, sláviť domácu liturgiu, bol som odmietnutý. Vzácnu výnimku tvoria rôzne rodinné spoločenstvá, ktoré už dlhšie fungujú, pravidelne sa stretávajú aj teraz, len sa tie stretnutia preniesli do virtuálneho sveta internetu.

Na základe skúseností z jari 2020 J. Pock poukazuje na dve nebezpečenstvá, ktoré vtedy pri lockdowne nastali – individualizácia veriacej praxe a ešte väčšia klerikalizácia. Toto sa ukazuje ešte výraznejšie po Novom roku 2021, odkedy platí na Slovensku výslovný zákaz udeľovania sviatosti zmierenia (sv. spovedi) a sv. prijímania. Počas roka sa v určitej miere oficiálne dalo osobne stretávať s ľuďmi, aj keď len na individuálnej báze, momentálne (ak chceme zostať v rovine dodržania predpisov a zároveň neohroziť aj svoje zdravie) teraz platné opatrenia úplne odstrihli kňazov od veriacich. V našej farnosti sa s ľuďmi môžeme (bez sankcií) stretnúť iba na pohreboch alebo vo farskej kancelárii. (Krsty ani sobáše momentálne od nás nežiadajú...)

Iný príklad rozširovania klerikalizácie: Mám zvláštnu skúsenosť so slávnosťou Zjavenia Pána – ľudia si absolútne nevedia predstaviť požehnanie svojho domu bez kňaza.

Téza 2. Vďaka pandémii korony posilnili sa zlomy vo farskej pastorácii a radikalizujú sa. A naše cirkvi zažili posun smerom k individualizácii

S touto časťou sa dá jednohlasne súhlasiť. Narušenie pravidelného kalendára udalostí vo farnostiach a zákaz zhromažďovania úplne paralyzuje pastoráciu. Rieši sa to virtuálnymi sv. omšami, virtuálnymi adoráciami a pobožnosťami. Stále ponúkame nejaké aktivity, pričom ľudia ostávajú len pasívnymi prijímateľmi. Práve to, čo by bolo ideálne – naučiť ľudí určitej samostatnosti a autonómii v duchovnom živote –, neprijímajú.

Téza 3. Práve na liturgických sláveniach sa ukázali počas korona-krízy zlomové teologické línie

Ak J. Pock uvádza niektoré príklady z problematickej pastorácie počas lockdownu v Rakúsku, v plnej miere to môžeme stotožniť aj so situáciou na Slovensku. Ako príklad uvediem zverejnenú komunikáciu RÚVZ so spišským zastupujúcim biskupom (administrátorom diecézy) Mons. Kubošom o slávení sv. omší na Orave na Nový rok (počas lockdownu). Žiaľ, mnohí horliví kňazi zabúdajú na svoju úlohu ísť príkladom v dodržiavaní hygienických predpisov. Radšej budú pranierovanými „martýrmi“. Ale podobné excesy nie sú typické len na Slovensku, stretneme sa s tým všade.

Inkulturácia liturgie – téma veľmi dôležitá, vhodná na samostatnú diskusiu. J. Pock poukazuje na to, že liturgia potrebuje tvorivú inkulturáciu do života ľudí. Pritom spomína text pápeža Františka z Querida Amazonia, v ktorom sa pápež výslovne zastáva inkulturácie liturgie – čím sa stavia aj proti tradicionalistom, ktorí uznávajú jednotnú, pokiaľ možno dokonca tridentínsku formu, ako jedinú pravú a platnú liturgiu. Vieme že v tomto smere máme na Slovensku veľké problémy s rigorizmom, rubricizmom a tradicionalizmom.

Téza 4. Diakónia a pastorácia sa vďaka pandémii otriasli v základoch

V tejto oblasti sa stotožňujem s J. Pockom, ktorý hovorí, že pandémia korony nezmenila pastoráciu automaticky, ale zviditeľnila, čo funguje a čo nie. V porovnaní s cirkvou v Rakúsku diakónia (oblasť charity) a pastorácia fungujú temer výlučne na báze dobrovoľnosti. V niektorých farnostiach výborne funguje dobrovoľná pomoc mladých s nákupmi potravín a liekov pre osamelých a chorých ľudí, resp. pre ľudí v nútenej izolácii.

Keďže osobný kontakt a návštevy chorých v nemocniciach sú značne obmedzené, z praktických dôvodov túto pastoráciu vykonávajú na to určení nemocniční duchovní. Pomaličky sa začínajú pridávať aj ďalší kňazi (príklad kňazov košickej arcidiecézy). Návštevy v domácnostiach vo farnostiach sú počas terajšieho zákazu vychádzania výslovne zakázané, preto každé riziko je ponechané na pleciach kňaza. Obávam sa, že ak by kňaz nakazil seba, resp. prostredníctvom seba niekoho iného, konzekvencie by musel niesť výlučne sám.

Moje postrehy netreba považovať za všeobecne platné, skôr sú len malým sklíčkom do ucelenejšej mozaiky pohľadov a názorov širšej skupiny kňazov či pastoračných pracovníkov na Slovensku.