Zápas nielen o jeden dokument

Postoju kardinálov a biskupov, vrátane slovenských, ktorí Al odmietajú alebo o texte mlčia, rozumiem aj nerozumiem. Pontifikát pápeža Františka je od samého začiatku iný. Vidia a vnímajú to azda viac ľudia mimo cirkvi, ako tí, čo sú v nej. Ako je možné, že to nevidia Pánovi pomazaní? Potichu sa nazdávam, že zažívame to, o čom hovoril Kristus Pán apoštolom: „Keď bol potom sám, tí, čo boli okolo neho s Dvanástimi, pýtali sa ho na podobenstvá. On im povedal: Vám je dané tajomstvo Božieho kráľovstva, ale tým, čo sú vonku, podáva sa všetko v podobenstvách, aby hľadeli a hľadeli, ale nevideli, aby počúvali a počúvali, ale nechápali, aby sa azda neobrátili a aby sa im neodpustilo“ (Mk 4,10-12).

Čo pápež František v prvých dňoch svojho pontifikátu vyjadroval jednoduchými, dovtedy nevídanými gestami, v Evangelii Gaudium už explicitne deklaroval ako program celej cirkvi a zároveň jasne povedal, že čaká angažovanosť. Vtedy mnohí prepadli panike, nie menšej ako kedysi kardináli Ottaviani a Tardini, keď im Ján XXIII. oznámil, že zvolá koncil. AL je Evangelii Gaudium (EG) vtelená do témy manželstva a rodiny. Domnievam sa, žeby prišlo aj k ďalšiemu vteleniu EG, a to do témy kňazstva. Zatiaľ sa nestalo. Posynodálna apoštolská exhortácia Querida Amazonia (Milovaná Amazónia) ako resumé synody o Amazónií, ktorú kardinál Müller označil za dokument zmierenia, nepriniesla očakávaný posun ani ohľadom diakonátu žien, ani svätenia ženatých mužov. Sám kardinál aj vysvetlil prečo: „Svojou posynodálnou apoštolskou exhortáciou pápež František nechce stupňovať, ale prekonať existujúce politické, etnické a vnútrocirkevné konflikty a záujmy.“

Na rozdiel od situácie na perifériách cirkvi pre tento posun ešte nedozrel čas v centre cirkvi. Určite nie dovtedy, kým „neodíde“ generácia kardinálov a biskupov, ktorí zo strachu – že im pápež František pred ich očami „demontuje“ cirkev, v ktorej žili a ktorej obetovali svoje sily – odmietajú angažovať sa v jeho úsilí dať cirkvi nový náboj a novú tvár. A hoci zo štvorice kardinálov, ktorá najviditeľnejšie spochybnila Al, zostali nažive už len dvaja, netreba pochybovať o tom, že tých mien je viac, hoci práve kardináli Müller a Burke sú v stave „umravniť“ pápeža a „zachrániť“ cirkev pred herézou, azda aj za cenu schizmy.

A tak si treba počkať, kým sa závery synody o Amazónii stanú realitou – ani nie tak preto, žeby pápežovi Františkovi došli sily, ako skôr z toho titulu, že sa minú sily tým, ktorí ohrozujú jednotu a poslanie cirkvi. Postoj pápeža nevnímam ako zbabelosť, ale ako prejav pastoračnej múdrosti. Netajím sa, že som bol sklamaný, učím sa dôverovať v Božiu prozreteľnosť, že dopraje všetkým hladným a smädným dožiť sa dobrých pastierov (pastieriek), hoci by tomu začas bránila ľudská slabosť či nedostatočnosť zodpovedných. Všetci sme v jeho rukách.

Situáciu vo vnútri cirkvi sťažuje pretlak cirkevných právnikov a v istom zmysle aj dlhé roky trvajúci spôsob formácie kandidátov kňazstva, pričom sa dôraz kladie na „silové“ rezorty – právo a morálku. Je pohodlné vnímať človeka a jeho osudy len optikou kazuistiky, vystačiť si s právom a morálkou. Výsledok: buď si regulárny alebo neregulárny. Tretia možnosť z hľadiska logiky práva nejestvuje. Preto je pre kňazov, ktorí sú naučení myslieť v tomto zabehnutom móde, text AL nielen vyrušením, ale aj ohrozením ich vlastnej integrity. Vykoľajený vlak, ktorému treba pomôcť... V tomto kontexte sa absencia inštrukcií miestnych biskupských konferencií javí ako vážne zanedbanie úlohy biskupov viesť a spravovať v prvom rade svojich kňazov a cez nich zverený Boží ľud. Pápež František aj tu urobil, čo mohol, keď všetkým kňazom tých miestnych cirkví, v ktorých si biskupi zvolili pozíciu odporu, predostrel inštrukcie biskupov oblasti Buenos Aires. A tak dnes nik nemá výhovorku. Vynárajú sa mi slová, ktoré Kristus povedal farizejom po uzdravení slepého: „Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte: Vidíme. A tak váš hriech ostáva“ (Jn 9,41).

Akceptácia AL predpokladá okrem poznania práva a morálky aj zručnosť rozlišovať. Bez toho je AL nevykonateľná. Zručnosť predpokladá tréning, preto pravidlá pre rozlišovanie kladie sv. Ignác z Loyoly do kontextu duchovných cvičení. Učiť ich práve budúcich kňazov kladie pápež František opakovane za úlohu jezuitom. Ale nielen pre aplikovanie AL je rozlišovanie nevyhnutné. Bez ochoty vziať na seba bremeno zraneného človeka nie je možné účinné sprevádzanie človeka, hľadanie motívov jeho konania a schopnosť hľadať správnu terapiu. Bez schopnosti rozlišovať sa sviatostné fórum zredukuje na inventúru, na účtovnícky spôsob „má dať, dal“.

A tak je na mieste, aby sa dnes hľadali spôsoby, ako rôznymi formami a cestami priviesť biskupov a kňazov k objaveniu Ignácovho rozlišovania a tiež k postoju, ku ktorému všetkých kresťanov povzbudzuje apoštol Pavol: „Neste si vzájomne bremená, a tak naplníte Kristov zákon“ (Gal 6,2). Možno sa potom aj sami jezuiti budú javiť menej podozriví zo situačnej morálky. Práve vďaka jezuitom som sa stretol s „neštandardným“ spôsobom riešenia niektorých životných situácii, o ktorých mi rozprávali sami ich aktéri. Spôsob, ako ich viedli dnes už zosnulí pátri, východiská, ktoré spolu s nimi našli, boli niekedy „neobvyklé“. Tí ľudia si na nich vďačne spomínajú aj po rokoch. Našli pomoc vtedy, keď už nedúfali.