Zápas o cirkev. Ku knihe: M. Politi, Komplot proti Františkovi

Kniha je rozdelená do 14 kapitol. Prvá kapitola s názvom Pápež v kliešťach je krátka, pričom ponúka celkový prehľad odmietania, nepochopenia a problémov, uprostred ktorých sa nachádza pápež František. Situáciu obkľúčenia najlepšie vystihuje citát generála Spoločnosti Ježišovej pátra Artura Sosu: „V cirkvi zúri politický boj. Myslím, že je to zápas o víziu cirkvi, ako si ju vysníval koncil... je to zápas o moc.“ Autor dodáva: Je to zápas medzi víziou bratskej, synodálnej cirkvi a tvrdým jadrom klerikalizmu, ktorý poznačoval po stáročia štruktúru a ideológiu katolicizmu. Ešte raz Sosa: „Útoky nesmerujú len proti pápežovi, vedia, že on už nie je najmladší a že jeho pontifikát preto nebude najdlhším v dejinách.“ Cieľom je najbližšie konkláve. Opozícii ide o to, aby sa zabránilo voľbe nejakého Františka II.

V druhej kapitole František a jeho Boh autor hovorí o Františkovom obraze Boha. Staré príslovie: „Nulla salus extra ecclesiam“ (mimo cirkvi niet spásy), je preňho nemysliteľné.

V ďalších kapitolách sa dozvedáme o nepriateľstve, ktoré v Taliansku proti Františkovi šíria nacionalisticko-fašistické kruhy (okolo Salviniho), ako motivujú k násilnej nenávisti voči migrantom, drzo zneužívajú aj katolícke symboly a zaštiťujú sa pritom odkazmi na predchádzajúcich pápežov. Autor si všíma príklon k populistickej a izolacionistickej politike v USA a Európe a ako cirkev všade stráca serióznych partnerov, ktorými boli tradičné politické strany (hoci sa nemuseli hlásiť ku kresťanstvu). Poukazuje na prepojenia a súzvuk medzi cirkevnými tradicionalistami či fundamentalistami a politicko-ekonomickou pravicou.

V 6. kapitole s názvom Jedenásty september pontifikátu autor podrobne informuje o ťažkom roku 2018, ktorý začal nevydarenou návštevou pápeža v Čile. Neúspech návštevy súvisel s tým, že pápež nepoznal pozadie situácie s krytím sexuálneho zneužívania v tamojšej cirkvi a istý čas pokladal informácie za klebety. Škandalózne správy o zneužívaní prišli ten rok aj z ďalších krajín. V tej súvislosti reagoval František tvrdým odsúdením klerikalizmu. Čo sa týka čilskej cirkvi, všetci biskupi boli povolaní zodpovedať sa do Ríma a napokon všetci tridsiati štyria (!) podali demisiu. Oproti tomu sa nechal počuť emeritný pápež Benedikt XVI., že príčinou zneužívania v cirkvi je vplyv uvoľnenej liberálnej morálky. Situáciu zneužili pravicové kruhy v cirkvi na čele s bývalým nunciom v USA Carlo Maria Vigaňom, ktorý vyzval Františka na odstúpenie (viac v 7. kapitole). K uvedenej problematike vyšla v tomto roku aj kniha v slovenskom preklade: Vatikán a boj o moc. Podtitul: Konflikty, zneužívania a škandály. Čo sa skutočne deje v katolíckej cirkvi? (Fortuna Libri, Bratislava 2020). Autormi sú Andrea Tornielli (riaditeľ Dikastéria pre komunikáciu Svätej stolice) a Gianni Valente (redaktor informačného orgánu Pápežských misijných diel).

V 8. kapitole nazvanej V kuriálnej klietke opisuje autor pomery vo Vatikáne. Mnohé veci sa podarili, ale ani po siedmich rokoch sa vzťah medzi pápežom a kúriou nezlepšil. Nápravné opatrenia sa presadzujú ťažko. Výrečná je napríklad informácia, že až v decembri 2019 bol menovaný jeden jezuita na čelo Hospodárskeho sekretariátu, ktorý má „vysušiť vatikánsky finančný močiar“. Prečo sa rýchlejšie nemení fungovanie vedenia cirkvi, čo si výslovne želala väčšina kardinálov pred ostatným konkláve?

Autor o tom píše aj v 9. kapitole nazvanej Paralelný svet. Benedikt XVI. sa nikdy o kúriu nezaujímal, všetko nechával na štátneho sekretára Tarcisia Bertoneho. František síce nikomu neprenecháva opraty, ale ani nevytvára nové štruktúry. „Benedikt bol platonik a Aristoteles by povedal, že medzi ideami a realitou jestvuje priepasť. Pápež František je charizmatik, sólový bojovník, ktorý s inštitucionálnymi štruktúrami nespája žiadne očakávania,“ hodnotí kardinál Walter Kasper. František podporuje základňu cirkvi, viera je preňho viac hľadanie ako istota, zastupuje menej dogmatickú etiku, ktorá zohľadňuje rôzne aspekty situácie. Má strhujúce idey, ale tie by mali byť vtelené aj do inštrukcií a inštitúcií, ak nemajú visieť vo vzduchu a stratiť sa – vyslovuje svoju mienku M. Politi.

10. kapitola je nazvaná Prorok v globálnom chaose. František pôsobí vo svete, ktorý sa stal horším, v ktorom sa politici prestali usilovať o medzinárodnú spoluprácu, vo svete, v ktorom narastá nerovnosť. Západný svet je otrávený ekonomickým darwinizmom. Pri návšteve Bolívie v r. 2015 František zvolal: „Chceme zmenu, skutočnú zmenu, zmenu štruktúr. Tento systém viac nemožno tolerovať; campesinos ho neznášajú, robotníci ho neznášajú, spoločenstvá ho neznášajú, národy ho neznášajú... A rovnako ho neznáša zem, ,naša sestra, matka Zemʽ, ako hovorieval sv. František.“

11. kapitola je venovaná opäť situácii v cirkvi, nazvaná je Útek žien. Ak sa kedysi v cirkvi nariekalo na odcudzením mužov, zvlášť robotníkov, neskôr inteligencie, vedcov, ľudí z kultúry, v ostatných desaťročiach badať aj odchádzanie žien z cirkvi. Autor cituje dvojnásobnú prezidentku Írska (do r. 2011), Mary McAleese, presvedčenú katolíčku s vynikajúcim vzdelaním: „Akceptujem, že ženy sú vylúčené z kňazského úradu, nepotrebujem sa o tom hádať, ale chcem vedieť, ako sa ženy môžu zúčastňovať na rozhodnutiach.“ Keď sa mala podieľať na stretnutí vo Vatikáne o úlohe žien, írsky kardinál ju vyškrtol zo zoznamu, lebo sa vraj príliš angažuje za práva homosexuálnych občanov a veriacich. M. McAleese hovorí: „Mám takého syna, je mojou pýchou a radosťou, má skvelého partnera. Obaja boli miništranti, zúčastnili sa na všetkých Svetových dňoch mládeže, v puberte objavili svoju orientáciu a museli zistiť, že cirkev za to nimi opovrhla.“ To sú hneď dve veľké témy v jednom. Isté je, že František opakovane zdôrazňuje – ženy sa musia zúčastňovať na rozhodnutiach v cirkvi –, ale viditeľné výsledky zatiaľ nevidno.

12. kapitola: Cirkev v núdzi. V západných krajinách nahrádzajú domácich kňazov čoraz častejšie kňazi z východnej Európy a Tretieho sveta, a nejde vždy o vydarené spolužitie. V tradičných kresťanských krajinách stále klesá počet záujemcov o kňazstvo či rehoľné povolanie a klesá aj počet aktívnych laikov. Kňazi sa zároveň cítia podceňovaní vo svojej spoločenskej úlohe. František ich navyše konfrontuje s programom, ktorému nerozumejú alebo nevedia ho uplatniť. Jeho program, ktorý spísal v texte Evangelii gaudium, si nedokážu osvojiť. Cítia sa dotknutí, keď ich František kritizuje pre narcizmus a rutinérstvo.

Obrovský problém je s tzv. smartfón-generáciou, s mládežou. Mladí na pápežovi oceňujú autentickosť, úprimnosť, ale kontext, v ktorom uvažuje, je im cudzí. Autor cituje 30 ročného vodcu skautov z Talianska, ktorý sa venuje mladým, čo v istom zmysle ešte zostávajú v kontakte s cirkvou: „Farnosti týmto mladým poskytujú vo všeobecnosti buď rozptýlenie alebo náuku vzdialenú realite. Mladí nič netušia o význame eucharistie, nemajú poňatia o omši, žiaden vzťah k liturgickej reči a životu cirkvi... Či súhlasia s Františkom? Môže byť, ale témy, ktoré mu ležia na srdci, sú im ľahostajné... Komu sa páči, čo hovorí František, ten sa časom od cirkvi vzďaľuje, komu sa to nepáči, patrí k tým, čo zostali.“

13. kapitola je nazvaná Nenávidený. Autor tu spomína viacero tém, pre ktoré Františka jeho odporcovia neznášajú. Citovaný je Františkov blízky človek, jezuita Spadaro: „Tento pontifikát nie je nice (milý), je dramatický, s kardinálmi, ktorí ho atakujú, a ateistami, ktorí ho podporujú.“ Prečo je to tak? František skoncoval s obsesívnym zaoberaním sa tradičného katolicizmu otázkami sexuálnej morálky, jeho pôsobenie je sprevádzané ústretovými gestami voči homosexuálom, protestantom, pravoslávnym, moslimom, odmieta cirkevný triumfalizmus, vyčíta sa mu dohoda s Čínou atď. Je toho veľa, čo určité kruhy nevedia prehltnúť a spracovať.

Posledná kapitola má názov: Idem napred. Autor spomína Amazonskú synodu, jej uzávery, vrátane biskupmi odhlasovaných téz, aby vážení ženatí muži vo farnostiach mohli byť svätení za kňazov a aby bol pre ženy zriadený nový úrad či nové svätenie za predstaviteľky farností. Autor spomína aj varovania až útoky niektorých kardinálov z Európy proti týmto možnostiam. Kniha vyšla tesne pred zverejnením exhortácie Querida Amazonia (2. 2. 2020). V pápežovom posynodálnom texte pôsobí prekvapujúco, že sa v ňom nenachádza zmienka o uvedených návrhoch biskupov – ani odobrenie ani popretie. Bolo by zaujímavé poznať názor Politiho na túto skutočnosť. Komentátori medzičasom uvažujú, či sa František zľakol schizmy alebo je to z jeho strany určitá taktika.

Marco Politi vidí kriticky pozíciu emeritného pápeža Benedikta, ktorý sa v určitých situáciách nechá štylizovať do pozície alternatívneho učiteľského úradu. Faktom je, že inštitúcia cirkvi sa počas pontifikátu Františka javí ako hlboko rozdelená. 95 ročný biskup Luigi Bettazzi, posledný žijúci priamy účastník II. vatikánskeho koncilu a jeden zo signatárov tzv. Paktu z katakomb, hovorí: „Ľuďom sa František páči, kňazom málo a biskupom ešte menej.“ Podľa pápežovi blízkych ľudí, kardinálov Oscara R. Mariadagu a Reinharda Marxa, sú viaceré útoky na pápeža motivované aj ekonomicky, zo strany ropných spoločností a ďalších mocných podnikateľských kruhov. Mocní tohto sveta a ich spojenci v cirkvi si neželajú cirkev, o ktorej sníva František – cirkev v zmysle Ježišových blahoslavenstiev, ktorá potešuje plačúcich a hasí hlad a smäd po spravodlivosti, cirkev otvorených hraníc.

Kniha končí citáciou Hansa Künga: „František začal smelo, teraz musí prihliadať na to, ako ďaleko môže ísť bez toho, aby cirkev rozštiepil... Vatikánsky aparát jeho reformné snahy nepodporuje. Súčasní biskupi vo všeobecnosti nie sú schopní urobiť reformný koncil... Pápež je obklopený biskupmi, ktorí nehovoria, nevyslovujú svoj názor, krčia sa... všetko ľudia Wojtylu a Ratzingera. My musíme držať Františkovi zástavu.“

Na prvé čítanie či počutie kniha nie je veľmi optimistická. Marco Politi je novinár, nie teológ. Jeho text však nie je bulvár, nehľadá senzácie. Udalosti, ktoré na Slovensku nik nespomenie, ktoré sa tu zamlčiavajú alebo prekrúcajú, pomáha Politi vidieť v kontexte a na pozadí ich príčin. Pri akomkoľvek riešení je najprv potrebné vidieť realitu a neprikrášľovať si ju. A položiť si otázku, k akej vízii o cirkvi, o svete, napokon o sebe samom sa hlásim. Je to Františkova vízia? Je pravdepodobné, ako sa píše vo Sv. písme – niekto seje, iný žne –, že František úrodu žať nebude. Je to však dôvod, aby sme boli skeptickí a pesimistickí? „Čas je dôležitejší ako priestor,“ hovorieva František.

Sme pozvaní vidieť priority dneška, vnímať realitu, neprepadať ilúziám a vždy znova rozpoznávať súčasné výzvy a potreby. Kto je veriaci, kto je kresťan, ktorý vidí podstatu svojej viery zvlášť v Ježišových blahoslavenstvách, ten môže nájsť v sebe odvahu – ako hovorieva František –, aby šiel, aby plachtil aj proti nepriaznivému vetru.