Advent - Potecha ľudu

Čítanie z knihy proroka Izaiáša

(Iz 40,1-11; 27-31)

Potešujte, potešujte môj ľud, vraví váš Boh. Hovorte k srdcu Jeruzalema a volajte mu, že skončilo jeho otroctvo a je odčinená jeho vina, že dostal z Pánovej ruky dvojmo za každý svoj hriech. Čuj! Ktosi volá: „Na púšti pripravte cestu Pánovi. Vyrovnajte na pustatine chodník nášmu Bohu! Každá dolina nech sa zdvihne a každý vrch a kopec zníži; čo je kopcovité, nech je rovinou, a čo hrboľaté, nížinou. A zjaví sa Pánova sláva a zrazu ju uvidí každé stvorenie, lebo sa ozvali ústa Pánove. Čuj! Ktosi hovorí: „Volaj!“ Ja vravím: „Čo mám volať?“ „Každé telo je ako tráva a všetka krása ako poľný kvet. Tráva uschne, kvet zvädne, lebo ho ovial Pánov dych. (Vskutku trávou je ľud.) Tráva zoschne kvet zvädne, ale slovo nášho Boha trvá naveky.“

Prečo sa sťažuješ, Jakub, a prečo hovoríš, Izrael: „Skrytá je moja púť pred Pánom a moje právo môjmu Bohu uniká?“ Či nevieš? Či si nepočul? Bohom večnosti je Pán. On stvoril končiny zeme, neukoná sa, ani neustane, jeho múdrosť nik nevládze preskúmať. On dáva silu ukonanému a bezmocnému dá veľkú zdatnosť. Mladí ľudia sa unavujú a vyčerpávajú, mládež sa potkýna a padá. Tí však, čo dúfajú v Pána, dostávajú novú silu, krídla im narastú ako orlom, budú sa ponáhľať bez námahy, budú napredovať a neustanú.

Exegéza k textu

Slová Sv. písma počúvame často tak duchovne, že si pod nimi nevieme nič konkrétne predstaviť. Berieme ich ako abstraktné povzbudenie s dopadom na naše vnútorné prežívanie. Samozrejme, náboženská viera je osobný, vnútorný postoj, duchovný horizont, z ktorého sa vnímame a zaujímame pozície voči okolitej skutočnosti. Tá skutočnosť však súčasne vyzýva našu vieru a utvára ju. Cez túto skutočnosť sa nám aj Boh prihovára a s nami koná.

Prorok dostane zvláštne poverenie. Ľudu, ktorý nechce uveriť posolstvu o záchrane, má povedať, že ľudia a národy sú ako tráva, teda že sa pominú, ale slovo Božie trvá naveky a je dosť mocné, aby riadilo dejiny. K tomu prorok pridáva radostné posolstvo: Boh sám príde ako dobrý pastier a prinesie svoj ľud naspäť do vlasti. Aby svoje presvedčenie zdôraznil, dá do protikladu prirodzenú silu mladého človeka so silou veriaceho človeka. Skôr odpadne a unaví sa mladý človek bez dôvery v Boha ako starý človek dôverujúci Bohu. Neskôr si predpoveď druhého Izaiáša osvojí Ján Krstiteľ a ukáže na Ježiša: Hľa, prichádzajúci Záchranca.

O čo ide nielen v advente, ako nás Boh oslovuje cez svojich poslov, často nečakane, uprostred obyčajných životných situácií si predstavíme prostredníctvom myšlienok troch rozdielnych osobností: Pátra Tomáša Špidlíka, jezuitu, neskôr aj kardinála, pôsobiaceho v Ríme (zomrel v roku 2010). Bol znalcom kresťanského Východu a východnej spirituality. Potom prednesieme krátke adventné zamyslenie pápeža Františka a napokon myšlienky Etty Hillesum, považovanej za jednu z veľkých mystických osobností minulého storočia.

Hudba

Tomáš Špidlík

(Liturgické meditace, B, s. 10-14.)

Na jednu recepciu pozvali všetkých štátnych vyslancov vo Vatikáne. Bol tam aj ruský vyslanec a ja som ho predstavil jednému Čechovi: „Posol u svjatoga prestola.“ Čech, ktorý nebol na ruštinu zvyknutý, sa uškeril: „Ja nie som posol, som len úbohý poslíček kdekoho.“ Z tejto malej slovnej hračky vidíme, že slovo posol môže mať rôzne významy, vznešené i ponižujúce. Závisí od okolností, kto koho posiela a prečo, a akú má kompetenciu. Posol štátu je vyslanec, posol pošty je poštár, posol kdekoho je sluha.

Teológovia si kladú otázku, prečo používa poslov aj Boh a na čo ich potrebuje. Poslovia Boha či bohov sa vyskytujú skoro všade aj v nekresťanských náboženstvách. Z gréckej mytológie je známy posol olympských bohov Hermes, zobrazovaný s krídlami na nohách. Filozofi to v minulosti vysvetľovali tak, že pravý Boh je taký vznešený a taký povýšený nad všetko pozemské, že sa sám so svetom stretávať nemôže, že teda potrebuje nejakého prostredníka, posla. Biblia tiež spomína mnoho Božích poslov. O viacerých ľuďoch sa píše, že začuli Boží hlas: „Pôjdeš a povieš ľuďom!“ Za hlavného posla a prostredníka pokladá kresťanská viera Ježiša Krista.

Ako máme chápať poslanie? Radi konáme sami, z vlastnej iniciatívy. Ťažko znášame, ak máme za sebou niekoho, kto nám hovorí: Rob to alebo ono, rob len to, čo ti poviem, tak, ako ti prikážem. Vo vzťahu k Bohu používame pojem Boží sluha, ale priznajme si, že ten pojem nie je práve obľúbený. Máme byť teda len poslíčkami, hoci na veľké úlohy?

Slobodná vôľa patrí k najvyššej dôstojnosti človeka. Nahradiť ju vôľou iného znamená zmenšiť vlastnú dôstojnosť. Všade, kde poslúchame iných ľudí, môže nás to ponižovať. Ale poslanie od Boha je niečo iné. O Ježišovi hovoríme, že bezvýhradne poslúchal nebeského Otca. Tým sa ale jeho ľudskosť neponížila, ale naopak naplnila takou dôstojnosťou, že Ježišovi aj ako človeku bola daná moc na nebi i na zemi. Nazývame to tajomstvo Božieho vtelenia. Istým spôsobom sa toto tajomstvo uskutočňuje aj v nás. Vôľa Božia neničí našu slobodu, ale ju potvrdzuje.

Kto koná v dialógu s Bohom, môže spoznať i získať istotu, že je poslaný na veľké veci. Boh neposiela nikdy nikoho na niečo malicherné. Život sa skladá z maličkostí, ale tie sú súčasťou veľkého celku. Celá ľudská činnosť má zmysel len v celistvosti Božieho poslania, v rodine, spoločnosti, cirkvi. Nech sme kdekoľvek, všade nesieme Božie posolstvo. Plne si to uvedomíme až na veľkej recepcii sveta, keď sa stretneme s ostatnými vyslancami Božieho kráľovstva.

Hudba

Pápež František

(Adventný a vianočný čas s pápežom Františkom, Katholisches Bibelwerk, Stuttgart 2017, 1. december.)

Dovoľme, aby v tomto adventnom čase zaznela v našich srdciach Izaiášova požiadavka: „Potešujte, potešujte môj ľud.“ Dnes potrebujeme ľudí, ktorí sú svedkami milosrdenstva a nežnosti Pána, toho, ktorý ubitých pozdvihne, ustrašených nanovo oduševní a rozdúcha oheň nádeje. On rozdúcha ten oheň, nie my. Mnohé situácie si žiadajú naše potešujúce svedectvo. Máme byť radostnými, potešujúcimi ľuďmi.

Myslím na všetkých tých, ktorí sú utláčaní bolesťou, nespravodlivosťou a šikanou; na všetkých, ktorí sú otrokmi peňazí, moci, úspechu, svetskosti. Chudáci! Majú falošné útechy, nie pravé potešenie Pána! Všetci sme vyzvaní potešovať našich bratov a sestry, týmže dosvedčujeme, že Boh sám môže odstrániť príčiny existenčných a duchovných drám. On to môže! On je mocný!

Hudba

Etty Hillesum

(podľa Yves Bériault, Boží svědek v propasti zla, Kostelní Vydří 2016; Pierrre Ferriére a Isabelle Meeus-Michielsová, Učinit se modlitbou, Brno 2019)

Etty Hillesum bola mladá holandská Židovka, ktorá ako 29-ročná zahynula v novembri roku 1943 v Osvienčime. Na univerzite študovala právo a ruský jazyk. Jej denníky a dopisy, ktoré po vojne vyšli knižne, patria medzi najvýznačnejšie duchovné svedectvá 20. storočia. Uprostred svojho intelektuálneho blúdenia a v kontexte vojnových hrôz objavila Božiu prítomnosť, tajomný zdroj hlbokej lásky a radosti, začala novým spôsobom vnímať krásu a dôstojnosť ľudského života. Etty paradoxne nachádza zmysel a cieľ svojho života vo chvíli, keď je naplno zatiahnutá do udalostí podpisujúcich ortieľ nad holandskými Židmi. Uprostred hrôzy, aká panovala v Holandsku, rovnako ako v celej nacistami okupovanej Európe, sa v živote celkom obyčajného židovského dievčaťa objavil Boh. Našla svoje vlastné povolanie a poslanie. Rozhodla sa naplno zdieľať údel so svojím ľudom a rozsievať lásku, ktorú cítila, počas prenasledovania i uprostred koncentračných táborov. Každý deň napínala všetky svoje sily, čo jej ešte zostávali, aby dodávala nádej tým, ktorí si zúfali. Dávala zmysel niečomu, čo z ľudského pohľadu nemalo zmysel: strašnému zlu, ktoré môže spôsobiť jeden človek druhému.

Etty je považovaná za jednu z veľkých mystických osobností 20. storočia. Čo je zvláštne, Etty nechodila do synagógy a nepraktizovala žiadne konkrétne náboženské presvedčenie. Nepatrila ani do žiadnej kresťanskej cirkvi. Jej cesta viery začala po stretnutí s jej psychoterapeutom, starším od nej temer o 30 rokov, do ktorého sa zaľúbila. Obaja sa trápili nad svojím vzťahom. Predsa, práve Julius Spier sa stal jej prostredníkom na ceste k Bohu.

Osobnosť Etty a jej duchovnú cestu v súčasnosti mimoriadne oceňujú viaceré katolícke duchovné autority. Autorom úvodu k jednej knihe o Etty, z ktorej čerpáme poznámky, je zakladateľ komunít Archa, Jean Vanier. On okrem iného o Etty napísal: „Mnoho ľudí, ktorí majú ťažkosti prijať cirkev, vďaka Etty nachádza svetlo a cestu k Bohu. Boh totiž nie je zviazaný štruktúrami žiadnej cirkvi, je úplne slobodný.“

Všetci nemôžeme byť ako Etty. Každý musí byť sám sebou, počúvať svoj vnútorný hlas, svoje najvnútornejšie svedomie. Etty ukazuje len jednu z ciest. Svojím denníkom však stále otvára cestu mnohým mužom a ženám, ktorí zažívajú chaos a prenasledovanie, ktorí žijú v biede a cítia sa osamelí. Ľudia sa vo svojej slabosti môžu nechať zviesť na cestu nenávisti. Ale v živote ľudí, ktorí tomuto zlu chcú odolať, sa tiež môže stále prejavovať Boh. Práve oni sa môžu stať znamením, že Boh existuje, že je síce skrytý, ale skutočne prítomný. Etty nám ukazuje, že táto cesta premeny a lásky k Bohu je náročná. Vyžaduje skutočnú prácu na sebe samom: Človek sa musí naučiť múdro prežívať vzťahy, chápať ostatných, byť verný v modlitbe a učiť sa opravdivému súcitu.

Raz večer, keď sa vrátila z prechádzky, urobila Etty takýto sľub: „Všade sa  budem snažiť vyžarovať niečo z lásky, z tej skutočnej lásky k ľuďom, ktorú v sebe cítim. Niekedy si myslím, že túžim po ústraní kláštora. Zrejme sa ale o svoj rast budem musieť snažiť vo svete a medzi ľuďmi.“ Keď tieto riadky písala, už zažila smrť mnohých svojich profesorov a spolužiakov z univerzity. Cítila sa byť povolaná všade tam, kde trpia a stretávajú sa ľudia. Etty má absolútnu istotu, že vojna sa rodí v srdci každého človeka a že len láska môže zabrzdiť násilie a zároveň pripraviť cestu pre nové zrodenie ľudskosti.

Z modlitieb Etty

Sú to zlé časy, môj Bože. Dnes v noci sa mi po prvý raz stalo, že som sa s páliacimi očami prevaľovala v tme a predo mnou sa objavovali obrazy ľudského utrpenia. Niečo ti sľúbim, môj Bože, len takú maličkosť; nechcem vešať na uplynulý deň svoje starosti o budúcnosť ako ťaživé závažie, k tomu je treba určitého cviku. Každý deň má dosť svojich starostí.

Pomôžem ti, Bože, aby som ťa v sebe neuhasila, ale nemôžem ti to dopredu zaručiť. Avšak jedna vec mi je stále jasnejšia: nie ty môžeš pomáhať nám, ale my môžeme pomáhať tebe, a keď to budeme robiť, pomôžeme sami sebe. To je všetko, čo možno v dnešnej dobe zachrániť, a tiež jediné, na čom záleží: kúsok teba v nás, môj Bože. Možno tiež budeme môcť prispieť k tomu, aby si sa zrodil v zmučených srdciach druhých ľudí.

Aká veľká je vnútorná tieseň tvojich stvorení na tejto zemi, môj Bože. Ďakujem ti, že si ku mne priviedol toľko ľudí s toľkou tiesňou. Pokojne so mnou hovoria, nezvažujú svoje slová, naraz vyjde na povrch celá ich bieda. V tú chvíľu mám pred sebou úbohú ľudskú trosku, zúfalú a nevediacu ako ďalej žiť.

Ďakujem ti, že si mi dal dar čítať v srdciach druhých. Ľudia sú niekedy pre mňa ako domy s otvorenými dverami. Vstúpim, prechádzam sa chodbami a miestnosťami, každý dom je trocha inak zariadený, a predsa sú si všetky podobné. A z každého z nich by mal človek dokázať urobiť svätostánok pre teba, môj Bože. A sľubujem ti, že budem pre teba hľadať bývanie a strechu v čo možno najviac domoch. Je to vlastne zábavný obrázok: dávam sa na cestu, aby som pre teba našla strechu. Je toľko neobývaných domov, do ktorých ťa uvediem ako čestného hosťa.

Hudba

Aktivita