Ako obnoviť oslobodzujúci prorocký hlas cirkvi v spoločnosti?

Milí priatelia,

téma dnešného sympózia ma veľmi oslovila, a keďže o nej viem už asi dva mesiace, tak celý ten čas som hútal, čo k tomu ako človek, ktorý trochu privoňal k politickým zápasom, ale bez teologického vzdelania, dokážem povedať. Ale i tak, a i napriek svojim chybám a slabostiam, myslím si, že som človekom cirkvi alebo ním aspoň chcem byť, aj keď azda niekedy nehodným, predsa mi veľmi na nej záleží.

Cirkev nielen ako organizácia

Predovšetkým si myslím, že sme si pridlho navykli pozerať na cirkev ako na svetskú organizáciu. Masovú, stále vplyvnú a mocnú. „Roma locuta, causa finita“ – vnímame ju ako globálnu autoritu, schopnú vysloviť najvyšší a konečný súd. Ak už dnes nie ústavno-právne záväzný, tak aspoň morálny. A to i napriek tomu, že skúsenosť nás učí, že už neraz Rím prehovoril a kauza i po jeho rozhodnutí neskončila a žila svojím životom ďalej. Predsa však cirkev zostáva v očiach miliárd ľudí stále vplyvnou globálnou inštitúciou. Ježišova vízia však, podľa mňa, nebola víziou organizácie.

Ani svetské inštitúcie nemusia byť iba mŕtvymi štruktúrami postavenými na ich organizačných normách. Známy je Masarykov bonmot o politickej organizácii spoločnosti, ktorou je štát. Prvý prezident Československa k jeho vzniku poznamenal, že štáty žijú z ideí, na ktorých vznikli. Oni dávajú aj svetskej organizácii oveľa hlbšiu identitu než jej ústava a štruktúra. Za takéto idey sú ľudia ochotní položiť aj život. Ak sa však takáto idea vytratí, zostáva už len skelet a jeho funkčné väzby. Masaryk si svoje idey zobral do hrobu a už rok po jeho smrti jeho politickí epigóni nemali odvahu sa postaviť na obranu toho, čo zanechal. To, pravda, neznamená, že ak sa pôvodná idea z inštitúcie vytratí, tak ona musí nevyhnutne skolabovať. I keď v prípade Masarykovho Československa sa tak stalo až dvakrát. Aj bezduché štruktúry sú spôsobilé existovať. Aspoň načas. Svetské organizácie dokážu pretrvávať a fungovať, kým prinášajú nejakú úžitkovú hodnotu ľuďom, ktorým slúžia, alebo ich činnosť zabezpečuje nejaká donucovacia moc a sankčný systém, ale za takéto organizácie nikto nebude ochotný obetovať život. Obvykle ani oveľa menej.

I cirkvi hrozí osud organizácie, ktorej idey, na ktorých vznikla, sa môžu vytratiť. Nie preto, lebo by dnešnému človeku už nemali čo povedať, ale hlavne preto, lebo sa po tisícročiach jej existencie posilňovali hlavne jej štrukturálne prvky, niekedy i na úkor ideí. Nie je to zďaleka iba náš slovenský problém – je to problém cirkvi v súčasnom svete. My však máme s týmto problémom v bývalom Československu pozoruhodnú a cennú skúsenosť.

Česká katolícka cirkev sa ešte za monarchie dosť zamotala s Habsburgovcami a slovenská o pár desaťročí neskôr s fašistami, a tak sa po druhej svetovej vojne komunistom mohlo zdať, že nastal okamih, aby cirkvi zasadili definitívny úder. Získali všetku moc v štáte, a tak si mysleli, že podobne, ako ovládli či celkom zrušili tisíce svetských organizácií, ktoré v Československu predtým živo fungovali, ovládnu a napokon i celkom zničia aj cirkev. A čo si zaumienili, to aj začali s brutalitou sebe vlastnou vykonávať. To, čo videli, a to, čo často vnímame ako cirkev, teda cirkevnú organizáciu, dostali plne pod kontrolu. Vytvoril sa na to špeciálny inštitút – dozor štátu nad duchovenskou činnosťou. Niektorých duchovných si kúpili, ostatných kňazov i laikov sa rozhodli zastrašiť. A tu sa zrazu stalo niečo, s čím nepočítali. Z trosiek komunistami ovládaných cirkevných štruktúr (a čiastočne i celkom mimo nich) sa začala formovať celkom iná cirkev. Taká, ktorej oslobodzujúci hlas znel napriek prenasledovaniu. A vydával svedectvo statočnosti, nezlomnosti a nádeje i pre mnohých ľudí mimo nej.

Cirkev hrdá a svätá

„Pokorní sú tí, čo nežobrú u Boha o lepšie časy, pretože každý čas je im dosť veľkým darom a každá situácia výhodnou príležitosťou milovať svojho Boha“, napísal mladý statočný český kňaz a teológ Oto Mádr v máji 1951, niekoľko dní pred svojim zatknutím v odvážnej eseji „Slov o této době“. Bola to prenasledovaná, ale hrdá cirkev. „Hrdí boli všetci svätí... boli príliš rovní a vznešení, než aby sa sklonili pred niečím, čo nebolo hodné Pána v ich duši“, písal vtedy Mádr (Oto Mádr, „Slovo o této době“, ZVON, Praha 1992, str. 210).

Z tejto hrdosti a z tohto ducha čerpali tisíce odvážnych a prenasledovaných kresťanov silu. Z ich hrdinského postoja sa formoval prorocký hlas, ktorým cirkev napriek teroru za komunizmu hovorila. Bol to hlas, ktorý oslobodzoval ľudskú dušu v telách uväznených na území obohnanom ostnatým drôtom. Bol to hlas, ktorý navracal ľuďom, núteným, aby robili pokorujúce veci, dôstojnosť. Z tohto ducha a z tohto hlasu čerpala takáto cirkev autoritu, ktorej sa v tom čase tešila i u mnohých ľudí mimo nej.

Politická nesloboda a žiarlivý ateistický režim nútil svojich občanov konať rozličné veci, ktoré by inak nerobili, učiť sa a prezentovať poučky, ktorým neverili, voliť ľudí, ktorých by nevolili a robiť veľa rozličných ponižujúcich vecí a kompromisov – ak chceli relatívne bez problémov prežiť. Drvivá väčšina ľudí túto pokorujúcu hru prijala. A žila s potlačovaným pocitom hanby. Príklad hrdinských kresťanov, kňazov, rehoľníkov i laikov, ktorí pre svoje presvedčenie tomuto dokázali vzdorovať, bol pre veľkú väčšinu takto ponižovaných ľudí oslobodzujúci. I ak sa priamo ku kresťanstvu mnohí nehlásili, videli a vnímali, že viera v ideály je silnejšia než donucovacia moc totalitného štátu. A to i napriek tomu, že špičky oficiálnej cirkevnej organizácie v Československu vtedy s režimom väčšinou kolaborovali. Prorocký hlas cirkvi znel mimo nich a bol naozaj oslobodzujúci.

S bohatstvom tohto veľkého svedectva desaťtisícov českých a slovenských kresťanov vykročila po Novembri 1989 naša cirkev do celkom nového terénu. S autoritou a uznaním, že v tých najdôležitejších otázkach života človeka a spoločnosti má čo povedať i tým, čo do jej košiara formálne nepatria. A tí jej vtedy boli ochotní s rešpektom aj načúvať. Do slobodnej spoločnosti vstúpila slovenská cirkev zocelená na duchu, ale s takmer rozvrátenou štruktúrou. Biskupské stolce boli obsadené iba tri, aj to osobami, ktoré predstavovali ústupok Vatikánu voči tomu, aby vôbec nejakí boli, jeden kňazský seminár, vyčerpaní kňazi. Rehole iba čiastočne a dovtedy v hlbokej ilegalite. Nebolo cirkevných škôl, z médií len Katolícke noviny nevalnej úrovne. Toto všetko bolo samozrejme nutné urýchlene napraviť. Pápež vysvätil biskupov do roky uprázdnených diecéz. Stali sa nimi napospol statoční kňazi, osvedčení z doby prenasledovania. Avšak úlohy, ktoré na nich čakali, boli iné než to, čo zažili dovtedy. Bolo potrebné previesť Ježišovo stádo z jednej doby do druhej. A to všetko v čase a situácii, keď sa menila celá spoločnosť a nikto nevedel, kam sa vlastne rúti.

Obnova po roku 1989

Vtedy sme asi každý urobili veľa chýb. My, čo sme sa vrhli do politiky a usilovali sa inšpirovať i v nej našim kresťanským presvedčením sme samozrejme urýchlene riešili štrukturálne veci. Zrušili sme dozor nad cirkvami, avšak ponechali sme ich ekonomickú závislosť na štáte. Z komunistického likvidačného modelu sme sa vrátili k rakúsko-uhorskému. Teda ešte stále k takému, ktorý vytvára ekonomický tlak, aby cirkevní hodnostári podľa možnosti vychádzali s každou vládou dobre. To im, samozrejme, zväzuje ruky. Zápasili sme o cirkevné reštitúcie, vcelku úspešne, a tak sa podarilo vytvoriť určitú materiálnu základňu, avšak do spoločnosti sme tak vysielali signál, že i nám, cirkvi, ide v podstate predovšetkým o majetok. V dobe veľkých a často pochybných majetkových presunov v štáte, ktorý sa premenil na grandiózny československý Klondike, sme tak postupne strácali peľ nevinnosti, ktorý bol základom onoho rešpektu, ktorý voči nám, voči cirkvi, spoločnosť v dobe prevratu a niekoľko mesiacov po ňom cítila.

Oživila sa činnosť reholí, vznikli cirkevné školy, neskôr sa uzavrela i základná zmluva so Svätou stolicou, vznikla Katolícka univerzita, viacero nových seminárov, začali pôsobiť katolícke médiá, aj elektronické, skrátka cirkevná štruktúra sa postupne obnovila, zrekonštruovala a dnes, po tridsiatich rokoch, môžeme určite konštatovať, že je to štandardná, a v niečom azda i nadštandardná štruktúra cirkvi. Ibaže je stále menej povolaní. Jeden z nových kňazských seminárov bolo nutné už zatvoriť.

My, laici, odchovaní na aktivizme kresťanských krúžkov z doby neslobody, plných inšpirácie – a som presvedčený, že i Ducha –, sme sa vrhli do víru premien našej spoločnosti. Niektorí sme šli do politiky, iní do biznisu, ďalší do kultúry. A verili sme, že ducha tých krúžkov, a naše kresťanské postoje budeme vnášať do meniaceho sa Slovenska. Organizovanie života cirkvi sme tak trochu pohodlne prenechali oficiálnym cirkevným štruktúram, veď už znovu začali fungovať. Kde sme kto pôsobili, usilovali sme sa iste mnohí s týmito štruktúrami spolupracovať. Požiadavky a predstavy biskupov sme sa usilovali presadzovať i v politike. Ale samotný život cirkvi, formovanie jej ducha, a dokonca i náboženskú výchovu našich detí, sme mnohí prenechali už oficiálnym cirkevným štruktúram. Iné laické zoskupenia sa uzavreli do tém, ktoré sú pre naše cirkevné spoločenstvo citlivé a vážne, ale drvivú väčšinu spoločnosti nezaujímajú.

Politická sloboda, ktorej sme sa dožili pred troma desaťročiami, priniesla obrovské premeny. Zrazu sme sa museli naučiť žiť s tým, že mnoho vecí záleží od našich rozhodnutí. Vytvorilo sa veľa pekného a dobrého, ale nesmieme si zakrývať oči ani pred tým, že pri nakladaní so získanou slobodou sme často zlyhávali. Jednotlivci, skupiny a dakedy i celá spoločnosť. A treba si priznať, že i tá štruktúra, ktorá vytvára svetskú organizáciu našej cirkvi. Jej prorocký hlas v mnohých kľúčových otázkach života nášho ľudu proste nezaznel.

Medzi organizáciou a poslaním

Viacero nešťastných krokov, ako bolo napríklad vytesňovanie takých bojovníkov, akým bol Srholec, nenáležitý triumfalizmus, prílišné sústredenie sa na štrukturálne veci a materiálnu základňu, pohodlné ukrývanie sa za zabehané spôsoby, nás mali varovať. Potom prišli i mocenské zásahy. Čiastočne zvnútra, čiastočne z Vatikánu. Proti Teofóru, a napokon nepochopiteľné odvolanie arcibiskupa Bezáka. Zrazu sme si mnohí uvedomili, že sa tu postupne úplne vytratilo čosi cenné, čím sme žili v cirkvi za komunizmu, a formuje sa čosi priveľmi svetské.

Myslím si, že autorita cirkvi v spoločnosti sa rodí v zápasoch medzi silnými a slabými. Medzi tými, čo si myslia, že môžu všetko, a tými, čo sú ich obeťami. Najdôležitejšou otázkou vtedy je, na koho strane v takýchto zápasoch cirkev stojí. O koho sa majú tí, ktorých gniavia rozličné spoločenské hriechy oprieť, ak nie o matku cirkev? Áno, v tomto má vstupovať do politiky. Do toho, čo sa v spoločnosti deje. Toto od nej očakávajú aj ľudia, ktorí formálne do cirkevných štruktúr ani ako laici nepatria. A musí ísť pri tom do konfliktu s mocnými tohto sveta. Ak to nedokáže, nebude jej pospolitý ľud veriť. Ak sa bude bratríčkovať s vládou, budú ju ľudia vnímať ako kedysi združenie Pacem in terris. Takáto cirkev skutočnú autoritu mať nebude. Podpora vládneho kandidáta na prezidenta bola napríklad takýmto nešťastným krokom našej cirkevnej hierarchie. I to prispelo k tomu, že autorita tejto časti cirkvi v spoločnosti je od revolúcie, hádam, na najhoršej úrovni.

Ale ešte stále badám na Slovensku aj inú cirkev. Len si spomeňme, aký ohlas mal pohreb Tonka Srholca! Porozumenie drvivej väčšiny spoločnosti, úcta voči jeho činnosti a i náležitá publicita, to všetko je signálom toho, že sa niekdajší prorocký hlas cirkvi celkom ešte nestratil. I obrovská vlna solidarity s Róbertom Bezákom v čase, keď sa zrazu stal akoby vyhnancom vlastného stáda. Ale i činnosť odvážnych kňazov, za ktorými chodia ľudia v takzvaných neregulárnych životných situáciách, pretože im dávajú nádej. Naše kostoly sú ešte stále často plné. I v sekulárnom obyvateľstve ešte pretrvávajú zdravé inštinkty. Videli sme tú mocnú reakciu a volanie po spravodlivosti po vražde mladého novinára a jeho snúbenice. I mnohí ľudia, čo už dávno nechodia do kostola, majú ešte zmysel pre kresťanskú solidaritu. Dokážu pomáhať alebo len uznať dôstojnosť slabých alebo menšín, ktorým sa spoločnosť roky vysmievala a cirkevné štruktúry im často zavierali dvere. I takto zranení ľudia potrebujú uznanie a Ježiš by ich istotne neodmietol. Tam kdesi prežíva kresťanstvo i mimo nominálnych kresťanov. Ale žije. Toto všetko sú signály, ktoré vzbudzujú opatrný optimizmus. Ešte tu je potenciál, ktorý môže znovu oživiť oslobodzujúci prorocký hlas cirkvi i v našich podmienkach.

Ale tento problém, teda problém autority cirkvi v spoločnosti, zďaleka nie je iba problémom Slovenska. Obávam sa, že na mnohých miestach súčasného sveta je to ešte oveľa horšie. Ale na globálnej svetovej šachovnici vidíme aj dramatické rozdiely. Všade tam, kde sa cirkev príliš spolieha na svoju svetskú štruktúru a doktrinálne poučky, tam jej autorita a príťažlivosť klesá. Akokoľvek sa usilujú biskupi a kňazi vymýšľať, čím by zaujali, prispôsobovať svoje pastoračné plány súčasným módnym trendom alebo naopak hroziť apokalyptickými trestami, je ich stále menej, ich stádo sa zmenšuje a ich posolstvá berie väčšina týchto spoločností stále menej vážne.

A zasa naopak, tam, kde cirkev trpí, kde byť kresťanom znamená ohrozenie života, alebo tam, kde sa cirkev stavia na stranu slabých a odvážne vystupuje proti ich utláčateľom, tam jej autorita rastie. A rastie i počet povolaní a počet kresťanov. Toto signalizujú ľudia z Blízkeho východu, kde kresťanov brutálne prenasledovali a zabíjali moslimskí radikáli, a to bol i príbeh latinskoamerických kňazov a teológie oslobodenia z konca minulého storočia. Asi nie je náhoda, že Boží Duch si v Sixtínskej kaplnke v marci roku 2013 vybral kardinála z tohto prostredia za Kristovho námestníka.

Paradoxne sa cirkev stáva viac svetskou práve vtedy, keď sa uzaviera do seba. Keď začne toto spoločenstvo sledovať predovšetkým vlastné ciele, hoci aj vlastnú spásu, a prestane sa zaujímať o tých, čo sú „vonku“. Takto funguje svet. Ježišovo „oni nie sú zo sveta, ale sú v tomto svete“ hovorí o inakšej cirkvi. O takej, čo sa bytostne zaujíma o svetské štruktúry, pretože v nich žijú Božie deti. Prorocký hlas, teda ten hlas, ktorým Boh hovorí ľuďom, je určený všetkým. Ním sa ľudia oslobodzujú od toho, čím ich svet gniavi.

Ľudová alebo menšinová cirkev

Už Františkovho predchodcu, pápeža Benedikta XVI. trápil stav cirkvi, predovšetkým v Európe. Pretože do nástupu súčasného pápeža bol ostatný svet takým územím „hic sunt leones“. Stav cirkvi sa vo Vatikáne a v podstate aj v Európe a Severnej Amerike hodnotil prakticky len podľa toho, ako to vidíme na našom kontinente. Na rozdiel od postkomunistických štátov kresťanstvo západnej Európy má svoje hrdinské roky už oveľa dlhší čas za sebou. Už dávno ho nikto neprenasleduje, a ani ono nerobí mocným tohto sveta problémy. Veď prečo by aj, veď je tam sloboda a o slabých a ukrivdených by sa mal postarať demokratický štát. A tak sa cirkev stará predovšetkým o doktrínu a svoje štruktúry. Liberalizmus sa svári s konzervativizmom voči spoločnosti navonok i vo vnútri. Aký prorocký hlas môže už len zaznievať v takej situácii?

Nečudo, že chýbajú kňazské a rehoľné povolania. Ľudia sa o cirkev v absolútnej väčšine nezaujímajú. Filozofa a teológa, jedného z najvplyvnejších mozgov Vatikánu, kardinála Ratzingera a budúceho pápeža Benedikta XVI. to veľmi trápilo. Odpoveď na tento stav hľadal v malej, ale otvorenej cirkvi. Podľa neho by nemala ľpieť na štruktúrach, ale mimo tých štruktúr si ju zasa nevedel predstaviť. V roku 2000 sa k tomu vyjadril v jednom rozhovore s titulkom, v ktorom znela otázka: „Cirkev ľudová, alebo menšinová?“

„Ľudová cirkev môže byť veľmi pekná, nie je však nutná. Cirkev prvých troch storočí bola malá, a predsa nevytvárala žiaden sektársky spolok. Naopak, nebola hermeticky uzavretá, ale videla zodpovednosť za chudobných, chorých, za všetkých... A práve v súvislosti so súčasným zmenšovaním kresťanských spoločenstiev, ktoré zažívame, sa budeme musieť viac poohliadnuť po rôznych formách zaradenia, po otvorenosti, po možnosti voľne sa pripojiť... Budeme sa musieť zmieriť s určitými stratami, ale vždycky zostaneme cirkvou otvorenou. Cirkev nesmie byť uzavretou skupinou, ktorá si vystačí sama. Predovšetkým budeme musieť byť misionárskejší: v tom zmysle, že budeme spoločnosti stavať pred oči hodnoty, ktoré by mali tvoriť jej svedomie, hodnoty, ktoré tvoria základňu jej politickej existencie i skutočne ľudskej pospolitosti... Nesmieme s pokojnou mysľou nechávať okolie, nech sa proste prepadá a spohanšťuje, ale musíme hľadať cesty, ako evanjelium znovu priniesť i k neveriacim... Cirkev musí znovu rozvinúť fantáziu, aby evanjelium zostalo verejnou silou. Aby formovalo ľud a prenikalo ním účinne ako kvas. Ježiš predsa povedal svojim učeníkom (vtedy veľmi malej skupine), že musia byť kvasom a soľou zeme. Malý počet nie je prekážkou. Ale počíta sa so zodpovednosťou za celok.“ (Joseph Ratzinger, „Cirkev ľudová, alebo menšinová?“, nakladatelství Barristel & Principal, 2005, 301-303.)

Cítime tam už tak trochu uvažovanie, od ktorého sa potom odrazil a zásadným spôsobom ho posunul a rozvinul jeho nástupca. Ale ešte predtým si pamätám veľmi dobre, ako sme o tomto rozhovore diskutovali v kruhu mojich priateľov z politiky. Bolo to asi pred desiatimi rokmi. Jeden z nich vtedy veľmi otrávene konštatoval: „Veď toto je rezignácia.“

Do tohto rozpoloženia musel prísť nový apoštol. Myslím si, že sa ním stal latinskoamerický pápež. I on kladie dôraz na misionárske poslanie cirkvi. I on sa stavia proti tomu, aby sa ako mravná, či akákoľvek iná elita cirkev uzavierala. Elitárstvo, podľa jeho slov vedie k rozdeleniu. František však na rozdiel od svojho predchodcu sníva o ľudovej cirkvi. Myslím si, že tak, ako pred dvoma tisícročiami i Ježiš. Ani on sa neusiloval imponovať intelektuálnemu, politickému či morálnemu výkvetu vtedajšieho židovského národa. Presne naopak. Do jeho družiny mohli vstúpiť i vyložení hriešnici. Zlodejskí mýtnici, neviestky žijúce nemravným životom. Slabosi, ktorí síce zlyhali, ale potom im to bolo ľúto. Skrátka, ľudia takí, akí sme, ak sa na nič nehráme, ak si o sebe nemyslíme viac, ako je naozaj pravda. Toto bola ľudová cirkev. Od počiatku.

V knihe „Vpád ľudových hnutí“ s podtitulom „Rerum novarum našej doby“, ktorú v auguste tohto roku vydala Pápežská komisia pre Latinskú Ameriku, zdôraznil Svätý otec, že „v tejto dobe, môžu byť ľudové hnutia zdrojom mravnej energie, potrebnej k revitalizácii našich stále viac pokrivkávajúcich a ohrozovaných demokracií“. Tisícoraké formy ľudových hnutí tak môžu spolupôsobiť na poslaní toho, o čo v ľudskej spoločnosti má ísť práve cirkvi.

Duch má schopnosť oživovať matériu i štruktúry. Ale samozrejme, aj štruktúry majú svoj význam. Ale cirkev nesmie na nich ľpieť. Lebo tak ako sa mení svet a spoločnosť, tak je stále potrebné skúmať, či jestvujúce cirkevné štruktúry dokážu zmenenému svetu ešte stále dosť účinne sprostredkovať Božieho Ducha.

Staré rozdelenie a nové povolania

Zrejme najzásadnejším prvkom cirkevnej štruktúry v katolíckej cirkvi je rozdelenie Božieho ľudu na zasvätené osoby a laikov. Povedané biblickou rečou, na pastierov a stádo. Pastiermi sa stávajú osoby na základe osobitného povolania a samozrejme po splnení príslušných cirkevných požiadaviek a úkonov. Ich úlohou je viesť laikov, ktorých je drvivá väčšina, k Bohu, pretože majú k tomu okrem spomínaného povolania aj cirkvou potvrdenú licenciu. Tento model vnímame už po stáročia ako čosi, čo v trochu idealizovaných stredovekých časoch zahŕňalo prakticky celú civilizovanú kresťanskú Európu. Mimo neho sa nachádzalo iba zopár odpadlíkov, rozohnaní synovia starozákonného vyvoleného národa a barbari v ostatnom svete. Za nimi sme posielali misionárov a konkvistádorov.

Toto ale už dávno neplatí. Model zostal, ale o väčšinu súčasnej spoločnosti už ani nezavadí. Niekoľko storočí to tak fungovalo. Ibaže v posledných desaťročiach sa už začína otriasať i samotná podstata modelu. Nie sú povolania. V západnej Európe už dlhšie a u nás v priebehu tridsiatich rokov po tom, ako naša cirkev nadobudla novú slobodu, začali tiež dramaticky klesať. Tí, čo si život cirkvi nevedia predstaviť inak ako v zabehanej štruktúre, teraz začínajú biť na poplach.

A tu František upozorňuje, že i podstata tohto problému je inde. „Neznepokojujme sa, keď počujeme o poklese povolaní v niektorých formách života cirkvi, ale skôr tým, že ubúda ľudí usilujúcich sa o šťastie, ktoré prináša svätý život... Môže sa stať, že ako Kristova cirkev podľahneme pokušeniu a stratíme ono nadšenie pre to, aby sme šírili evanjelium. Že utečieme do svetského bezpečia, ktoré postupne obmedzí a sťaží misijné poslanie a odoberie mu schopnosť priťahovať ľudí“, povedal Svätý otec nedávno na ostrove Maurícius (www.radiovaticana.cz, 9.9.2019).

Zdá sa, že samotný pápež v týchto mesiacoch uvažuje práve o povahe onoho základného štrukturálneho prvku, o kňazstve. V Mozambiku to na stretnutí s miestnym duchovenstvom označil ako krízu kňazskej identity. Použil pri tom veľmi zaujímavé porovnanie dvoch zvestovaní, o ktorých sa píše v evanjeliu. O zvestovaní Zachariášovi a Panne Márii. Povedal: „Svätý Lukáš... nám chce týmto porovnaním ukázať doznievajúci starozákonný spôsob Božieho bytia a nášho vzťahu k Nemu a ten nový, ktorý nám prináša Boží Syn, ktorý sa stal človekom. Očividné je, že pri oboch zvestovaniach asistuje anjel. V jednom prípade však ku zjaveniu dôjde v Judsku, v tom najdôležitejšom meste, ktorým je Jeruzalem, a to nie na hocijakom mieste, ale v chráme, vo vnútri, vo veľsvätyni. Anjel sa obracia na muža, ktorý je navyše kňazom. Naproti tomu k zvestovaniu Vtelenia došlo v Galilei, v najvzdialenejšom a konfliktnom regióne, v nepatrnej obci Nazaret, v dome, nie v synagóge či na posvätnom mieste, a je určené svetskej osobe, navyše žene. Čo sa zmenilo?“, položil rečnícku otázku František. A hneď aj odpovedá: „Všetko. A v tejto zmene spočíva naša najhlbšia identita.“

A pápež sa z toho pokúsil vyvodiť vážny záver. Vyrovnať sa z touto krízou vyžaduje od všetkého duchovenstva odpútať sa od dôležitých a honosných miest a vracať sa tam, kde ich Pán povolal, tam, kde je jasné, že iniciatíva i moc pochádzajú od Boha. „Niekedy si mimovoľne... zvykáme spájať svoju každodennú kňazskú činnosť so slávnostnými obradmi, zhromaždeniami a rozhovormi. Miesto, ktoré zaujmeme na stretnutiach, pri stole či v aule, je hierarchické. Podobáme sa skôr Zachariášovi než Márii. Obnova tohto povolania často vyžaduje, aby sme si overili, či naša únava a naše starosti nemajú čo do činenia s určitým duchovným zosvetštením, pod vplyvom tisícorakej ponuky konzumu, ktorého sa nevieme zbaviť, aby sme kráčali slobodne po cestách, ktoré vedú v láske k našim bratom, k Pánovmu stádu, k ovciam, čakajúcim na hlas svojich pastierov“ (www.radiovaticana.cz, 5.9.2019).

Primát Božieho ľudu

Tento kritický štrukturálny bod modelu, čo už dávno prestal zodpovedať situácii v spoločnosti, sa v inej súvislosti nemohol neobjaviť aj v diskusiách na nedávnej Panamazónskej synode. Trochu zjednodušene sa väčšina pozornosti sústredila na návrh vysvätiť ženatých mužov za kňazov tam, kde to vyžaduje špecifická situácia onoho regiónu našej planéty. Mnohí sa obávali, že by to bol začiatok konca inštitútu celibátu, a vlastne skoro celá paleta diskusií sa točila okolo toho, či si vieme predstaviť ženatých kňazov. U nás máme gréckokatolíkov už niekoľko storočí a prekážali iba komunistom. Podstatne hlbšiemu aspektu sa však vo svojom rozhovore pre Vatikánsky rozhlas na záver druhého týždňa zasadania synody venoval viedenský kardinál Christoph Schönborn. „Myslím si, že primárnou otázkou nie sú služobné úrady v cirkvi, ale Boží ľud. To je veľká vízia Druhého vatikánskeho koncilu. Obdivujem všetko, čo som počul o miestnych veriacich, rodinách a ženách, osobitne o ženách, ktoré pestujú život miestnych kresťanských komunít. A i keď nie sú nositeľmi či nositeľkami explicitnej služby, pomáhajú a slúžia Božiemu ľudu. Na synode mnohí zdôrazňovali to, čo Druhý vatikánsky koncil nazýva všeobecným kňazstvom všetkých pokrstených. To je základňa kresťanského života. Skôr, než sa teda začne myslieť na nové formy služobných úradov v cirkvi, potrebujeme objaviť veľký potenciál Božieho ľudu, na ktorý poukázal Druhý vatikánsky koncil.“

V týchto odvážnych úvahách sa formuje čosi nové, čosi, čo smeruje k obnove, oživuje Ježišov projekt a vracia sa k reflexii a nenaplneným ideám koncilu, ktorý mal odvahu sa pred päťdesiatimi rokmi pozrieť realite smelo do očú. Tieto myšlienky sa týkajú obnovy štruktúr a modelu nielen v európskej či severoamerickej spoločnosti, ktorá cirkevným štruktúram vymedzila miesto medzi mimovládnymi organizáciami, ale globálnej cirkvi. Ohlasovať evanjelium, teda nechať zaznieť prorocký hlas, je povolaním pre všetkých kresťanov tejto planéty.

S istou dávkou nostalgie sa trochu aj obávam, že nositeľmi prorockého oslobodzujúceho Božieho slova pre konkrétnu situáciu súčasného ľudstva sa už v neďalekej budúcnosti budú čoraz viac stávať aj osoby a štruktúry, ktoré dnešná cirkev nepozná. Obávam sa preto, lebo na tie doterajšie sme si dosť zvykli, a i keď na ne často frfleme, v podstate ich máme stále radi. Preto by sa nám pozdávalo, keby ako pilier v rozbúrenom svete zostali stáť a čelili prívalom nových udalostí, ideí a dejov. Len aby slúžili lepšie. Rozumiem po čom túžia tí naši konzervatívni bratia, ktorí to myslia naozaj poctivo. Ale myslím si, že je to už stratená varta. Stále viac som presvedčený, že je to iba naša, tak trochu pohodlná túžba. Ale dynamizmus života ju asi zmetie. Budeme sa musieť veľa učiť, veľa riskovať, hľadať, mýliť sa, ale ak sa spoľahneme na vanutie Božieho ducha, prorocký hlas sa nestratí. Zaznie znova, a možno s oveľa väčšou intenzitou. Lebo každá kríza je veľkou výzvou. Vlastne sa aj teším, že sme sa do takéhoto času narodili, lebo je to fascinujúca príležitosť pre nás všetkých.

Služba pre „celú dedinu“

Na otázku, ktorú som si položil v názve tohto vystúpenia, sa však nedá odpovedať jednoducho a konkrétne. Ale začínajú sa črtať kontúry budúcej odpovede. Naznačuje ich František aj Schönborn a mnohí ďalší. Čím menej sa bude cirkev usilovať zachovať svoje postavenie mocnej, divotvornej, celosvetovej organizácie, ktorá ľpie na príkazoch a hlavne zákazoch, a podľa toho ľuďom ich hriechy, slabosti a zranenia odpustí alebo zadrží, a čím viac sa bude približovať milosrdnému Samaritánovi, čo zranenému človeku obviaže rany a postará sa o neho, čím viac dokáže vzbudiť nádej a poskytovať svoje uznanie aj tým najmenším a hriešnikom, čím viac sa bude stavať na stranu slabých a bude ich chrániť pred mocnými tohto sveta, tým silnejšie bude znieť jej prorocký oslobodzujúci hlas. A potom budú aj povolania. Pravda, je možné, že zaznejú i v prostrediach a voči osobám, s ktorými by malo dnešné kanonické právo problémy. „Lebo Bohu nič nie je nemožné“ (Lk 1,38), ako zaznelo pri zvestovaní éry celkom nového Zákona. Bude to už asi štrukturálne dosť inakšia cirkev. Podobne, ako bola tá naša v dobe prenasledovania.

„Na výchovu dieťaťa je potrebná celá dedina“, citoval nedávno Svätý otec africké príslovie. „Musíme však túto dedinu vytvoriť“, dodal. Toto príslovie nám chce povedať, že v tom najdôležitejšom, v tom najväčšom poklade, ktorý chceme (a aj máme) odovzdávať z generácie na generáciu, nejestvuje deľba práce. Nejestvuje viacero prísne funkčne vymedzených ihrísk. Jedno pre politiku, iné pre kultúru, a medzi viacerými aj ešte stále existujúce, avšak postupne sa zužujúce pieskovisko pre cirkev. Nie. Pre ten najväčší poklad, je len jedno. Spoločné. „Celá dedina.“ Úlohou apoštolov a ich učeníkov v celých dejinách, je nechať zaznieť prorocký hlas Ježišovej oslobodzujúcej správy pre „celú dedinu“. Myslím si, že jeho súčasný zástupca na Zemi sa presne o to usiluje. A zdá sa mi, že nie celkom neúspešne. Lenže to je úloha zďaleka nielen pre rímskeho biskupa. Je to povolanie pre nás všetkých. Pre Boží ľud. Čím viac sa o to budeme usilovať, tým väčšia je nádej, že tento hlas znovu zaznie i v tejto dobe.

Nie je pred nami nič menšie ako vytváranie takejto „novej dediny“.